Hon na čarodejnice, 2. časť

podľa knihy Nigel Cawthorne: Bosorky a čarodejnice, dejiny prenasledovania

pokračovanie 1. časti

Trvalo to dlho, neskutočne dlho a nebolo úniku. Muselo byť príšerné prežiť celý život v strachu, že niekoho naštvete, vyvoláte závisť, žiarlivosť... na dvore bude pobiehať čierny kohút, kamarátke zomrie dieťa alebo susedovi krava, nasťahuje sa k vám mačka alebo si na vás jednoducho iná obeť spomenie pri tortúre... prípadne zahrmí hrom práve v momente, keď sa budete pozerať na oblohu... a možno si to len niekto o vás vymyslí.

Keď si trochu zafabulujem a predstavím, aké je žiť v neustálom strachu, vychádzajú mi len dve možnosti. V takejto situácii sa buď napoly alebo celkom zbláznite, lebo nevydržíte ten tlak - alebo otupiete. Najmä prostí ľudia museli byť v tom čase veľmi otupení. Žili svoj život ako automaty, pracovali, chodili do kostola, robili a rodili deti, ohovorili susedov, pobozkali farárovi ruku, prežehnávali sa štyridsatkrát denne a tým ich vyžitie končilo.
Keď odrazu aj u nich začalo zatýkanie a mučenie, chceli zle radšej druhým ako sebe. To je úplne typická ľudská reakcia: keď mne zdochla koza, susedovi nech zdochnú dve. Lenže plamene inkvizície spolu s nevinnými občas pohltili aj udavačov, ako pribúdalo obvinených. Vsjó róvno, každý mal rovnakú šancu skončiť na hranici, osud bol v rukách blbej náhody a... ľudí.

Oveľa neuveriteľnejšie sú však dobrovoľné priznania... Nemyslím teraz tie, ktoré zaznievali pri a po mučení, žalárovaní a psychickom nátlaku. Ale šokujúce vlny prostých ľudí udávajúcich ako čarodejníkov samých seba. Ojedinelé príklady sa vyskytovali sporadicky snáď v každej krajine, ťažko posúdiť, či títo samovrahovia nemali všetkých päť pohromade.
Ale čo si pomyslieť o akcii, keď už neviem ktorá oblastná cirkev vyhlásila, že kto sa prizná k bosoráctvu sám, nebude potrestaný (čo samozrejme nakoniec nesplnili)? Odrazu k nim začali prichádzať vinníci a rozprávať, kam chodili na sabaty a ako čarovali... Úplne zblbnutí zažitými obrázkami rohatých diablov, lietajúcich metiel a sabatových rituálov ako je bozkávanie Belzebubovho zadku.
Jedinú odpoveď na nepochopiteľnosť takýchto úkazov vymykajúcich sa zdravému rozumu môžem hľadať v Cawthornových upozorneniach, že stredoveký človek žil naozaj diametrálne odlišný vnútorný život a tieto fantázie boli súčasťou jeho bytia. V niektorých prípadoch bohužiaľ príliš sugestívnou súčasťou...

To je ďalší vzorec, ktorý sa v hone na čarodejnice opakuje. Báchorky, čiže ľudová tvorba. Hlavné znaky sú si nápadne podobné (a ja by som naozaj rada čítala nejakú fundovanú štúdiu o tom, z akých prameňov ktoré vznikli) a ten zvyšok je často prácou excelentnej fantázie - a podľa mňa aj spolupráce so sudcami. Tí určite často odsúdenému "pomáhali" spomínať, nielen koho, ale aj čo videl na sabate, ako tam cestoval, ako sa spolčil s diablom a ako spolu obcovali. Plus individuálne historky týkajúce sa urieknutí, zabití a "všeobecne zlej povesti ako čarodejnice" (pozor, toto je reálny terminus technicus, bod obžaloby, ktorý stačil na upálenie!), záviseli na počte spoluobčanov bosorky, ktorí ju za posledných pár alebo viac rokov stretli, prehodili s ňou pár slov a potom boli chorí, zabehla im rybacia kosť alebo sa im na prah vygrcal čierny pes...
A tak podobne, na tisíc a jeden spôsobov.

Faktografická kniha Bosorky a čarodejnice, dejiny prenasledovania, vymenúva príklad za príkladom pre moderného človeka ťažko uveriteľné či pochopiteľné hrôzy, založené na tmárstve, korupcii, zaslepenosti ľudí a moci inkvizície pochádzajúcej z cirkvi... a od Boha.
Iróniou bolo, keď v čase vrcholiacej hystérie do žalárov a na popraviská putovali aj kňazi, mnísi, cirkevní úradníci, či iní predstavitelia inštitúcie, ktorá celé toto šialenstvo naštartovala a stáročia priživovala.

Najväčšou tragédiou však bolo mučenie i upaľovanie malých detí. To vám asi nenapadlo, však?
V 17. storočí, keď mašinéria čarodejníckych procesov bol v prvom rade dobre fungujúci obrovský biznis, ožobračujúci rodiny obetí, keď museli platiť nehorázne sumy za to, že im sudcovia dali umučiť a zabiť rodiča, dieťa či súrodenca (a každý večer po práci usporiadavali takto sponzorovanú hostinu); a v druhom rade nevídaná davová psychóza, keď aj vzdelaní a inteligentní ľudia týmto bludom verili - v tomto 17. storočí zašla krutosť a chamtivosť tak ďaleko, že malé deti od troch rokov (!) veku boli obviňované z obcovania s diablom, mučené, popravované či upaľované na hranici!!!
Podobne ľahostajný k veku obetí určených na smrť bol neskôr Hitler. Zdá sa, že raný novovek Európy poznal hromadu lokálnych Hitlerov, cielene vyhladzujúcich občanov hlava-nehlava.

Mimochodom, keď čítate o veciach, ktoré sa diali aj v období, v ktorom sa učebnice dejepisu už zameriavajú na novodobých filozofov, vedcov, spisovateľov, skladateľov, jednoducho intelektuálnu elitu, behá vám mráz po chrbte, že toto všetko sa dialo aj v ich okolí, bolo to súčasťou každodenného života.
Je dôležité aspoň sa pokúsiť chápať históriu v širších súvislostiach, nie v uzavretých bublinách. Prečo sme vôbec za hranicu stredoveku a novoveku určili objavenie Ameriky Kryštofom Kolumbom, keď temný, obmedzený stredovek zďaleka neskončil?
Koľko zomrelo na hranici potenciálnych Bachov, Händelov, Komenských, Keplerov či Galileov? Koľko pokrokových lekárov, šikovných remeselníkov, pôrodných báb? Koľko nadaných umelcov, múdrych žien, úspešných obchodníkov?

To, aké škody napáchal v stredoveku čierny mor, bol síce nemilosrdný, ale z biologického hľadiska predsa len prirodzený výber.
To, čo spáchali prenasledovatelia čarodejníkov, to bol opak prirodzeného výberu, genocída, čistka.
Nezriedka sa dá z opisov vyčítať a občas to zmieňujú samotní svedkovia, že obeťami udavačov sa stávali ženy (zriedkavejšie muži) známe svojou bezúhonnosťou, poctivosťou alebo dobrotou. Krásne mladé dievčatá, bylinkárky, pôrodné baby - obete sexuálnych komplexov, závisti, povier... potom nasledovali bohatí kupci, úradníci, šlachtici... i nižší duchovní.
Iste, existovali nedoknuteľní, ale tých bolo málo a patrili buď k uzavretej spoločnosti žalobcov a tyranov, alebo k vysokým cirkevným hodnostárom či zemepánom. Inak ste na vrchole masového šialenstva mohli obviniť hocikoho.
Čím bol bohatší, tým lepšie.
V roku 1629 o nemeckom Würzburgu napísal kancelár kniežaťa priateľovi list obsahujúci aj tieto riadky:
Jedným slovom, určite tretina mesta je postihnutá. Najbohatší, najsympatickejší, najvýznamnejší z duchovných sú už popravení. Pred týždňom bola upálená devätnásťročná dievčina, o ktorej sa všade hovorí, že je najčestnejšia v celom meste a bola všeobecne považovaná za dievča výnimočne skromné a nevinné. (...) ...hovorí sa, že tristo detí, troj- a štvorročných, obcovalo s diablom. Videl som sedemročné deti poslané na smrť a statočných školákov desať, dvanásť, štrnásť a pätnásťročných. Šľachticov...
Napriek očividnému zhrozeniu ukončuje list opisom (pre nás) absurdných fantazmagórií, stojacich za týmito obvineniami, čím opäť potvrdzuje Cawthornov prístup, že ľudia tých čias žili v úplne inom svete a všetkým tým opisom satanských omší, sabatov a sexu s capmi do detailu verili.
Ako sa vraví, všetko má svoje hranice, iba ľudská hlúposť je nekonečná. To sa asi nikdy nezmení.

Sú ľudia, ktorí hovoria, že tak to malo byť. Že tieto masové vyvražďovacie akcie nám tiež niečo pozitívne priniesli. Konkrétne Juraj Malíček v našom spoločnom Dialógu o fantastike okrem iného povedal, že "cirkev a inkvizícia s ňou, s veľmi prísnym oddeľovaním rozumu a viery, je zodpovedná za to, že vôbec existuje civilizácia postavená na racionálne pochopiteľných a zdôvodniteľných pravidlách."
Mrzí ma to, ale nikdy sa takto nedokážem dívať na honbu na čarodejnice, ani napríklad na moderné vojny, holokaust, genocídy, zverstvá Červených Khmérov... Že nás - zovšeobecnene povedané - zlom učia rozoznávať dobro, iracionalitou racionálno.
Nejde to.
Keby som mohla cestovať časom, urobila by som maximum pre to, aby som podobným udalostiam zabránila, hoci aj násilím spáchaným na budúcich tvorcoch iného násilia. Bez ohľadu na dôsledky, napríklad na to, či vďaka inkvizícii tristo rokov upaľujúcej nevinné ženy dnes môžem povedať, že bosorky neexistujú, alebo či nás výskum v mene vojny posúva vpred...

Nebyť honu na čarodejnice, nevedela by som dnes, či nejaké sú alebo nie sú? Veď je stále dosť ľudí, ktorí reálne na čary veria. Pravdepodobne je ich stále rovnaké percento. Stačí sa pozrieť, koľkí holdujú horoskopom, televíznym vešticiam i čiernej a bielej mágii.
A keby sme dnes nemali jadrovú energiu, vynájdenú v mene bomby, čo by sa stalo? Boli by sme chudobnejší len o atómové elektrárne, nehody typu Černobyľ, o zničené a zamorené kusy planéty pri skúškach, rádioaktívnych kriplov a desaťtisíce jadrových hlavíc uložených v zemi, čakajúcich len na to, kedy niektorému hovadu rupne v bedni.
Mne by za to Hitlerov život stál, vám nie?
Koniec koncov, predčasne zomrelo už toľko ľudí, ktorí si to zaslúžili menej...

Trochu ironickým aspektom honby na čarodejnice je navyše komplexná popkultúra, ktorá počas tých niekoľkých storočí vznikla vďaka boomu malefícia.
Kto vie, či to nebola vôbec prvá módna vlna (ak nerátam náboženstvá), akú civilizovaná Európa poznala. Slávna kniha Kladivo na čarodejnice (Malleus maleficarum) vyšla v toľkých vydaniach, že v tých časoch bola druhou najúspešnejšou knihou po Biblii. Čo síce nebol žiadny problém, keďže absolútna väčšina obyvateľstva v živote okrem Biblie žiadnu knihu nevidela... Ale odhady o 30 až niekoľko stotisíc výtlačkoch existujúcich na konci jej fenomenálneho ťaženia kontinentom hovoria samé za seba.
A keď sa dívam na to množstvo rytín a ilustrácií vzťahujúcich sa k čarodejníctvu, nemôžem si s náznakom čierneho humoru odpustiť poznámku, že bosoráctvo bol ťažký hit. Veď sa napokon držal v top dvadsiatke ľudských starostí i radostí plných 300 rokov.
Ako vravím - najväčší trhák hneď po kresťanstve.
Procesy, zatknutia, tortúra, vešanie, pálenie... toto divadlo sa v celej západnej Európe (inde zriedkavejšie) odohrávalo častejšie ako návšteva kočovného cirkusu. Ale zase nie dosť často, aby divákov omrzelo.
Okrem celého zástupu nenažraných hyen, stojacich šóru na majetok odsúdeného, si na pekný zisk prišli aj hostinskí, lebo na popravy a predovšetkým upaľovanie sa chodili pozerať aj turisti zo širokého okolia.
Tento víkend nepôjdeme na chatičku,
dáme si jednu peknú popravčičku.
Taký proces bol proste kultúrna udalosť číslo jedna.

Keď Rimania hádzali kresťanov levom a kresťania likvidovali židov alebo plienili u Arabov v mene milosrdného Boha, to boli relatívne bežné dejinné záležitosti v rámci hesla "buď (u)veríš v to čo ja, alebo si mŕtvy!"
Ale tu sa kynožili tí blížneho milujúci kresťania navzájom... A udávali, panikárili, nenávideli, podozrievali a kochali sa ukrutnou smrťou druhých. Každý deň, každú minútu bol človek človeku vlkom a nikto si nebol istý dňom ani hodinou, kedy si preňho prídu drábi a slnečné svetlo uvidí znova až na hranici (ak bude pekné počasie)... Prípady, kedy sa obeť zachránila a bola uznaná nevinnou, sa dajú spočítať na prstoch. Ľudí, ktorých o pár rokov neobvinili znova a definitívne nepopravili, je ešte menej.

Mimochodom, mnoho na fantáziu bohatých rytín a ilustrácií sabatov pochádza ešte z konca 19. storočia, ktoré bolo... toť nedávno!
V osemnástom storočí začal opäť fungovať rozum, atmosféra sa pomaličky upokojovala a kladivo na čarodejnice sa ukladalo k spánku. Sporadické procesy sa však zjavovali až do konca 19. storočia, aj keď sa za ne už neupaľovalo a pravdepodobnosť obhájenia sa dramaticky vzrástla (z nuly na vôbec nejakú šancu;-).
Je takmer (ale naozaj len takmer) zábavné, že posledné obvinenia z čarodejníctva sa vyskytli v polovici 20. storočia vo Veľkej Británii. Smutnejšie je, že v niektorých afrických krajinách tomuto tmárstvu naďalej holdujú.
USA je vyznávačmi okultizmu priam zamorené, ale poväčšinou to budú neškodní subkultúrni freakovia nosiaci priveľa piercingov. Ostatná moderná mágia (napr. wicca) si berie veľa z pohanského odkazu harmónie s prírodou, kultu živlov a kradnutie hostií, natieranie sa masťami či bozkávanie satanských prdelí ju vôbec nezaujíma.

No a z odkazu diabla, jeho prisluhovačov a rôznych foriem čarodejníctva (i keď niektoré majú oveľa staršie korene) ťaží súčasná popkultúra v podobe hororov i fantasy dodnes.
A cirkev nech si vlasy trhá, že si za rozmach satanskej i čarodejníckej módnej vlny môže sama. Dnešní imidžoví satanisti, okultisti a stúpenci mágie majú byť šialenej inkvizícii za čo "vďační", lebo v duchu pravidla, že zlá reklama neexistuje, fanatickí kati vymyslených čarodejníc vytvorili a nafúkli kult, ktorý bez ich "bohumilej" činnosti mohol byť dnes takmer zabudnutý.

On naopak prekvitá, americkí šou-kazatelia ho démonizujú za hranicu srandy a ja dúfam, že ak je nejaké nebo pre nevinných, všetky tie státisíce "bosoriek" tam sedia ako v kine, dívajú sa na tento nekonečne šialený svet a dobre sa zabávajú...



Úvahy voľne nadväzujú na knihu:
Nigel Cawthorne: Bosorky a čarodejnice, dejiny prenasledovania (SPN - Mladé letá, 2008)
(z ktorej je aj citácia z listu würzburského kancelára)

P.S.: Jednu plamennú prednášku známeho amerického kazateľa Chucka Misslera o čarodejníctve a okultizme som si omylom vypočula. Nevedela som, či sa mám smiať, ľutovať tých ľudí, čo mu tie donebavolajúce kraviny žerú, alebo premýšľať, koľko ich takých je...


Súvisiace:
Hon na čarodejnice, 1. časť

Odporúčané čítanie:

Moje články:
Pojednanie o čiernej smrti 1
Pojednanie o čiernej smrti 2
Denník morového roku 1665

Román Václava Kaplického Kladivo na čarodejnice, napísaný podľa skutočných udalostí okolo najslávnejšieho čarodejníckeho monstr-procesu v Čechách. Knihu zoženiete v každej dobrej knižnici.