Kate Mossová: Zimní duchovia

Informácia pre tých, ktorým názvy románov Labyrint alebo Hrobka nič nehovoria - táto Kate má v originále priezvisko Mosse a nemá nič spoločné s anorektickou modelkou. V prípade mladšej generácie je vysoko pravdepodobné, že takéto nežiadúce asociácie vôbec nevznikajú, lebo modelka je dávno za zenitom (už neprodukuje škandály), zato spisovateľka zažíva zlaté časy.

U nás prechyľovaná Kate Mossová si získala pozornosť dobrodružnými fantasy románmi pre mládež Labyrint (2005, slov. 2006) a Hrobka (2007, slov. 2008). Oba sa stali medzinárodnými bestsellermi. V októbri 2009 nasledoval zatiaľ posledný titul, Zimní duchovia. Verní čitatelia sa môžu tešiť na Citadelu, záverečnú časť Languedockej trilógie, plánovanú na september 2011.


Pozor, o knihe sa dozviete takmer všetko, lebo jej obsah je jednoduchý a osobne ju odporúčam buď milovníkom lyrizovaných podobenstiev alebo fanúšikom autorky na doplnenie zbierky.

Freddie Watson je depresívny mladý muž. Veľmi depresívny. Keď mal 15 rokov, jeho brata bojujúceho v prvej svetovej vojne vyhlásili za nezvestného. Šlo o formalitu, v skutočnosti z tiel vojakov nezostalo dosť, aby sa dali identifikovať. Freddie sa s tým nezmieril, nechcel si pripustiť, že zbožňovaný George je mŕtvy a nikdy sa k nemu nevráti.
Navyše jeho vrelý vzťah k staršiemu súrodencovi výdatne podporoval presne opačný prístup rodičov. Podľa vlastného opisu nezažil nikdy teplo otcovskej lásky a z matkinej strany bol upovedomený o svojej pozícii nadbytočného dieťaťa, ktoré nemala v pláne. O to viac sa upínal na milovaného i milujúceho Georga, a s jeho smrťou sa mu zrútil celý svet.

Vieme, že ľudské vyrovnávanie sa so stratou blízkeho má svoje typické fázy. Freddie však zamrzol, po bratovom skone osciluje medzi fázami popierania a depresie a odmieta sa pohnúť ďalej smerom k poslednému štádiu zmierenia. I keď si uvedomuje, že v jeho bezprostrednom okolí sú podobných prípadov desiatky a on nemá osobitné právo fňukať, zároveň nehľadá ani ventil svojej úzkosti. Prišiel o jedinú bytosť na ktorej mu záležalo, pestuje si sny o Georgovom návrate a čoraz hlbšie sa prepadá do sebadeštruktívnej osamelosti.
Trvá to nekonečných 6 rokov, po ktorých sa definitívne psychicky zrúti a strávi ďalšie 4 roky v ústave pre traumatizovaných vojnových veteránov (aká irónia!).

Po dekáde zabitého času v začarovanom kruhu duševnej lability ho doktori dajú trochu dohromady a prepustia. Freddie sa pomaly spamätáva a vyberie sa na výlet na juh Francúzska, kde ešte netuší, že nájde liek na svoje ubolené srdce...

V oblasti Ariége na úpätí Pyrenejí havaruje v snehovej búrke a cez les sa dostane do najbližšej dedinky Nulle, kde sa ubytuje a vzápätí je pozvaný na kostýmovú slávnosť svätého Etienna. V starých uličkách však zablúdi a dostane sa na úplne inú oslavu. Stretne tam neznámych ľudí v historických odevoch, a dá sa do reči s príťažlivou Fabrissou. Neskôr prídu vojaci a strhne sa boj, no dievčina ho vyvedie tajným východom až za dedinu, kde pokračujú v zdieľaní svojich životných osudov.
Na svitaní ho Fabrissa vyzve, aby ju najprv našiel a potom ju bude môcť odprevadiť domov. Freddie omámený láskou na prvý pohľad vôbec nevníma, že niektoré veci tu nesedia. Prebudí sa vo svojej izbe, príchod si nepamätá a lomcuje ním vysoká horúčka. Ľudia z dediny nerozumejú, o čom to rozpráva, no aspoň získa čas, aby si to mohol v hlave poupratovať.
My musíme počkať s ním, kým začne milú hľadať, neuvedomujúc si čudné indície. Asi už začína niečo tušiť, no stále podlieha ilúziám o skutočnej Fabrisse.

Napokon sa dostane do jaskyne, ktorú mu opísala. Jej prehľadaním podstúpi vlastnú očistu od viny a zároveň oslobodí "zimných duchov", ktorí takmer sedem storočí mátali malebné údolie.
Boli to languedockí katari, ktorí sa tam ukryli v roku 1329 pred prenasledovaním. Po čase boli objavení, a keď vojakov omrzelo obliehanie, jednoducho ich zabarikádovali a nechali zomrieť. Poslednou preživšou bola Fabrissa, videla "unikať do tmy" všetkých ostatných...
Duchovia odvtedy hľadali spôsob, ako nechať nájsť svoje pozostatky a podarilo sa im napojiť práve na Freddieho Watsona, ktorý podľa vlastnej charakteristiky už dlho žil v prítomnosti smrti.

Takto Fabrissa aj Freddie získali to, čo im dlho chýbalo - jeden pokoj, druhý zmierenie. On musel prejsť túto cestu vo Francúzsku, kde mu zahynul brat, aby pochopil, že je pripravený, len musí chcieť. A možno dostať kopanec, podnet - príležitosť konečne pripustiť, že jeho situácia nie je a nikdy nebola príšernejšia, než milióny ďalších príbehov o smrti a umieraní...
Klin sa klinom vybíja, ale nedá sa to urobiť jedným silným úderom. Buď by to nefungovalo, alebo by drevo puklo. Nejde to vyriešiť jednoducho fackou a krikom: "No tak ti zomrel brat, no a?! Zomreli aj iní, aj horšie! Ale ty si zdravý a žiješ! Tak sakra ži!" S ľuďmi v takom stave to býva zložitejšie. Lenže horúčka, prastará mágia krajiny, Fabrissino zjavenie a v konečnom dôsledku aj Freddieho psychické predpoklady mu poskytli dosť času, aby uvidel a pochopil, že smrť nie je iba krutá, ale aj nevyhnutná a všadeprítomná. A rozhodne nebýva vždy spravodlivá.

"Freddie..."
"Tu som," povedal som napoly plačúc, napoly sa smejúc. Vedel som, že ma počuje. "Splnil som sľub. Prišiel som a našiel som ťa."

A to je všetko.

O tom je novela/román Zimní duchovia. Či vám to bude málo alebo dosť, môžete skúsiť sami. Uvedomujem si pozitíva knihy a veľmi dobre chápem, odkiaľ pramení jej emocionálna sila, a tiež si viem predstaviť, ako vážne bolo mnoho ľudí poznamenaných vojnou. Ktoroukoľvek. Vojna či brutálne násilie je neopísateľný horor. No nedokázala som za každých okolností s hlavným hrdinom súcítiť. Možno ma rozčuľoval ten nepomer medzi jeho duševným postihnutím a podmienkami, v ktorých žil. Okrem smrti Georga sa ho vojna takmer nedotkla, no on sa poskladal ako domček z karát... V mojich očiach a v porovnaní s inými ľuďmi na to proste nemal nárok.
Ale kto som, aby som ho mohla súdiť?
Napriek tomu ma Freddieho užieranie sa sebaľútosťou od začiatku iritovalo. Každý mu občas podľahneme, ale netrvá nám to desať rokov!

Druhým nedostatkom bola predvídateľnosť. Celý sujet bol jasný skôr, než si hlavný hrdina vôbec začal uvedomovať, že všetko na jeho stretnutí s Fabrissou nebolo kóšer. Žiadne napätie z postupného odhaľovania tajomstva alebo šokujúcich zvratov. Pozvoľné tempo, podrobné opisy a hrdinove citové výlevy o láske ku kočke, s ktorou strávil pár hodín pokračovali do aleluja, aby vyvrcholili v dávno očakávanom, i keď pripúšťam že dojímavom závere.

Na hlúposť knižných i filmových hrdinov som extra citlivá, a tak som pri scéne havárie v búrke mala chuť si zanadávať (áno, ja viem, že bez havárie by nebolo zápletky!). Freddie sa občas správal ako idiot. A podarilo sa mu viackrát omdlieť, vždy v najblbšej chvíli, aby ho museli zachraňovať. Nebudem tu rozoberať všetky okolnosti, ale zdalo sa mi to fakt pritiahnuté za vlasy, bez ohľadu na jeho horúčkovité prechladnutie.
Pokiaľ ide o jeho psychický stav, ak si autorka bola plne vedomá toho, aký obraz o postave vytvára, musela si všimnúť aj to, že cez Freddieho depresívnu škrupinu sa často dral na povrch normálny ľudský entuziazmus. Z toho mi vychádza, že buď ho Kate zle napísala, alebo vôbec nebol taká troska, na akú sa sám pred sebou hral - iba si rochnil v pocite vlastného zlého stavu. Bol už na hranici, no odmietal ju prekročiť a zaradiť sa do života. Oukej, aj depka sa dá vychutnať, ale opäť platí, že to nesmie trvať pridlho.
Rozhodne som si nevytvorila silnejší vzťah k žiadnej postave, a tou najsympatickejšou zostala madame Galyová, ktorá Watsona ubytovala a starala sa oňho. Jej v prvej svetovej zahynul syn, a predsa zostala silná.

Čítanie tejto knihy určite nebolo stratou času, napriek tomu ma v nej rozčuľovalo množstvo menších i väčších chýb. Samozrejme je to záležitosťou vkusu a názoru.
No zdá sa mi pravdepodobné, že ostrieľaného čitateľa hneď po vydedukovaní pointy i celého zvyšku príbehu premôže silný pocit, že obsah i posolstvo 160 stranového "románu" (posoleného ešte ilustráciami) by sa zmestil do poviedky a tou mal od začiatku aj byť. Alebo ňou zostať, keď si v doslove prečíta, že tou poviedkou či novelou pôvodne naozaj bol. Kate Mossovej sa asi málila prezentácia textu pre literárny projekt určený bývalým analfabetom, tak ho rozšírila. Možno chcel agent, aby medzi vydávaním jej románového cyklu nebola príliš dlhá pauza.

Poznámka v závere knihy ešte priznáva, že Katinou primárnou inšpiráciou bolo v prvom rade utrpenie katarov, náboženskej sekty, ktorá sa stala v stredoveku obeťou krutého prenasledovania a vyhladenia katolíckou cirkevnou mocou. Zimní duchovia sú pekný príbeh, len sa mi žiada povedať, že ak sa chcela Mossová venovať historickej téme, mohla ju spracovať ako mnohovrstevnú dobrodružnú fresku plnú ľudských príbehov, na ktorých by znázornila svoje autorské zámery menej okato, no originálnejšie.
Výsledný dojem po stránke myšlienkovej by bol rovnaký, zato neporovnateľne lepší po stránke príbehovej a rozprávačskej. Namiesto šablónovitej duchárskej novely z toho mohol vzniknúť 400 stranový román s bohatým dejom.
Na druhej strane - tragický koniec by z diela asi bestseller neurobil ;-)

Kate Mossová: Zimní duchovia (vyd. Ikar, 2010)


Súvisiace:
Vojdi do lesa... (Robert Holdstock: Les mytág)
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice