Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory

Osudová láska. Duševné spojenie. Temné prekliatie.




Dobre, po stránke deja to zhrniem čo najrýchlejšie, aby sme sa mohli presunúť do pitevne.

15 ročný Ethan Wate je polosirota a žije v zaprdenom malomeste v Južnej Karolíne, kde ešte dnes stoja biele domy s antickými stĺpmi na priečeliach a sochy generálov, ktorí kedysi dávno prehrali vojnu o lacnú pracovnú silu a drahú bavlnu. Duchu mestečka vládne miestna smotánka v podobe nafúkaných dámičiek, ich privilegovaných potomkov a rekonštrukcií vojnových bitiek v podaní hrdých nasledovníkov nikdy nepokoreného otrokárskeho Juhu.
Temnou stránkou Gatlinu je rodina Ravenwoodovcov, zastupovaná posledných pár desaťročí patrónom Maconom, ktorého za tú dobu nikto v meste nevidel, ale zato ho svorne nenávidia. Do mysteriózneho domu sa koncom leta prisťahuje Maconova neter menom Lena Duchannesová (neviem ako to čítajú Američania, ja si vyberám francúzsku variantu Düšannová). Ako inak, nastupuje na miestnu strednú školu. Ako inak, všetci ju nenávidia. Pretože je iná ako ostatní, uzavretá, oblečená do čiernej a sivej, a hlavne... Ravenwoodová.
Ethan v nej však spozná dievča zo svojich strašidelno-romantických snov. Spriatelia sa, a ako sa ich vzťah zintenzívňuje a prehlbuje, čoskoro z toho vznikne kolosálny konflikt záujmov. Lena po boku s Ethanom proti celému Gatlinu, na čele so zodpovednými mamičkami adolescentných roztlieskavačiek a basketbalistov. No to je všetko iba časť problému.
Tým zásadnejším je Lenin osud. Patrí k takzvaným Zaklínačom. Každý z nich má nejaké nadprirodzené schopnosti, každý prešiel na svoje šestnáste narodeniny Výberom, čím sa priklonil na stranu svetla alebo tmy. Lena sa prejavuje ako živliarka, teda ovláda prírodné živly. Má však jeden problém... spolu s Ethanom odhalia tajomstvo starej rodinnej kliatby, ktorá jej dáva vysokú šancu stať sa temnou. Zistia ešte mnoho ďalších vecí, a čitateľ je spolu s nimi vtiahnutý do sveta zaklínačov, tajne žijúcich po boku smrteľníkov. Ethan je odhodlaný svoju životnú lásku zachrániť za každú cenu.
Rozhodne sa v deň Leniných narodenín...

"Ach smrteľníci, ako vám ja len závidím! Myslíte si, že môžete meniť veci, zastavovať vesmír a odčiniť, čo sa učinilo dávno pred vaším narodením. Ste také nádherné tvory."

(krátka lekcia snobského fatalizmu od Macona Ravenwooda;-)

Výkriky do tmy

Keď som uvidela na knihe nápis "Prvá kniha Prekliatych zaklínačov" (originál Caster Chronicles), napadlo mi aký je to nešťastný názov. Prekliati zaklínači, moje nervy (démonický démon, kúzelná čarodejnica). Prekvapivo ma však očaril krátky úvod do románu, šťavnatá charakteristika mestečka Gatlin, kde vie každý o každom všetko a väčšina obyvateľov stále žije dávno prehratou občianskou vojnou Severu proti Juhu, lebo asi nemajú nič užitočnejšie na práci. Okrem špehovania susedov a dozorovania puritánskej morálky, pochopiteľne.

Potom sa to zhoršilo, lebo prišla na rad klasická moderná mládežnícka fantasy. Klasická už v tom, že úspech žánru naštartovaný madam Meyerovou a odvtedy výdatne kŕmený aj lepšími autormi než je matka Súmraku, odsúdil tie hromady kníh a mnohodielnych ság k istej komerčnej šablóne:
Rozťahané rozprávanie v prvej osobe, za hrsť postáv, mnoho cudzích inšpiračných zdrojov, ktoré sú buď obohatené o niečo nové, alebo šikovne skombinované, aby sa maskovali (tu vycítite hlavne Harryho Pottera a plesová scéna nápadne pripomína Kingovu Carrie). Veľká láska, prvá a hneď osudová, veľké zlo stojace proti nej. Úžasní mladí hrdinovia, ktorí sa správajú príliš dospelo a občas príliš hlúpo. Hrubá kniha sem-tam posolená akčnejšou scénou, pomaly sa posúvajúca k slávnemu finále, ktorého sa dočkáte až v samom závere. A potom otvorený koniec. Veď treba mať pôdu pripravenú pre pokračovania.
Existujú variácie, ktoré niektoré prvky posilňujú, iné tlačia do úzadia. Ale v tomto druhu young adult fantasy pre dievčatá ich bez problémov nájdete všetky.

No od čias Súmraku sa aj všeličo zmenilo. Pre udržanie úspechu každého produktu platí pravidlo, že nemôžete dlho vyrábať to isté, je nutné napredovať. Musíte ponúkať stále sofistikovanejšie verzie, nadupanejšie zápletky, nebezpečnejšie situácie, zložitejšie pozadie.
Aj Nádherné tvory sa snažia priniesť čosi nové. Spájajú nadprirodzené schopnosti s mágiou a stavajú osudové predurčenie do konfliktu so slobodným výberom. Zostávajú však šedým priemerom pokiaľ ide o mládežnícku tematiku mohutných citov, outsiderstva a odlišnosti, sebaobetovania a v neposlednom rade neuveriteľne vyspelého správania postáv.

Vekové určenie od 14 do 21 rokov, plus čo najnižší vek "mladých dospelých" hrdinov, sú zase zradné z hľadiska morálky, slušnosti, intimity... či ako to povedať. No proste sexuálneho života, ktorý práve v tomto období a už nikdy viac v takom rozsahu, vybuchuje ako supernova. Lenže, to do kníh pre mládež nepatrí. Nevadí, že hlavný hrdina v zápale prvej lásky prednáša vyznania na úrovni rytiera a najzrelejšieho chlapa, takého rozhodného, milujúceho a obetavého, akého som naživo nikdy nevidela... Nevadí, že je povolená iba prvá, jediná a pravá láska až za hrob a po dostatočne dlhom čase (pol až trištvrte knihy) nesmelého oťukávania, decentného objímania a dvorenia je povolené bozkávanie. To všetko môžete, hlavne sa vyhnite hoci aj náznaku, že by bozkávanie v adolescentnom chalanovi, ktorý si píše súkromný denník, vyvolávalo čosi viac než len nadpozemské pocity a lyrické úvahy. Napríklad erekciu. Ale nieeee, hahaha, také veci sa predsa nedejú! Niééé... Láska je predsa záležitosť srdca, nie hormónov!
Veríte mi, však? ;-)
Ani nevadí, že súčasná mládež vie o tom viac, než je hociktorý autor či vydavateľ ochotný priznať. Holt, v literatúre nejde o realitu, ale ideály.
Na druhej strane, možno sa Ethanovo telo ani nemôže správať zdravo ako sa na vášnivého mladého muža patrí... lebo podľa toho, čo píše, pri každom intímnejšom dotyku s Lenou dostane šlehu. Chudák. Je na tom horšie ako Bella zo Súmraku, tá musela znášať iba Edwardovo chladné telo (a všetko, čo k nemu patrí). Keď Ethan píše, že "sme sa bozkávali až kým nás neboleli pery a nemal som pocit, že ma každú chvíľu popraví elektrický prúd", musíte ho poľutovať. Po sexe by asi skončil ako páchnúca hromádka spáleného mäsa. V závere knihy sa dozviete viac.

Stohlová a Garciová však zďaleka nie sú hlúpe spisovateľky. Majú síce menej zručnosti ako taká Rowlingová, ale omnoho viac iskry ako Meyerová (čo zase nie je až taký problém). Sú to bystré pozorovateľky a očividne milujú sarkazmus. Ubíjajúco detailné opisovanie a viacnásobné opakovanie faktov (pri konci knihy som si pomyslela, že ak Ethan ešte raz napíše, že "nám dochádza čas", asi ho roztrhám v zuboch!) vyvažujú ostrou satirou voči obyvateľom Gatlinu, brilantnou charakteristikou vedľajších postáv, a občas aj vtipnými dialógmi - i keď väčšinu humoru doslova zabíja všadeprítomná smrteľná vážnosť každej chvíle. Keby nebola nálada románu taká neodbytne tragická, možno by som sa pri ňom aj dokázala baviť.

Mám dojem, že ak by autorky vyškrtali tie kilá balastu, ktoré sú bohužiaľ nutným zlom súčasnej mládežníckej fantastiky, zvládli by napísať aj román pre dospelých. Pretože práve tie "pitvačky" sú pre väčšinu skúsenejších čitateľov hlavným zdrojom utrpenia (a pre spisovateľov zdrojom rozmnožovania obsahu - vyzerá to tak, že v USA je zakázané vydať román pod 300 strán).
Príklad: hrdina s hrdinkou sa vezú v aute okolo sochy na námestí - nasleduje odsek venovaný soche a metaforickému vzťahu medzi nehybnosťou diela a zmenami v rozháranej hrdinovej duši. A presne týmto typom opisov sú young adult romány doslova zamorené. Autorky aj uvítaciu tabuľu opíšu tak, že ju dajú do súvislosti s atmosférou južanského malomesta. Lenže to urobili predtým už stokrát pri iných veciach a urobia to ešte dvestokrát do konca knihy. Tak prečo preháňať? No preto, že teraz je to in. A možno sú mladí čitatelia považovaní za jednoduchých a treba im všetko viackrát pripomínať.
A vôbec nezáleží na tom, že ironizujúce úvahy a psychologizujúce opisy tohto druhu by 15 ročný chlapec asi nevyprodukoval, už vôbec nie v denníku. Jeho denník zahŕňa 5 mesiacov a má takmer 400 tlačených strán. Ak sa nájde medzi čitateľmi tohto článku podobný denníkový grafoman, nech sa prosím ozve. Chcem vidieť živý dôkaz.

Autorka číslo jedna, Kami Garcia tvrdí, že počas strednej školy naplnila asi stovku zošitov plných zápiskov a básničiek. Čo už. Podľa ich vlastných slov sa zdá, že Margaret Stohl má na svedomí akciu, humorné repliky a charakter hlavného hrdinu Ethana, pokým Garcia dodala sugestívnu atmosféru Južnej Karolíny, kuriózne odievajúcu sa Lenu a plnenie vydavateľských termínov. Očividne sú excelentne zladené, lebo žiadne výrazné rozdiely medzi ich rukopismi som si nevšimla.

Pointa mojich sťažností tkvie proste v tom, že mi tie ich-formy a denníky už riadne lezú krkom. Pokiaľ si spomínam, Westerfeldovi Krásní boli písaní v tretej osobe a čítali sa mi oveľa lepšie. S Nádhernými tvormi som sa trápila dlho a ťažko. Keď počujem o knihe písanej v prvej osobe, dostávam tiky.

Preklad a redakcia

Ospravedlňujem sa vopred Patrickovi Frankovi, ktorý bude opäť terčom mojich drzých poznámok, ale nemôžem si pomôcť. Považujem ho za dobrého prekladateľa a sú miesta, kde to naozaj vidieť. Nemeriam síce majstrovstvo prekladu podľa výskytu slangu - ale jazyk diela i prekladu má zodpovedať cieľovej skupine. Takže v záplave slušnej spisovnej slovenčiny potešia aj výroky typu "Robíš si prču?" alebo keď slovo "chlapci" občas zamení za "chalani", či sa dokonca uchýli k hovorovému "posral" a "netrep". A verili by ste, že na konci tejto knižky zaznie výkrik "kurva"? :-)
Zvyšok textu je v štandardnej kvalite, akú od knižného prekladu očakávame. O to viac však zamrzia drobné nedostatky.
Moja sestra už vypichla v recenzii prípad "tých istých" tenisiek, ktoré Ethan nosil tri roky, a potom spomenul, že nedávno vyrástol o 15 centimetrov.
Ja k tomu pridám koláče, ktoré boli v originále určite "cheese cakes", raz preložené ako syrové, potom správne ako tvarohové. Malinovku (soda) preloženú ako pomarančová sóda (ok, to je ešte v pohode) a "zlé oko", ktoré muselo byť v angličtine "evil eye".
Ja výraz evil eye poznám, a to nie som študovaná angličtinárka. Netreba veľa skúmať, aby jeden prišiel na to, že správny termín znie v slovenčine urieknutie, uhranutie. Vlastne zisťujem, že stačí heslo na Wikipedii. Neviem, či to pripísať prekladateľovej neznalosti frazeológie alebo... neviemčomu (neľúbozvučnosti spojenia "prekliatiach a urieknutiach"?). V slovenčine som však nikdy nikoho hovoriť "zlé oko" nepočula, a keď som to položila ako kvízovú otázku, dotazovaný netušil, o čom hovorím.

Patrickovi (a po ňom redaktorke) sa podaril aj iný priekak, založený na rozdieloch medzi angloamerickou a slovenskou kultúrou. Ethanova opatrovateľka Amma strašne rada lúšti krížovky a rada hláskovaním zdôrazňuje slová. Ethan na ňu nadviaže takto: "N-E-M-IE-S-T-N-E, vyhláskoval som si to v duchu. Nevhodné na osem." Až na to, že slovenské dvojhlásky sa v krížovkách rozdeľujú a každá samohláska sa píše do osobitného okienka. Takže na deväť ;-)

Kauza mažoretky

Znova sa opakuje aj problém mažoretiek verzus roztlieskavačiek. Moja čitateľka, zástupkyňa čítajúcej mládeže a zároveň špecialistka na YA fantasy Luu si to všimla pri knihe Som číslo štyri (tiež preložil Patrick Frank) a vyjadrila v komentári (celkom logické) pochybnosti o tom, že by v sa USA mažoretky povaľovali pri každej strednej škole, keď celému svetu je z filmov známe, že snom každej krásavice z highschool je byť roztlieskavačkou... Ďalšie zmienky v knihe dávajúce do súvislosti mažoretky s "brmbolcami" a pyramídami plus Wikipedia definitívne potvrdzujú, že Savannah Snowová a jej kamošky patrili k cheerleaders, nie majorettes.
Tento zámerne defomovaný preklad by som s radosťou pripísala nášmu geografickému špecifiku, a síce, že v stredoeurópskych končinách sú mažoretky predsa len o čosi početnejšie, než roztlieskavačky (aj keď po MS v hokeji kto vie;-). Ale načo zbytočná barlička, keď cieľová skupina mládežníckej fantastiky severoamerickej proveniencie je odkojená na romantických komédiách, kde sa to roztlieskavačkami a ich huňatými pom pomami len tak hemží?

A potom sa to vysvetlilo...

Na facebookovej skupine Literárny klub som otvorila túto tému a čakala na reakcie. Práve preto, že na blogu sme predtým o nej diskutovali. Onedlho sa zapojil Patrick Frank osobne (áno, do klubu som ho pozvala a diskusiu vyprovokovala, no a?). Ukázalo sa, že preklad cheerleaders ako mažoretiek nebol žiadny omyl. Pán Frank nesúhlasil s našou argumentáciou ohľadom rozdielov medzi týmito konkrétnymi športovými disciplínami, a trval na tom, že mažoretky sú správny výraz pre obe.
V obsiahlom dialógu sa vyskytlo mnoho iných zaujímavých súvislostí, napríklad, že pôvodcom termínu roztlieskavačky je Patrick Frank osobne, ale na tento "poskladaný paškvil" časom zanevrel, a tak sa rozhodol pre podľa neho "alternatívu", mažoretky. Takže aspoň pokiaľ ide o jeho knižné preklady, musíme sa jednoducho zmieriť s tým, že roztlieskavačky v nich nestretneme.

Samozrejme, z globálneho hľadiska to musíme rešpektovať, on je pán prekladateľ, my sme iba banda kibicov, ktorí sa snažili o spätnú väzbu a následne nejaký konsenzus. Nič nás neoprávňuje myslieť si, že sme múdrejší. Ale všetko nás oprávňuje, aby sme ako čitatelia spätnú väzbu dávali a teda aj kibicovali :-)
Darmo bol Patrick vo svojej tvrdohlavosti aj vtipný, nakoniec sme z boja odišli sklamaní a smutní, lebo sme nedosiahli nič. Naivne si však dovolím dúfať, že sa pán Frank pri najbližšej príležitosti zamyslí pri preklade mien komiksových hrdinov, a aspoň na moment zaváha, či Hellboya preložiť ako Pekelníka alebo ho radšej ponechať v originále...

Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory (Ikar, 2011)

Súvisiace:

Som číslo štyri
Fantasy pre mladých dospelých
Paranormalita
Krásní
Sprosté ohováranie Súmraku
Justin Cronin: Priechod (skvelá kniha, zlý preklad)