Nedávno som dostala do e-mailovej schránky otázku, ktorá je aj titulom tohto článku. V odpovedi som zhromaždila všetky užitočné informácie, ktoré mi v tom momente napadli. Vychádzajú z mojich vlastných skúseností za takmer 6 rokov písania recenzií a z ničoho iného.
Snáď budúcich recenzentov povzbudia na ich vlastnej ceste za blogovou slávou ;-)
Ako začať
Takže ako sa stať recenzentom?
Strašne jednoducho.
Stačí začať!
Určite pomôže, ak si aj v živote osoba zhovorčivá, rád diskutuješ o knihách a popkultúre, alebo aspoň dokážeš spisovne a ucelene vyjadriť svoje myšlienky. Ono tá troška nadania či schopnosti "obkecávať" a dať textu správnu šťavu nemôže byť na škodu. Spočiatku môžeš svoje texty skromne nazývať článkami, keď si budeš myslieť, že si fakt dobrý a máš niečo za sebou, tak sa začneš volať recenzentom a budeš na seba hrdý.
Recenzent nie je iba ten, kto píše do papierových novín alebo pracuje pre vydavateľstvá. Naopak, tí môžu byť pod tlakom, aby písali len pozitívne. My sme recenzenti "samozvaní", o to však slobodnejší. Nikdy sa neboj napísať svoj názor a kritizovať, ak sa ti niečo nepáčilo.
Blog si dnes založíš kdekoľvek a zadarmo. Blogosfér je veľa, či si vyberieš nejakú slovenskú alebo globálnu. Potom sa už len staráš o obsah a propagáciu medzi spriaznenými čitateľmi. Záleží na tom, kde sa nachádzaš - slovenské blogy ti prinesú vyššiu "automatickú čítanosť" od ľudí, ktorí tam chodia pravidelne, ale tá je kvalitatívne nízka. Globálna blogosféra spočiatku vyžaduje viac trpezlivosti, kým sa čitatelia rozmnožia, ale zase tam máš úplnú slobodu a väčšinou si môžeš byť istý, že keď už niekto prišiel a tvoj článok si prečítal, tak ho tá téma či kniha naozaj zaujímala.
Ako písať
Nemusíš mi svoje prvé recenzie posielať na posúdenie ;-) Môžeš do toho síce zapriahnuť niekoho blízkeho, ale je ľahko možné, že tvoj text aj tak nebude vedieť posúdiť a pravdepodobne ho iba pochváli. Okrem toho, že som veľmi prísny kritik, mám tú istú črtu, čo každý človek a ktorá s prísnou kritikou súvisí - som subjektívna. Rýpem do najmenších chybičiek, ktoré sa mi nezdajú. Rovnako rýpem do vlastných a opravujem sa do aleluja :-)
Pri písaní poviedok je napríklad dôležité dať posúdiť svoje dielo aj niekomu mimo okruhu kamarátov a rodiny, lebo oni sú príliš tolerantní a autora nekriticky chvália, čo ho však nikam neposunie. Posúva len konštruktívna kritika, aj to len tá prijatá. Treba sa nad chybami zamýšľať a učiť sa. Ale nie úplne sa podriadiť.
Najlepšie svoj publicistický text ohodnotíš ty sám, je dôležité naučiť sa čím skôr vedieť posúdiť vlastné články a spoliehať sa na seba. Byť zdravo sebakritický, ale za určitou hranicou aj spokojný.
Po štylistickej stránke vidno starostlivosť o text napríklad v tom, že sa v ňom neopakujú slová (aspoň nie príliš často), že teda oplýva slušnou slovnou zásobou, zároveň neobsahuje gramatické chyby, vyjadruje myšlienky jasne, môže byť aj hravý alebo vážny, nenudí a plynule smeruje od úvodu k záveru.
Nepoužívaj vražedne dlhé vety, radšej ich rozdeľ. Snaž sa vyjadrovať jednoznačne, ak sa myšlienka ťažko vystihuje, dovysvetli ju, ale pokiaľ možno stručne.
Vždy, neustále a za každých okolností rátaj s tým, že tvoj čitateľ "číta" trochu inak ako ty svoje vlastné dielo. V opačnom prípade sa ti to vypomstí nedorozumením, ktoré v horšom prípade už nikdy nevysvetlíš. Toto je asi najzložitejšia úloha, lebo pozrieť sa na svoj text z odstupu je takmer nemožné :-) Každú osobnosť ovplyvňujú iné skúsenosti a iné myšlienky, inak sa spájajú do výsledných dojmov. Inak skladáme myšlienky a inak ich formujeme do slov. Tie naše sa nám zdajú prirodzené a logické, druhým ľuďom sa tak javiť nemusia.
Keď máš líniu, myšlienku, ktorej sa držíš a nasleduješ ju, máš všetko, čo potrebuješ. Len to stačí napísať najlepšie ako vieš :-)
Zo začiatku sa môžeš držať jednoduchej schémy, keď ti to s ňou pôjde, neskôr môžeš začať experimentovať.
Základná schéma recenzie je asi takáto:
- perex, čiže tých prvých pár riadkov, ktoré "uvádzajú" recenziu, by mal obsahovať lákadlo, ideu alebo krátku ukážku, ktorá pritiahne čitateľa, aby pokračoval.
- dej knihy načrtnutý chronologicky (po bod, ktorý ešte neobsahuje spoilery, ale skôr iba teasery) alebo kumulatívne.
- ak chceš a vieš, môžeš opísať hlavné postavy, atmosféru diela atď.
- nasleduje názor na knihu, podopretý nejakým rozumným argumentom (čo a prečo sa mi páči/nepáči), ale kľudne aj emóciami (nikto ti nemôže prikázať, aby sa ti nejaká kniha páčila a ty máš právo na svoj vlastný názor, či sa to niekomu páči alebo nie).
- môžeš a nemusíš pridať medailón autora - v niekoľkých vetách, voľne alebo biograficky. Jeho potreba vyplynie z tvojho vlastného pocitu, zo spôsobu, akým si predtým ukončil samotné "telo" recenzie, zo známosti autora, prípadne z dĺžky recenzie. Ak je to autor, o ktorom si písal už viackrát, samozrejme je zbytočné uvádzať medailón zakaždým.
- recenziu (pred alebo po medailóne) môžeš zakončiť odporúčaním či čítať/nečítať, určením cieľovej skupiny čitateľov alebo niečím v tom zmysle...
V závislosti od tvojej vlastnej chuti a nálady môžeš jednotlivé body medzi sebou prehadzovať, kombinovať alebo ich vôbec nepoužiť (okrem názoru, ten je kľúčový, preto sa recenzia nazýva recenziou). Tam, kde sa hodí krátky úryvok z knihy, použi ho, ale nemusíš. Používať úryvky na propagáciu diela dovoľuje aj autorský zákon. Je dobré trénovať si aj "premostenia", aby myšlienky na seba plynule nadväzovali. Ak sú naopak ohraničené, dajú sa rozdeliť napríklad medzinadpismi.
Všetko ostatné, čo sa v tomto článku nenachádza - vrátane konečnej podoby štylistiky - bude tvoj vlastný štýl, ktorý bude vyvierať z tvojej hlavy, srdiečka, slovnej zásoby, vkusu a uvažovania. To si nesmieš nechať príliš ovplyvňovať nikým iným, ani odpozeranými efektami, lebo to je práve to, čo ťa robí originálnym a jedinečným!
Ako vydržať
Apropos, vlastný názor... Prvé prikázanie slobodného recenzenta hovorí: Nezapredaj svoju dušu a nenapíš pochvalnú recenziu na knihu len preto, že je populárna.
Môžeš byť zhovievavý, občas mäkší, občas tvrdší, podľa nálady a miery tolerancie. Ale neklam. Pochopiteľne sa v prípade kritiky všeobecne obľúbenej knihy priprav na zúrivú odvetu diskutérov :-)
Ak narazíš na mudrlantov, ktorí to budú namiesto nadávok skúšať s rafinovanosťou, určite ťa obvinia z toho, že si neobjektívny.
Takže sa hneď na začiatku nauč základné pravidlo: Objektivita neexistuje! Objektivita je mýtus, bezpohlavná neutralita, nemastná a neslaná. Objektivita je opak relativity a pokúša sa ťa presvedčiť, že existuje univerzálna pravda, platná za každých okolností. Figu drevenú! Objektívny názor je len odlišný subjektívny názor tvojho oponenta, ktorý si myslí, že ten jeho názor je lepší ako tvoj. Respektíve objektívne je to, čo hlása on a ty si banálne subjektívny a nízky. Omyl! Tvoj názor je rovnako dobrý ako ten jeho, máš naň rovnaké právo ako on a teda si ho dokážeš kedykoľvek obhájiť.
Navyše, takzvaná objektivita by v názore na knihu najskôr znamenala ľahostajnosť - a ľahostajnosť voči dielu, rovnako ako ľahostajnosť voči človeku, je horšia než odpor alebo nenávisť...
Teraz, keď som ti ukázala kúsok z môjho intímneho života recenzenta a vyzbrojila ťa do boja proti divým diskutérom, môžem ti už len popriať veľa zdaru a krásneho pocitu sebarealizácie pri blogovaní a recenzovaní. Nezabudni, že aj vydavatelia ťa budú mať radi, lebo recenzií a reklamy na knižku, ktorá sa následne bude lepšie predávať, nie je nikdy dosť ;-)Všetky ďalšie detaily, na ktoré sa chceš opýtať, preberieme v diskusii.
P.S.: Určite si si všimol, že odporúčania obsahujú veľakrát slovo "môžeš" a všetky jeho obmeny. Nemám patent na rozum a nikomu ani nekážem pracovať podľa týchto rád. Experimentovať sa dá so všetkým, v akomkoľvek písaní sa odráža naše vzdelanie, osobnosť i už spomínané skúsenosti. Mojím úmyslom je viac povzbudiť než prikazovať.
Ilustračné foto k článku © stock.xchng
Súvisiace:
Ako ma Stephen King nenaučil písať
Sprosté ohováranie Súmraku - najkritickejší, najkomentovanejší a najradikálnejší hanopis. Vyniesol mi hromadu vyhrážok, šialenú diskusiu, ale aj absurdne vysokú čítanosť a zisk nových čitateľov :-) Nie každému sa to môže páčiť, ale aj takto sa buduje popularita.
Knižná väzba - tvrdá alebo mäkká?
Sprosté ohováranie Súmraku - najkritickejší, najkomentovanejší a najradikálnejší hanopis. Vyniesol mi hromadu vyhrážok, šialenú diskusiu, ale aj absurdne vysokú čítanosť a zisk nových čitateľov :-) Nie každému sa to môže páčiť, ale aj takto sa buduje popularita.
Knižná väzba - tvrdá alebo mäkká?
pekne zhrnutie objektivity - pre mňa najlepšia časť tohto článku - asi preto, že nie som cieľovy čitateľ :) dik
OdpovedaťOdstrániťVynikajúco napísané.
OdpovedaťOdstrániťďakujem :-)
OdpovedaťOdstrániťpekny navod, vdaka! zaradujem si ho do zbierky k preloznikovmu navodu ako (si) vydat knihu >>
OdpovedaťOdstrániťked tak nad tym rozmyslam, tak k recenzii som bola najblizsie na hodinach literatury na gympli, ked nas slovencinarka nutila robit vlastne rozbory diel, a ze to veru nebolo stylom citatelskeho dennika :)
ale normalne si mi vnukla napad na pokusne zrecenzovanie mojej odbornej literatury. o takych knihach sa (ludsky) pise malo.
Mili mi číta myšlienky, to zhrnutie objektivity rozhodne najlepšia časť celého článku - hlavne sa mi páčila veta "a ľahostajnosť voči dielu, rovnako ako ľahostajnosť voči človeku, je horšia než odpor alebo nenávisť..." akoby si mi z duše hovorila :)
OdpovedaťOdstrániťRady sú trefné, stručné, k veci a hlavne praktické :) neviem, čo viac dodať, super :)
Je mi ľúto, objektivita existuje. :-) Objektívne sa dá zhodnotiť kniha z hľadiska kompozície, štylistiky, plochosti/hĺbky postáv, originality metafor, zápletky a dokonca aj myšlienok. Začínajúcim recenzentom dám inú radu. Máte napísanú recenziu? Skráťte ju o 2/3. Vidíte dobre, prepíšte ju tak, aby sa z obsahu nič nestratilo, ale počet znakov bol iba tretinový. To isté platí aj pre spisovateľov, a tí môžu byť k svojmu textu aj prísnejší.:-)
OdpovedaťOdstrániťJe mi ľúto, stále si myslím, že aj posúdenie formálnych znakov môže byť subjektívne. Snáď na každé dielo sa nájdu odlišné názory nielen v rovine prostého páči/nepáči, ale aj na záležitosti, ktoré opisuješ. Sú žánre a knihy, v ktorých mne sa môžu postavy, zápletky, a myšlienky zdať plytké - a v opozícii ku mne bude iste dosť čitateľov, ktorí vyhlásia pravý opak! To isté funguje "other way round", keď ja čítam fantastiku, ale je veľká skupina ľudí, ktorá ju odsúdi vopred aj bez čítania, lebo to nie je "realizmus" - čo sú hlúpe škatuľky, o ktorých sa tiež dá do aleluja diskutovať, lebo knižný realizmus je iba vo faktografii (romány sú fikcia, nech niekto nad ich realizmom vzdychá koľko chce), a dokonca aj faktografia ak sa nepíše simultánne s udalosťami, je skreslená plynutím času. Plus čím ďalej tým viac aj zahltením informáciami, atď. Ale to by bolo nadlho...
OdpovedaťOdstrániťTak aká objektivita? Originalita metafor? Detto. Originalita samotná je strašne subjektívna záležitosť a odráža sa aj od prečítaného.
A začínajúcemu recenzentovi by som neradila recenzie skracovať. V slove "začínajúci" sa skrýva ten dôvod. Najprv nech píšu, skracovanie príde neskôr. Ani poviedkári spočiatku skracovať nedokážu a každý potrebuje čas, aby sa naučil s vlastným textom hrať - vypúšťať hluché miesta, zhutňovať či škrtať. Je to síce dôležité, ale okrem toho, začínajúci recenzent nie je to, čo začínajúci poviedkár s ambíciou poslať svoje dielo povedzme do súťaže. Začínajúci recenzent má čas a priestor na to, aby trénoval a zlepšoval sa tempom, aké mu vyhovuje.
Pokiaľ nepíše do novín, nevidím dôvod, prečo by sa mal k niečomu tlačiť a ponáhľať :-)
@Anonymný "Objektívne sa dá zhodnotiť kniha z hľadiska kompozície, štylistiky, plochosti/hĺbky postáv, originality metafor, zápletky a dokonca aj myšlienok." S týmto by som súhlasila len čiastočne. Možno sa na tom zhodne niekoľko vyštudovaných a erudovaných profesionálov, ale i tam to bude iba o väčšine, nie o absolútnom odkývaní. Takže čo je potom objektivita? Názor väčšiny?
OdpovedaťOdstrániťMne sa skôr zdá, že anonym chcel naznačiť, že objektivita je názor literárnych vedcov, profesionálov či spisovateľov, prekladateľov - jednoducho tej literárnej elity, ktorej my, nadšení amatéri a "samozvaní recenzenti" nesiahame po päty, lebo sme nevyštudovali slovenský jazyk a literatúru na VŠ. My ostatní by sme mali držať hubu a neopovažovať sa kafrať do vznešeného umenia literárnej kritiky, ktoré vyžaduje aspoň 5 rokov štúdia a ešte 5 praxe.
OdpovedaťOdstrániťNo obávam sa, že nebyť nás, nadšencov, ktorí píšu jazykom bežných ľudí, vyzeralo by to tu úplne inak. Zostali by len časopisy RAK a Romboid a všetkým neintelektuálnym sedlákom by odzvonilo. Nadľudia by medzi sebou viedli literárno-vedecké debaty pri pohári archívneho, masa by čítala Evitovky a Matkina, a všetko ostatné by proste zhnilo :-p
Povedzme, že sa v jednej epizóde objavia tri rovnocenné postavy, ale jedna si vyslúži charakteristiku na 5 riadkov, pričom sa autor venuje len výzoru, druhá na 2 strany aj s rodinnou históriou, tretia na desať riadkov len s povahovými črtami. Objektívne vieme povedať, že niečo nie je v poriadku.:-)
OdpovedaťOdstrániťTo nie je o páči sa vs. nepáči sa. O fantastike ani slovo. :-)
Samozrejme, autor môže napísať, že prvá postava je bezcharakterná sviňa, a preto sa sústredí len na
štetiny a rypák, ale to je už o inom.:-)
Ale no, príspevok 14 jún, 2011 09:06 je zbytočne emotívny. Anonymný nič také nechcel povedať, práve naopak, nadšenie je základ, ale nestačí, podobne ako nestačí na postavenie domu. Aj fanatastika si zaslúži kvalitu.
OdpovedaťOdstrániťOK, keď si teda anonym myslí, že ja + začínajúci recenzenti, ktorých sa týka článok, nemáme nič okrem nadšenia a už vôbec nie kvalitu, môžem odporučiť iba jedno - nečítať.
OdpovedaťOdstrániťJa tiež nečítam čo ma nezaujíma alebo sa mi nepáči. Okrem recenzných výtlačkov :-p
Našla sa tu hŕstka ľudí, ktorým moje recenzie vyhovujú, pre tých píšem. Ani Evita nepíše pre mňa a Miéville nepíše pre eviťáčky. Toť vsjo.
nuž, a čo by ste povedali na Hugov "Chrám Matky božej"? podľa niektorých umelecký skvost, podľa iných bezbrehá nuda s niekoľkostranovými opismi. Ako sa to dá objektívne zhodnotiť?
OdpovedaťOdstrániťno "objektívne" je to predsa veľdielo. veď patrí do klenotnice svetovej literatúry ;-)
OdpovedaťOdstrániťja osobne som ho čítala v puberte, príbeh sa mi páčil, ale pri grafomanských opisoch Paríža po poslednú dlaždicu v bočnej uličke som umierala...
Anet, možno ťa poteším, ale objektivita nie je ani názor profesionálov, literárnych vedcov atď. Tí už popísali kopu knižiek a skrípt o tom, že dielo nevznikne bez účelu. To znamená, že ešte než vytvorím príbeh, príde mi na um myšlienka, že niečo musím vyjadriť. A to niečo musím vyjadriť, lebo som niečo videla, zažila počula a jednoducho musím roztrúbiť do sveta, že...človek je vždy niečím ovplyvnený, nech sa snaží byť akokoľvek objektívny. Limita sa síce blíži k nule ale v skutočnosti nulu nikdy nedosiahne. Okrem toho, mu je viacmenej jasné, komu to chce povedať a ako to chce povedať. A už sa pomaly blížime k štýlu a výberu jazykových prostriedkov. Inak sa totiž budem baviť s deťmi, inak s pubošmi, inak s dospelákmi a inak s tetuškami na dôchodku. Musím sa rovnako rozhodnúť, či ich idem šokovať a chrstnem im niečo do tváre, alebo sa im budem pchať... :-) To len vo filmoch umelca zobrazujú tak, že si sedí, popíja vínko, bafká z fajky a zrazu vyskočí, lebo sa práve otvorilo nebo a z neho zostúpila múza, holubica alebo slnečné lúče (v závislosti od kultúry a náboženstva - aha už aj tu koľko objektivity, jeden sprostý symbol) a umelec sa v tom momente prebúdza a skokom jeleňa sa ženie k svojmu nástroju, aby za pol hodiny napísal symfóniu, ktorú bude špičkový orchester hrať prinajmenšom dve. Ako všetko, aj poriadne umenie treba analyzovať, cvičiť, skúšať, meniť, vylepšovať a počúvať, čo na to tí druhí povedia. Ale to už máš určite odskúšané. Len zadubený barbar a narcis neberie ohľad na človeka, ktorému sa svojim umením prihovára. Potom nech sa nečuduje :-). Som prekladateľka, milujem literatúru, VŠ mám, prax tiež a môj postoj, ktorý vôbec nie je z mojej hlavy, ale som ho prevzala zo štúdia literatúry (tuším knižka od uja Horáka), je tento ;-). Čo sa mojich osobných životných skúseností týka, tak som si všimla, že čím väčší človek, tým menej sa povyšuje nad "plebs" :-). To posledné bez s humorom. Čím väčšie béčko a menej skúseností, tým väčšie ego. Tiež by stalo za úvahu rozobrať, že kto je to vlastne ten profesionál. Kde je hranica, keď sa už môžem vyhlásiť za profesionála? V každom prípade by som sa na archívne nechala nahovoriť :-).
OdpovedaťOdstrániťAnonymný, chceš vidieť objektivitu pri hodnotení z hľadiska kompozície, štylistiky, plochosti/hĺbky postáv atď.? Daj tú istú slohovú prácu zhodnotiť viacerým slovenčinárom podľa možností približne rovnakej odbornosti. Stavím sa s tebou, že nájdeš dosť odchýlok a pritom každý bude mať pravdu.
Jana po polnoci: O tom nepochybujem, je to ako s poloplným a poloprázdnym pohárom. Obidva subjektívne :-) pohľady sú pravdivé, ale pri obhajobe oboch treba používať v maximálnej možnej miere objektívne :-) argumenty.
OdpovedaťOdstrániťMusim s lutostou skonstatovat,ze ani tvoje dobre napisane rady mi nepomozu stat sa recenzentom a ostanem dalej len "citatelom",ktoreho potesi kazda dobra recenzia napisana pre "normalnych" ludi a "odbornici" nech si idu rypat niekam inam.
OdpovedaťOdstrániťK objektivite:
OdpovedaťOdstrániťObjektívne sa dá povedať, koľko má kniha strán, aký typ písma sa použil pri tlači, akú veľkú slovnú zásobu autor/ka použil/la, ktoré farby sú na obálke, a podobné "technické" parametre. Všetko ostatné je do istej miery subjektívne. Platí však, že čím skúsenejší (sčítanejší, teoreticky vybavenejší...) je recenzent, tým vyváženejšie bude hodnotenie diela.
Mischo
Ja by som nepoužíval ani slovo subjektivita ani slovo objektivita. Literárna recenzia, či už amatérska alebo fundovaná, je napísaná v esejistickom štýle a ten je intersubjektívny, to znamená, že využíva dajme tomu trošku odborných výrazov, to je tá objektívna stránka a potom trošku zo svojich skúseností, kompetencií, vkusu, to je tá subjektívna stránka. Pravdaže človek, ktorý nie je literárne vzdelaný, bude písať o literatúre trošku inak, viac čitateľsky, preváži tam to osobné a človek, ktorý má pečiatku, že to vyštudoval, bude písať zasa tak, aby využil svoje vedomosti. Bez ohľadu na to, dobrá literárna kritika v sebe má jedno aj druhé. Kompozičná a formálna stránka sa dá zhodnotiť "objektívnejšie", ale opäť to závisí len od metodiky a do akej miery vstupuje do analýzy vlastný vkus. Prílišné angažovanie vlastných estetických kritérií, ak nie sú patrične podložené teóriou, však recenzii určite neprospeje. Všetko je o vyvážení.
OdpovedaťOdstrániťPeter F.: Pekne povedané ... :)
OdpovedaťOdstrániťFrius to povedal odbornejšie a profesionálnejšie, pekne to "učesal" - no mali sme v zásade rovnaký cieľ :-) Čiže súhlasím. Mne išlo hlavne o povzbudenie začínajúcich i amatérskych recenzentov v tom, aby neohýbali svoje názory podľa toho, čo sa od nich očakáva, aby sa nenútili do pozitívnej alebo nevyhranenej kritiky len zo strachu pred reakciou či kvôli nejakému zlému svedomiu alebo nízkemu sebavedomiu. Vyjadriť svoj názor je podľa mňa dovolené i žiadúce :-)
OdpovedaťOdstrániť