Dialógy o fantastike 11 - Boris Kalinin

Humoristický sci-fi román od slovenského autora? To sa len tak nevidí! Zdá sa, že v domácej fantastike sa ako kométa zjavil nový talent, o ktorom sme doteraz nemali ani tušenia. Píše knihy, texty piesní, maľuje obrazy a dokonca ich úspešne prezentuje i predáva. Vo voľnom čase medzi tvorením podniká, vystavuje, cestuje, a popri tom si nájde čas aj na partičku obľúbeného golfu a pohár dobrého piva...
Poďte sa zoznámiť s Borisom Kalininom.

Ščasné a veseué, šak víte...

Pre všetkých čitateľov blogu, ktorým to náhodou neprišlo e-mailom:

Mätež citov!

Ambrose Bierce: Mních a katova dcéra
(rozhlasové spracovanie, číta Dušan Jamrich)

Táto kniha je pre mňa tak trochu legendou. Nie preto, že by ma silno zasiahla alebo ovplyvnila. Preto, že mi o nej pred vyše desiatimi rokmi rozprával kamarát Jožko.
Povedal mi, že to čo sa mu stalo s Mníchom a katovou dcérou, sa mu nestalo so žiadnou inou knihou.
Okamžite po dočítaní sa poriadne rozohnal a s diabolským zadosťučinením ju šmaril do opačného kúta miestnosti.
Jožko má knihy rád, neurobil by to, keby nemal naozaj pádny dôvod. Neurobil to žiadnej inej knihe nikdy predtým ani nikdy potom.
Muselo na tom niečo byť...

Jožko mi nerozprával jej obsah a ja som sa celých tých desať rokov nepokúšala zistiť, o čom ten príbeh je. Vedela som, že samotné poznanie rozuzlenia by mi neposkytlo adekvátny zážitok, aby som pochopila jeho reakciu.
Nijako extra ma nelákalo knihu zháňať a čítať, ale vedela som, že príde ten správny čas, kedy sa dozviem, kde je pes zakopaný.
Čo núti ľudí, aby ňou hádzali...

Dnes už to viem.
A chápem.
Rozumiem človeku, ktorý sa začítal, možno si naivne zmyslel, že sa nachádza v jednom z mnohých romantických príbehov... a potom sa prebral.
A od jedu mal chuť pomstiť sa aspoň na materiálnej podobe príbehu, plesnúť knihu o zem. Autora už vyfackať nemohol.

Aby ste sa nehnevali, že stále rozprávam abstraktne, celé je to o tom, ako v roku 1680 mladý mních Ambrózius príde do nového pôsobiska a spozná všetkými zavrhovanú katovu dcéru Benediktu. Tá má veľmi ťažký život, lebo jej rodina je ľuďmi i cirkvou nenávidená kvôli dedičnému povolaniu. Div sa svete, Ambrózius sa zamiluje. Najprv len tak súcitne a potom naplno hormonálne (až mu z toho pomaly ale isto preskočí). Medzitým sa to všelijako točí a vyvíja a škaredo to dopadne, keď v zápale pomýlenosti a lásky, aby uchránil Benediktu pred chúťkami arogantného mládenca Rocha, Ambrózius zabije človeka.
A na koniec sa rozlúskne zopár tajomstiev.

Vyvrcholenie rozprávania však nie je šťastným koncom, neukazuje ako sa smutný osud dievčaťa zmení v raj na zemi. Ukazuje, čo sa môže stať, ak sa stretnú roky potláčané hormóny so stredovekou kresťanskou morálkou, potláčanými citmi a potláčaným šialenstvom. Všetko to vybuchne a dosť blbo skončí.

A k tomu je to všetko písané s tak vierohodnou zaslepenosťou rozprávača Ambrózia (takou zaslepenou, že nevidí vlastné pokrytectvo), až si čitateľ nakoniec povie, že niekde v pozadí sa autor škodoradostne smeje. Čo je vysoko pravdepodobné, vzhľadom na celkový Biercov profil i jeho tvorbu. Osobne si myslím, že tento príbeh je satirou rovnako, ako je mravoučnou lekciou. Každý si z neho jednoducho musí vziať to, čo potrebuje.
Určite je však veľkou výstrahou pred falošnosťou vyšších princípov, ak sú nafúkané, pred nebezpečenstvom ľudí, ktorí sú hlúpejší ako ovce a pred krutosťou autorít, keď sú mocné. V konečnom dôsledku všetci nesú vinu.
Mních a katova dcéra teda má niečo do seba, či už vyvolá smútok, hnev alebo skeptické konštatovanie, že aj takéto veci sa dejú, čo svet svetom stojí.

A poučenie z diela znie: Nepotláčajte mätež citov! Nájdite jej radšej cestu. Pokiaľ možno skôr, než niekoho zabijete, aby ste ho spasili. Oukej? ;-)

Pre úplnosť dodám, že Mních a katova dcéra je v slovenskom vydaní názov celej zbierky poviedok. Nikdy som ju nedržala v ruke, ale podľa náplne a rozsahu čítania na pokračovanie myslím, že by sme Mnícha a katovu dcéru mohli charakterizovať ako dlhšiu poviedku alebo noveletu. Som si však istá, že Jožko vtedy v dávnych časoch hovoril konkrétne o nej a nie o inej poviedke zo zbierky.

K rozhlasovému spracovaniu poviedky, vďaka ktorému som ju napokon nemusela čítať, poviem toľko, že malo veľmi autentickú atmosféru najmä vďaka úvodnej scénickej hudbe, a že Dušan Jamrich sa mi ako obvykle veľmi rýchlo prejedol :-)
Jeho teatrálny prejav ma iritoval od detstva. Je to sympaťák a má veľmi melodický hlas, ale vždy, keď som ho počula rozprávať, mala som chuť utiecť.
V čítačke Mnícha a katovej dcéry si to užil. Toľko širokých ä v jednom diele som nepočula asi nikdy v živote. V tomto prípade nesie zodpovednosť autor (plus naša rodná slovenčina), pretože v každej druhej vete je použitá ľubovoľná obmena slova svätý - a prekladateľ, lebo aj do viet nepostihnutých posvätnosťou a svätcami narval ďalšie slová obsahujúce ä. Lenže pokiaľ ide o prednes, za ten môže Dušan Jamrich.
A veruže sa vybúril ;-) Jeho široké ä je také široké, že mu nevidieť konce, on navyše skúma najširšie hranice, za ktoré sa široké ä dá ešte rozšíriť... každé ä počujete v slove dlhšie, než akúkoľvek inú hlásku... a ide vám z toho mozog vytiecť ušami!

Na záver ešte pár viet o autorovi. Ambrose Bierce žil prevažne v druhej polovici 19. storočia a prirovnávali ho k Edgarovi Allanovi Poeovi. Preslávili ho najmä hororové a vojnové poviedky, no u nás je tým najznámejším Biercovým produktom jednoznačne Diablov slovník. Zbierka hesiel, ktoré geniálne uštipačným spôsobom vykladajú významy bežných slov. Mám ho doma a jeho kvality môžem teda potvrdiť, i keď je už trochu zastaralý. Avšak po prečítaní autorovho hesla na wikipedii mám chuť skúsiť aj nejaké tie "hororové príbehy plné desivej fantázie".


Ambrose Bierce: Mních a katova dcéra (vyd. Tatran, 1974)
rozhlasové spracovanie realizoval Slovenský rozhlas a nájdete ho na Království mluveného slova (rovnako ako ďalšie autorove poviedky)

Súvisiace:
Súčasné možnosti využívania elektronických a audiokníh
Amélie Nothomb: Vrahova hygiena

Share on Facebook

Teória relativity šťastia

Poznáte to, čím sme rozmaznanejší, tým viac úžasných okolností potrebujeme k tomu, aby sme na otázku "si sťastný?" úprimne odpovedali "áno".
Vo všeobecnosti sa v spoločnosti za šťastie už nepovažuje tá príjemná chvíľa, keď sa nám (samozrejme iracionálne;-) zdá, že všetko na svete je v poriadku... Namiesto toho považujeme za štastných väčšinou tých druhých, ktorí zdanlivo majú to, čo my nie.
Lebo všetci by sme chceli mať všetko dobré naraz - zdravie, ideálnu (alebo žiadnu) prácu, štyri autá, veľký dom, ešte väčšiu lásku, hafo peňazí, dovolenky, handričky, parfémiky, romantiku, luxus a pohodu.

Ale niekedy... len niekedy, keď sa stretnú špecifické podmienky a vytvoria náročnú situáciu... vtedy nastane tá vzácna chvíľa,.. kedy si uvedomíme, že všetko toto je absolútne nedôležité a jediné šťastie, na ktorom v tomto momente záleží,..

...je čistá záchodová doska a zásoba toaletného papiera :-)

Ilustračné foto © SXC

Robert Rankin: The hollow chocolate bunnies of the apocalypse

Ešte predtým, ako začnete s touto recenziou, by bolo vhodné prečítať si môj medailónik venovaný autorovi Robertovi Rankinovi. Naozaj ho odporúčam, nie je dlhý.

Bol raz jeden trinásťročný chlapec Jack, ktorý pracoval v továrni na hodinové strojčeky v nejakej bohmi zabudnutej diere. Jackovi to však jedného dňa začalo všetko pekne liezť na nervy. Rozhodol sa, že utečie a pôjde hľadať svoje šťastie do Mesta.

Jeho púť takmer skončí skôr ako začala, lebo prvý mu cestu skríži prefíkaný (a o chvíľu spolu s Jackom zistíme, že aj zákerný) sedliak, ktorý sa ho najprv snaží odradiť od emigrácie z bukolickej idyly... a potom dokonca zabiť!
Našťastie má Jack okrem bystrého rozumu aj dôležitejšiu rekvizitu, mechanickú pištoľ. Za ten čas, čo pracoval v továrni, sa totiž priučil mnohému užitočnému, pokiaľ ide o výrobu naťahovacích strojčekov na rôzne použitie.
A tak v dramatickej úvodnej scéne prekabáti kanibalského deda a zaháji posledný úsek svojej vysnívanej cesty do Mesta....

Bohužiaľ sa namiesto do The City dostane do Toy City (slovenský prekladateľ by sa s touto narážkou mohol pohrať tak, že by použil napríklad Mesto hradieb a Mesto hračiek. To len tak vymýšľam :-).
Ako naznačuje už názov, Toy City nie je mesto obyčajné. Domy sú postavené z čudných farebných kociek s písmenami, obyvatelia sú drevení, plechoví či gumení, väčšinou oveľa menší ako Jack... a nezriedka plyšoví.
Kým náš hrdina plne pochopí, kde sa to ocitol, zažije zopár poriadne trápnych situácií, skončí vyhladovaný a okradnutý. Potom našťastie stretne svojho budúceho najlepšieho priateľa, medvedíka Eddieho.

Lenže Eddie nie je hocijaký plyšový maco. Je to ostrieľaný podvodníček, cynické hlášky produkuje ako na bežiacom páse a pracuje ako pomocník najslávnejšieho fiktívneho detektíva Billa Winkieho. Ibaže v tomto meste malých zázrakov, kde hračky žijú a hrdinovia detských riekaniek sú celebrity žijúce z tučných tantiém, je aj Bill ozajstný. Síce momentálne neprítomný, lebo zdrhol aj so zálohou na svoj najnovší prípad, ale ozajstný.
No a keďže Jack nemá čo na práci ani do úst, pripojí sa k macíkovi vypchatému pilinami.
A spolu sa pustia do riešenia toycityovského zločinu storočia.
Niekto totiž vraždí ľudskú elitu mesta a zanecháva na mieste činu ako znamenie čokoládových zajačikov...

Čitateľom, ktorí ešte nemali nič do činenia s Robertom Rankinom pripomínam, že živé hračky a čokofilný sériový vrah zďaleka nie sú jedinými výstrelkami tohto fantasy humoristického románu.
Robert Rankin je niečo ako Terry Pratchett pomiešaný s Johnom Moorom, Robertom Sheckleym (to len aby som tam mala aj sci-fi, lebo Sheckley je predsa len vyššia trieda;-) a trošku aj Douglasom Adamsom (obaja majú správny zmysel pre nezmysel). Veľa spoločného má s Robom Grantom.
Rankin sa neznaží predostierať čitateľom hlboké myšlienky. I keď si rád robí posmech zo spoločnosti a jej neduhov ako každý dobrý humorista, predovšetkým nás chce baviť.
To mu ide jedna radosť. Napínavá hlavná zápletka, bláznivé dobrodružstvá kultovo bizarných postavičiek a autorove drzé pero spolu vytvárajú kokteil, ktorý zabáva od prvej strany po poslednú.

Takže aj keď vo fantastike Robert Rankin hrdo zaujíma čestné miesto medzi nenáročnou literatúrou, verím tomu, že by si nadšených fanúšikov získal aj u nás - na Slovensku a v Česku.
Je veľká škoda, že v češtine stihli od tohto enfant terrible britskej fantastiky vyjsť iba štyri knihy, z toho dve samostatné a dve z trilógie Armageddon. Tou poslednou boli Fikané jezinky chiswické, ktoré sa ako kométa zjavili v roku 2007 a zdá sa, že čokoľvek ďalšie od tohto spisovateľa na našom území bude mať tiež vlastnosti kométy - vráti sa to zase o 324 rokov.
Na druhej strane, úspech spomínaných mogulov ako Terry Pratchett či Douglas Adams na našich relatívne malých trhoch nedáva veľa priestoru ďalším grafomanom. Rankin rozhodne grafoman je. Doteraz vydal 31 románov plných šialenej fantastiky a ešte šialenejšej akcie.
Väčšina z nich zostáva bohužiaľ stále dostupná len ľuďom znalým pokročilej angličtiny. A pokiaľ ide o Hollow chocolate bunnies - či už máte alebo nemáte oxfordský certifikát, ako príjemnejšiu variantu lúskania cudzojazyčnej knihy vrele odporúčam jej zvukovú verziu. Okrem toho, že ju načítal autor osobne, si pri nej nemusíte robiť starosti so slovníkom - nepochopené slovíčka sa buď odvodia z kontextu, alebo neboli dôležité ;-)

Ak ste si na úvod neprečítali ten medailón Roberta Rankina, ktorý som spomínala, ešte stále máte šancu ;-)

Súvisiace:

Pozor na prefíkané čarodejnice! (recenzia Rankinových Fikaných jezinek chiswických)
Hanina Veselá: Mrakulin grimoár
Je to špinavá práca, ale niekto ju robiť musí
Kto nechudne s nami, tučnie proti nám!
Čo majú spoločné P.G. Wodehouse a Galaktický hrdina Bill?

Jack McDevitt: Pláž nekonečno

"Může nám to pomoci zjistit, kým jsme."

"To je fráze. Já vím, kdo jsem."