Keď mŕtvi rozprávajú

Knihu Vepsáno do kostí som si kúpila za smiešnych pár € v Lacných knihách, lebo história ma zaujímala odjakživa a smrť od... trochu neskôr :-) Tento súbor príspevkov od sedemnástich archeológov a antropológov má podtitul Jak lidské ostatky odhalují tajemství mrtvých. Je plný pekných farebných fotografií (lebiek, kostier, múmií i tekutín neznámeho zloženia) a vydaný v príjemnej mäkkej väzbe na kriedovom papieri - musíte uznať, že sa mu za tú cenu nedalo odolať.



Už nahliadnutie do obsahu rozprúdi krv v tele každému zapálenému čitateľovi populárno-náučnej faktografie. Kapitoly majú názvy Způsob života, Přirozená úmrtí, Úmyslná zabití, Pohřby a Mumie a mumifikace. Mňamka.
V knihe samotnej sa potom dozviete mnoho informácií o tom, čo všetko a akými metódami vedia profíci vyskúmať z ostatkov dávno mŕtvych ľudí i zvierat.
Napríklad, že staroveké mesto Mohendžo-dáro na území dnešného Pakistanu nevymrelo po masakre, ale epidémii, čím sa živili pravekí obyvatelia južnej Afriky alebo že zubné kazy vôbec nie sú záležitosťou modernej doby.

Ja sama som bola donedávna presvedčená o tom, že ľudstvo stále rastie, naši prapredkovia mali okolo 135 centimetrov a zuby biele a zdravé ako slonovina. Čerta starého.
Chlapec od jazera Turkana, ktorý žil pred 1,5 miliónom rokov, by bol v dospelosti vysoký asi 185 cm, čo je síce nadpriemer aj dnes, v každom prípade to však dokazuje, že ľudia boli vysokí aj vtedy.
Na rozdiel od afrického chlapca bol najznámejší zmrznutý Európan Őtzi pomerne malý (160 cm), dožil sa pekného veku (odborníci odhadujú niečo medzi 40-53 rokmi) a svoju prezývku dostal podľa údolia Őtztal, kde ho našli. Po presnom geografickom určení sa rozhodlo, že dnes by bol Talian. Aspoň trvalým pobytom ;-) No aj iné získané fakty naznačujú, že žil na juh od Álp. Teraz odpočíva v pokoji v múzeu v Bolzane za sklom. To keby ste ho chceli stretnúť "naživo".

Őtzi trpel vzácnou anomáliou chýbajúceho dvanásteho páru rebier, čo však nijako neovplyvňuje zdravie ani telesnú výšku. Na tú podľa antropológov vplýva podnebie. Ľudia v teplejších oblastiach našej planéty boli vyšší a naopak - severanom nižšia robustná postava zaručovala menšie tepelné straty. Genialita evolúcie je nesporná, čo poviete?

Tělo má jít do hrobu zhuntovaný

Táto kniha opisuje len zlomok vykopávok ľudských ostatkov, predsa ma hustota zistených chorobných zmien vedie k nevyhnutnej dedukcii - rôzne postihnutia nie sú znakom iba modernej doby a civilizačných chorôb, ako to niektorí radi zveličujú. Zdá sa mi, že ľudia boli rovnako často chorí ako dnes aj pred päťsto rokmi, tritisíc rokmi alebo pred miliónom. Len na svoje diagnózy rýchlejšie umierali a nemali prostriedky na zmiernenie ťažkostí.
V ostatnom sme si veľmi podobní - aj oni trpeli artritídou, anémiou, kvárili ich pokazené zuby, zápaly, kostrové deformácie, genetické anomálie, vyhodené platničky aj choroby vnútorných orgánov. Chlapec od jazera Turkana zomrel pravdepodobne preto, že sa mu zle vymieňala mliečna stolička za trvalú, zapálilo sa mu ďasno a on dostal otravu krvi.
Vysoký čínsky úradník Suej Siao-jüan sa síce dožil asi 60 rokov, zato mal zničené tráviace ústrojenstvo a bol taký prelezený červíkmi, až to nie je slušné.
Na druhej strane boli prekvapivo odolní a možno aj statoční, keď bez pomoci medicíny zvládli prežiť napríklad aj diery v lebke či roztrieštenú čeľusť.

Keby sa vám podarilo v minulosti zomrieť na takom akurátnom mieste, aby vás súčasní archeológovia vykopali, okrem mena by ste pred nimi utajili len máločo. V závislosti od toho, či z vás zostali len kosti (a koľko) alebo vysušená či balzamovaná múmia, dokážu identifikovať pohlavie a dožitý vek, povahu zlomenín a deformácií, teda či vznikli náhodne alebo násilne, približné zloženie stravy, zdravotné ťažkosti, príčinu smrti... občas dokonca aj prácu, ktorej ste sa venovali. Keď sa im zapáči vaša lebka, skúsia vymodelovať reálnu podobu tváre. To je hrozné, že človek nemá súkromie ani tisíce rokov po smrti :-)

To všetko dokážu archeológovia a ďalší odborníci vyčítať z ľudských ostatkov. Spôsob smrti, stravovacie návyky, anamnéza - občas sa tie závery skladajú do celku, v ktorom sa rysujú kontúry životného príbehu konkrétnej osoby.
Napríklad ten o juhoafrickej žene, ktorej niekto strelil do chrbtice dva kostené šípy a ona potom umierala na zemi po boku svojho trojmesačného dieťaťa...
Alebo päťsto rokov staré ostatky inckých detí, ktoré v juhoamerických Andách obetovali bohom. Na vrchole sopky Llullaillaco v Argentíne našli archeológovia tri tak dokonale zachované múmie, že vyzerajú ako spiace bábiky. "Plíce byly stále ještě plné vzduchu a v srdci a cévách se stále ještě nalézala krev."♦ Nezdá sa, že by ich usmrtili nejakým brutálnym spôsobom, na telách sa nenašli známky násilia, zato analýza vlasov vypovedá, že boli zdrogované kokou. Informácie o viere starých Inkov svedčia o tom, že ľudská obeť bola mimoriadne posvätným rituálom, vyberali sa pre ňu iba nevinné a krásne deti a pre ich rodiny to bola pravdepodobne veľká česť.
Zomrieť nafetovaný "pre dobrú vec", hoci v útlom veku, bolo asi vždy lepšie, než byť zabitý pyroklastickým prúdom horúceho popola v Pompejach alebo byť uškrtený, ubitý či podrezaný a potom vtlačený do rašelinového močiara, ako sa to praktikovalo v dobe kamennej i železnej na severozápade Európy. Dôkazom sú stovky nájdených múmií, vynikajúco zachovaných vďaka chemickému zloženiu rašeliny a nedostatku kyslíka v nej.
No a masový hrob z austrálskeho ostrovčeka Beacon, smutne spojeného s najbrutálnejším prípadom lodnej vzbury, to je samostatná kapitola z dejín ľudských zverstiev. Ak vás zaujíma celý príbeh, prečítajte si ho v angličtine, slovenčine alebo češtine.

Fuj, zomrieť sa dá všelijako, poväčšinou hnusne...

Pohrebné rituály

V dnešnej dobe sa obyvateľ vyspelej krajiny stretáva s mŕtvym človekom zriedka. Ak si odmyslíme lekárov, funebrákov a policajtov, my ostatní do bezprostredného styku so smrťou väčšinou neprichádzame, až na smutné prípady, ak niekto blízky zomrie doma. V minulosti to bolo inak.
Nielenže ľudia ľahšie, rýchlejšie a asi aj častejšie umierali, ale odohrávalo sa to akosi viac na očiach. Neboli nemocnice ani pohrebné služby. Väčšina obyvateľov nežila v mestách, ale povedzme v kmeňových spoločenstvách. Naši predkovia sa teda o mŕtvych starali svojpomocne i osobne. Smrť bola iste prirodzenejšou súčasťou života, než je tomu dnes.

Antropológovia v mnohých prípadoch zisťujú, že vykonávatelia pohrebných obradov i mumifikátori mali už v praveku výborné znalosti o ľudskej anatómii. Nemuseli bojovať s predsudkami a zákazmi týkajúcimi sa zaobchádzania s mŕtvymi, ani sa to nepovažovalo za hriech či znesväcovanie pozostatkov, ktoré s pokračujúcim vývojom ľudstva v staroveku a ešte viac od stredoveku presunuli kult smrti na okraj spoločnosti a do rúk špecializovaných profesií.

Človek sa však smrti vždy bál, a veľmi skoro si začal vymýšľať nadprirodzené bytosti aj utešovať sa predstavami inej formy života po smrti. S tým súviseli pohrebné rituály, ktoré sprevádzajú ľudstvo od jeho ranej existencie. Týkali sa spôsobu pochovávania či odprevádzania mŕtvych na onen svet, obradov s tým spojených i vkladania osobných alebo úžitkových predmetov na miesto posledného odpočinku.
Všetci vieme, ako bohato boli vybavené hrobky vládcov, významných bojovníkov alebo obchodníkov najrôznejších kultúr. To isté len v skromnejšej miere platilo aj o tisíce rokov skôr. No viac než predmety nachádzané v hroboch sú zaujímavé procesy sprevádzajúce prípravu zomrelých.

Okunevská kultúra z južného Sibíra, ktorá na tomto mieste zanechala stopy v dobe bronzovej, asi 1500 rokov p.n.l., stále fascinuje bádateľov okrem iného práve záhadným obsahom pohrebných mohýl (tzv. kurganov). Našli sa v nich telá bez hláv, ale napríklad aj jedna kostra pochovaná so šiestimi lebkami bez dolných čeľustí. Hlavy (koho?) si asi ponechával ich právoplatný majiteľ, kým nezomrel a potom ho uložili do hrobu aj s nimi. Deti sa nikdy nepochovávali osamotene. Buď spolu s dospelými alebo na starých a v tej dobe už nepoužívaných pohrebiskách.
Sibír určite skrýva ešte mnoho tajomstiev z dávnych dôb, lebo na inom významnom nálezisku z neskorého mezolitu našli napríklad kostru veľkého sibírskeho vlka, pri ktorej ležala mužská lebka s dvoma stavcami chrbtice. Pohreb vlka je vzácnosťou, lebo sa síce našli pochovaní psi, ale vlk nikdy.
V šiestom storočí p.n.l. vznikali na stepiach rieky Jenisej zase fascinujúce pohrebné masky aj figuríny predstavujúce ľudí, ktorým sa do hrude vkladalo vrecko s popolom - imitovali zomrelého po kremácii. Masky vytvárali priamo na tvárach nebožtíkov, natierali sa na červeno alebo čierno a predstavujú vernú podobu svojich majiteľov.
Ešte zložitejšie techniky (vyberanie mozgu a orgánov za účelom mumifikácie bolo pomerne bežné) používali príslušníci kultúry Chinchorro na pobreží dnešného Čile pred sedemtisíc rokmi. Ako píše antropologička Karen Wise vo svojom príspevku, tieto malé skupiny lovcov a zberačov boli schopní kompletne umelo vytvoriť múmiu. Odstránili z tela kožu, mäkké tkanivá aj orgány, spevnili kosti a vyplnili tvar tela rastlinami. Potom kožu vrátili na miesto (ako, to nepíše) a múmiu pokryli ílom.

Ako vidíte aj podľa tohto veľmi stručného výťahu, archeológia v spolupráci s antropológiou odhaľujú fascinujúce detaily minulosti. Aj keď obrovské množstvo informácií navždy zostane v rovine dohadov a dnešným rozumom asi nikdy nemôžeme pochopiť staré civilizácie či ešte staršie spoločenstvá, schopnosť empatie i kolektívne nevedomie ľudstva nám pomáha dešifrovať aspoň zrnká zo života dávnych predkov. Života, ktorý vždy bol a bude tvrdý, ale predsa ho má každý rád.

♦Karen Wise: Lidské oběti Inků ve vysokých horách. In Vepsáno do kostí, ed. Paul Bahn, s. 120.

zost. Paul Bahn: Vepsáno do kostí (Mladá fronta, [2002])






Súvisiace:

Denník morového roku 1665
Hon na čarodejnice 1. časť, 2. časť
S mágiou storočiami (spolu 4 časti)