Denník morového roku 1665

krátke pojednanie o knihe, jej autorovi
a pozadí oboch menovaných
ako aj o morovej rane v Londýne
v roku 1665
ktoré v dobrom úmysle napísala
a zaujímavosťami z iných zdrojov obohatila
Aneta Čižmáriková roku pána 2010

V prvom rade si objasnime, že Denník morového roku je beletria. No aj ako beletria prezlečená za dokument má oveľa vyššiu výpovednú hodnotu, než by mohla mať ktorákoľvek historická fikcia moderného spisovateľa, lebo bol napísaný súčasníkom, vzdialeným udalostiam iba niekoľko dekád (Denník vyšiel v roku 1722).

Daniel Defoe však nebol zapisovateľom udalostí. Mal iba 5 rokov, keď stuartovský Londýn zasiahla epidémia nazvaná Veľký mor. Písal sa rok 1665, mesto zažilo veľmi horúce leto a hneď nasledujúci rok sa mal do análov zapísať Veľkým londýnskym požiarom, ktorý si učebnice dejepisu pamätajú oveľa výraznejšie. 

Z hľadiska obetí to nie je celkom spravodlivé. Veľký požiar síce spôsobil obrovské majetkové škody, keď pohltil domy osemdesiatich tisícok obyvateľov mesta, no smrtiacou silou sa zďaleka nevyrovnal svojmu bakteriálnemu predchodcovi. Mor zabil približne stotisíc ľudí (20% vtedajšieho obyvateľstva), požiar mal potvrdených iba 6 úmrtí. Toto číslo samozrejme nie je úplne reálne, lebo už vtedajší kronikári poznamenávajú, že oheň ohýbajúci oceľ i železo, živený okrem domov aj najrôznejšími horľavinami chemického či potravinárskeho pôvodu, mohol bezo zvyšku stráviť mnohé telá chudobných, ktorí pred ním nestačili ujsť. Ďalší mohli zomrieť na následky otravy dymom, plus čerství bezdomovci tráviaci nasledujúcu tuhú zimu táborením v iných častiach mesta nezriedka podliehali podchladeniu, hladu i chorobám.

Predtým, než prejdeme k obsahu knihy, musím uviesť zopár informácií. Autor, ktorého psychologický profil si netrúfam ani len načrtnúť, známy predovšetkým svojím Robinsonom Crusoe a Moll Flandersovou, inak hrozný grafoman a intrigán, vydáva Denník morového roku za skutočný príbeh napísaný priamym svedkom morovej epidémie. Na konci knihy uvádza iniciály H. F., o ktorých sa predpokladá, že zastupujú jeho strýka, Henryho Foea.

Ak si pozrieme pôvodnú titulnú stranu knihy, vidíme, že Defoe bol šikovný manipulátor. Zvyšoval atraktivitu svojho diela tým, že mu dával nálepku autenticity. Zďaleka nebol posledný a určite ani prvý spisovateľ, pomáhajúci úspechu svojho diela proklamovaním pravdivosti.  Formulka "na základe skutočných udalostí" je dobre známa i dnes, pričom podiel toho skutočného základu je rôzny. Bežný reklamný trik to bol už pred tristo rokmi, no rovnako ako dnes aj za starých čias reklama mohla byť klamlivá ;-) Možno si Danielov strýko viedol denník počas Veľkého moru, možno neviedol. Možno ho Daniel vylepšil, možno celý ukradol. A možno nie je pravda nič z toho, čo hlása vydanie, a autor napísal celé dielo z vlastnej hlavy, po študovaní archívnych materiálov, rozhovoroch s pamätníkmi alebo načúvaní príbehom...

Veď morový folklór musel vo vtedajšej spoločnosti rezonovať celé desaťročia. Jeho pozostatky snáď existujú dodnes - narážam na známy prípad anglickej veršovanky Ring-a-Ring o'Roses, na ktorej sa odborníci i laici dohadujú, či vznikla počas Čiernej smrti, Veľkého londýnskeho moru, alebo až v 19. storočí, keď bola prvýkrát vydaná v knihe riekaniek. Ako každá detská básnička existuje v mnohých variáciách a niektoré z nich naznačujú potenciálnu spojitosť s morovou nákazou - avšak nedá sa to dokázať. No podľa mňa ani vyvrátiť :-)

Ring a-ring o' roses,
A pocketful of posies.
Atshoo!, atshoo!
(hapčí, hapčí, v inej verzii ashes, ashes)
We all fall down.

No ako som už spomenula, dnes je Denník morového roku považovaný za beletriu - ktorá síce obsahuje veľmi zaujímavé čísla a štatistiky podávajúce o priebehu Veľkého moru pomerne presnú predstavu - ale stále "len" za beletriu.

Podľa toho, čo som si prečítala, Daniel Defoe bol nadmieru inteligentný muž s bujnou fantáziou, ktorého celý život kvárilo vlastné nízke postavenie, a neustále sa pokúšal vymaniť zo spoločnosťou prisúdenej škatuľky. Viaceré svoje romány vydával za skutočné príbehy (Robinson, Moll Flandersová), lebo im to pridávalo na prestíži. Teraz je už nemožné dokázať, či si ich vymyslel sám, alebo sa nechával inšpirovať krčmovými historkami, ktoré pocukroval vlastnou predstavivosťou.
Kritici na kvalitu jeho prác síce nespievajú ódy, ale dodnes Defoea rešpektujú ako predchodcu moderných novinárov. Používal štýl reportáže v čase, keď tento termín ani neexistoval, a bol priekopníkom ekonomickej žurnalistiky. Napísal nespočetné (či skôr neskutočné!) množstvo textov, neustále sa politicky angažoval, vyskúšal si aké je to stáť na pranieri i byť tajným agentom, bol úspešným podnikateľom a zomrel ako chudák... Medzitým stále niečo písal - romány, pamflety, básne, sám 9 rokov plnil a vydával časopis The Review. Vraj počas života použil 198 rôznych pseudonymov. Myslím, že grafománia by sa kľudne mohla volať aj defoeizmus.

Ale... ale, keď som teraz načisto podkopala uveriteľnosť Denníku morového roka, všetko to znova otočím. Totiž, napriek tomu, že autor bol už počas života pokladaný za šikovného obracača kabátov a šplhača po spoločenských rebríčkoch, pôsobí táto kniha absolútne dôveryhodne. Až na tie časti, ktoré na kilometer cítiť ľudovým folklórom, a sám Defoe ich rozpráva románovým štýlom...

Tým sa plynule presúvame k obsahu samotnej knihy.

Denník morového roku sa zhruba drží chronologického usporiadania. Začína svoje rozprávanie v septembri 1664, a končí jarou roku 1666, čím pokrýva obdobie od prvých zvestí o bubonickom more až po jeho postupné vymiznutie v meste. Okrajovo spomenie aj Veľký londýnsky požiar, ktorý zúril v septembri 1666. No nepostupuje podľa presného dátumu ani bezpodmienečne nedodržiava lineárne rozprávanie. Takže kniha nie je celkom denníkom, ani denníkom jedného roka. Viac pripomína beletrizovanú osobnú kroniku.

Milý morový denníček, dnes som si chcel zájsť do Škuľavého zajaca na pivo, lebo to čo si varíme so sluhami v pivnici už chutí ako šťanky (Peter ho posledný týždeň pod rôznymi zámienkami odmieta piť, takže ho začínam upodozrievať). Lenže predstav si, pod oknami behal starý Tom Hardbottle v nočnej košeli, ktorú si potom strhol a úplne nahatý ako ho pánboh stvoril tancoval po námestí. Nemohol som sa prestať dívať na tie čierne zdureniny v slabinách a starý zošúverený úd hompáľajúci sa medzi stehnami. Potom sa zvalil do jarku a už nevstal. Bože milosrdný, uchráň ma od vlastníctva takého škaredého mieška!
P.S.: Do Škuľavého zajaca pôjdem až zajtra, keď hrobári odpracú Toma.

Fajn, stačilo parodovania :-)
Dôležitá vec, ktorú si musíme uvedomiť pri čítaní je, že text je starý bezmála 300 rokov (slovenský preklad iba 40;-). Nie je to teda bezpodmienečne záživná kniha, a skôr bude zaujímať ľudí zaoberajúcich sa históriou či morom. Pre tých bude studnicou fascinujúcich informácií a súdobých pozorovaní.
Aj štýl je v porovnaní s dnešnými románmi či faktografiou pomerne amatérsky a chaotický. Autor preskakuje z témy na tému, nezriedka načrtne problematiku a vzápätí ohlási, že širšie sa jej bude venovať neskôr. Nesledovala som, či všetky sľuby splnil.
Avšak to, že Defoe často polemizuje, diškuruje sám so sebou i núka rôzne pohľady a snaží sa nesúdiť, naznačuje, že na svoju dobu to bol rozhľadený, bezpochyby inteligentný a aj pomerne osvietený človek.

Kritizuje bludárstvo i poverčivosť vtedajšieho obyvateľstva, praktiky šikovných "podnikateľov". Opisuje, ako sa najmä jednoduchý ľud nechal klamať šarlatánmi, samozvanými odborníkmi na mor a "čarodejníkmi", ktorí už tradične šikovne zneužívali hlúposť predovšetkým nevzdelanej chudoby. Presne ako som o tom písala už pri Čiernej smrti, spanikárení občania rýchlo zisťovali, že pred morom ich neuchráni kľačanie v kostole ani čestný život. A tak skúšali čokoľvek, čo bolo po ruke: zázračné medicíny, talizmany aj magické znaky.
Defoe týmito praktikami pohŕdal, sám sa odvolával v prvom rade na ochranu pred nákazou dodržiavaním prísnych pravidiel izolácie a profylaxie, v druhom rade na Božie milosrdenstvo a pevnú vieru. Alebo naopak, podľa toho ako sa mu to hodilo, z ktorej strany a za použití akých faktov sa na okolité dianie pozeral.
Ako človek svojej doby pochopiteľne nedokázal byť natoľko nad vecou, aby svoju kresťanskú vieru úplne oddelil od živelnosti epidémie na základe jej medicínskych príčin. Uvedomoval si mechanizmus prenosu choroby, čiže v prípade bubonického moru kontaktom s postihnutou osobou, jej oblečením či nakazeným priestorom, no zároveň pripúšťal mnoho storočí staré teórie o šírení moru skazeným vzduchom a metódy vykurovania i vydymovania priestorov kvôli ich očisteniu od nákazy.

Pri štúdiu morových nákaz zas a znova vidieť, aký pomalý bol pokrok v medicíne pred 19. storočím, a ako rozum či poznatky neustále narážali na pevný múr náboženských dogiem. Pokiaľ bol mor vnímaný ako Boží trest, ťažko mohol podliehať serióznym úvahám o svojom pôvode či príčinách. A zdá sa, že v momente, keď prestal decimovať obyvateľstvo, už sa ním z vedeckého hľadiska nikto nechcel zaoberať. Bolo pohodlnejšie držať sa už overeného, dúfať v prežitie a modliť sa, aby sa nevrátil.
Počas storočí, keď sa bubonický a pľúcny mor v pravidelných intervaloch vracal do väčšiny európskych krajín, poznatky o ňom sa zlepšovali len v malej miere. Európa 17. storočia sa vedela brániť rovnakými prostriedkami, akými sa bránila o tristo rokov skôr - útekom, izoláciou, voňavými bylinkami a modlením.
V prípade Veľkého moru v Londýne 1665 však už bolo jasné aspoň to, o čom v polovici štrnásteho storočia nájdeme len zriedkavé zmienky - pri bubonickom more je šanca na vyliečenie, ak sa "prepučia" skazonosné zdureniny. S väčším či menším úspechom to londýnski lekári aplikovali na pacientoch, hororovejšie však znie, že na to podľa Defoeových slov používali rôzne kyseliny či leptavé látky. Čo postihnutým spôsobovalo ešte väčšie muky, než samotné bubá s vysokou horúčkou a infekciou...
Ani intelektuálna elita nevedela prísť s ničím lepším, napríklad zásadnou informáciou, že mor má úzku spojitosť s hlodavcami a blchami. Ako som sa už vyjadrila v spomínanom rozbore Čiernej smrti, predpokladám, že hlavnou príčinou bola prirodzenosť, s akou naši predkovia spolunažívali s potkanmi, i slabá úroveň hygieny, ktorá bola takisto bežná.

Na tých 250-tich stranách textu sa však nájde aj jedna prevratná informácia: "Počul som aj náhľady iných, vraj by sa to dalo zistiť, keby ten človek dýchol na kúsok skla a keď sa dych zrazí, potom by drobnohľadom bolo vidieť živé tvory čudných, obludných a strašných tvarov, ako draci, hady, plazy a diabli, hrozní na pohľad." Zdá sa, že tu máme iskričku budúcich objavov. Defoe vzápätí dodáva: "No veľmi pochybujem o pravde tohto náhľadu a ako sa pamätám, vtedy sme ešte ani nemali drobnohľady, aby sme pomocou nich robili pokusy." Oni ich síce ešte nemali, ale zrod prvých mikroskopov zaznamenalo práve 17. storočie, a tak v raných skúsenostiach s nimi môžeme vytušiť pôvod zatiaľ ešte len ľudových klebiet o baktériách.
Takže i keď Daniel Defoe nedokázal prekročiť tieň priemerného inteligenta tých čias, čo mu však nesmieme vyčítať, veľmi cenné je aspoň jeho vymenúvanie a opisovanie rôznych teórií, rezonujúcich medzi spoločnosťou.

Ďalšími hodnotnými informáciami sú jeho obrazy doslova kolabujúcej infraštruktúry Londýna. Skúste si predstaviť pol miliónové mesto paralyzované prudko infekčnou chorobou. V čase, keď morová nákaza začala plieniť v jednotlivých štvrtiach a presúvala sa smerom zo západu na východ, postupne sa zastavovali takmer všetky bežné činnosti. Nielenže čo majetnejší, vystrašenejší alebo duchaprítomnejší utekali z mesta na vidiek, medzi spanikáreným ľudom odrazu nebolo ani zákazníkov. Obchodníci by predávali, išlo im o živobytie, lenže obyvatelia už nechceli chodiť nakupovať, nechceli sa stýkať s ostatnými, mnohých pozatvárali do domov násilím, a nikto vlastne nepotreboval iný tovar, než potreby základného prežitia. Načo, ak o pár dní môžete zomrieť?
Ako Defoe hovorí, remeselníci poprepúšťali tovarišov i robotníkov, lebo nemali čo robiť, bez práce zostalo aj množstvo služobníctva, zastavil sa pohyb na rieke a zanikli všetky pracovné miesta s tým súvisiace. Okamžite, ako sa zvesti o more v Londýne rozniesli, skolaboval aj zahraničný námorný obchod. Geometrickým radom sa zvyšoval počet ľudí uvrhnutých dôsledkami takejto krízy do najhlbšej biedy. Ekonomika zostala stáť, ruch veľkomesta postupne utíchal. Až na najzákladnejšie zásobovanie potravinami takmer nič nefungovalo.
Na druhej strane aj nevyhnutný zvyšný pohyb obyvateľov ďalej šíril mor a smrť.

Paradoxne práve Veľký požiar o rok neskôr remeselnú výrobu opäť naštartoval, keď bolo treba nielen znova postaviť kus mesta, ale domy aj nanovo zariadiť a zásobiť. História má zvrátený zmysel pre humor, keď nám opakovane dokazuje, že po veľkých pohromách nastáva rozmach.

Popri alarmujúcich štatistikách úmrtí na mor sú práve opisy vyľudneného a ochromeného mesta najsmutnejšími časťami knihy.
Medzi činnosti, ktoré sa zastaviť nemohli, patrilo pochovávanie obetí. Pôvodný počet hrobárov, navyše preriedený morom ako všetky profesie, nemohol v čase hromadnej úmrtnosti stačiť, preto sa zbieranie mŕtvych tiel stalo jednou z mála zostávajúcich príležitostí, ako si zarobiť peniaze - týkalo sa to najmä bedače a množstva nezamestnaných pomocníkov.
Henry Foe, hlavná postava knihy, či už imaginárny alebo skutočný, sa síce moru bál, no bol aj zvedavý, a tak v Denníku opisuje zážitok z nočnej návštevy jedného cintorína. Rozprávanie o obrovských jamách, do ktorých sa pomocou hákov zhadzovali mŕtvoly dovezené zriadencami na drevených kárach, najviac pripomína fotografie z koncentračných táborov druhej svetovej vojny.

Pikoška na pobavenie: vraví sa, že hlasné vyvolávanie "Bring out your dead!", ktoré použili Monty Pythonovci vo svojom filme Svätý grál, pochádza z Veľkého moru 1665 a konkrétne z Denníku morového roka. V originále knihy som ho našla iba raz, ale je tam :-)

Ďalším riskantným i nepríjemným zamestnaním, ktoré mohli zúfalí občania bez práce vykonávať, bolo stráženie zatvorených domov. Izolovanie nakazených občanov takýmto spôsobom sa stalo jedným z charakteristických znakov londýnskeho Veľkého moru. Pre tento účel bola vytvorená legislatíva a najaté množstvo strážcov. Domácnosti, v ktorých sa preukázal mor, boli zapečatené, na dvere namaľovaná výstraha a ich obyvatelia nesmeli vychádzať von. Každému domu boli pridelení dvaja mestskí zriadenci, ktorí sa jednak mali starať o to, aby rodina neopustila obydlie, jednak o prípadné nakúpenie nutných zásob, privolanie lekára či kňaza.
Ako však Defoe na mnohých miestach opisuje, zatváranie domov nebolo ideálnym riešením a často nemalo ani želaný efekt. Medzi postihnutými rodinami bolo málo odovzdaných, ktorí by vydržali takéto zaobchádzanie v mene neohrozovania verejnosti. Vymýšľali najrôznejšie triky, ako oklamať strážcov, utiecť zo svojich domovov, a niekedy sa uchyľovali aj k násiliu. Je nemožné paušalizovať dopady takýchto nariadení na šírenie nákazy, lebo je ľahké si predstaviť, že často zomreli na mor i tí, ktorí pôvodne neboli chorí a naopak nakazení utečenci roznášali mor ďalej.
Pokiaľ však v dome nebol žiadny chorý človek a rodina mala dostatok zásob, bola dobrovoľná izolácia tým najlepším riešením. Takýchto sebestačných ľudí však bolo minimum a možno aj autorov príklad bohatého obchodníka, ktorý takto aj s rodinou v bezpečí prečkal mor uprostred Londýna, je iba prikrášlenou historkou.

Daniel Defoe nevedel zaujať vyhranený postoj k zatváraniu domov, dobre si uvedomoval následky oboch extrémov - útekov už nakazených i odsúdenia ešte zdravých. Na inom mieste zase argumentuje, že nebyť zatvárania, po uliciach by behalo oveľa viac nepríčetných roznášačov nákazy, ktorí v pomätení zmyslov utekali z domov.
No veľakrát nadšene schvaľoval rôzne iné nariadenia a opatrenia, ktoré vydával vtedajší mešťanosta Londýna. Ak ich opisuje správne, treba uznať, že vedenie mesta malo za daných podmienok výnimočný organizačný talent. Snáď keby boli zriadili viac nemocníc (Defoe hovorí iba o jednej či dvoch), bola by situácia o čosi lepšia. Triezvy pohľad na spravovanie morom postihnutého Londýna trochu skresľuje autorovo miestami až nekritické obdivovanie a vychvaľovanie výkonnej moci. Čitateľovi skeptickému voči politikom a oligarchom vykúzli krivý úsmev na tvári a prinúti ho premýšľať, nakoľko ide zo strany Daniela Defoa o zaliečavú vypočítavosť. Bez dostatku podkladov však nemôžem tvoriť závery.

Denník morového roku obsahuje ešte veľmi veľa interesantných detailov z hľadiska historického i ľudského. Keby som však chcela rekapitulovať všetky, mohol by vzniknúť celý seriál článkov. Takáto skrátená "štúdia" úplne postačí laikom, a záujemcovia o prečítanie knihy neprídu o zážitok. 

Slovenské vydanie od vydavateľstva Tatran z roku 1970 alebo české od Odeonu z roku 1982 už určite nebude jednoduché zohnať, ale verím, že v niektorých knižniciach alebo antikvariátoch sa ešte nájde.
Pokiaľ by však kniha bola vydaná znova niekedy v budúcnosti, rozhodne by jej neuškodilo obohatenie minimálne o jednu prehľadnú mapu starého Londýna v čase najpamätnejšej epidémie jeho dejín.

napísané na základe knihy Daniel Defoe: Denník morového roku (vyd. Tatran, 1970)

Súvisiace články: 

Pojednanie o Čiernej smrti - 1. časť, 2. časť

Hon na čarodejnice - 1. časť, 2. časť