Homo asapiens

Homo asapiens je príbehom Jakuba, ktorý tesne pred totálnym vyhorením sekne s prácou v reklamnej agentúre a rozhodne sa prejsť na druhú stranu barikády - marketingové oddelenie mobilného operátora. Len aby čoskoro zistil, že z dažďa spadol pod odkvap. A ešte po členky zapadol do kaluže.




Okrem toho, že som zareagovala na kódovanú výzvu pre recenzentov a drzo si vypýtala výtlačok a okrem toho, že som viac-menej pravidelnou čitateľkou jeho domovského Humna, Rada Ondřejíčka osobne nepoznám. Takže necítim potrebu ho nekriticky chváliť. Zároveň ma jeho kniha ani nerozzúrila, takže nemám dôvod vybíjať si frustráciu zo zlého čítania. Jeho knižná prvotina má svoje plusy i mínusy a pokúsim sa poukázať na ne rovnakým dielom.

Hercule Poirot má vždy pravdu

Mladí manažéri sú fenoménom našej doby, idolom študentov univerzít snívajúcich o žiarivej budúcnosti, keď budú zarábať ťažké prachy a užívať nekonečné výhody svojho postavenia.
V bielych košeliach či kostýmoch s aktovkami v rukách a sebavedomým výrazom na tvári sa každé ráno presúvajú vo firemných autách do sklenených ofisov, kde budú celý deň telefonovať a ťukať do klávesnice najmodernejšieho počítača. Medzitým si zájdu na obed s klientom na suši alebo do francúzskej reštaurácie.
Každý mesiac im na konto pribudne štvorciferná sumička, ktorá garantuje odhrýzanie z hypotéky na nový byt, pohodlný život, luxusné doplnky a kvalitnú kultúru.
Tak nejako vyzerá aureola mladého dravého žraloka, z ktorého raz bude riaditeľ na bavoráku.
No ako vieme, reklama je navoňaná zdochlina a s imidžom to nebýva inak.

Na Jakubovom príbehu nám Rado Ondřejíček ukazuje, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, a skôr než príde dôchodok na jachte v Stredozemnom mori, možno príde Zubatá. Ak aj nie dáma v čiernom osobne, určite seriózne zdravotné problémy vyvolané stresom a šialenou životosprávou.
Prázdny osobný život, workaholizmus najťažšieho kalibru, v žalúdku vredy a v posteli erektilná dysfunkcia, na vyšších postoch či v lepšom prípade nejaké tie sexuálne úchylky... V horšom prípade infarkt v štyridsiatke.
To všetko spôsobené dlhodobou závislosťou na maximalizme a megalománii, keď po permanentnom 150% výkone nasleduje úspech prinášajúci pocit bohorovnosti. Moderní otroci modernej éry, keď imidž je viac než realita a čísla dôležitejšie ako ľudia.

Celé odvetvia, od parfumov cez alkohol až po kozmetiku proti kruhom pod očami, sa točia okolo nezáväzného sexu a všetkých moderných rituálov, ktoré mu predchádzajú. Keby sme po vzore našich predkov začali znova veriť tomu, že sex na jednu noc nie je v poriadku, následný pokles spotreby by svetová ekonomika nerozchodila. (s. 108)

Homo asapiens obsahuje silné morálne posolstvo a ani sa to nesnaží skrývať. Jakuba vykresľuje ako osvieteného účastníka tejto frašky, dobrovoľníka na javisku prerozdeľovania peňazí, ktorý má stanovené ciele, hrá podľa scenára, ale vo vlastnej hlave kritizuje kolegov, režiséra i producenta. Keď má toho dosť, vymení divadlo, no zabúda, že všade sa hrajú rovnaké predstavenia.
Pripomína nóbl prostitútku, ktorá tak dlho presviedča seba i okolie, že bude v kšefte len kým si nezarobí na byt a na auto, až jej nikto neverí a ona ešte v dôchodkovom veku šliape pri diaľnici, lebo na lepších kunčaftov už nestačia vnady a z hlbokého bahna sa nedá vyhrabať...

Je otázkou času, kedy sa z Jakuba stane obeť. A tak postupne zisťuje, že jeho kariéra sa síce uberá správnym smerom, zato všetko ostatné mieri rovnou čiarou do p...ekla.
Čoraz horšie spí, trápia ho príšerné bolesti žalúdka, nemôže sa poriadne ani najesť a jeho čerstvá frajerka je z rovnakého prostredia ako on, bohužiaľ už úplne stratila nadhľad.
Nato príde ešte posledná osudová rana, a do už aj tak bláznivo roztočeného kolotoča nastúpi ešte rodinná tragédia.

Záver príde napokon v podobe takmer hollywoodskeho rozuzlenia, podľa vývinu deja už očakávaného. Nemôžem prezrádzať viac, no poviem aspoň toľko, že Jakub neskončí v sanitke, pohrebáku, ani na gastroenterológii alebo v psychiatrickej liečebni...

Nič, čo by sme nečakali

Cudzie recenzie som zatiaľ nečítala, aby ma nič neovplyvňovalo, ale kútikom oka som zachytila nadšené reakcie čitateľov. Moja bude v porovnaní s nimi trocha rozpačitá.
Homo asapiens je zručne napísaný príbeh, ktorý však odhaľuje aj slabé stránky autora a celkovo vzaté, nie je ničím originálny.
Iste, je aktuálny, citlivý, hĺbavý i melancholický... ale taký je aj Coelho a predsa ho nečítam. Tento román nebol šitý na moju mieru, no moji stabilní čitatelia vedia, aký som cynik, preto sa čudovať nebudú. Nie som proste cieľová skupina.

Vám ostatným to samozrejme nebráni vychutnať si veľmi súčasnú knihu plnú súčasných problémov mladých bielych košelí rotujúcich v agresívnom biznise, kde sa zarábajú veľké peniaze výmenou za vysoké pracovné nasadenie, proaktivitu, flexibilitu, analytické myslenie, zanietenosť, tímového ducha a všetky tie ostatné floskuly, ktorými nás zasypávajú pracovné ponuky atraktívnych zamestnávateľov.

Určitú časť toho nedokonalého porozumenia medzi mnou a Jakubom má asi na svedomí aj to, že som žena, nemám VŠ vzdelanie, nikdy som nebola manažérkou a okrem práce som vždy mala hromadu iných záľub, ktoré s ňou nesúviseli. Dalo by sa teda povedať, že som príliš pohodlná a málo ambiciózna. Som všetko, čo Jakub nie je a naopak.
Pokiaľ teda ide o stotožnenie sa s hrdinom, najviac si Homo asapiens užije úspešná manažérka alebo právnička, ktorá má za sebou tucet skrachovaných vzťahov (z toho polovica vznikla vďaka pracovnému prostrediu a na to isté aj zanikla), a tak si osamelé víkendové večery vypĺňa čítaním modernej ľahko filozofujúcej literatúry. Pri Jakubových peripetiách v "ASAP society" spotrebuje pakel papierových vreckoviek :-)

Napriek všetkým rozdielom som však s Jakubom cítila, chápala ho. No bola by som radšej, keby vo svojich myšlienkach nezachádzal do najmenších podrobností, keby častejšie dôveroval intuícii čitateľa a nechal niektoré závery na ňom.
Pri okresaní hluchých či príliš naťahovaných miest mohol mať román o 30 strán menej a nestratil by na kvalite. Škoda tiež, že kniha stojí oveľa viac na opisoch, než dialógoch, ktoré boli podľa mňa výborné. Ale to je typický neduh ich-formy, ktorá ide viac do hĺbky a málo do šírky.

Ondřejíček ukážkovo napĺňa zásadu "píšte o tom, čo poznáte". Očividne dokonale pozná prostredie moderných dynamických firiem, kde sa zamestnanci rútia samovražedným tempom od dedlajnu k dedlajnu, kde sa točia peniaze, vyhrávajú ceny a strácajú nervy. Rovnako dôkladne a absolútne dôveryhodne ho dokáže vystihnúť do posledného chĺpka. Kancelárske vojny a sarkastické pozorovania príprav reklamnej kampane som si užívala omnoho viac než Jakubovo súkromie ;-)

Hrozne ma však iritovali veľmi konkrétne označovania a opisy výrobkov či jedla. V rozhovore Jakuba s jeho bývalým šéfom v suši reštaurácii nebol v popredí obsah jednania, ale jednotlivé chody a ich charakteristika. Akoby chcel pri každej príležitosti ukázať, aký má prehľad v exkluzívnych potravinách a jedlách. Možno som jediná, koho to rušilo, ale nič to nemení na fakte, že na konci knihy mnou hrklo aj pri takej banalite ako "biele z oblasti Chianti" namiesto hovorového výrazu "biele Chianti" (jeden príklad za všetky).
Asi by som za takými detailami mala hľadať metaforické vyjadrenie Jakubovej lásky k životu a luxusu, na ktorú v pracovnom zápale nemá čas, tak si ju vychutnáva aspoň chvíľami. Ale akosi sa mi nechce. Jednoducho ma to dráždilo a pôsobilo ako zbytočný balast. Ale dobre, každý máme v sebe kúsok snoba ;-)

V jednej chvíli som mala pocit, že som narazila na sloh zo základnej školy, amatérskosť tých dvoch viet, či skôr ich námetu vo mne rezonuje doteraz, najmä keď boli zakomponované do vážnej nemocničnej scény a týkali sa lekára:

Spomenul som si na huňatého ovčiarskeho psa Bela, ktorého chodieval venčiť okolo nášho vchodu. Podvedome som čakal, že sa zjaví spoza dverí, oňuchá nás a bude sa snažiť ocikať vešiak.

Rozumiem, je to náhľad do mysle človeka, ktorému v ťažkých situáciách môžu napadnúť aj takéto asociácie, ale ten ocikávaný vešiak ma načisto vyviedol z konceptu. Uf!

Naopak najsilnejšou scénou bol Jakubov mikrospánok na diaľnici a nasledujúci telefonát od sestry. Nechcem spoilerovať, ale keď sa dostanete na stranu 245, pustite si k tomu skladbu Lascia ch'io pianga alebo First Snow alebo niečo podobne éterické a tragické... a precíťte bohatú imagináciu autorových slov a vlastnej fantázie do poslednej kvapky.

Okrem Jakubovho zamýšľania sa nad vlastnou situáciou a rozoberaním jeho vzťahu s Katkou, ktoré by som rada osekala, bolo čítanie príjemne plynulé. Pri knihe ma držala najmä zvedavosť, ako sa to celé vyvinie. Bavili ma aj vedľajšie postavy, zväčša Jakubovi kolegovia, šéfovia. Ocenila som každý priestor, ktorý sa im ušiel, i keď po nástupe femme fatale Katky ho bolo čoraz menej. Nuž a idealistický kamarát z kaviarne bol na môj vkus priveľký rojko.

Som prakticky založený čitateľ, ktorý znesie málo lyriky, preto ma zaujímali aj časti, kde išlo o celý ten marketingovo-reklamný cirkus i jeho zákulisné praktiky. Ako kde nahodiť nejaké to percento a šupnúť si ho do vrecka, nechať sa pozvať na dovolenku na Maledivách a jednorázovo splatiť celú hypotéku. Autor ich opisoval s takou bravúrou, akoby tieto finty nielen poznal, ale aj používal ;-)
Čo je samozrejme kravina. Jakub spolu s autorom a najvyšším šéfom marketingu Thorstenom sú tí dobrí, čestní a féroví hráči. Ako v správnej rozprávke, aj tu sa im to vyplatí :-)

Kŕmiť rybičky

Na záver musím pochváliť aj grafické spracovanie obálky, vydarenú ilustráciu Michala Rafaja, ktorá je metaforou k príbehu i jeho zhutneným vyjadrením. Keď knihu roztiahnete, uvidíte obrázok v plnej kráse. Už aj modrá rybička v akváriu ponorenom v mori je sama o sebe dosť veľavravná. Láka ju chutné krmivo na smrtiacom háčiku, za sklom pláva ružová rybička, taká blízka a zároveň nedosiahnuteľná cez sklenenú stenu. Je to ťažká dilema a modrá rybička má okrem pasivity len dve možnosti - spapať návnadu alebo vyskočiť z gule do šíreho mora...

Rado Ondřejíček: Homo asapiens (Slovart, 2011)

Súvisiace:

Ich-forma a literárny fastfood
Xiaolu Guo: Vreckový slovník pre zaľúbených
Olivia Olivieri: Cicuškine zápisky
O čajkách a Coelhoch