Google+ Riddick's Realm: Gerina Dunwichová: Zvířecí duchařské historky

16 apríla 2013

Gerina Dunwichová: Zvířecí duchařské historky

alebo nepodceňujte potenciál prekvapivosti (ani pri knihách)


Útlu knihu (150 strán) o zvieracích duchárskych historkách som si kúpila za pár šupiek v Lacných knihách... v domnení, že ide o súbor folklórnych príbehov alebo niečo podobného znenia. Jednoducho vhodný kandidát na "záchodovú literatúru", s krátkymi kapitolkami ľahkého tónu a populárno-náučného obsahu. Nuž, áno aj nie...



Možno ma hneď na začiatku mali varovať názvy príhod ako Duchové přítulných koťátek, Puma jako můj duchovní průvodce, Strašil mě můj mrtvý králík či Nadpřirozený netopýr Igor... lenže som sa do obsahu nepozrela.
Hneď po začítaní sa do úvodného slova autorky mi začali v hlave zvoniť poplašné zvončeky. Už prvá veta znela varovne: "Zájem o duchy a strašidelná zjevení, zároveň s vážným zájmem o čarodějnictví a většinu toho, co souvisí s okultismem, se u mne projevil už v dětství, které jsem prožila na Středozápadě."
Tieto životne dôležité informácie odhalili, že mám do činenia s bláznivou babou zamrznutou v naivite romantického detstva, ktorá je navyše Američanka a vôbec nie solídna Írka či Škótka ako by sa mohlo zdať podľa mena.

Pokračuje to ešte lepšie a skôr než dočítate prvé dva odseky, bude vám visieť sánka. Stručné zhrnutie: pani Dunwichová vidí duchov všade, kde sa len dá, založila "výskumnú skupinu pre zvieracie paranormálne javy", študuje vnímavosť zvierat na tieto anomálie a nazýva sama seba bádateľkou.
Vzápätí nás Gerina informuje, že kniha bude obsahovať osobné príbehy ľudí, s ktorými spolupracovala, a zakončí absolútnou peckou: "A pokud byste náhodou cítili, že se vám cosi neviditelného otírá o nohy, olizuje vám ruku nebo přelézá přes vaši postel, neděste se toho. Může to být jenom duch vaší kočičky nebo pejska, který se na vás přišel podívat ze záhrobí."
Fuck me...
No dobre, ale keď "může"... čo ak to nie je duch mojej mačičky? Znamená to, že mám halušky? Ako milovník paranormálnych javov rozlíši, kedy sa mu po dome prechádza Murko s Čičinkou a kedy už je čas vyhľadať psychiatra?

Odpusťte mi, ale ja som skeptik a myslím, že keď niekto od malička vidí okolo seba duchov, nebude problém v tom, že má šťastie na strašidelné domy... duchovia s veľkou pravdepodobnosťou neexistujú, zato ľudí s bujnou fantáziou, vidinami či psychickými poruchami je habadej.

V podobnej nálade sa nesie aj zvyšok kapitoly Jak chápat paranormální zjevení zviřat, ktorá tvorí informačný aparát, pokúšajúci sa nás presvedčiť aké sú paranormálne javy vlastne seriózna a smrteľne vážna veda. Či sa mu to podarí, záleží iba na tom, či týmto veciam veríte alebo nie. Ak im veríte, po tejto lekcii budete veriť absolútne. No predtým, než začnete v byte vnímať duchov mŕtvych mačičiek, presvedčte sa, že tam niekedy nejaká vôbec žila.

Po účinnej propagande nasledujú samotné historky. Asi tak 140 strán krátkych textov, kde je väčšinou zaujímavejšia prvá polovica, opisujúca rôznorodé príbehy o nadobudnutí či spolužití s domácimi zvieratkami. Ak máte doma niečo štvornohé a prítulné, pochopíte tú lásku a niektoré vás dojmú.
Kritická je potom časť opisujúca, v akej situácii a forme sa miláčik prišiel ukázať bývalému páničkovi, aby ho presvedčil o existencii záhrobného života a svojej nehynúcej láske. Tieto zážitky sú si také podobné ako dobrodružné príhody o obcovaní s diablom v čase honu na čarodejnice. Mačičky sa prechádzajú, pradú a líhajú si k nohám, psíky sa obtierajú, škrečky chrumkajú, sovy čumia z vetví stromov. Ale scenár je opakujúce sa klišé.

Filozofia okultizmu


Predtým, než si doprajeme zo dva konkrétnejšie zážitky z nahliadnutia za oponu zvieracieho okultizmu, potrebujeme pochopiť výnimočnosť vnímania krehkých zvieracích duší (a akceptovať, že ak ich nevnímame, sme najskôr tupí ignoranti, prípadne povedané s jemným úškrnom pokrytca, "nemali sme to šťastie"). Aby sme teda pochopili, akým spôsobom sa dívať na paranormálne javy, poskytnem vám najprv nevyhnutné základy takejto filozofie.
(pozor, zapínam ironický mód)

"Musím však dodat, že jsem se doslechla o několika údajně pravdivých příbězích o přízracích zvířat, které na člověka mluvily lidským hlasem - slyšitelně nebo telepaticky. Ale takové případy jsou velice vzácné a žádný z nich, pokud je mi známo, nebyl nikdy důveryhodně zdokumentován. Ovšem nedá se vyloučit, že se to stát mohlo." (kap. Komunikace se čtyřnohými duchy)
Fascinuje ma, ako títo ľudia presne vedia, kde je hranica medzi faktom a fikciou.

"Člověk se snaží přesvědčit sám sebe, stejně jako se o to pokoušejí druzí, že to byl výplod fantazie, že se mu jen něco zdálo. Rozhodně ne. Věděla jsem, že to, co vidím, je skutečné, protože v našem i v jiných domech docházelo k mnoha dalším nevysvětlitelným paranormálním jevům a měla jsem už s nimi své zkušenosti. Jednou o tom možná napíši i knihu!" (príspevok Lindy J. Adamsovej s názvom Zjevení bílé kočky)
Túto argumentáciu len tak nezlomíte! Čo sa tej potenciálnej knihy týka, verím, že to bude bestseller.

"Nakonec jsem zavolala známou, která je profesionálním médiem, a ta mi řekla, že ten mladík mi nechtěl ublížit, ale přišel mě před něčím varovat. Krátce nato někdo ukradl dcerce kolo. Možná, že ten duch nás předem varoval." (C.A. Banksová: Callie)
Keby ma pred pätnástimi rokmi nejaký duch navštívil, mohla som si z peňaženky vytiahnuť bankomatovú kartu predtým, než mi ju ukradli. Sakra!

(ironický mód vypnutý)

Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo


Posledným z fakt pamätných prípadov v knihe bol srdcervúci príbeh Doris "Dusty" Smithovej o Kobližkovi, kultovom psovi žijúcom v polovici 20. storočia na Floride a o tom, ako sa s ním po päťdesiatich rokoch stretla pri jeho hrobe. A to nebolo všetko: "Ale nezasloužil by si tenhle jistě výjimečný pes trochu lepší posmrtný život? Jasně, já to zařídím! V tu chvíli jsem se rozhodla, že přijmu Kobližkova ducha za svého vlastního psího miláčka. Budu ho navštěvovat co nejčastěji, mluvit na něj, přinesu mu psí suchary. ... Řekla jsem Kobližkovi, že kdyby chtěl na chvíli ke mně přijít, udělal by mi velkou radost. Po několika minutách jsem pocítila teplo na levé noze. Že by Kobližka?"
Dorisin prístup ukazuje, že imaginárnych priateľov nikdy nie je dosť, a tam kde iným stačí, že sa s nimi miláčik prišiel rozlúčiť, ona si adoptuje duchov desaťročia mŕtvych zvierat. Je to proste odborníčka!

Pri čítaní tejto a podobných kníh čitateľ zaznamená viacero vzorov vyjadrovania sa a typických výrokov (viem, čo som videl / neviem čo to bolo, ale verím / nech to bolo hocičo, spravilo mi to dobre / prišiel sa so mnou rozlúčiť). Netreba však zabúdať, že viera v duchov sa nazýva viera, lebo je založená na viere, čiže verení (nie vedení). A ako vieme z histórie i súčasnosti, ľudia sú ochotní uveriť aj najväčším kravinám. Venezuelskému kandidátovi na prezidenta sa zjavil zosnulý Hugo Chávez v podobe vtáka, tak prečo by sa smútiacim mačičkárom a psíčkarom nemohli zjavovať ich zvieratká ;-)

Máme dôkazy!


Iná dopisovateľka Geriny Dunwichovej sa neuspokojí so sledovaním vánku, ktorý sa jej obšmieta o lýtka, ona sa spolu s kamošmi po nociach túla po cintorínoch, aby dokázala, že sú plné nepokojných duší, ktoré neodišli na onen svet.

"Jsem ve výzkumném týmu "lovců duchů"... Vyšetřování probíhalo na starém rozlehlém hřbitově... Zjevení černého psa prý také většinou mají svítící oči, jak jsme to viděly na naší fotografii." (Stacie Savageová: Strážce hřbitova)
Pes so svietiacimi očami? To je mi novinka... rozmýšľam, koľko duchov sa už podarilo odfotiť mne?! Takých fotiek mám doma mrte. Ibaže na tých mojich sú všetci živí:


Stacie spomína ešte jeden veľmi dôležitý fenomén paranormálneho fotografovania, vyskytujúci sa aj u iných výskumníkov: "Asi na devadesáti procentech fotografií se vyskytovali koule..." A ešte raz Kobližek od Doris: "Pak jsem udělala fotografii místa, kde jsem seděla se svým novým kamarádem Kobližkou, psím duchem. Podívala jsem se na obrazovku digitálního fotoaparátu a všimla jsem si, že před palmou je jasná koule. Ne, to snad... takové štěstí že bych měla?"
Bohužiaľ, takéto fotky doma nemám a paranormálny investigátor zo mňa asi nebude - na rozdiel od Stacie a Doris si totiž občas utriem objektív, aby nebol zasratý od prachu. No jo, ľudia sú prasce, ani o drahú techniku sa nestarajú ;-)

Poučenie z krízového vývoja

Aj keď knižka stojí euro päťdesiat, oplatí sa aspoň do nej nazrieť, aby sme nekúpili úplnú zbytočnosť. I keď zopár chvíľ na záchode mi jej čítanie predsa len spríjemnilo, hoci sa často skladali z vyvaľovania buliev a zdvíhania obočia.
Príbuzné tituly ako Irské, Skotské, Anglické a Edinburské duchařské historky som predtým mala vo wishliste e-kníhkupectva. Po tejto skúsenosti som všetky vyhádzala.





Gerina Dunwichová: Zvířecí duchařské historky 
(Mladá fronta, 2008)







Súvisiace:
Záchodová literatúra
Akty X - chceme ešte uveriť?
Ako zabiť fyziku lajfstajlom

6 komentárov:

  1. Au.

    Ale tá fotka je prudko roztomilá :) Z Baltara už je normálny chlapisko - pri tej fotke som si spomenula na tvoj článok o tom, ako si k nemu prišla a rovno som si nalistovala aj Gaiusa

    http://riddicksrealm.blogspot.sk/2010/05/ako-gaius-k-baltarovi-prisiel.html

    http://riddicksrealm.blogspot.sk/2009/06/blaznivy-tyzden-plny-zvierat.html

    Je super vidieť ich spokojných a zdravých :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. no jo, čas tak letí. Esja mala v nedeľu už 7 rokom, čo z nej robí čerstvého psa seniora. Baltar včera zase hrýzol ježka a Gaius... to je stelesnený diabol ;-) a tak si nažívame.

      a čo ty a duchovia? vyjadríš sa? (okrem Au:-)

      Odstrániť
    2. Tak to sem pridám znovu, lebo mi zmizol koment :)

      Ja a duchovia - kedysi som verila na ich existenciu, ale postupom času ma to pomaly prechádza. Považujem tento fenomén skôr za prácu nášho mozgu a autosugesciu než realitu. Ľudia nemajú radi "šedú realitu" svojho sveta, preto majú tendenciu si ten svoj život vždy nejak okrášliť, vymyslieť si neexistujúce príšery, duchov a nevysvetliteľné záhady. Ľudia milujú záhady, preto ich aj aktívne vytvárajú. Viď záhada Nessie a jej podobné. Je to súčasť folklóru :)

      a Anet tvoja odpoveď:

      pokiaľ je to ako folklór aj podávané, nemám problém. ten nastáva, až keď sa ma niekto snaží seriózne presvedčiť, že je to 100% pravda, istota a realita ;-)

      a moja odpoveď :D

      Ten problém nastáva aj u mňa, a vtedy je aj krásne vidieť, ako veľmi tomu ľudia chcú veriť - a tam si žiadnymi logickými argumentami nepomôžeš.

      Odstrániť
  2. ejha... som mnou je to potom vážne bledé a nahnuté... na stene som našla zvyšok pavučiny... aaaaaa! žeby sa so mnou prišiel rozlúčiť náš domáci (wc) pavúčik? ach... našťastie sa o mňa nestačil obtrieť (bleee). asi to bude duch toho, čo som zachlomaždila papučou, ale asi mu to nestačilo a prišiel sa so mnou rozlúčiť, a tak preto nemáme doma žiadne muchy (nie, sieťky na oknách žiadnu úlohu nehrajú) :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. hehe, správny prístup :-D čo tak si mŕtve pavúky nejako uzmieriť? aj o tom sa v tej knihe píše, ľudia si volajú domov kadejakých šamanov, čo vykonávajú rituály, aby zlí duchovia zmizli :-D

      Odstrániť
  3. Momentálne som "duchársky" naladená, ale tiež som ešte nemala to šťastie. Je symbolické, že kandidát videl Huga ako vtáka. Je to mužné a stelesnenie slobody. Začnem si lepšie všímať každý vánok, čo sa mi oprie do členkov a keď sa budem veľmi snažiť, určite pochopím znamenia, ktoré mi dáva. Kniha nemôže byť lepšia ako táto recka, a preto ju ani čítať nebudem:)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).