Google+ Riddick's Realm: Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory

30 mája 2011

Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory




Osudová láska. Duševné spojenie. Temné prekliatie.




Dobre, po stránke deja to zhrniem čo najrýchlejšie, aby sme sa mohli presunúť do pitevne.

15 ročný Ethan Wate je polosirota a žije v zaprdenom malomeste v Južnej Karolíne, kde ešte dnes stoja biele domy s antickými stĺpmi na priečeliach a sochy generálov, ktorí kedysi dávno prehrali vojnu o lacnú pracovnú silu a drahú bavlnu. Duchu mestečka vládne miestna smotánka v podobe nafúkaných dámičiek, ich privilegovaných potomkov a rekonštrukcií vojnových bitiek v podaní hrdých nasledovníkov nikdy nepokoreného otrokárskeho Juhu.
Temnou stránkou Gatlinu je rodina Ravenwoodovcov, zastupovaná posledných pár desaťročí patrónom Maconom, ktorého za tú dobu nikto v meste nevidel, ale zato ho svorne nenávidia. Do mysteriózneho domu sa koncom leta prisťahuje Maconova neter menom Lena Duchannesová (neviem ako to čítajú Američania, ja si vyberám francúzsku variantu Düšannová). Ako inak, nastupuje na miestnu strednú školu. Ako inak, všetci ju nenávidia. Pretože je iná ako ostatní, uzavretá, oblečená do čiernej a sivej, a hlavne... Ravenwoodová.
Ethan v nej však spozná dievča zo svojich strašidelno-romantických snov. Spriatelia sa, a ako sa ich vzťah zintenzívňuje a prehlbuje, čoskoro z toho vznikne kolosálny konflikt záujmov. Lena po boku s Ethanom proti celému Gatlinu, na čele so zodpovednými mamičkami adolescentných roztlieskavačiek a basketbalistov. No to je všetko iba časť problému.
Tým zásadnejším je Lenin osud. Patrí k takzvaným Zaklínačom. Každý z nich má nejaké nadprirodzené schopnosti, každý prešiel na svoje šestnáste narodeniny Výberom, čím sa priklonil na stranu svetla alebo tmy. Lena sa prejavuje ako živliarka, teda ovláda prírodné živly. Má však jeden problém... spolu s Ethanom odhalia tajomstvo starej rodinnej kliatby, ktorá jej dáva vysokú šancu stať sa temnou. Zistia ešte mnoho ďalších vecí, a čitateľ je spolu s nimi vtiahnutý do sveta zaklínačov, tajne žijúcich po boku smrteľníkov. Ethan je odhodlaný svoju životnú lásku zachrániť za každú cenu.
Rozhodne sa v deň Leniných narodenín...

"Ach smrteľníci, ako vám ja len závidím! Myslíte si, že môžete meniť veci, zastavovať vesmír a odčiniť, čo sa učinilo dávno pred vaším narodením. Ste také nádherné tvory."
(krátka lekcia snobského fatalizmu od Macona Ravenwooda;-)

Výkriky do tmy

Keď som uvidela na knihe nápis "Prvá kniha Prekliatych zaklínačov" (originál Caster Chronicles), napadlo mi aký je to nešťastný názov. Prekliati zaklínači, moje nervy (démonický démon, kúzelná čarodejnica). Prekvapivo ma však očaril krátky úvod do románu, šťavnatá charakteristika mestečka Gatlin, kde vie každý o každom všetko a väčšina obyvateľov stále žije dávno prehratou občianskou vojnou Severu proti Juhu, lebo asi nemajú nič užitočnejšie na práci. Okrem špehovania susedov a dozorovania puritánskej morálky, pochopiteľne.

Potom sa to zhoršilo, lebo prišla na rad klasická moderná mládežnícka fantasy. Klasická už v tom, že úspech žánru naštartovaný madam Meyerovou a odvtedy výdatne kŕmený aj lepšími autormi než je matka Súmraku, odsúdil tie hromady kníh a mnohodielnych ság k istej komerčnej šablóne:
Rozťahané rozprávanie v prvej osobe, za hrsť postáv, mnoho cudzích inšpiračných zdrojov, ktoré sú buď obohatené o niečo nové, alebo šikovne skombinované, aby sa maskovali (tu vycítite hlavne Harryho Pottera a plesová scéna nápadne pripomína Kingovu Carrie). Veľká láska, prvá a hneď osudová, veľké zlo stojace proti nej. Úžasní mladí hrdinovia, ktorí sa správajú príliš dospelo a občas príliš hlúpo. Hrubá kniha sem-tam posolená akčnejšou scénou, pomaly sa posúvajúca k slávnemu finále, ktorého sa dočkáte až v samom závere. A potom otvorený koniec. Veď treba mať pôdu pripravenú pre pokračovania.
Existujú variácie, ktoré niektoré prvky posilňujú, iné tlačia do úzadia. Ale v tomto druhu young adult fantasy pre dievčatá ich bez problémov nájdete všetky.

No od čias Súmraku sa aj všeličo zmenilo. Pre udržanie úspechu každého produktu platí pravidlo, že nemôžete dlho vyrábať to isté, je nutné napredovať. Musíte ponúkať stále sofistikovanejšie verzie, nadupanejšie zápletky, nebezpečnejšie situácie, zložitejšie pozadie.
Aj Nádherné tvory sa snažia priniesť čosi nové. Spájajú nadprirodzené schopnosti s mágiou a stavajú osudové predurčenie do konfliktu so slobodným výberom. Zostávajú však šedým priemerom pokiaľ ide o mládežnícku tematiku mohutných citov, outsiderstva a odlišnosti, sebaobetovania a v neposlednom rade neuveriteľne vyspelého správania postáv.

Vekové určenie od 14 do 21 rokov, plus čo najnižší vek "mladých dospelých" hrdinov, sú zase zradné z hľadiska morálky, slušnosti, intimity... či ako to povedať. No proste sexuálneho života, ktorý práve v tomto období a už nikdy viac v takom rozsahu, vybuchuje ako supernova. Lenže, to do kníh pre mládež nepatrí. Nevadí, že hlavný hrdina v zápale prvej lásky prednáša vyznania na úrovni rytiera a najzrelejšieho chlapa, takého rozhodného, milujúceho a obetavého, akého som naživo nikdy nevidela... Nevadí, že je povolená iba prvá, jediná a pravá láska až za hrob a po dostatočne dlhom čase (pol až trištvrte knihy) nesmelého oťukávania, decentného objímania a dvorenia je povolené bozkávanie. To všetko môžete, hlavne sa vyhnite hoci aj náznaku, že by bozkávanie v adolescentnom chalanovi, ktorý si píše súkromný denník, vyvolávalo čosi viac než len nadpozemské pocity a lyrické úvahy. Napríklad erekciu. Ale nieeee, hahaha, také veci sa predsa nedejú! Niééé... Láska je predsa záležitosť srdca, nie hormónov!
Veríte mi, však? ;-)
Ani nevadí, že súčasná mládež vie o tom viac, než je hociktorý autor či vydavateľ ochotný priznať. Holt, v literatúre nejde o realitu, ale ideály.
Na druhej strane, možno sa Ethanovo telo ani nemôže správať zdravo ako sa na vášnivého mladého muža patrí... lebo podľa toho, čo píše, pri každom intímnejšom dotyku s Lenou dostane šlehu. Chudák. Je na tom horšie ako Bella zo Súmraku, tá musela znášať iba Edwardovo chladné telo (a všetko, čo k nemu patrí). Keď Ethan píše, že "sme sa bozkávali až kým nás neboleli pery a nemal som pocit, že ma každú chvíľu popraví elektrický prúd", musíte ho poľutovať. Po sexe by asi skončil ako páchnúca hromádka spáleného mäsa. V závere knihy sa dozviete viac.

Stohlová a Garciová však zďaleka nie sú hlúpe spisovateľky. Majú síce menej zručnosti ako taká Rowlingová, ale omnoho viac iskry ako Meyerová (čo zase nie je až taký problém). Sú to bystré pozorovateľky a očividne milujú sarkazmus. Ubíjajúco detailné opisovanie a viacnásobné opakovanie faktov (pri konci knihy som si pomyslela, že ak Ethan ešte raz napíše, že "nám dochádza čas", asi ho roztrhám v zuboch!) vyvažujú ostrou satirou voči obyvateľom Gatlinu, brilantnou charakteristikou vedľajších postáv, a občas aj vtipnými dialógmi - i keď väčšinu humoru doslova zabíja všadeprítomná smrteľná vážnosť každej chvíle. Keby nebola nálada románu taká neodbytne tragická, možno by som sa pri ňom aj dokázala baviť.

Mám dojem, že ak by autorky vyškrtali tie kilá balastu, ktoré sú bohužiaľ nutným zlom súčasnej mládežníckej fantastiky, zvládli by napísať aj román pre dospelých. Pretože práve tie "pitvačky" sú pre väčšinu skúsenejších čitateľov hlavným zdrojom utrpenia (a pre spisovateľov zdrojom rozmnožovania obsahu - vyzerá to tak, že v USA je zakázané vydať román pod 300 strán).
Príklad: hrdina s hrdinkou sa vezú v aute okolo sochy na námestí - nasleduje odsek venovaný soche a metaforickému vzťahu medzi nehybnosťou diela a zmenami v rozháranej hrdinovej duši. A presne týmto typom opisov sú young adult romány doslova zamorené. Autorky aj uvítaciu tabuľu opíšu tak, že ju dajú do súvislosti s atmosférou južanského malomesta. Lenže to urobili predtým už stokrát pri iných veciach a urobia to ešte dvestokrát do konca knihy. Tak prečo preháňať? No preto, že teraz je to in. A možno sú mladí čitatelia považovaní za jednoduchých a treba im všetko viackrát pripomínať.
A vôbec nezáleží na tom, že ironizujúce úvahy a psychologizujúce opisy tohto druhu by 15 ročný chlapec asi nevyprodukoval, už vôbec nie v denníku. Jeho denník zahŕňa 5 mesiacov a má takmer 400 tlačených strán. Ak sa nájde medzi čitateľmi tohto článku podobný denníkový grafoman, nech sa prosím ozve. Chcem vidieť živý dôkaz.

Autorka číslo jedna, Kami Garcia tvrdí, že počas strednej školy naplnila asi stovku zošitov plných zápiskov a básničiek. Čo už. Podľa ich vlastných slov sa zdá, že Margaret Stohl má na svedomí akciu, humorné repliky a charakter hlavného hrdinu Ethana, pokým Garcia dodala sugestívnu atmosféru Južnej Karolíny, kuriózne odievajúcu sa Lenu a plnenie vydavateľských termínov. Očividne sú excelentne zladené, lebo žiadne výrazné rozdiely medzi ich rukopismi som si nevšimla.

Pointa mojich sťažností tkvie proste v tom, že mi tie ich-formy a denníky už riadne lezú krkom. Pokiaľ si spomínam, Westerfeldovi Krásní boli písaní v tretej osobe a čítali sa mi oveľa lepšie. S Nádhernými tvormi som sa trápila dlho a ťažko. Keď počujem o knihe písanej v prvej osobe, dostávam tiky.

Preklad a redakcia

Ospravedlňujem sa vopred Patrickovi Frankovi, ktorý bude opäť terčom mojich drzých poznámok, ale nemôžem si pomôcť. Považujem ho za dobrého prekladateľa a sú miesta, kde to naozaj vidieť. Nemeriam síce majstrovstvo prekladu podľa výskytu slangu - ale jazyk diela i prekladu má zodpovedať cieľovej skupine. Takže v záplave slušnej spisovnej slovenčiny potešia aj výroky typu "Robíš si prču?" alebo keď slovo "chlapci" občas zamení za "chalani", či sa dokonca uchýli k hovorovému "posral" a "netrep". A verili by ste, že na konci tejto knižky zaznie výkrik "kurva"? :-)
Zvyšok textu je v štandardnej kvalite, akú od knižného prekladu očakávame. O to viac však zamrzia drobné nedostatky.
Moja sestra už vypichla v recenzii prípad "tých istých" tenisiek, ktoré Ethan nosil tri roky, a potom spomenul, že nedávno vyrástol o 15 centimetrov.
Ja k tomu pridám koláče, ktoré boli v originále určite "cheese cakes", raz preložené ako syrové, potom správne ako tvarohové. Malinovku (soda) preloženú ako pomarančová sóda (ok, to je ešte v pohode) a "zlé oko", ktoré muselo byť v angličtine "evil eye".
Ja výraz evil eye poznám, a to nie som študovaná angličtinárka. Netreba veľa skúmať, aby jeden prišiel na to, že správny termín znie v slovenčine urieknutie, uhranutie. Vlastne zisťujem, že stačí heslo na Wikipedii. Neviem, či to pripísať prekladateľovej neznalosti frazeológie alebo... neviemčomu (neľúbozvučnosti spojenia "prekliatiach a urieknutiach"?). V slovenčine som však nikdy nikoho hovoriť "zlé oko" nepočula, a keď som to položila ako kvízovú otázku, dotazovaný netušil, o čom hovorím.

Patrickovi (a po ňom redaktorke) sa podaril aj iný priekak, založený na rozdieloch medzi angloamerickou a slovenskou kultúrou. Ethanova opatrovateľka Amma strašne rada lúšti krížovky a rada hláskovaním zdôrazňuje slová. Ethan na ňu nadviaže takto: "N-E-M-IE-S-T-N-E, vyhláskoval som si to v duchu. Nevhodné na osem." Až na to, že slovenské dvojhlásky sa v krížovkách rozdeľujú a každá samohláska sa píše do osobitného okienka. Takže na deväť ;-)

Kauza mažoretky

Znova sa opakuje aj problém mažoretiek verzus roztlieskavačiek. Moja čitateľka, zástupkyňa čítajúcej mládeže a zároveň špecialistka na YA fantasy Luu si to všimla pri knihe Som číslo štyri (tiež preložil Patrick Frank) a vyjadrila v komentári (celkom logické) pochybnosti o tom, že by v sa USA mažoretky povaľovali pri každej strednej škole, keď celému svetu je z filmov známe, že snom každej krásavice z highschool je byť roztlieskavačkou... Ďalšie zmienky v knihe dávajúce do súvislosti mažoretky s "brmbolcami" a pyramídami plus Wikipedia definitívne potvrdzujú, že Savannah Snowová a jej kamošky patrili k cheerleaders, nie majorettes.
Tento zámerne defomovaný preklad by som s radosťou pripísala nášmu geografickému špecifiku, a síce, že v stredoeurópskych končinách sú mažoretky predsa len o čosi početnejšie, než roztlieskavačky (aj keď po MS v hokeji kto vie;-). Ale načo zbytočná barlička, keď cieľová skupina mládežníckej fantastiky severoamerickej proveniencie je odkojená na romantických komédiách, kde sa to roztlieskavačkami a ich huňatými pom pomami len tak hemží?

A potom sa to vysvetlilo...

Na facebookovej skupine Literárny klub som otvorila túto tému a čakala na reakcie. Práve preto, že na blogu sme predtým o nej diskutovali. Onedlho sa zapojil Patrick Frank osobne (áno, do klubu som ho pozvala a diskusiu vyprovokovala, no a?). Ukázalo sa, že preklad cheerleaders ako mažoretiek nebol žiadny omyl. Pán Frank nesúhlasil s našou argumentáciou ohľadom rozdielov medzi týmito konkrétnymi športovými disciplínami, a trval na tom, že mažoretky sú správny výraz pre obe.
V obsiahlom dialógu sa vyskytlo mnoho iných zaujímavých súvislostí, napríklad, že pôvodcom termínu roztlieskavačky je Patrick Frank osobne, ale na tento "poskladaný paškvil" časom zanevrel, a tak sa rozhodol pre podľa neho "alternatívu", mažoretky. Takže aspoň pokiaľ ide o jeho knižné preklady, musíme sa jednoducho zmieriť s tým, že roztlieskavačky v nich nestretneme.

Samozrejme, z globálneho hľadiska to musíme rešpektovať, on je pán prekladateľ, my sme iba banda kibicov, ktorí sa snažili o spätnú väzbu a následne nejaký konsenzus. Nič nás neoprávňuje myslieť si, že sme múdrejší. Ale všetko nás oprávňuje, aby sme ako čitatelia spätnú väzbu dávali a teda aj kibicovali :-)
Darmo bol Patrick vo svojej tvrdohlavosti aj vtipný, nakoniec sme z boja odišli sklamaní a smutní, lebo sme nedosiahli nič. Naivne si však dovolím dúfať, že sa pán Frank pri najbližšej príležitosti zamyslí pri preklade mien komiksových hrdinov, a aspoň na moment zaváha, či Hellboya preložiť ako Pekelníka alebo ho radšej ponechať v originále...





Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory (Ikar, 2011)






Súvisiace:

17 komentárov:

  1. tyvole to co je za preklad nazvu? sak tam nie je ani zaklinac a ani zadny prekliaty v originalnom nazve? to naozaj musime pridavat nejake slova? ale ako sme sa dozvedeli tak sapkowski neformoval zaner v oblasti zaklinacov a tak je to aj tak jedno.... je mi z toho prekladu blivno a je mi smutno, ze tomu patlalovi dovolili sprznit aj Stopara a dalsie knihy od Adamsa. kazdopadne si dam v buducnosti pozor aby som sa jeho kvaziprekladom vyhol...

    geronimo72

    OdpovedaťOdstrániť
  2. au, tak toto rozhodne citat nebudem.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pekne si to napísala, Anetka, tak zábavne. Inak nechaj uja Franka, nech sa otlčie sám, na vlastných chybách sa človek najviac učí.

    Caster nie je "zaklínač" a ani "Zaklínač" pôvodne nebol "zaklínač", ale "vědmák" teda čosi ako "bosorák." Ja si tak myslím, že tie "profesie" netreba prenášať z knihy do knihy, kazí to vkus.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. na vlastných chybách sa však môžeme poučiť len keď vieme, že sú to chyby (a chceme sa poučiť). on to za chybu nepovažuje, jeho zamestnávateľ asi tiež nie, a poučiť sa teda nepotrebuje...
    na druhej strane - keby som to podala sarkasticky, tak našej generácii môže byť mládežnícka literatúra ukradnutá a vlastne môžeme byť radi, ak mládež dokáže prečítať 400 stranovú knihu a pritom porozumieť textu ;-) takže na nejakých mažoretkách to už potom nestojí, na to nech si vytvorí názor každý sám.
    ale ako vravím, aj my sme čitatelia a každá spätná väzba - ak je navyše podopretá argumentami a nie iba emóciami - by sa mala ceniť, nie? :-) furt lepšia negatívna, ako žiadna.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. a nie že by som chcela dnešnú mládež podceňovať, to len tie štatistiky sú vraj stále horšie ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Uf, tak toto bola recka nabitá na 110%. Prvá vec - chápem isté čaro young adult fantasy, možno, že keby som bola v tomto čase 12 ročná pinda, milovala by som tie knihy tiež, kto vie. Keď som ja bola v mini a adolescent veku, fičala Slávna Päťka, Traja pátrači, Medzi nami dievčatami... ale nech spomínam ako spomínam (a na Troch pátračov nedám dopustiť dodnes), nikde to nebolo o presladenosti alebo prílišnej romantike... a nikto nerobil z čitateľov idiotov čakajúcich na "tenkrát poprvé" až po svadbe v štyridsiatke. A to som čítala skutočne všetko, čo mi padlo do rúk - od Dicka Francisa, Hemingwaya, Kinga až po pani Steelovú, od ktorej som prečítala presne 3 diela (3 šance a dosť), no po zistení, že sa v každej knihe menia iba mená postáv a miesto, som si povedala, nie, radšej knihu.

    Druhá vec - k prekladu len stručne, ale už chápem, prečo som Colferovho stopára odložila po ôsmich stranách. Ďakujem.

    Výraz "roztlieskávačky" je podľa mňa skvelý, aj keď ho možno časom nahradí niečo ako "čírlíderka", no myslím, že ľudia si naň zvykli a dáva aj logiku. Myslím, že každý normálny človek rozozná mažoretku od roztlieskávačky, o to viac, ak sa v originále jednalo o cheerlader-ku... no a prekladať a znásilňovať mená, k tomu už nemám čo dodať.

    V sobotu som si kúpila originál DVD Na vlásku (Tangled), a s prijateľom sme si to skusmo pustili po česky (v kine sme na tom boli v slovenčine) a po piatich minútach to prepli zase na slovenčinu. Neviem, tentokrát musím výnimočne udeliť slovenskému dabingu veľké plus - fakt bol výborný, vrátane textov piesní a ich naspievania. Nehovoriac o tom, že česi preložili Rapunzel vo filme ako "Lociku". Locika. Silne to vo mne evokuje cigánku s 12-timi deťmi okolo seba. Locika.

    Čiže, nie je to s tým slovenským prekladom také tragické ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Locika?!? :-D myslím, že to vojde do dejín :-D

    nuž ale sama vravíš, že Patrickovho Stopára 6 si odložila, ale pri filme bol slovenský dabing lepší - a uzavrieš, že to nie je so slovenským prekladom také tragické. --> použila si dva protichodné príklady s rovnakým výsledkom, ale potom sa priklonila k jednému - ja by som skôr povedala, že je to od prípadu k prípadu. niečo je dobré slovenské a niečo české.
    preto som ani vo svojich úvahách nezašla tak ďaleko, aby som zovšeobecňovala a venujem sa tomuto konkrétnemu dielu a prekladu. nechcem robiť veľké uzávery, že v češtine alebo v slovenčine sú lepšie preklady a podobne. nebolo by to celkom fér.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nuž, čo sa týka mojich skúseností so slovenským a českým prekladom / dabingom, jednoznačne víťazí ten český. Ale sem tam sa nájde svetielko nádeje, kedy je slovenský preklad / dabing omnoho lepší, ako ten český. Ako napríklad ten spomínaný Tangled.

    Toto som tým chcela povedať :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. takisto však od Patricka nebolo fér, keď sa bránil tým, že sme čítali jeho posledné dva preklady a už sa rozdrapujeme. za prvé som zistila, že som čítala minimálne tri (plus Colfera) z posledného obdobia, ale takisto som ich mohla čítať viac, pretože donedávna som si mená prekladateľov nevšímala - nie natoľko, aby som si ich pamätala navždy.
    argument "čítali ste moje posledné dve-tri práce, tak o mne neviete nič" v tejto branži neobstojí. podobná debata raz bola na Fantázii ohľadom recenzovania autorov - vraj nerecenzovať, pokiaľ nemáš prečítané celé dielo autora - haha, no kam by sme sa takto dostali?

    či je to autor, prekladateľ, pesničkár, spevák, maliar alebo konštruktér leteckých bombardérov - každé jedno dielo má byť ukážkou jeho schopností, zručností a talentu rovnako, ako celá tvorba. jednoducho či vezmem do ruky jedno dielo alebo prierez tvorbou, výsledok MÁ výpovednú hodnotu, či sa to autorovi páči alebo nie.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Druhá vec je, že hodnotíš dané dielo a nie celoživotné dielo autora alebo prekladateľa :)

    OdpovedaťOdstrániť
  11. ***And the same black Chuck Taylors I’d had going on three years now.***

    To sú tie tenisky v originále...

    OdpovedaťOdstrániť
  12. tak potom sú autorky kozy, ktoré nevedia, že pubertálny chlapec nemá šancu nosiť tenisky 3 roky, ak si vopred nekúpil kajaky o 5 čísel väčšie!

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Moja anglictina je velmi chaba a nohy mojich deti rastú omnoho rychlejsie ako sa ja učím - takže tie, či také...možno mali volne prsty a on mozoľnaté palce - moj svet na tom nestojí. Keď to chlapcovi nevadilo (moje literarne postavy totiž ziju), tak nech ich teda nosí ešte 150 rokov :)
    Zlaté dieťa - budem musieť Michala vykrstit..jemu ziadne viac ako pol roka nevydrzia :)
    Kazdopadne ak by tam bolo také, tak by som sa nad tym isto nepozastavila. mi

    OdpovedaťOdstrániť
  14. ono síce existujú také, že "lyžiarky, ktoré rastú s vašim dieťaťom", ale neviem o tom, že by ich vyrábali na túto vekovú kategóriu

    OdpovedaťOdstrániť
  15. na druhu stranu autorky nic nepisu o tom ako vyzerali. takze on ich mozno nosil tri roky, ale uz z nich mal len kus podrazky, snurky a spicku a mozno preto bol taky divny a hanbil sa a tak sa dlho odhodlaval k tym prvym bozkom a tak :D

    g72

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Ani prekladateľovi, ani redaktorke.

    Pozrel som sa do rukopisu a potom do toho, ktorý sa odovzdáva po redakčných úpravách do vydavateľstva. Tá veta znela:

    N-E-M-I-E-S-T-N-E, vyhláskoval som si to v duchu. Nevhodné na deväť.

    Takže ani redaktorka to nemenila. Skúsim sa popýtať, kto ešte knihu upravoval po odovzdaní. Korektúry nemám, tie sú na papieri niekde vo vydavateľstve, tak ešte možno v nich.

    OdpovedaťOdstrániť
  17. tak to niekto asi pohnojil dodatočne. v mojej recenznej reading copy to bolo na osem s IE.
    Patrick, nezabudni tomu expertovi poďakovať a odporučiť, aby nabudúce neprznil texty bez konzultácie s niekým, kto už v živote aspoň jednu krížovku vylúštil.

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).