Hokejové ramblingy

Včera som bola prvýkrát v živote na hokeji, a určite poslednýkrát na majstrovstvách sveta. Ak vás to zaujíma, prečítajte si postrehy zelenáča :-)

Tak sme šli včera na hokejový zápas Rusko : Slovensko na bratislavský štadión Ondreja Nepelu. Ako už všetci vedia, zápas skončil 4 : 3. Pre nich.


♦ Štadión je pekný, čistý a novota z neho svieti na všetky strany. Kým si sadnete na zadok, skontrolujú vás asi štyrikrát. Bez lístka sa nedostanete nikam. Čekli mi "batožinu", ale nič nenamietali.

♦ Aj keď je na štadióne zakázané fotiť, takmer každý mal fotoaparát a fotili sa už pred zápasom s ľadovou plochou v pozadí. Ale blýskanie som nevidela pred ani počas zápasu, takže to bola asi ďalšia ukážka prekvapujúcej disciplíny divákov! :-o

♦ Vnútro s hracou plochou vďaka nasvietenému ľadu celé žiari. Kontúry sú ostré (teda pokiaľ zrak dovolí), pre mňa ako nováčika atmosféra takmer snová. Keď 45 minút pred začiatkom zápasu nakorčuľovali na ľad hráči, aby si natiahli nohy a pocvičili ostreľovanie vlastného brankára, dívala som sa na nich ako na zjavenie. Oni sú fakt živí?! Hokejové legendy z mäsa a kostí. Sedeli sme v hornej polovici hľadiska, ale videla som ich. S tvárami to bolo horšie, no Handzušovi trčali vlasy spod prilby ;-) Fakt tam boli!

♦ Živý hokej je iný ako v televízore. Vďaka obrazovkám nad ľadom síce vidíte spomalené opakovania, časomieru, stav zápasu a podobné vychytávky, no ak ste dioptrický diletant ako ja, oplatí sa mať pri sebe partnera, ktorý vás zasvätí do diana skôr, než konečne niečo odhalí aj televízna technika a komentátor. Alebo aj neodhalí, lebo také tie veci ako že niekto prešiel cez čiaru ako nemal a rozhodca potom čosi gestikuloval, nikto nevysvetľuje :-)

♦ Mechanizmus skandovania je jednoduchý. Kedykoľvek sa náš hráč ocitne s pukom na hokejke v súperovej polovici, dvíha sa vlna hlučného povzbudzovania. Kedykoľvek sa súperi dostanú s pukom na našu polovicu, treba čo najvášnivejšie pískať. Medzitým sa spieva a vykrikujú dobre známe heslá (Slovenskóóó, My chceme gól, Ešte jeden!), po nevydarenom útoku sa ozve sklamané "áááá", a keď rozhodca robí sprostosti, kričí sa mu hlboké "húúúú" (čo je možno pôvodne fúj, ale tak to znie).

♦ Keďže som cez víkend doma zistila, že moja sestra ani synovci nevedeli, prečo sa diváci v televíznych záberoch odrazu začnú smiať a mávať, tak laikov informujem: áno, nad štadiónom sú štyri obrie obrazovky, na ktorých sa vo voľných chvíľach zjavujú zábery od kameramanov z hľadiska, fanúšikovia ich vidia a keď zaregistrujú na obrazovke seba, veselo reagujú a predvádzajú sa. Pozerajú však viac na obrazovku, nie do kamery, preto tie pohľady bokom. Očividne existujú ľudia, ktorí to nevedeli ;-)

♦ Prvý raz som zistila aj čo sa deje v čase, keď v telke dávajú reklamy či opakovania. Hlavne sa ukazujú diváci, ktorí z toho majú radosť. Heslá na obrazovkách vyzývajú k robeniu hluku a skandovaniu, komentátor občas niečo povie. Zmeny v zápase (vylúčenia, góly;-) oznámi vždy s oneskorením, asi aby to bolo isté. Cez reklamnú pauzu sa hráči stiahnu k striedačkám, a na ľad vybehne oddiel rýchlozametačov na korčuliach, ktorí snehovými lopatami z Baumaxu zoškriabu pred bránkami a najviac zaťaženými rohmi ľadovú triešť a nahádžu ju do veľkých kýblov. Potom zase odfrčia.

♦ Tiež som zistila, že nie som jediná, kto občas (naživo ani v televízore) nevidí, kde je puk. Dosť často ho nevidia samotní hráči ;-)

♦ Tempo zápasu sa pohybuje v sinusoide. Boli chvíle, keď sa mi hra aj samotní hráči javili ako načisto prispatí a ich pohyby spomalené. Aby som neupadala do pocitu obyčajnosti, musela som si pre seba opakovať mantru "toto sú majstrovstvá sveta, cica, to už v živote takto neuvidíš!"

♦ Ale ten pocit, keď padol gól, bol ohromujúci. Som kľudnejší fanúšik, takže som aj zostala sedieť a iba sa dívala na tú stenu tiel, čo sa zdvihla, a na kotol ľudí, ktorí všetci jasali a kričali od radosti. Stačí vymyslieť technológiu, a môžeme z toho získavať elektrinu ;-)

♦ 10 tisíc ľudí vôbec nevyzerá ako 10 tisíc ľudí. Neviem, čo som čakala, ale dav vôbec nepôsobil tak masovo. Pravdepodobne je to najväčší dav, aký som videla naživo, ale rovnomerné rozloženie v hale asi trochu skresľuje vnímanie :-)

♦ Rozlieskavačky si to odmakajú. Hýbu sa v každej voľnej chvíli, okamžite ako sa začne hrať, sadnú si na pripravené vankúšiky so slovenským znakom, tichúčko sa usmievajú a občas len tak šuštia. Sedela som pri uličke a vedľa mňa robili tančeky tri kočky na spapanie. Na tú "svoju" hneď po boku som si zvykla, dokonca mi nevadilo ani pravidelné ovievanie od pom pomov. Trošku ma rozladilo, že na tretiu tretinu prišla iná skupinka, ktorá dokonca stratila tretiu členku...

♦ Zvukovo najťažšie znesiteľné je pískanie. Za istou hranicou sa už zlieva do ohlušujúcej kakofónie, ktorá sa dá vydržať iba so zapchatými ušami.

♦ Prišla som k záveru, že ľudia ako Michal Hvorecký by nemali chodiť na hokej, keď im všetko vadí. Meriam bezmála 180 centimetrov a som priestorovo veľkorysá, napriek tomu som nemala žiadny problém so sedadlami, ktoré boli úzke, no nezarývala som kolená do krku chlapíka podo mnou a nikto ich nezarýval do hlavy mne. Holt, kto čaká čalúnené kreslo ako v obývačke, nech sedí doma.

♦ Nevidela som ani výrazne opitých fanúšikov, necítila trávu, nebolo mi teplo, mexické čipsy nemám rada a do bufetu som  nešla. Takisto záplavu hokejových dresov, skandovanie a hecovanie divákov považujem za súčasť takýchto podujatí. Hvoreckého poznámka o "nadgeneračnej slovenskej popmusic" je už úplne mimo misu. Kto by preboha chcel v tých niekoľkosekundových hudobných vsuvkách vybliakavať "Koloseúúúm" alebo "Učiteľka tanca je môj sen"? No name a Senzus síce nie sú ani moja káva, ale stačí si uvedomiť, že toto je predsa hokejový zápas, nie Bratislavská lýra.

♦ Pre nás Slovákov to bol smutný večer. Pocit prehry je v reále asi horší ako pri televízore. Vidíte tú smiešnu hŕstku Rusov, ktorí prišli medzi devättisícový dav Slovákov - a sú to oni, kto odchádza s radosťou. Ale pokiaľ šlo o môj akčný rádius, k žiadnym slovným útokom ani výtržnostiam neprišlo. Naozaj som bola príjemne prekvapená, ako kultivovane sme sa všetci správali.

♦ Až na zopár primitívov, ktorí sa so sprostými poznámkami predierali davom pri východoch, nezaznamenala som nijaké negatívne emócie, okrem sklamania.

♦ Na boku štadióna si nedostatky v inak skvelej organizácii odniesli novo nasadené kríčky. Chápem, že od cesty je dobré mať postavené solídne mobilné zábradlie, ale keď sa z budovy vyhrnie 10 tisíc ľudí, ktorí sa tlačia rôznymi smermi a nemajú kam ísť, bolo otázkou času, kedy zábradlie vyvalia - a rovno na tú čerstvú mladú zeleň. Neurobiť aspoň narýchlo pred koncom zápasu priechody každých pár metrov bolo minimálne nerozumné, ak nie nedomyslené.

Súvisiace:

Indoorový slalom