Prečo sú deti kruté a rodičia ignoranti?

Tak, vážení čitatelia, toto tu ešte nebolo. Na blogu zapálenej fantazistky niečo tak totálne off-topic, ako je detská psychológia.
No verím, že keď sa začítate do tohto článku, oceníte atraktívne informácie bez ohľadu na ich umiestnenie.
Stalo sa, že som spoznala jednu zaujímavú mladú ženu a na vlastné prekvapenie zistila, že odpoveďou na otázku "čím sa živíš?" nebolo niečo typické ako "učím prvý stupeň", "predávam fornetti" alebo "sedím za prepážkou v banke".
Nie. Odpovedala mi, že pracuje ako školská psychologička na ZŠ. Ona bola zase prekvapená, keď som namiesto štandardnej reakcie "Jéééj, to musí byť super!" reagovala "Aha, akože násilie v rodine, zneužívanie, bitky za známky a podobne..."
Evidentne som trafila klinec po hlavičke, pretože sa ukázalo, že počas svojej praxe sa už stretla so všelijakými prípadmi.
A ja som si uvedomila, že medzi stotisíc vecí, na ktoré som zvedavá, patrí aj táto - a že neexistuje lepší spôsob, ako sa dôkladne povypytovať odborníčky a zároveň priblížiť túto problematiku ďalším ľuďom... než urobiť s ňou interview!
A som veľmi rada, že súhlasila...


Tak v prvom rade, prečo si sa rozhodla pre detskú psychológiu, aký impulz ťa k nej priviedol a čo ťa pri nej stále drží?

Hm, no k psychológii som sa dostala ako slepé kura k zrnu. Vlastne som mala ísť študovať inú školu (možno to viac chceli moji rodičia, ale mňa to tiež zaujímalo). Aj som sa poctivo celý rok drvila na prijímačky. Psychológiu som si dala ako bezpečnostnú rezervu pre prípad, že by prvá škola nevyšla (čo bola sama o sebe riadna drzosť, pretože z vyše 800 uchádzačov brali asi 80). Nemala som ani čas pripravovať sa na dvojkolové prijímačky. Preto som bola trochu zaskočená, keď som sa na psychológiu dostala v pohode a druhé prijímačky som úplne domrvila. Tak som to brala ako "ruku osudu".
Postupom času som zistila, že to bolo skôr moje podvedomie, kto ma na tú školu zavliekol. Hovorí sa totiž, že ju študujú ľudia, ktorí si potrebujú riešiť vlastné problémy a tie som ja mala s nepodareným frajerom.
No a čo sa týka špecializácie "školská psychológia", tam som išla asi cestou najmenšieho odporu, proste sa mi to zdalo zaujímavé a zároveň nie tak mnohostranne náročné ako napríklad klinická psychológia (to sú tí, čo spolupracujú so psychiatrami pri liečení psychických ochorení). To som ale netušila, do čoho idem. A keď som dostala miesto na jednej ZŠ, zdalo sa, že je všetko ideálne. Ale potom to prišlo. Hneď v prvý týždeň som dostala par "faciek" v podobe skoro neriešiteľných situácií, hŕstky kolegýň, ktoré ma považovali za zbytočného žrúta peňazí školy a kolegyňa z poradne, pod ktorú naša škola patrí, ma obvinila, že im leziem do kapusty a beriem robotu... No, skrátka, bolo to drsné.
(Tu by som pre tých, ktorým sa to nezdá vôbez zlé, chcela poznamenať, že v mojej práci sa nemôžem len tak s niekým nebaviť, lebo je to krava. Ja musím byť schopná spolupracovať pre blaho klienta aj s kolegyňami, ktoré sa ani neunúvajú maskovať, ako strašne ma neznášajú.)
Napriek všetkému som však cítila akúsi morálnu povinnosť odslúžiť tam pár rokov aj za ten "plat". (Veď štát zaplatil moje vzdelanie, tak by som mu to mala vrátiť.) A časom sa mnohé konflikty a rozbroje vstrebali alebo aspoň zmiernili. Kolegyne zistili, že im môžem pomôcť, a deti tiež objavili dospeláka s dospeláckymi skúsenosťami, ale bez dospeláckeho poučovania, ktorému môžu bezpečne vyklopiť svoje problémy.
Isteže nie vždy si klient s psychológom padnú do nôty, a tak mávam v robote aj neúspechy. Ale na druhej strane je veľa detí, ktoré ma zdravia aj keď už dávno zo školy odišli, o mnohých viem, že sa im dobre darí napriek problémom, ktoré kedysi mali a možno aj vďaka rozhovorom so mnou. A to je to, čo ma pri tejto robote stále drží.


V spoločnosti je zaužívané hovoriť o deťoch ako o sladkých, nevinných bytostiach, ktoré nevedia klamať a podobné floskuly. Ale keď nazrieme do ich komunít, so železnou pravidelnosťou nachádzame krutosť, intrigy, ponižovanie, šikanu, tvrdé súperenie - ako medzi dospelými, ale dokonca v oveľa otvorenejšej forme, keďže deti ešte nie sú naučené zakrývať svoje pohnútky. Verím, že toto nepoprieš a tak rovno prejdem k otázke...
Je to teda v nás ako ľuďoch? Sme od koreňa tyranskí? Je to naše genetické dedičstvo? Alebo si deti svoje modely správania musia priniesť z domu? Že ocko vládne železnou rukou, mamička dosahuje ciele fňukaním a starší brat nejde ďaleko po buchnát, keď sa mu niečo nepáči?

Tak toto je otázka, na ktorú sa hľadá odpoveď už niekoľko desaťročí a definitívny výsledok je v nedohľadne (ale možno odpoveď znie 42). Vo všeobecnosti možno tvoju otázku rozdeliť na dve. Jedna bude o osobnosti jednotlivca, druhá o dynamike skupiny.
Poďme najprv k tomu jednotlivcovi. (Existuje množstvo delení charakteristík osobnosti, nižšie uvedené som použila pre potreby tohto rozhovoru a vychádza prevažne z mojich skúseností.) Sú isté črty odobnosti, s ktorými sa človek narodí a v priebehu života sa menia len veľmi málo, prípadne vôbec. Sem patrí extroverzia-introverzia, dynamickosť, plachosť... Potom máme črty, ktoré sa rozvinú u každého do inej miery, napríklad morálka. Tu už má vplyv aj výchova. No a v neposlednom rade tu máme vlastnosti od altruistických (ochota, dobroprajnosť, štedrosť, priateľskosť) po egoistické (nevšímavosť k iným, lakomosť a pod.), ktoré závisia od výchovy. Tu je dôležité zdôrazniť, že vychovávajú príklady. Teda môžem dieťaťu x-krát niečo vysvetlovať. Ak sa sama podľa toho neriadim, je to hádzanie hrachu na stenu (a ešte aj pokrytectvo).
Čo sa týka genetického dedičstva, zjednodušene by sme mohli povedať, že jednotlivec zdedí dispozície a je na jeho okolí (tým myslím nielen spoločenstvo iných ľudí, ale napríklad aj environmentálne vplyvy, historická doba, do ktorej sa narodí), akým smerom sa rozvinú.
Teda človek sa nerodí ani dobrý ani zlý.

A teraz k tej skupinovej dynamike. V každej skupine živočíchov platí určitá hierarchia a určité pravidlá. Týka sa to aj všetkých ľudských zoskupení. Každý z nás hrá v každej svojej skupine svoju konkrétnu rolu. Každá skupina má svojho vodcu, jadro obľúbencov, vyvrheľa a skupinku outsiderov. No a ešte ďalšie roly, napríklad kútik intelektuálov, skupinku cicušiek... Keď si raz skupina určí pravidlá a zostaví hierarchiu, toto sa udržiava aj pri zmenách v zostave. Preto sa napríklad ťažko rieši šikana v triede a odchod obete nič zásadné nevyrieši. Skupina si nájde novú obeť vo vlastných radoch a odíduvší sa spravidla stane obeťou aj v novej triede na inej škole. Svoje roly proste hráme dobre a niektorí z nás sa z nich nevedia vymaniť ani ak ich ničia.
To, akú rolu dostaneme, závisí od našich vlastností a schopností. Ale spravidla sa obsadia všetky pozície. Vždy sa nájde niekto vhodný pre každú z rol. Proste sa zoskupíme do štruktúry, ktorej tvorba je mimo nás.


A akú rolu v tom hrá vývin osobnosti? Ja som sa napríklad na strednej škole počas štyroch rokov vyprofilovala z outsidera na akceptovanú a časom v určitej skupine aj obľúbenú osobnosť. So spolužiačkou, ktorá ma v prvej triede skúšala šikanovať, sme sa v poslednom ročníku zblížili tak, že sme dodnes skvelé priateľky a zostávame v kontakte. Zmenila som sa ja, alebo sa zmenili oni? Moje vysvetlenie bolo, že časom moji spolužiaci pochopili, že nie som povýšenecká ani kocka, bifľovanie ma nebaví rovnako ako ich, len mám proste inú hierarchiu hodnôt. Zároveň som sa ja im priblížila, keď som popri snahe o dobré známky zvládala aj nejakú tú neplechu ;-)

Samozrejme, každý sa vyvíjame. Niekto viac, niekto menej. Jeden k lepšiemu, iný k horšiemu. To závisí od okolností. Teda od rodinného prostredia, spolužiakov, kamarátov, životných udalostí... Proste každý človek, ktorého stretneme, každá situácia, do ktorej sa dostaneme, udalosť, ktorú prežijeme, nás do väčšej či menšej miery formuje. Málokto sa v živote zmení na úplný opak toho, čím bol predtým. Ale ak si predstavíme, že každá vlastnosť má svoju "svetlú" a "temnú" podobu (napríklad vlastnosť odvážnosť má svetlú stránku chrabrosť, smelosť a temnú trúfalosť, hazardérstvo), potom vidíme, že vývin našej osobnosti nás môže všelikam posunúť.
A aby sme so sebou samými vedeli žiť, je dôležité vedieť o svojich vlastnostiach, prijať ich a nebojovať s nimi, nesnažiť sa ich zmeniť na ich opak. Treba ich integrovať do svojho sebaobrazu. A zrením osobnosti a našimi malými cielenými zásahmi sa aj tie temné môžu časom pretransformovať na svoje svetlé podoby.
Tak, ako sa vyvíja naša osobnosť, môžu sa meniť aj naše roly. Deti v škôlke alebo na základnej škole majú iné kritériá a preferencie ako stredoškoláci, vysokoškoláci a dospeláci. Tiež ľudia s rôznou výškou IQ a EQ. Na základke deti posudzujú spolužiakov najskôr podľa vzhľadu, potom podľa pohybových schopností, podľa známok, obľúbenosti u učiteľa. Na základe toho sa vyvíja triedna hierarchia. Preto spravidla "tučkovia" a "nemehlá" bývajú na okraji, s "bifľošmi" sa kamarátia len, keď niečo potrebujú. V puberte je najväčší hrdina ten, kto najviac vzdoruje autoritám, teda učiteľom. Na stredných školách je to už inak. Sú totiž výberové, preto sa v nich stretávajú študenti s podobnými schopnosťami i záujmami. A čím "intelektuálnejšia" škola, tým menej podstatný je fyzický vzhľad a viac zaváži bystrosť, rozhľadenosť... Na učňovkách je zasa podstatná fyzická sila a drzosť (predsa len tu sa stretnú tí, ktorým to učenie veľmi nejde, tak sa musia zamerať na niečo iné). Ale dynamika skupiny funguje všade. Len v rôznych podobách.
V kultivovanejšom prostredí sa veľa vecí usporiada rozhovorom a náznakmi, prípadne rafinovanou manipuláciou. V jednoduchších skupinách sa používajú priamejšie prostriedky, v krajných prípadoch zastrašovanie a fyzická sila. A ešte je tu rozdiel medzi viac mužskými a viac ženskými skupinami. To je už na samostatnú tému. Tým nechcem povedať, že v každej skupine nevyhnutne dochádza k šikane. Ale rozdiely medzi jednotlivými členmi vždy sú, aj keď rôzne veľké. A až na výnimky majú skupiny tú vyššie popísanú štruktúru.
Rola jednotlivca sa teda môže v čase meniť podľa toho, ako sa menia kritériá a preferencie skupiny. Čiže tvoje vysvetlenie zmeny v tvojej pozícii na strednej škole je dobré ;-)


Ako psychologička na základnej škole si od detí isto vypočuješ nepríjemné zážitky. Si mladá a nemáš ešte desaťročia skúseností, ale dokázala by si odhadnúť, či napr. fyzické tresty za známky majú v spoločnosti klesajúcu tendenciu? Nakoľko súvisia s úrovňou vzdelania a nakoľko s prirodzeným naturelom človeka?

Telesné tresty sú kapitola sama osebe. Vo všeobecnosti sa zdá, že výskyt telesných trestov sa znižuje. Čiastočne je to spôsobene tým, že dnešní rodičia, ktorí boli v detstve telesne trestaní, sa rozhodnú, že oni svoje deti biť nebudú. Svoj podiel má aj iný trend v spoločnosti - časť rodičov podporuje svoje dieťa až prehnane v presadzovaní svojej osobnosti za každú cenu. A teda nechajú si skákať po hlave. A keď ich dieťa vyvedie niečo učiteľovi či spolužiakovi, postavia sa k tomu tak, že je to chyba tých druhých, keď sa nevedia presadiť. Pritom sú to situácie, za ktoré by sme ešte my boli vyfasovali poza uši. Ale v neposlednom rade stúpa aj percento rodičov, ktorí sa snažia pristupovať k výchove systematicky a menej živelne a využívať pozitívnu motiváciu namiesto tradičného "cukor a bič".
No a to bitie za známky - pochybujem, že existujú rodičia, ktorí bijú dieťa len kvôli zlým známkam a inak nie. Skôr je to tak, že ak rodič používa bitku ako "výchovný" prostriedok, bije dieťa, keď je naň nahnevaný. Čo môže a nemusí byť v prípade zlých známok.
Podľa výskumov čím vyššie vzdelanie rodičov, tým nižší výskyt telesných trestov. Ale ich používanie súvisí aj so zaužívanosťou v rodine. Ako som už spomínala, keď bol niekto v detstve kruto bitý, pravdepodobne to nebude chcieť spôsobovať vlastným deťom. Ale na druhej strane to môže byť preňho normálna súčasť rodinného života, pretože tak to zažil, a teda bude robiť to, čo sa za mladi naučil.
No a môže sa stať aj to, že človek sa rozhodne, že dieťa nebude nikdy biť, ale v krízovej situácii, pod stresom alebo vplyvom iných nepriaznivých udalostí zvíťazí rodinné dedičstvo nad osobným rozhodnutím.


Prídu deti samé? Respektíve, ako vyzerá typický problém, keď 1. príde dieťa samo, 2. žiaka pošle učiteľ, 3. dieťa pošle jeho rodič.

Ak dieťa príde samo, spravidla má problém s nejakým spolužiakom či učiteľom. Mala som však aj prípad, keď sa mladý chalan chcel zbaviť ochromujúcej bezdôvodnej úzkosti a prišiel si po radu ku mne. Potom to boli deti, ktoré mali ťaživú domácu situáciu a kamaráti im už nevedeli pomôcť.
Učitelia posielajú najmä deti s problémovým správaním. Teda také, ktoré sú už na hodinách nezvládnuteľné, prípadne sú to obete šikanovania či šikanujúci agresori.
A rodičia dieťa privedú najčastejšie kvôli ťažkostiam v učení. Mnohé deti si nevedia nájsť techniku učenia, ktorá by im vyhovovala. Čoraz častejšie sa tiež vyskytujú poruchy učenia. To sú ťažkosti, pri ktorých dieťa s normálnym intelektom nevie pri písaní usporiadať správne písmenká do slov, pri čítaní sa mu napríklad mýlia d a b, prehadzujú slová alebo písmenká. Prípadne dieťa nevie vôbec alebo len s ťažkosťami narábať s číslami. Náprave alebo zmierneniu týchto porúch so skutočne veľmi rôznorodými prejavmi sa potom venujú špeciálni pedagógovia v poradniach. Mojou úlohou v škole je dohliadnuť na to, aby učitelia zohľadňovali pri výuke a preverovaní vedomostí i pri hodnotení týchto žiakov ich ťažkosti, za ktoré nemôžu.


Poruchy učenia aj úzkosť už máme v ďalšej generácii aj v našej rodine. Fascinuje ma, ako sa za posledných 10 rokov tieto problémy rozmnožili. V našich detských rokoch sme o dyslexii, úzkostiach, poruchách učenia či hyperaktivite nepočuli. Oukej, hyperaktívne deti boli proste živé, iné sa zase zle učili. Ale písať sa naučil každý, strach pre písomkou mal takisto každý a ťažko zvládnuteľné boli väčšinou len deti z horších sociálnych pomerov... Kdežto dnes je to ako epidémia. Sú toto všetko civilizačné choroby? Hrabe našim deťom z televízora? Kde je pes zakopaný? (neuverím, ak mi povieš, že kedysi bolo týchto diagnóz rovnako veľa:-)

Poruchy učenia sú tu už dávno. Ale je fakt, že dnes sa s nimi stretávame takmer na každom kroku. Čiastočne je to spôsobené pokrokmi v diagnostike. A tým nemyslím len psychologické testy, ale aj medicínske testy organických porúch mozgu, pretože tie bývajú najčastejšou príčínou ťažkostí s učením. No a tým sa dostávame k ďalšiemu možnému dôvodu častého výskytu týchto ťažkostí. Uvedomme si, že lekári sú schopní zachrániť čoraz predčasnejšie narodené deti, zvládajú čoraz komplikovanejšie pôrody. Rodí sa teda stále viac detí, ktoré by ešte pred pár desaťročiami nemali šancu. A mnohé z týchto detí sú svojím ťažkým štartom do života trvalo poznamenané. Nemusí pritom ísť o masívne očividné poškodenia. Môžu to byť poruchy učenia, správania...
Ja sama som sa narodila za adrenalínových podmienok - lekári začali okolo maminy skákať, až keď som mala pulz 40 úderov za minútu (norma je okolo 140!). Takže som tesne pred pôrodom už nedostávala do mozgu dostatok kyslíka. Dôsledkom bolo mierne poškodenie, ktoré nikto nediagnostikoval. Iba som bola hyperaktívne dieťa, vtedy sa tomu hovorilo "s vrtuľou v zadku". Našťastie moja mamina je študovaný liečebný pedagóg, takže to so mnou zvládla. A až počas môjho štúdia, keď sme si na sebe skúšali psychotesty, zistila som, že mám mierne organické poškodenie mozgu.
Ale nielen organicita býva príčinou porúch učenia či správania. Osobne si myslím, že sú to aj environmentálne vplyvy. Zloženie stravy budúcej mamičky (tým nemám na mysli príliš mastné, slané, sladké, či inak nezdravé jedlá, ale zvyšky pesticídov v zelenine, zvyšky antibiotík a rastových hormónov v mäse z veľkochovov, množstvo chemických konzervačných látok, syntetických aróm a príchutí), kvalita ovzdušia (tu zaryjem do fajčiarov - každej matke fajčiarke sa môže narodiť dieťa s poruchami učenia či správania (ak nie horšie), pretože fajčenie zužuje cievy aj dieťatku v maternici a tak sa mozog trvalo nedostatočne okysličuje), stres v zamestnaní... Proste je tu množstvo faktorov.
Na druhej strane sa dnes občas diagnóza vyššie spomínaných porúch zneužíva. A to najmä v prípade nevychovaných detí z finančne lepšie zabezpečených rodín. Rodičia vychovajú malého egoistického hajzlíka a keď sa ten dostane do sporu s učiteľkou, rodičia si vybavia papier, že chudiatko dieťatko za to nemôže, lebo trpí syndrómom ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) a všetci učitelia s ním musia zaobchádzať ako s odisteným granátom (toto mám z vlastnej praxe).
A teraz k tomu televízoru. Deťom môže hrabať z televízora v tom zmysle, že dnešní rodičia sa viac venujú sebe než deťom a televízor používajú ako náhradu vlastnej starostlivosti o dieťa. Dieťa vlastne ani nemá veľa interakcií s rodičmi, preto si za vzory vyberá postavy z televízie. A všetci dobre vieme, čo v tej telke dnes dávajú. Tu by som rada poznamenala, že čím máme pohodlnejší a luxusnejší život, tým neochotnejšie sa ho vzdávame, dokonca i v prospech vlastných detí. Naše staré mamy nemali automatické práčky, umývačky riadu, mikrovlnky ani potravinové polotovary, neexistovali pampersky ani textílie, ktoré netreba žehliť. A napriek tomu, že denne ručne prali, varili, žehlili, upratovali, šili (štopkali a plátali), dokázali si nájsť oveľa viac času na svoje deti, než my teraz. Naši rodičia sú oveľa viac v pohode, než deti mnohých rodičov našej generácie. Mnoho problémov s našimi deťmi si teda vyrábame sami vlastnou pohodlnosťou a nenažranosťou.
Na záver ešte krátko k tým úzkostiam - podľa štatistík trpí neurotickými ťažkosťami počas života okolo 40 percent ľudí. Okrem toho dnes žijeme vo veľmi stresujúcich podmienkach (napríklad mnohí si už ani nevšímajú príšerný hluk v mestách, ale naše telo ho vníma a vadí mu, môže spôsobiť dokonca problémy so srdcom). Takže by som povedala, že pomaly bude raritou stretnúť človeka, ktorý nejakú tú úzkosť alebo neurózu nemá.


Teraz trochu bulvárna otázka, možno trochu na precitnutie aj pre ľudí, ktorí tieto problémy nepovažujú sa dosť významné... Môžeš aspoň zhruba prezradiť, s akým najťažším prípadom si sa osobne stretla?

Ťažko povedať, ktorý bol najťažší. Ale mala som niekoľko, s ktorými som nevedela pohnúť. Napríklad dvoch chlapcov s otcami tyranmi. Jeden dieťa tĺkol, druhý hlavne psychicky ničil. Obe mamy mali rovnaký pohľad štvanej srny a obe odmietali intervenciu polície, pretože sa desili odvety zo strany manželov. Tu sa dalo len poskytnúť bezpečné miesto pre otvorený rozhovor, vypočuť a podporiť, prípadne jemne usmerniť. Keď sa dieťa každý deň vracia zo školy do pekla doma, je zmena prakticky nemožná. S jednou mamou som sa po pár rokoch stretla. Vyzerala veľmi šťastne. Porozprávala mi, že nakoniec sa odhodlala, našla si chlapa, ktorý ju ochráni a od tyrana odišla aj s deťmi. Synovo správanie (predtým bol triedny otĺkanček, ale keď sa rozzúril, bol úplne besný a ohrozoval spolužiakov) sa radikálne zmenilo, je spokojný, v škole sa mu darí. Len ešte občas máva nočné mory. Keď mi to hovorila, tešila som sa ako malé dieťa :-) Ako to dopadlo s tým druhým chlapcom, netuším.
Potom som mala obeť-provokatéra. Chlapca, ktorému zomrela mama a otec bol očividný psychopat. A svoje narušené postoje a vzorce správania vštepoval aj synovi. V triede ho neznášali, on vyrýval a ostatní mu to oplácali. On vždy prišiel s plačom ako najväčšia najnevinnejšia obeť a nakoniec sa zistilo, že sa mu síce stalo to, čo tvrdil, ale predchádzalo tomu provokovanie z jeho strany, prípadne ubližovanie niekomu, kto sa potom dôrazne bránil. Ja som riešila jeho školské problémy, okrem toho chodil ešte do poradne ku kolegyni. Napriek našej snahe bola náprava v nedohľadne.
Ťažkým orieškom bol aj egoistický chlapec, s ktorým boli problémy už od prvej triedy. Mal mimoriadne ostré lakte a otec ho v tom podporoval. Keď chlapec spolužiačke černoške povedal, že je čierna huba, jeho otec na to triednej odsekol, že černoškina mama s tým mala rátať, keď sa spustila s černochom. No tak čo na toto povedať... Keď na opakované žiadosti triednej nakoniec otec zavítal ku mne na konzultáciu, presadzoval postoj, že jeho dieťa (triedny terorista) sa zdravo presadzuje a on ako otec predsa nemôže za to, že iní rodičia vychovali také neschopné decká, ktoré s ním nevedia držať krok. A nepohla som s ním. Jeho žena, chlapcova matka - blonďavá submisívna cicuška - mi povedala, že doma sa k nej obaja správajú ako k slúžke a muž ju občas aj udrie, dokonca pred chlapcom. No a všetci traja to považovali za normálnu fungujúcu rodinu a domácnosť.
Prišla aj dievčina, ktorej otec doma nadával do "kurvy vyjebanej" a "piče sprostej" a vo všetkom uprednostňoval mladšieho brata, ktorý bol mimochodom pekný kvietok z čertovej záhradky. Ona to potrebovala niekomu povedať, vyplakať sa... Tak som ju povzbudila, poradila som jej zopár stratégií. Po pár mesiacoch prišla, že už to lepšie zvláda, našla si spôsob, ako s tým žiť.
Na prvý pohľad sa zdá, že by to všetko mala riešiť polícia a sociálka. Ale, žiaľ, to je utópia. Agresori popierajú, vyhrážajú sa (aj nám), obete verejne nič nepovedia, len mne medzi štyrmi očami... Niet sa čoho chytiť, niet kde začať. Môžem len poskytnúť dočasné bezpečie a počúvajúce ucho. To je strašne frustrujúce.


Keď sme pri tej polícii. Ako je to u nás s tými zákonmi? S nášho súkromného rozhovoru som pochopila, že medzi ochranou dieťaťa a jeho právami je určitý rozpor. Keď psychologička zistí takéto alarmujúce okolnosti, môže sa obrátiť priamo na políciu alebo sociálku?

Psychológ tak isto ako lekár, má ohlasovaciu povinnosť v prípade, že zistí týranie, zneužívanie či zanedbávanie dieťaťa. Lenže ono to v praxi nie je také jednoduche. Častokrát je psychológ jediným človekom, ktorému sa obeť takéhoto zaobchádzania zdôverí. A táto dôvera je veľmi krehká. Psychológa teda na jednej strane tlačí zákon.
Na druhej strane je tu profesná etika, ktorá zakazuje zradiť dôveru klienta.
Čo teda robiť v prípade, že klient vás vyslovene požiada, aby povedané ostalo za každých okolností len medzi vami? V tých najhorších prípadoch isto stojí záchrana života nad stratou klientovej dôvery. Lenže takých prípadov je málo. Oveľa častejšie ide o také formy zaobchádzania s dieťaťom, ktoré nie je možné dokázať a jedinou informáciou je to, čo nám povie klient. No a skúste rozbehnúť celú mašinériu policajného vyšetrovania, keď klient pred každou inou osobou poprie, čo povedal vám a stratí jedinú osobu, ktorej dôveroval (a teda už nebude mať za kým ísť). Keď agresor sa vám začne vyhrážať, keď hrozí, že sa klientovi pomstí, keď rodina proti zdravému rozumu obhajuje agresora a obviňuje obeť...
Proste niekedy najlepšie, čo psychológ môže spraviť, je poskytnúť klientovi bezpečný rozhovor, vybaviť ho zručnosťami na zvládanie stresu a nebezpečných situácií, viesť ho k samostatnosti aby čo najskôr mohol od tyrana odísť (tým nemyslím nabádanie štvrtáčika na útek z domu, ale upriamenie pozornosti klienta na poctivé vzdelávanie sa s cieľom rýchlo si nájsť zamestnanie po skončení školy, vďaka čomu môže rýchlo odísť ďaleko od tyrana).


A čo detské zlozvyky? Čo nám tie vypovedajú o rozpoložení mysle dieťaťa? Nemáme ich pokladať skôr za niečo bežné? Mne sa totiž zdá, že niektoré veci sa v populárnej psychológii preceňujú.(populárnou psychológiou myslím verejné prepieranie odboru, relácie, dokumenty, veď to poznáš;-) Nepatria zlozvyky skôr k psychohygiene, určitej forme zbavovania sa stresu?

Máš na mysli cmúľanie palca, obhrýzanie nechtov, dupkanie nohou a podobne? Každý takýto zlozvyk je bezpečným útočiskom, niečím, čo nás upokojuje keď sme nervózni, nedarí sa nám. Osobne si myslím, že ak sa niekomu lepšie rozmýšľa obhrýzajúc ceruzku, potom nech to pokojne robí. Teda za predpokladu, že si nepoškodzuje zdravie jedením triesok a žužle vlastnú a nie požičanú ceruzku.
Keď si niekto do krvi obhrýza nechty, to už podľa mňa nie je v poriadku. Riešením je nájsť si iný, neškodnejší zlozvyk ;-) Ale možnosťou je aj zamyslieť sa nad tým, kedy sa náš zlozvyk objavuje a skúsiť v daných situáciách použiť iné stratégie. Toto platí skôr na dospelých. U detí by som hľadala príčinu zlozvyku a ak sa dá, skúsila ju odstrániť.


No podľa mňa je často problém skôr v reakciách rodičov, než v samotnom zlozvyku. Nie je teda lepšie nechať dieťa trošku si obhrýzť nechty, prípadne mu dohovoriť, aby radšej obhrýzalo tú ceruzku, než naň pri každej príležitosti začať kričať "okamžite s tým prestaň, lebo ti prsty usekám!"

Myslím, že okrikovanie problém naozaj nevyrieši.


Ako rodič a zároveň psychológ, máš nejaké odporúčania pre výchovu od útleho detstva, pre rodinný život pôsobiaci na správny psychický vývin dieťaťa?

Kto chce byť dobrým rodičom, mal by najprv poznať sám seba. Svoje silné i slabé, svetlé i tienisté stránky. Mal by sa mať rád, teda žiť so sebou samým v mieri (to som spomínala už vyššie). Mal by byť ochotný obetovať svoje pohodlie v prospech svojho dieťaťa. Mal by prijať svoje dieťa také, aké je a mať ho vždy rád. Dieťa sa musí v rodine cítiť bezpečne. Potom je možné usmerňovať ho a formovať jeho osobnosť pozitívnym smerom. Treba mať vždy na pamäti, že dieťa si berie príklad z rodičov. Vhodným výchovným prístupom je láskavá prísnosť. Dôležitá je tiež dôslednosť.
Hovorí sa, že najhoršie je, ak dieťa nikdy nedosiahne, čo chce, alebo ak to dosiahne vždy. Deti tiež potrebujú hranice. V rámci nich sa potom citia bezpečne. Vedia, čo môžu a čo už nie. Bitka nič nerieši. Ale výchovné capnutie po ruke, ak dieťa (vo veku do nástupu do školy) spôsobí bolesť nám alebo zvieratku (či rastline), je účinnejšie než tisíc slov.
Dieťa si musí veľa vecí vyskúšať samo. Treba ho nechať spadnúť a udrieť sa, a potom ho primerane poľutovať, ale len ak si to samo žiada.
A nikdy by si rodičia nemali plniť svoje neuskutočnené sny prostredníctvom svojich detí. Každý človek je jedinečná individualita s vlastnými schopnosťami, zručnosťami a záujmami. Preto treba dieťa podporiť v tom, čo samo chce a zároveň ho v zvolenej oblasti viesť k vytrvalosti a cieľavedomosti.
Ak sa vám toto všetko podarí splniť, máte celkom slušnú šancu, že vychováte spokojného sebaistého človeka, ktorý si nájde svoje miesto v spoločnosti.


Verím, milí čitatelia, že ste sa dočítali až sem, pretože náš rozhovor bol minimálne taký zaujímavý, aký bol dlhý :-)
Aby sa moja respondentka mohla pri odpovedaní otázok cítiť čo najslobodnejšie, neuviedla som jej meno a neprezradím vám ho ani na záver. Snáď mi to odpustíte ;-)
Zostáva mi len veľmi pekne sa jej poďakovať za ochotu, spoluprácu a v neposlednom rade za fascinujúce informácie.