Kacír, ateista a dobrodruh

Taliansky učenec Giordano Bruno sa po strastiplnej životnej púti ocitá v máji 1583 v Anglicku, kde vládne kráľovná Alžbeta I. po boku protikatolíckej paranoje. Ako filozof má šťastie na vplyvných priateľov a ako účastník kráľovskej návštevy sa dostane na univerzitu v Oxforde, kde má vybojovať slovný duel v otázkach fungovania vesmíru.



Diskusia dopadne neslávne a podobným smerom sa čoskoro poberie aj celá návšteva univerzitného mestečka, lebo dôjde k prvej vražde...
A nebude posledná. Zakrátko sa ukáže, že na akademickej pôde nie je všetko s kostolným riadom a pod povrchom bublú smrtonosné vášne. Príčinou je tak ako mnohokrát v histórii ľudstva náboženstvo.

OBSAH A MYŠLIENKA

Morálnym posolstvom Parrisovej Kacíra môže byť riešenie otázky, či kedykoľvek malo a dodnes má zmysel násilie v mene náboženských ideí, či už vyznávajú iného boha, alebo sa dokonca líšia iba hlavou cirkvi a variáciami na niektoré dogmy.
Lenže kto chce psa biť, palicu si nájde. Tak to bohužiaľ vždy bolo a bude. Možno však aj populárny román, explicitne demonštrujúci následky nezmyselných rozkolov, pomôže váhajúcim či nevyhraneným v uvedomení, že násile v mene Boha alebo bohov je rovnako hlúpe ako vojna v mene mieru.

Môžete ho však ignorovať a čítať len ako kriminálku so záhadou. V románe pobadáte nielen stopy Dana Browna a Mena ruže (pričom Bruno si strihne trošku schizofrenickú dvojrolu Viliama z Baskervillu i novica Adsa ;-), ale možno vám niektoré scény pripomenú film Purpurové rieky, knižného detektíva Marka Didia Falca a v závere aj divoké eskapády Angeliky du Plessis-Belliére :-) A to som hromadu dobrodružných románov a trilerov nečítala a nevidela.
Najmä záverečnú časť ("Oxford showdown") považujem za prepálenú, pripomínala mi skrumáž klaunov pred koncom vystúpenia v manéži cirkusu.
A to niekomu vadí, že Harry Potter šesťkrát unikol Voldemortovi...
Nechýba dokonca ani predvádzanie sa zloduchov v štýle "čoskoro zomrieš, tak ti teraz vysvetlím svoje diabolské činy a plány".

Profil mladej autorky, vlastným menom Stephanie Merritt (*1974), ktorá zatiaľ napísala len zopár románov (prvý jej vyniesol cenu pre debutujúcich autorov) naznačuje, že nepíše z vypočítavosti, ale z ozajstného autorského tlaku, hoci určite ovplyvneného renomovanými historickými detektívkami jej predchodcov. Ani s tým písaním to vôbec nie je zlé, šikovne buduje atmosféru, štylistiku i románovú formu má zvládnutú vynikajúco... len keby sa vyhla tej prekliatej ich-forme. Opakované zážitky s ňou ma už tak vykoľajili, že som sa potrebovala vypísať.

POSTAVY

Ale nechajme to. Napriek tomu, že to bol opäť depresívne ťažkopádny zážitok s ich-formou, ktorému k tej pseudo-historickej atmosfére najviac napomáhal slovenský preklad (o tom neskôr), oceňujem veľkú dávku zdravého realizmu reprezentovaného Giordanom Brunom, jeho priateľom Sidneym a najviac Walsinghamom, ktorý sa už pohybuje v rovine cynizmu.
Hlavná postava Bruna však z praktických dôvodov nemohla byť prezentovaná ako úplne chladný realista. Musela sa mu pripísať aj veľká dávka romantizmu a idealizmu, inak by nemohol robiť všetky tie blbosti, ktoré ho viackrát privedú na pokraj smrti a zároveň mu skrz riskovanie života pomáhajú vyriešiť zločin.
I keď sa Parrisová veľmi snažila stvoriť uveriteľné postavy, dodať im iskru a bravúrne zvládla charakterizáciu prostredníctvom skladačky dialógov, postrehov i opisu, nestačilo to, aby som si dokázala ktorúkoľvek z nich si obľúbiť, nedajbože sa dokonca s nejakým hrdinom stotožniť. Nakoniec sa mi najzaujímavejší javili tí, ktorí dostali najmenej priestoru - triezvy Philip Sidney a štátnický Walsingham.

Čo však najviac v mojich očiach podkopávalo autenticitu celého konceptu, bol samotný Bruno a jeho názory. Spisovateľka si očividne Brunov životopis podrobne naštudovala a z poznatkov vyťažila maximum.
Tak som si detaily o významnej historickej osobnosti osviežila tiež. Jeho myšlienky boli na svoju dobu nepochybne revolučné, trúfalé i vizionárske.
No napriek teóriám o nekonečnosti vesmíru a panteizme, napriek jeho narastajúcemu odporu voči katolíckej cirkvi a konečnom osude upáleného kacíra mi mnoho slov, ktoré mu Parrisová vložila do úst, jednoducho neštimuje. Sú tak moderné, radikálne ateistické až pohŕdavé, že ani dnes, o štyri storočia neskôr, vám u veriacich neprejdú. Skúste sa tak vyjadrovať pred kresťanom a okamžite vám predpovie posmrtné ohne pekelné. Skúste sa tak vyjadrovať verejne v našej naoko sekulárnej spoločnosti, a budete obvinení z nerešpektovania náboženstva, hrubosti, diskriminácie a ktovie čoho ďalšieho:

"Prišiel som na to, že kalvinisti iba vymenili jeden slepý dogmatizmus za druhý." (s. 26)

"V skutočnosti sa však nepovažujem ani za katolíka, ani za protestanta, lebo obe definície sú na môj vkus priúzke. Verím v pravdu, ktorá ich presahuje." (s. 27)

"Som nepriateľom Ríma, vaše lordstvo, tak ako som nepriateľom všetkých, ktorí určujú človeku, v čo má veriť, a potom ho popravia, ak čo i len slovkom zapochybuje." (s. 30)

"...od úteku z kláštora som, či už z úcty alebo poverčivosti, telo Kristovo neprijal, ale vzhľadom na to, že sa za mnou tlačili veriaci, celí hŕ do toho, aby si mohli pred kňazom kľaknúť a otvoriť ústa ako vtáčence, musel som vykročiť z radu, čo mohlo vyvolať značné podozrenie." (s. 263)

Nečudujem sa, že ho cirkev prenasledovala za herézu. Za hociktorý z týchto výrokov by človeka s najväčšou pasiou upálili na hranici (čo nakoniec aj spravili). Áno, uvedomujem si, že tu sme v románe, no predstavme si na chvíľu, že imituje realitu minulosti.
V niektorých momentoch sú Brunove myšlienky a výroky natoľko presiaknuté hnevom voči viere, až som čakala, kedy v ďalšej vete vyhlási, že ak Boh naozaj existuje, je to strašný bastard. To by však bol smrteľný úder všetkej snahe o "historický" román. Už takto som mala veľký problém akceptovať, že sa ktokoľvek v 16. storočí mohol takto vyjadriť nahlas (väčšina si netrúfla tak ani premýšľať).

Nie je až také podstatné, čo si myslíte, len to nesmiete povedať takto na rovinu. História dokazuje, že v nej bolo oveľa viac ateistov, než je cirkvi milé, no vždy to robili nenápadne a boli obdarení tolerantným zázemím, mocou alebo ochranou mecenášov. Bohužiaľ, Bruna na konci nemal kto ochrániť.
Ak však autorka toto všetko vytiahla z jeho diel a má na to podklady, tak sa hlboko ospravedlňujem a začnem Bruna označovať ako prvého hrdého ateistu :-) Dovtedy si zachovám zdravé pochybnosti a knižného Giordana budem považovať len za silne zromantizovanú postavu. Čo je samozrejme tiež úplne v poriadku, lebo nikto nevraví, že to nie je fikcia.
Ale tu už sa začínam pohybovať v kruhu, takže je načase vystúpiť.
Dodám iba, že rovnaká nepravdepodobnosť v správaní sa objavuje u dekanovej dcéry Sophie, slobodomyseľnej mladej dámy so sklonmi k vážnemu rebelantstvu, vzhľadom na svoj vek, postavenie a dobu. Nie som puritán, no možno ma na nej odpudzoval kontrast medzi inteligenciou a zaslepenosťou. Ach, tie hormóny...

PREKLAD

Zo staromilského prekladu Kacíra som pre vás vybrala tie najchutnejšie kúsky:
otrčchvost, garazda, kepienok, nenazdajky, badkať, voľkať, uvzatý, ľahtikársky, okáliť, mrdnúť...

Všetky slová okrem otrčchvosta sa nachádzajú v 4. doplnenom a upravenom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 2003. Platné teda sú, o tom sa s nikým nehádam (ani neprítomnosť otrčchvosta  neznamená, že neplatí, len v krátkom slovníku nie je). Vlastne si ani neviem predstaviť, že by jazykovedci z Ústavu Ľudovíta Štúra dovolili z oficiálnej slovnej zásoby vyradiť slovo, ktoré sa nepoužíva menej ako 100 rokov ;-)

Slovenské vydanie Kacíra je v takom archaickom duchu, že rúca všetky hranice súčasného výraziva. Pohár pretiekol a aj kritik rezignuje. S týmto sa už jednoducho nedá bojovať.
Ale viete čo? Tentokrát netreba.

Aby ste videli, že nie som taká tvrdohlavá bosorka, tak v tomto konkrétnom prípade bol zastaraný preklad na mieste. Nielen to, on dokonca pomáhal dielu dotvárať historizujúcu atmosféru. Možno sa na nej nakoniec podieľa väčšou mierou, než samotný originál. No musím povedať, že občas som toho mala akurát dosť.
Len vrodená lenivosť mi zabránila nasadiť si vyšívaný čepiec, zabaliť sa do čierneho vlniaka a ísť vo všetkej počestnosti na večernú pobožnosť ;-)
Aj keď som nečítala, v hlave sa mi spontánne zjavovali slová, na ktoré som aj zabudla, že ich mám v slovnej zásobe. Bol to zvláštny i príjemný pocit.
Pikoška - pri narazení na príslovku nenazdajky a meno Miroslav Kopecký znalcovi zarezonuje podobne postihnutý preklad sci-fi hororu Priechod tiež od vydavateľstva Ikar, o ktorý sa postaral iný Kopecký, Milan. Mám silné podozrenie, že sú páni v úzkom rodinnom vzťahu a ich postoj ku konzervovaniu ľubozvučnej štúrovčiny vyrastá z totožných koreňov. V opačnom prípade by to bola zázračná zhoda náhod.
UPDATE: v komentároch sa zjavila poznámka, že vraj pri mene šlo zo strany vydavateľstva o chybu a prekladateľom je skutočne Milan Kopecký :-)

VERDIKT

Dúfam, že vás môj pohľad príliš neznechutil, lebo nechcem Kacíra vyslovene haniť. Je to čítavá knižka čerpajúca zo stále atraktívnych tém, až na tú prvú osobu jednotného čísla je svižná a napínavá. Odporúčam čitateľom, ktorí majú radi historické detektívky, popularizujúce lekcie z dejín, trošku drsné krimi romány... a pochmúrne počasie.
Nelámem nad ním palicu, ale mohol byť o polovicu kratší. Stačilo by to.

A ja by som si mala dať pauzu od recenzných výtlačkov, aspoň tých, ktoré nie sú celkom mojou kávou, lebo sa obávam, že rozporuplný vzťah k týmto bestsellerom môže vplývať na výsledný dojem a hodnotenie. Pritom po zážitkoch s young adult fantasy a sci-fi som sa na Kacíra tak tešila... ale nevydalo, skončil bohužiaľ v kategórii literárny fastfood. Rovnako rýchlo ako ho prečítate, tak naň aj zabudnete.

Ak by náhodou Giordano Bruno bol prvým "detektívom z minulosti", s ktorým ste sa stretli (teda netušíte kto je Ellis Petersová či Lindsay Davisová), má veľkú šancu očariť vás. Ale musíte mať veľmi triezvy vzťah ku kresťanstvu a k cirkvi, aby ste prehltli jeho radikálne názory. V opačnom prípade odporúčam skúsiť Petersovej Cadfaela, to je stredoveký mních ;-)

S. J. Parrisová: Kacír (Ikar, 2011)

Súvisiace:

Ich-forma a literárny fastfood
Ellis Petersová: Pokání bratra Cadfaela
Justin Cronin: Priechod
Clive Cussler: Znovuzrození Valhally