S mágiou storočiami (2. časť)

Alchymisti a stredovek

Pokračovanie prvej časti.

Iný historik a autor populárno-vedeckej literatúry, pán Nigel Cawthorne, ma vo svojej knihe Bosorky a čarodejnice: dejiny prenasledovania, naučil, že na históriu sa nedá pozerať modernými očami, inak nikdy nič nepochopíme. Budeme len krútiť hlavou nad obmedzenosťou našich predkov.
No dobre, krútiť ňou budeme tak či tak, ale vžiť sa do odlišného myslenia ľudí je čiastočne možné a aj potrebné. Naši predkovia nevedeli obrovské množstvo vecí, ktoré dnes vieme my. A naši potomkovia toho budú vedieť ešte viac. Takisto je možné (a v niektorých ohľadoch viac než isté), že nám chýba kvantum schopností a vedomostí, ktoré naši predkovia mali. My sme na ne zabudli, pretože ich už nepotrebujeme alebo ich nemal kto preniesť na ďalšiu generáciu. A niektoré znova objavujeme ako Ameriku.


Aby som premostila k našej hlavnej téme - mágii v dejinách - je podľa mňa dosť pravdepodobné, že určitá časť starovekých veštcov, veľkňazov i stredovekých alchymistov si aspoň kúskom mysle uvedomovala, že to čo predvádzajú, je divadlo z veľkého podielu závislé od sugescie sprostredkovateľa a autosugescie prijímateľa magického posolstva, odvaru či talizmanu. Niekedy si to možno uvedomovali aj ich zákazníci.

Snáď najkrajšiu ilustráciu tohto tvrdenia a zároveň i rozporov v hlavičkách našich prapredkov mi poskytlo čítanie Denníka morového roku 1665 vydaného v roku 1722. Daniel Defoe, známy predovšetkým ako autor Robinsona Crusoea či Moll Flandersovej, vytvoril pseudodokumentárny román mapujúci najhoršiu londýnsku morovú ranu.
Fascinujúcou súčasťou knihy, ktorú považujem za autorove vlastné myšlienky, sú jednak opovržlivé názory na kupčenie s magickými predmetmi, ktoré mali ľud uchrániť pred morom, a radikálne odsúdenie poverčivosti i podvodného zarábania na nej... a jednak úžasne zmätočné a z dnešného pohľadu chvíľami až úsmevné vyrovnávanie sa hlavného hrdinu s tým, kde končia preventívne opatrenia proti smrteľnej epidémii a začína vôľa Božia, čo je veda a čo šarlatánstvo, ako astrologické predpovede súvisia s úmrtnosťou na mor a fungovanie kresťanskej mágie verzus nefungovanie inej symboliky.
Za predpokladu, že máme do činenia s nadpriemerne inteligentným členom súdobej spoločnosti, ktorý však ohľadom mágie stojí na laickej strane barikády, prichádzame (súčasným pohľadom) k záveru, že v tom síce má riadny guláš, avšak zdravý rozum mu celkom nechýba. Rozhodne je schopný do určitej miery rozoznať podvodné divadielko falošných prorokov vykrikujúcich o vymyslených vidinách, zároveň plne rešpektovať cirkevnú doktrínu a pritom už akceptovať pomerne osvietené idey.
Poviete si, že na začiatku 17. storočia je už načase, ale bolo by chybou vtedajšiu inteligenciu príliš preceňovať. Bohužiaľ, okovy náboženstva zdržali mnoho revolučných poznatkov a názorov o celé desaťročia, ak nie storočia.

Dobrá mágia, zlá mágia

Na Slovensku máme príslovie, že "čo je dovolené koňovi, neni volovi". Jeho význam je jasný a platil vždy a všade, od praveku podnes. Kto má moc, určuje pravidlá, kto ju nemá, poslúcha... alebo pyká.
Podobne fungujú aj náboženstvá.
Kresťanská cirkev od počiatku potláčala používanie akejkoľvek "nekresťanskej" mágie, napriek tomu, že jej vlastné obrady už dvetisíc rokov mágiu silne pripomínajú a de facto ňou sú.

Zamyslite sa, kam by ste zaradili premenu hostie na telo Kristovo a vína na jeho krv na základe odriekania stanovených formulí, moc pripisovanú omši, svätenie vody, ktorú potom môžete použiť ako médium na posvätenie či ochranu iných vecí, krst ponáraním do rieky, prežehnávanie sa znakom kríža ako obranného či posilňujúceho gesta, nosenie znakov viery, obrázkov svätých, uctievanie relikvií... a tak ďalej?
Veď je to to isté, čo predtým uctievanie slnka, symbolická očista, obetovanie zvierat, nosenie Thorovho kladiva, prípadne otláčanie ochranného znaku na čelo. Magické pohyby, rituály, amulety - to všetko existovalo už tisícročia pred kresťanstvom. Samotné kresťanstvo prevzalo od pohanských polyteizmov mnoho prvkov, ktoré upravilo do vyhovujúcej podoby a vydáva ich za vlastné (nech to ktokoľvek z kléru popiera ako chce), prípadne za Boží nápad. Ak mi neveríte, (aj) v tejto knihe nájdete dostatok historických dôkazov.

Kresťania iste neboli prví ani poslední, veď história nás učí, že prostý ľud lepšie prijme pozvoľný prechod od známeho k pozmenenému, než rapídny obrat k niečomu úplne novému.
Ale pozor, tu začína platiť to príslovie o hierarchii hospodárskych zvierat. Takže od čias, kedy sa z psancov stali páni a nové zázraky boli ustanovené, cirkev zavrhla všetkú mágiu okrem vlastnej a zakázala jej vykonávanie. Vidíte proces, ako jedno náboženstvo či vládnuca filozofia nahrádza všetky ostatné? Tak sa to robí, priatelia ;-)

Patláma-patláma, paprťála-paprťála

Práve preto pre mňa zostáva veľkou záhadou, ako v týchto podmienkach a navyše v stredoveku, ktorý je vychýrený tvrdosťou presadzovania a posilňovania kresťanskej doktríny, mohol zároveň prežiť fenomén typu alchýmie!
Ako jednoducho vysvetľuje Cavendish, alchýmia bola "propojením metalurgie, vizionářské zkušenosti, řecké filozofie, vyšší magie, astrologie, pohanských mýtů, gnosticismu a křesťanství. Pro tento amalgám byl charakteristický úchvatný, bombastický styl plný záhadných symbolů a tajemných narážek." (s. 118)
Pre naše potreby to vystihol dokonale. Nemusíme sa dopodrobna zaoberať výkladom rôznych hermetických náuk a zoznamom arabských mysliteľov, ktorí dodávali európskym alchymistom štavu, aby sme v nemom úžase pučili oči, že toto niekomu prešlo!
Skutočne mi zostáva rozum stáť, keď si pomyslím, že v čase, keď Galileiho prinútili odvolať svoje učenie a Bruna za jeho protikresťanské názory upálili, na iných miestach požívali status pikantných celebrít a okultistov nezriedka pozérski šarlatáni a šoumeni, pričom niektorí možno o skutočnej chémii či astronómii nemali ani potuchy.
Zato vedeli byť nesmierne mystickí, písali v symbolických jazykoch, ktoré sa dodnes nedajú rozlúštiť azda preto, že žiadny zmysel nemajú - a hlavne z toho asi dokázali vytrieskať majetok a prestíž. Teda tí šikovnejší.
Obávam sa, že tí nešikovní mali ešte stále slušnú šancu skončiť na hranici ako kacíri, lebo alchýmia sa mi zdá všetko možné, len nie v súlade s kresťanským učením. A navzdory všetkému sa rodila v období názorového temna, za vlády železnej ruky cirkvi...

Vyveštite mi z gule

Neoddeliteľnou, masovo najrozšírenejšou súčasťou alchýmie - a zároveň samostatnou pavedou, ktorá sa tešila úcte dlho pred alchýmiou a prežila dodnes - je astrológia. Pre ilustráciu Cavendish cituje Cumonta, podľa ktorého astrológia "měla v Asii a Evropě větší vliv než kterékoli náboženství". (s. 68)
Druhou stranou astrologickej mince je spojenie aj s niektorými uznávanými osobnosťami, ktoré pohli dopredu astronómiu, napríklad Mikuláš Kopernik, Tycho de Brahe, Johannes Kepler. Týchto všetkých buď liečenie alebo zostavovanie horoskopov a určovanie priaznivých dní pre bohatých mecenášov dokázalo uživiť, čo by sa astronómii asi nepodarilo. Tá vlastne nikoho príliš nezaujímala a heliocentrické žvásty akurát vyvolávali u svätej stolice zvýšenú hladinu adrenalínu.
Vyzerá to proste tak, že niekoľko storočí šlo to, čo dnes označujeme ako seriózne bádanie, ruku v ruke s cirkusovou pseudovedou.
Kľúčom k akceptovaniu ich vzájomnej symbiózy je opäť pochopenie, že alchýmia a najmä všeľudová astrológia so všetkými druhmi veštenia (často veľmi komickými) boli celú dobu považované za rovnako dôveryhodné ako astronómia či fyzika. Dokonca asi za dôveryhodnejšie, vzhľadom na to, že o fungovaní prírodných zákonov inak než podľa Biblie nebolo dovolené polemizovať a prvé dve uvedené necítili potrebu meniť status quo...

Jedna veľká rodina

Cavendishove vysvetlenie koexistencie natoľko odlišných myšlienok má ťažisko v renesancii a humanizme, ktorý obrodzoval skostnatenú kresťanskú Európu v 15. a 16. storočí.
"Humanismus přišel s novou vírou o hodnotě a potenciálni velikosti člověka. Toto přesvědčení dovedli do krajnosti renesanční mágové (...) Zmínění mágové oprášili klasickou představu "mocného muže" jako mistra ezoterické moudrosti a skutečného boha." (s. 153)
Výpočet trendov renesančného mysticizmu pokračuje čoraz trúfalejšími ideami kombinujúcimi pohanstvo s antikou a mytológiou, čo podľa mňa vtedajšia mocná katolícka cirkev musela považovať minimálne za škandalózne, ak nie doslova bohorúhačské.
"V Platónovi, novoplatónských a pythagorejských textech byla spatřována hluboká tajuplná moudrost sahající do dávné minulosti, vnuknutá Bohem dlouho před příchodem Krista. Tato moudrost byla z velké části zapomenuta během temného a barbarského středověku a znala ji pouze úzká elita. Stejná moudrost je obsažena v kabale, hieroglyfech starověkého Egypta a rovněž v klasické mytologii, kde ji však halí podoba bájí, aby nebyla dostupná prostému lidu." (s. 155)
Aké nebotyčné rúhanie! Zapojenie kresťanstva do tohto nabubrelého zlepenca nie je lichôtkou, ale drzým kacírstvom. Stačí si len zložiť klapky z očí a aj slepý mních to vidí. Som šokovaná, že cirkev pripustila nielen vznik takéhoto nebezpečného kultu, tobôž jeho bujnenie! Renesancia-nerenesancia...

Pravda, alchymisti možno vďačili za toleranciu zo strany cirkvi a inkvizície aj ďalším faktorom. Tak v prvom rade boli mužmi, čo síce nebola stopercentná záruka bezpečia, no výhoda určite. Venovali sa odboru, ktorý bol tak neuveriteľne atraktívny, že zlákal aj mnoho duchovných, a v neposlednom rade súhra všetkých týchto okolností prepožičala alchymistom aj nezanedbateľný vplyv na vtedajšie mysliteľstvo.

I keď by som pripustila určité globálne uvoľnenie atmosféry, akúsi prvú éru hippie po predchádzajúcom smutnom stredoveku plnom morových rán a vyčerpávajúcich vojen - tak podľa predchádzajúcich kapitol alchýmia počala kvitnúť na starom kontinente oveľa skôr než prepukol renesančný humanizmus a žila aj potom, keď roztopené ľady morálky a filozofie začali opäť zamŕzať - no nielen preto moje ohromenie zo zvláštneho spolužitia viery a cirkvou zaznávanej mágie pretrváva. Na tento neuveriteľný paradox by som chcela počuť názor nejakého renomovaného historika.

Nuž a paradox alchýmie a stredovekej mágie dosahuje trpkú pointu v tom, že popri priťahovaniu obrovského záujmu so svojimi duchmi a démonmi pomaly ale isto pomáhal budovať strach z diabolskej mágie, ktorý sa neskôr pretavil až do honu na bosorky.
Ale to je už iný príbeh...

S mágiou storočiami budeme pokračovať v tretej časti s podtitulom Obrodenie mágie

Esej S mágiou storočiami vznikla na základe knihy Richard Cavendish: Dějiny magie (XYZ, 2008), z ktorej sú aj použité citácie. V roku 2010 ju vo svojich predajniach ponúka aj spoločnosť Lacné knihy za výrazne nižšiu cenu ;-)


Súvisiace:

S mágiou storočiami (1. časť) Čarodejnice, čarodejníci, čarodejníčatá
S mágiou storočiami (3. časť) Obrodenie mágie
S mágiou storočiami (4. časť) Moderná mágia a Aleister Crowley
Pojednanie o čiernej smrti 1. časť, 2. časť
Denník morového roku 1665
Hon na čarodejnice 1. časť, 2. časť