Google+ Riddick's Realm: Ich-forma a literárny fastfood

28 júla 2011

Ich-forma a literárny fastfood


Znova som sa presvedčila, že na písanie v prvej osobe jednotného čísla začínam byť akútne alergická. Knižný priemysel zažíva jeho renesanciu, lenže ja som už presýtená a občas sa sa mi zdá, že ďalšia kniha, ktorá na mňa vyrukuje s kvázi-denníkovými zápiskami hrdinu, skončí vyhodená v kompostéri. Mám toho vážne po krk!



Knihy, ktoré ma priviedli k tomuto horko-kyslému zamýšľaniu:
Stephenie Meyerová: Súmrak
Kate Mossová: Zimní duchovia
Kiersten White: Paranormalita
Pittacus Lore: Som číslo štyri
Kami Garcia & Margaret Stohl: Nádherné tvory
Rado Ondřejíček: Homo asapiens
S.J. Parrisová: Kacír

Je to paradox.
Na jednej strane sa hovorí, že súčasná doba kladie na literárnu tvorbu vyššie nároky najmä pokiaľ ide o úsporné a hutné písanie. Amatérsky poviedkár dostane od kritikov po pysku za každé zbytočné slovo. Ale v hrubých knihách vydávaných za bestsellery sa to zbytočnými slovami len tak hemží.
Odpusťte mi, ale ich-forma v jej súčasnej knižnej podobe je pravým opakom hutnosti. Keď v modernej fantasy pre mládež, trileri či sci-fi čítam o každej myšlienke a pohybe hrdinu (okrem hygieny, tá je stále tabu!), premýšľam z akých koreňov a pohnútok povstal tento smer...
A prečo je taký populárny? Teda najmä medzi "bestsellermi", ktoré vo všeobecnosti vyzerajú, že sa robia podľa šablóny - majú priemerne 400 strán (ale čím viac, tým lepšie), dej sa odohráva v krátkom časovom období a je opisovaný strašidelne podrobným spôsobom... v prvej osobe jednotného čísla.
Ozaj, úplne najlepšie je, keď máte vopred naplánované aspoň 3 pokračovania.

Pre a proti

Momentálna podoba ich-formy v knihách, ktoré spoluvytvárali ohraničenú a subjektívnu skúsenosť, ktorú tu opisujem, má pravdepodobne za úlohu pomôcť čitateľovi vniknúť do duše hlavného hrdinu a prežívať s ním dobrodružstvá v priamom prenose. Povzbudzuje k stotožneniu sa s postavou i dejom, vynucuje si duševné prepojenie - akoby nás tlačila do súznenia s príbehom, ktoré však v dobre napísanom texte vzniká prirodzene aj bez nutnosti písať v prvej osobe... naopak mám dojem, že ich-forma prináša kvantá zbytočností, polopatistických analýz a jalových podrobností, z nich niektoré sa zavŕšenia významu v rámci sujetu ani nedočkajú (v mnohodielnych ságach máte šancu, že sa všetky nedoriešené konce uzavrú v dvanástej knihe;-).

Pre niektoré konkrétne diela je rozprávanie v prvej osobe vhodné, v prvom rade ide o zámerne denníkové formy, kde subjektívne zápisky majú svoj zmysel, hrajú rolu dotvárajúcu celkový obraz (napr. Vreckový slovník pre zaľúbených o rozdielnosti kultúr vnímanej z pohľadu Číňanky v Londýne alebo rôzne humorné denníky tínedžerov ako Adrian Mole či Nick Twisp).
No z kníh vymenovaných v úvode do tejto kategórie môže (i nemusí) patriť len novela Zimní duchovia, prípadne Homo asapiens - no ani týmto dvom nemám chuť odpúšťať zbytočnú rozvláčnosť vzhľadom na obsah. Ktorákoľvek z nich by v pohode zniesla skrátenie o niekoľko desiatok alebo rovno sto strán.

Takisto ktorákoľvek mohla byť bez úhony na kvalite napísaná bez použitia ich-formy (er-formou). Nech rozmýšľam koľko rozmýšľam, podľa mňa všetko, čo môže spisovateľ o svojom hrdinovi a udalostiach povedať jeho vlastnými slovami, môže vyjadriť aj v tretej osobe - a ešte oveľa viac, lebo subjektívna optika predsa obmedzuje a extrémne zužuje výhľad. Veď sa všetko dozvedáme iba prostredníctvom jednej osoby. Nevieme nič o ničom mimo jej zorného poľa.

Táto metóda otvorene nabáda myslieť si, že je lákavou barličkou pre neskúsených autorov. Všetci najvernejšie poznáme vnímanie sveta vlastnými očami a opísať ho je (teoreticky) asi najjednoduchšie. No bola by to príliš jednoduchá odpoveď.
Práveže si myslím, že tu vymenovaní autori, ktorí dokážu napísať príbeh v ich-forme, by to rovnako pútavo, len možno s o trochu väčšou námahou, dokázali aj inak.
Myslím, že dôvody úspechu ich-formy sú komplexnejšie, a nie je to len akási epidémia medzi spisovateľmi (i keď je to asi módny trend).

Servírujeme obedové menu

Nie je jednou z príčin jej rozmachu aj akási "debilizácia" rýchloobrátkovej beletrie? Prepáčte ten hrubý výraz, no zdá sa mi, že všetky znaky akoby poukazovali na čitateľa, ktorý je buď hlúpy, lenivý alebo strašne konzumný. Podrobné opisy výrazne nafukujú objem, no nie je všetko zlato, čo sa blyští a hĺbke príbehu robia často medvediu službu. Respektíve určia hĺbku konštantne a je vybavené.
Udalosti z pohľadu hlavnej postavy i jeho vnemy, pocity, myšlienky, to všetko dostávame na podnose, pripravené na konzumáciu.
Spisovateľ akoby sa čitateľovi prihováral medovým hlasom: "Som tu pre teba, zavediem ťa dnu a budem ti robiť sprievodcu príbehom. Nemusíš odbočovať z vyhliadkovej trasy, drž sa mňa a ja ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť."
(prvé prikázanie ich-formy: Ja som tvoj hrdina-rozprávač! Nebudeš mať iných rozprávačov, aby si sa im klaňal a počúval iné verzie môjho príbehu ;-)

Tým, ako terajší bestselleristi na jednej strane nekompromisne vytýčia smer prehliadky a na strane druhej každú myšlienku hrdinu rozpitvú do najmenšieho detailu, oslobodzujú čitateľa od premýšľania... Načo by som ja uvažovala nad tým, čo sa odohráva v hlave a srdci Belly Swanovej, Ethana Watea alebo Giordana Bruna, keď oni mi to všetko vykotkodákajú sami?! Celú svoju osobnosť, myšlienky aj činy mi podajú na podnose. Ja už nemusím robiť nič. Iba absorbovať slová na papieri...

Literárny fastfood

Tu je asi pes zakopaný, toto je môj zásadný problém, pre ktorý si nerozumiem s modernými bestsellermi písanými v ich-forme. Lebo majú takmer nulové nároky na moju vlastnú mozgovú aktivitu. Nerozmýšľaj, len hltaj text.
Reklamné slogany, vydavateľstvá i recenzenti tieto knihy vychvaľujú do nebies, ako rýchlo sa dajú zhltnúť. Odkedy sa stalo podstatným, ako rýchlo knihu prečítame?
Asi odvtedy, ako nás o tom presviedčajú marketingové oddelenia vydavateľstiev :-) Reklama presvedčí ľudí o čomkoľvek.
Ma gavte la nata!
Umberta Eca môžete lúskať hoc aj mesiac, a predsa vám niektoré scény a útržky z neho budú rezonovať do konca života.
S rýchlokvasenými knižnými hitmi je to práve naopak. Všetky sú čítavé, napínavé a predurčené na rýchly konzum (aby sme si potom mohli kúpiť ďalšie), ale po prečítaní takmer každej si uvedomíte, že ste prešli 400 strán textu, ktorý obsahoval strašne jednoduchý, lineárny a možno aj plytký príbeh.
To je literárny fastfood - vysoký obsah kalórií, ale minimálna výživová hodnota :-)

Každému čo jeho je

Hneď druhým dychom však pripomeniem, že čítanie fastfoodu nie je v zásade zlé, diabolské a netreba ním opovrhovať. Ja sama čítam v rámci relaxu aj knihy, ktoré extra vysokú hodnotu nemajú - a patrí tam viacero mojich srdcoviek. Niekedy len uvoľnia a pobavia, inokedy aj zdanlivo jednoduchá kniha má hodnotné vnútro. Záleží od nás samotných, k akým myšlienkovým uzáverom sa prepracujeme hoci cez jednoduchú zábavu. (Občas si potrebu mať niečo hlbšie v pozadí kompenzujem tak, že doslova nájdem aj to, čo tam nie je :-)

Navyše by bolo odo mňa pokrytecké vynášať do neba "vysokú" literatúru považovanú vo všeobecnosti za tú "najhodnotnejšiu", lebo jej vlastne čítam minimum. Pohybujem sa okolo stredu a posudzujem kvalitu literatúry presne tak isto individuálne, ako to robia všetci ostatní.
Nie každý deň je vhodný na Eca či Miévilla... musíme "ťažkých" spisovateľov striedať s tými "ľahkými", aby sme sa ani jedným druhom neprejedli. Po pár knižkách fastfoodu si človek rád otvorí niečo náročnejšie a naopak. Veď aj kaviáru sa dá prejesť :-)

Čítanie nenáročnej literatúry nie je hriech.
Len prosím... prosím!... už nie v spojení s ich-formou!!!

P.S.: Tento článok je zamyslením, esejou, úvahou... čímkoľvek si ho nazvete. V žiadnom prípade však nemá za cieľ prezentovať nejaký patent na pravdu či hlbokú odbornosť na podklade dlhoročného štúdia, ani sa nesnaží presviedčať, že jedine jeho závery sú správne! Napokon, v článku je to viacerými spôsobmi prízvukované, ak to niekto nepochopí, je to jeho problém.
Ale môže mi to napísať do diskusie ;-)

ilustračné foto v perexe je z Sxc.hu

Súvisiace:

35 komentárov:

  1. hm, no a uplne najlepsie je striedanie ich-formy s tretou osobou, ked treba popisat nieco, co sa dialo medzitym inde, nez sa nachadza "hrdina". ani si nespominam, co to bol za paskvil, len viem, ze to bolo miestami na smiech, miestami na plac a medzitym na sablu.

    a inak teda uplne suhlasim s tvojim nazorom, anet :).

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Súhlasím, aj keď práve niečo píšem v ich-forme. Na kratšie príbehy, kde je dej zviazaný s rozprávačom, môže viac vyhovovať ako rozprávanie v tretej osobe, ktoré dodáva väčší odstup.
    Rozhodne ale pitvanie všetkých vnútorných peristaltických hnutí, podávanie myšlienok v predžutej forme a odbočovanie do tretej osoby sú prešľapy, ktorým sa treba strániť ako čert kríža.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Teraz mi napadlo - Eco: Foucaltovo kyvadlo. Asi nie je ich-forma ako ich-forma.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja nesúhlasím. Pretože, keď niekto vie písať, tak vie aj v prvej osobe, potom dokáže položiť otázku čitateľovi a dá mu priestor na vlastný názor, ale taktiež mu podáva svoj uhoľ pohľadu. A ináč v Twilight ságe bolo písané raz o "hygiene", keď si holila nohy - nezvyk... Nie som nadšenkyňou Twilightu, teda ho neobhajujem (som zástankyňa toho, že sa to malo skončiť prvou knihou). Názor je ako zadok, ale názor je aj ďalšie filozofovanie, teda uži si to. Je dobré, že máš vlastné názory, ale znie to objektívne? Kde máš fakty od druhých autorov? Zástancov svojho názoru? Ak chceš byť objektívna, musíš svoj názor obhájiť... k obhajobe som sa nedostala, lebo si sa rozpísala o svojom názore a už som nezvládla pokračovanie. Ako si sama uviedla: 1. osoba núti čitateľa, keď netvorí otázky, rozmýšľať iba v jej priestore a to si Ty práve urobila. Koľko ľudí, toľko chutí...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Hej, hej, prečítala som si záver, ale vieš, na záver sa nemusí každý dostať, teda jadro mi ušlo...čo si uviedla na záver si mohla dať do úvodu a urobilo by to iný dojem, totiž elektronicky sa píše ináč ako do tlače...:)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ash - Foucaultove kyvadlo je v ich-forme? :-D na to som zabudla, čítala som ho veľmi dávno.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Anonymný: kto číta môj blog pravidelne, pozná môj názor na objektivitu (statement v Ako sa stať recenzentom) - tu som očakávala, že postačí jednoznačné zameranie článku na môj vlastný úsudok aj vyjadrenia ako "Momentálna podoba ich-formy v knihách, ktoré spoluvytvárali ohraničenú a subjektívnu skúsenosť, ktorú tu opisujem" však očividne nestačí. preto som ešte pridala to post scriptum.
    ja už fakt neviem, AKO ešte zmeniť štýl písania, aby každý pochopil, že nerozdávam univerzálnu pravdu? veď o čo sakra ide? je to súkromný blog a na taký ľudia píšu svoje vlastné názory - prečo by to musela byť anketa s odborníkmi?
    mimochodom, aj takú som robila, nech sa páči:
    http://riddicksrealm.blogspot.com/2010/07/preco-fantastika.html

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Ja zase považujem ich formu za oveľe náročnejšiu ako er formu. Pretože to musíte písať tak, aby sa čitateľ vžzil do pocitov hrdinu, čo síce nie je ťažké napísať, ale stvoriť to tak, aby to vnieslo naozajstný pocit do duše čitateľa je viac ako umenie. Preto uprednostňujem er-formu. Tretia osoba má aj iné výhody, nemusíte využívat sny, spomienky, alebo telepatické mosty ak chcete písať o nejakom ďalšom hrdinovi ako je hlavná postava. A oveľa jednoduchšie sa striedajú scény. Napriek tomu čítam s obľubou aj jednu aj druhú formu. Ešte som sa neprežral. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. "keď niekto vie písať, tak vie aj v prvej osobe, potom dokáže položiť otázku čitateľovi a dá mu priestor na vlastný názor, ale taktiež mu podáva svoj uhoľ pohľadu"
    - súhlasím, preto som NIKDE nenapísala, že všetká ich-forma je zlá! preto je v článku DVAKRÁT napísané "ich-forma v jej súčasnej knižnej podobe" + "Momentálna podoba ich-formy v knihách" - opakujem, že neviem ako sa ešte silnejšie dá vyjadriť ohraničený okruh problematiky, ktorej som sa venovala zo subjektívneho pohľadu.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. hej, a ešte je tam na začiatku zoznam kníh, na základe ktorých je to napísané.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Takže najprv pár slov na úvod: o tejto stránke počujem prvý raz, no prvý článok, ktorý tu čítam ma fakt zaujal. Sama píšem a príbeh, ktorý je momentálne u mňa rozpísaný je písaný v spomínanej ich forme a som s ním celkom spokojná aj keď určite je rozdiel, či sú s tým spokojní aj tí čo to čítajú aj keď samozrejme napíšu, že jééj to je super kapitola a bla bla bla však sme spriatelené tak jej nejdem písať aká je to blbosť a že pomaly neviem o čom to je. Nedávno som však čítala knihu tiež písanú v ich forme a hoci to bola pekná pointa a aj napísané to bolo znesiteľne strašne ma tam rozčuľovalo slovo "som". Keď totiž dlhšie čítam jedno slovo dokola, začnem si ho veľmi uvedomovať a strašne ma otravuje. Potom som však písala ďalšiu časť toho môjho príbehu a slovo "som" ktoré je tam stále použité mi fakt trhalo oči aj uši. Hneď ma ako prvé napadlo to, čo mi stále omieľala slovenčinárka na základnej a rovnako teraz aj profesorka, snažte sa čo najmenej používať tie isté slová, pretože to potom znižuje hodnotu textu. Pozerám teda na text napísaný pred sebou a nech rozmýšľam ako veľmi chcem na nič neprichádzam a uvedomujem si, že to slovo sa ničím iným nahradiť nedá, keď píšem v minulom čase a písanie v prítomnom čase ma naozaj ubíja a mám chuť pri tom vraždiť....No dobre tento komentár je už naozaj dosť od veci, ale aj tak som ešte chcela spomenúť jednu vec a to, že aj keď píšem momentálne v prvej osobe, mám radšej tretiu osobu, keďže tam sa môžem zamerať na viacero postáv a čitateľovi ponúknuť náhľad do ich konania. Aj mňa samú unavuje neustále čítať len z pohľadu jednej osoby....chvíľami je to až také monotónne, no som vďačná, že ešte nestriedam postavy alebo tam do stredu kapitoly nešvihnem rozprávača :D Aj keď možno k tomu raz dôjdem...pevne však verím, že sa mi to nestane. Takže k tomu čo si tiež spomínala vyššie ich-forma má skutočne dosť veľa mínusov no určite sa nájdu aj niektoré plusy...ono je to na také lightové čítanie, proste keď si chce človek oddýchnuť a tiež nie každý autor dokáže písať o viacerých postavách naraz, a to určite aj svedčí o kvalite toho autora. To je snáď všetko čo som chcela povedať a určite je všetko čo som napísala strašný zmätok :D no snáď sa sa cez to nejako dostaneš ;) :D

    OdpovedaťOdstrániť
  12. nie, Aiko, má to hlavu a pätu, vďaka za zrelý a neutrálny názor :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Nie je zač, som rada, že si to pochopila..momentálne som tiež dočítala ten článok o kritizovaní Twilightu a hoci som si tiež prešla obdobím, keď som ho zbožňovala a dokonca som písala jednu ff naň, nesmierne som sa pri tom narehotala a len prikyvovala ako naprogramovaný panáčik :D Skutočne si to tam všetko vystihla a súhlasím s tebou, aj keď ako som už povedala som twilightom bola posadnutá a momentálne som zvedavá na poslednú časť, no viem, že to nebude žiadna sláva pretože všetky z tých filmov sú dosť od veci... ale tak už keď som začala, tak aj dokončím :D

    OdpovedaťOdstrániť
  14. článok bol síce zaujímavy ale nie velmi informativny, skor mi to pripadalo ako jednoduché kritizovanie modernej formy pouzivanej v bestseleroch, ktoré sú špecificky dizajnované ako fast-foodova literatura, nemyslím si že zmena do tretej osoby by nejako pomohla zlepšiť daný román (ehm Dan Brown).

    A tiež prvá osoba je len nástroj, dá sa napísať aj zle aj dobre. Dalšia vec je čas v ktorom to je napísané, dosť vela ludí irituje prítomný čas kedže všetko je tam až príliš intenzívne a minulý je trochu viac akceptovaný. Aj ked si myslím ze aj prvá osoba prítomneho času sa da dobre napísať, myslím si ze hunger games je celkom dobrý príklad (tusim to bolo aj prelozene do slovenčiny) ale aj iné, staršie knihy. Myslim si ze niečo písané v prvej osobe je kvoli svojim limitáciam tazsie napísať ale ked je to napísané dobre tak to ma svoje čaro. Zial knihy ktore si čitala asi neboli velmi dobre napísané čo si aj sama pripustila ale nemyslím si ze prva osoba je problém, aj ked v tretej by dane knihy boli asi menej iritujuce.

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Jana po polnoci28 júla, 2011 14:52

    Nech rozmýšľam koľko rozmýšľam, podľa mňa všetko, čo môže spisovateľ o svojom hrdinovi a udalostiach vypitvať jeho vlastnými slovami, môže vypitvať aj v tretej osobe - a možno oveľa viac... :-)

    Povedzme si na rovinu, niektorí autori skutočne patria skôr do suterénu. Nech by použili akúkoľvek formu, tak z toho nakoniec zostane len kopa rozfakleného mŕtveho mäsa. Ak sa chceš presvedčiť, tak ti (ne)odporúčam Giacintin Magický štvoruholník... možno si spomenieš na naše debaty o brownofiloch a kosoštvorci ;-). Obávam sa, že keby si všetky vety o Labuti prepísala v tretej osobe, dostala by si to isté.

    Ich-forma je v tom podľa mňa viacmenej nevinne. Limity subjektivity sa dajú prekonať aj v tejto forme - napríklad v spomínanom Adrianovi Molovi, v ktorom Adrian píše A ale autorka dokáže odkryť B aj C a čitateľovi to dokonca udrie do očí. Chce to asi trošku umenia, uvažovania?... V detstve som čítala dobrodružné príbehy dvoch kamarátov, ktorí sa dostali medzi indiánov do iného storočia a na iný kontinent. Nepamätám si názov knihy, ale tiež tam bola ich-forma a vynikajúco využitá. Ich príbehy sa totiž striedali, čiže si neraz na rovnakú vec získala síce subjektívny ale mnoho krát úplne iný pohľad. Skvelé čítanie. Pamätám si príbeh, kde jeden chlapec opisoval, ako dal indiánke pusu a vysvetlil jej čo to je. Jej sa to zapáčilo a chodila si pýtať viac. Príbeh druhého chlapca potom začínal pozorovaním, ako za kamarátom začalo to dievča behať, stále častejšie a potom zrazu aj ostatné dievčatá, až sa im kamarát začal skrývať :-). (Pochválila sa kamarátkam a tie boli tiež zvedavé). Vždy keď sa kamaráti vystriedali, príbeh vlastne pokračoval tam, kde predošlý kamarát skončil, ale z iného pohľadu. A ešte by som určite pár diel s dobre využitou ich-formou našla.

    Bola by som nerada, keby si kvôli pár sadistom zanevrela na túto formu.

    Oveľa viac ma však zaráža ten pohľad na odbornosť v závere. Nemôžem si pomôcť, ale podľa mňa je odborník človek, ktorý sa vyzná v tom, čo robí. Diplom ešte odborníka nerobí a naopak, odborníkom sa môže stať človek aj bez papiera. Závisí to hlavne od jeho schopnosti pozorovať, všímať si, analyzovať... nečítaš vari dlhé roky? Všetky dnešné teórie tiež vznikli na nejakých pozorovaniach, analýzach, vlastných skúsenostiach a skúmaniach. To ospravedlňovanie vôbec nie je na mieste.

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Adrian Mole je veľmi špecifický prípad písania v prvej osobe. V teórii literatúry sa to nazýva "innocent narrator", čiže nevinný čitateľ. Práve preto to funguje, čitateľ sa môže zabaviť na jeho nevedomosti, kontraste medzi Adrianovým vnímaním sveta a tým, čo sa deje naozaj. Inak, súhlasím s vetou o amatérskych autoroch. My, amatéri, to schytáme za každé slovo, interpunkčné znamienko a potom človek chytí do ruky knihu a nájde kopu chýb a zbytočností. Iritujúce.

    OdpovedaťOdstrániť
  17. Žiadnu z vyššie uvedených kníh som nečítala, len som si pri tomto článku spomenula na knihu, ktorej ich-forma viac než pristane a je to môj obľúbený Tajný príbeh od Donny Tarttovej. Keďže rozprávač nie je totožný s hlavným hrdinom - teda aspoň nie s postavou, ktorá upúta najviac - čitateľ odhaľuje skutočnosti postupne a má viac než dosť priestoru na špekulácie a dohady, ako to vlastne všetko bolo... navyše je to jediná kniha, ktorá má vtiahla do deja tak, že som sa cítila jej súčasťou a po jej dočítaní som mala pocit, že som stratila pár priateľov... takže občas môže byť ich-forma celkom užitočná :)

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Nie je všetko zlato, ako sama píšeš. Niektoré z tých kníh som čítal, "ich" forma mi vadila len v Kacírovi. Inde som si to ani veľmi neuvedomil. Napríklad aj Hirax v Nauč ma umierať píše ako "ja" a dočítal som len do polovice z celkom iných príčin. Teda chcem povedať, že takéto škatuľkovanie na "ich" a nie "ich" neberiem, lebo je to skôr záležitosť: dobrá, alebo zlá forma a štýl.
    Chápem tvoje označenie skupiny autorov za "bestselleristov", ale ani to nie je zadarmo. Napísať napríklad dvadsať Harry Potterov je pre mňa o ničom, mne by stačil jeden, ale tie knihy sa predávajú... Za tým je skrytý riadne veľký kus reklamy a globálneho opičieho pudu napodobňovania. Chcel som tým povedať, že pre to aby sa kniha stala bestsellerom, musí mať isté predpoklady a tie nie sú len z oblasti literárnej kvality, ale aj v tom, ako súznia (alebo provokujú) s aktuálnym zmýšľaním, módnosťou a inými želaniami spoločnosti, ktorá je už do značnej miery v tejto civilizácii unifikovaná. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  19. Je zvláštne, ako sa poniektorí čitatelia dokážu chytiť jedného slova v článku a vznikne z toho "Anet nenávidí ich-formu!" ha ha ha :))) otrčchvost :)))

    Teraz vážne. Ja osobne s tebou absolútne súhlasím - keď je niečoho veľa, prirodzene to začne kľovať oči a neskôr aj nervy. O to viac, ak je to nekvalitne napísané... nie som veľmi fanúšik ich-formy (väčšinou mi pripadá ako masturbácia grafomanského ega neskúseného pisateľa) ale keď to niekto vie... tak to vie.

    Myslím, že ťa hnevá to isté, čo mňa - literárny fastfood - respektíve premnožený literárny fastfood. Diela ako Twillight, ktoré sa stanú bestsellerom iba obyčajným útočením na hormóny pobláznených nástok alebo nepoučiteľných naivných romantičiek 30+. A fakt, že skutočne kvalitné diela ostávajú v pozadí, poprípade ich slovenské vydavateľstvá ani nepreložia, pretože je to pre nich finančne nevýhodné (pochopiteľne). To je veľká škoda.

    Aby som to zhrnula - neodsudzujem fastfoodovú literatúru, pretože rovnako ako Anet, aj ja ju niekedy rada čítam, dokonca sa nájde aj príjemne kvalitná fastfoodová literatúra (hocijakú kravinu zase nežerem), ale keď je niečoho veľa, tak sa z toho človeku... jednoducho dvíha žalúdok.

    OdpovedaťOdstrániť
  20. wabt - opakujem po x-tý krát - nezatracujem ich-formu ako takú :-)
    pokiaľ ide o kapitolu bestsellery - niekedy mám pocit, že túto nálepku dostane kniha len preto, aby sa lepšie predávala (a potom sa lepšie predáva) alebo ju zabezpečí dobrý marketing ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  21. Riddick, napísal som svoj pohľad na vec, v rámci diskusie k téme článku, lebo ma zaujala tvoja úvaha. Nič viac a nič menej. Z tvojej reakcie vyplýva, že máme na vec podobný názor. Len sa mi nepáči škatuľkovanie :)
    A k Jennke len poznámka: nemám rád neadresnú kritiku a nepáči sa mi, keď diskutujúci namiesto témy kritizuje iných diskutujúcich.

    OdpovedaťOdstrániť
  22. wabt, ja zasa nemám rada vzťahovačnosť... čo už.

    Nebolo to mierené na nikoho osobne - iba všeobecné konštatovanie už dlho pozorovaného javu na Anetiných stránkach - akonáhle niečo skritizuje - s tým, že uvedie dobré aj zlé stránky danej veci (poprípade doslova napíše, že danú vec nezatracuje, dokonca ju má rada, ALE)- VŽDY sa nájde dosť ľudí, ktorí celý článok strhnú na "Anet nenávidí ich-formu" poprípade "Anet nenávidí young adult literatúru" "Anet nenávidí oddychovú literatúru / dychovú hudbu" atď... ľudia to jednoducho ženú do extrémov miesto toho, aby si poriadne prečítali článok a uvedomili si, že kritika niečoho neznamená nenávisť ani nič podobné.

    Ak sa ty radíš k daným osobám, kľudne si to vezmi osobne, ak nie, nie je potreba sa ohrádzať :) (mne osobne podobní ľudia už mierne lezú na nervy, prepáč).

    Ten otrčchvost bol mimo kontextu, taký personal joke - viď Anetina posledná recenzia :) úžasné slovo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  23. Jennka, ako si tak presne trafila? Ja naozaj neznášam dychovku :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  24. Lol, to bola strela na slepo :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  25. V komentaroch k spuste amaterskych poviedok som to uz pisal, takze sa asi budem opakovat - "ich" forma je problematicka a pre zaciatocnikov je to uplny zabijak. Standartny vysledok je, ze text sklzne do nejakej blabotajucej autistickej samomluvy.
    Vacsina autorov si nedokaze predstavit dostatocne zaujimave myslienky a priame nazory, takze jedine co napisu je hafo uplne priemernych a nudnych myslienok, nazorov, postrehov a prirovnani. Ale zato - cim viac, tym lepsie.

    Zaroven ich forma nedava priestor na iny pohlad, takze dielo je zviazane tym, ze citatel vidi len veci z perspektivy rozpravaca. Tazko je zapracovat iny pohlad, informacie, ktore rozpravac nema odkial vediet. Takze tento konci jednak ako genius...a zase pri ublabotanosti autora si precitame skoro kazdy myslienkovy pochod.

    A za tretie - myslim ze tato obluba prave suvisi s "modernostou" literatury, ked sa prehnane ocenuje (precenuje) psychologizacia. Ved co uz moze byt psychologickejsie a osobnejsie ako prepis myslienok nejakeho nudneho nymanda?? Presne o tomto su aj tie knihy, co Riddick spominala. A to sa tyka aj 97% amaterskej tvorby v tejto forme. Ak ma byt literatura kvalitna, musi byt o dusi, citoch, pocitoch, blablabla...tak to tu mame.

    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  26. No zhodneme :)
    Len som to chcel trosku rozpisat, pretoze sem dat prispevok typu: "Zase suhlasim s Riddick", by posobilo ze som strasna vtirka :)

    Ale inac by si asi ani neverila, ake zverstva su schopni zaciatocnici zblbnuti touto formou, spachat. Hruza.
    (ale pravda je, ze spravny grafoman dokaze sprznit aj morzeovku,ehm)
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  27. Hoci sama písanie v prvej osobe skoro vôbec nepraktizujem, ako také mi nevadí. Dokonca si myslím, že je náročnejšie písať v prvej osobe, ako v tretej, lebo autor tak má k dispozícii len jednu jedinú postavu, ktorá sa musí zúčastniť všetkých kľúčových momentov deja a musí vymýšľať realistické zdôvodnenia toho, prečo ju všetkými tými miestami povláčil. Kdežto pri tretej osobe má výber postáv prakticky neobmedzený. Ak nemôže na miesto zaujímavého diania dopraviť žiadneho zo svojich hrdinov, môže použiť náhodného okoloidúceho, bezdomovca, proste kohokoľvek. (Pravda, len za predpokladu, že sa autor nerozhodne, že napriek tretej osobe bude striktne sledovať len hlavného hrdinu – neviem, či má aj takáto vymedzená forma svoj vlastný názov, vlastne aj tieto názvy, čo tu čítam, sú pre mňa novinka :-).) Čo mi však pri písaní v prvej osobe vadí nenormálne je, keď sa nás hlavný hrdina pokúša presvedčiť, že toto dielo sú jeho vlastnoručné zápisky. Týmto vyhlásením klesá presvedčivosť románu hneď niekoľkonásobne. Po prvé, v hromade dobrodružstiev, ktoré hrdina nažíva, totiž nemá kedy stíhať písať si veľmi podrobný denníček – na to by potreboval hodiny a hodiny samoty, ktoré nikdy nie sú spomenuté, ani keď sa popisuje celý hrdinov deň. Po druhé, nakoľko mám skúsenosti so zapisovaním svojich zážitkov pár hodín, ale aj dní, týždňov, mesiacov a rokov potom, ako sa odohrali, viem, že výsledná forma takýchto zápiskov vyzerá úúúúúúplne ináč. Predovšetkým ma fascinuje, ako vie postava do “denníka” zapísať všetky dialógy repliku po replike presne, pričom ja som už po jednom dni schopná dialóg nanajvýš tak parafrázovať a počet replík za celý život, ktoré som si zapamätala presne, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Ďalej, hoci mi ľudia hovoria, že mám veľmi dobrú pamäť, moje spomienky sa len tak hemžia vyjadreniami “neviem” a “nepamätám sa presne”, kdežto správny hrdina píšuci životopis netápa pri spomínaní ani jediný raz a ešte aj roky po nejakej udalosti vyťahuje z rukáva obdivuhodné detaily. V neposlednom rade treba obdivovať aj hrdinovu závideniahodnú štylistickú zručnosť, ktorú samozrejme vo väčšine prípadov nikdy predtým nepreukázal ani nenacvičil, len si zrazu sadol a vytvoril zo svojho života román. Doslova. Takže ja hovorím – prvá osoba áno, ale len ako myšlienkový prúd hlavnej postavy, ktorý nerieši, ako sa dostal na papier. Ale nech sa mi prebohaživého nepokúša nahovoriť, že toto celé napísala postava samotná. Tomu neuverím, neuverím a neuverím.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Adhara - Prvá časť komentára - veľmi zaujímavý pohľad, ďakujem za insiderskú autorskú optiku (viem, kto si;-), opäť ma niečo naučila.

      Druhá časť - musím sa smiať, lebo to, čo píšeš o siahodlhých denníkoch, presne zodpovedá jednej z kníh uvedených na začiatku článku - Nádherné tvory. Celý román je podrobným denníkom hlavného hrdinu, dej obsiahne myslím nejakých 6 mesiacov - a má to 400 strán :-D Je šialené si predstaviť, že niekto zapíše zážitkami a myšlienkami za pol roka taký objem. A je mi úplne fuk, že jedna z dvojice autoriek použila ako príklad seba, lebo od mladosti zapísala nejakých tisíc zošitov (!). V puberte som si nejaký čas tiež písala denník, ale dlho mi to nevydržalo, bolo to presne také stupídne plkanie, akým denníky pubertiakov bývajú a už dlho si hovorím, že keď tie ešte zošity nájdem, s radosťou ich spálim :-)
      Dodávam, že aj pamäť na dialógy mám rovnakú ako ty a síce poznám ľudí, ktorí to dokážu lepšie, ale nikto to nedokáže tak dokonale, ako imaginárni autori knižných denníkov :-D To sú presne chvíle, keď si poviem, že "na čo sa tu sakra hráme? tak to rovno daj to er-formy a bude pokoj!"
      A keď čítam ďalej až na koniec komentára, neustále musím len opakovať: "áno, áno, áno!" :-) Perfektne si opísala tie podrobnosti, ktoré vadia aj mne (ale v článku pochopiteľne nemohli byť, taký dlhý by už nikto nečítal a hlasov, ktoré sa ozvali v komentároch s tým, že nie celkom pochopili môj zámer, by bolo oveľa viac).

      Odstrániť
    2. Ďakujem za povzbudivú odpoveď. Veru, v úvahách sa netreba veľmi rozohňovať (hoci častokrát by sa dalo), lebo by to ľudia nedočítali. Ale myslím, že zaplniť zážitkami z pol roka 400 strán by bolo možné, len by sa to nedalo čítať :-) (museli by tam byť desivé množstvá príšerne nezaujímavých kydov).
      Inak, tieto stránky som objavila len nedávno a je to tu zaujímavé. Najprv som skúšala pridať komentár pod ohováranie súmraku, ale ten sa tam asi nevložil.

      Odstrániť
    3. Som rada, že sa ti u mňa páči, čítania je tu dosť aj dozadu :-) Komentár k SOS sa možno aj vložil, problém je, že odkedy Blogger prešiel na nové zobrazenie, tak jednoducho nezvláda pri SOS tých vyše 400 komentárov... načíta prvú stranu a ďalej nič. Odvtedy som ich už nikdy nevidela, len keď niekto napíše nový, zjaví sa mi to v e-maili. Marí sa mi, že aj ten tvoj tam nedávno mohol byť, možno som naň dokonca odpovedala... ale vidieť to nevidím a ak si nemala nastavenú nejakú notifikáciu, tak ho neuvidíš ani ty :-) A pokiaľ sa Blogger s týmto bugom nejako nevyrovná, neuvidíme si ich nikdy.

      Odstrániť
    4. Dodatok - možno ani notifikácia by nepomohla, ak by bola iba na priame odpovede. Pretože v SOS nevidím po tej prvej strane novšie komentáre, tak ani nemôžem klikať na "odpovedať" (táto funkcia v tom čase tiež neexistovala, komenty sa radili jednoducho pod seba), môžem len vyplniť nový formulár s komentárom. Je to proste na draka :-) Ale žiadny iný článok toľko komentárov nemá, takže inde je diskusia plne funkčná.

      Odstrániť
    5. P.S.: Tvoj komentár pri SOS je, skontrolovala som to cez administráciu :-) Aj som naň odpovedala poďakovaním.

      Odstrániť
  28. Je pravda, že někdy ta ich forma jen překáží. Když hlavní hrdinka či hrdina si myslí něco, co vzápětí pronese nahlas, klidně by to mohlo být psané v er formě a nic by se nestalo. Osobně své příběhy píšu v er formě, ale i v ich formě. Jak na co mám chuť a na co se cítím... a k čemu se mi hodí jaké pocity. :) I když samozřejmě převažuje er forma. Kupříkladu u současného příběhu, který bych jednoho krásného dne chtěla vydat knižně, ten píšu er formou s určitými náznaky ich formy. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).