Ešte nikdy mi nestála recenzia na knihu tak dlho bez toho, aby som nakoniec jej napísanie vzdala. Táto čakala na svoje dopísanie dva mesiace. Predtým to bol iba jeden odsek gulášu. Dojmy z nej asi potrebovali dozrieť, aby som ich dokázala opísať.
Bol to ťažký oriešok, ale napokon som ho rozlúskla. Chápem, že popri fundovaných analýzach, ktoré boli na toto slávne dielo napísané tisíckrát, moja recenzia neprinesie nič prelomové. Ale možno naláka ľudí, aby si ho prečítali...
Romány Margaret Atwoodovej patria medzi vysoko cenené a predovšetkým Príbeh služobníčky dostal nálepku zásadného diela feministickej literatúry (nech už to znamená čokoľvek). Pojednáva o ľudských právach z pohľadu ženy v dystopickej a svojím spôsobom postapokalyptickej budúcnosti.
Apokalypsa mala síce len podobu politického puču, no priniesla prevratné zmeny a návrat spoločenských pravidiel ako z čias stredoveku, alebo ešte horšie. V teokratickej diktatúre republiky Gileád totiž nezostáva žiadny priestor na slobodu vyjadrovania, pohybu, či rozhodovanie o vlastnom osude...
Príbeh rozpráva v prvej osobe Fredova. Zdá sa vám to meno zvláštne? Asi preto, že to nie je meno. Len akýsi biľag vlastníctva, znamenie otroka pomenovaného podľa svojho pána. Jej skutočné meno sa nikdy nedozvieme, lebo nie je dôležité. Služobníčky ako ona sa nevolajú, ony slúžia. Ako maternice na bezplatný prenájom.
Nemajú práva a ich jedinou povinnosťou je porodiť dieťa. Svojmu pánovi a jeho manželke "na kolená", ako hovorí biblický úryvok z príbehu o Abrahámovi a jeho žene Ráchel. Treba predsa rozmnožovať v prvom rade elitu národa...
Režim stvoril železné pravidlá pre život, smrť i existenciu svojich poddaných. Rebeli a bývalí potratári umierajú na šibeniciach a sú vystavovaní ako varovanie či poučenie. Muži slúžia v armáde, ženy v domácnostiach. Každý má svoje presne určené miesto, z ktorého nesmie vybočiť ani o milimeter. Tresty sú prísne a väčšinou fatálne.
Bizarne deformovaná kresťanská ideológia sa hrnie zo všetkých strán spolu s nepretržitým výnimočným stavom. Občas niekde vybuchne bomba, ale čitateľ ani hlavná postava sa nikdy nedozvedia, kde je vlastne tá fronta a či vôbec nejaká vojna s okolitým nepriateľom existuje. Pripomína to atmosféru románu 1984 Georga Orwella. Atwoodová vydala svoju knihu prvýkrát v roku 1985. Podobnosť čisto náhodná?
Fredova sa však celkovou geopolitickou situáciou príliš nezaoberá, a tak nezistíme ani to, či Gileád zaberá celé územie bývalých Spojených štátov Amerických, alebo len východné pobrežie, ako som si myslela ja. Spomína na svoju minulosť aj udalosti, ktoré viedli k súčasnému stavu, na svojho manžela, dcéru a ich zúfalý pokus o útek na poslednú chvíľu, ktorý nevyšiel.
Hlavným odkazom spomienok je hrozba pomaly (a potom čoraz rýchlejšie) uskutočňovaných zmien. Podobným spôsobom ako vznikla Tretia ríša Adolfa Hitlera sa rodil aj novodobý Gileád. Len v trochu inej dobe a na základe inej mytológie.
Historia magistra vitae?
Zabudnite. Ľudia sú nepoučiteľní a história sa rada opakuje.
Napriek uspokojivo ucelenému obrazu obludnej teokracie mnoho detailov autorka ponechala na fantázii čitateľa. Napokon, každý kladie iné otázky a laická hrdinka rozprávajúca svoj príbeh nemôže pokryť celú históriu a politiku.
Pochopíme však toľko, že ku vzniku republiky Gileád na území USA viedla tragická udalosť, keď teroristi vyvraždili celý senát, čím pripravili krajinu o vládu a uskutočnili akýsi puč. Je veľmi pravdepodobné, že útok bol objednaný tými istými nábožensko-militantnými fanatikmi, ktorí potom prevzali moc.
Spoločnosť už vtedy trpela prudkým poklesom pôrodnosti (bielej populácie), čo mala podľa "reformátorov" na svedomí aj moderná emancipácia žien. V novom usporiadaní začali hrať významnú rolu slová Biblie a medzi inými podnietili vznik funkcie služobníčky.
Stručne povedané, ženy boli postupne zbavené rovnoprávnosti, občania ľudských práv a všetci ľudia rozdelení do stád podľa svojej "užitočnosti".
Starí, nepotrební a nevyhovujúci skončili ako otroci v neľudských podmienkach. Tí najhorší boli popravení. Rozvody aj druhé manželstvá stratili platnosť, muži šli bojovať, strážiť ulice alebo pracovať k nadriadeným, schopné ženy žili ako "ekonomanželky" (dnešný model ženy, aká irónia), "marty" (slúžky u prominentných členov spoločnosti) alebo "služobníčky".
Služobníčky už v živote porodili deti (ktoré im boli odobraté) a boli teda považované za plodné. V istom zmysle mali výnimočné postavenie. Prideľovali ich do domácností elitných papalášov, "veliteľov", ktorých manželky boli už na rodenie detí pristaré alebo nespôsobilé. V potupnom rituále plodenia sa pokúšali počať dieťa, ktoré by potom mohli porodiť doslova "pre manželku" a za odmenu neskončiť ako "neženy". V takejto životnej situácii nám Fredova zanechala svoje zápisky...
Přála bych si, aby tenhle příběh vypadal jinak. Aby byl civilizovanější. Přála bych si jevit se v něm v lepším světle, ne-li šťastnější, tak aspoň aktivnější, méně váhavá, méně rozptylovaná hloupostmi. Přála bych si, aby byl ucelenější. Přála bych si, aby byl o lásce nebo o náhlých prozřeních důležitých v životě člověka, nebo třeba i o západech slunce, ptácích, bouřkách a sněhu.
"Žijte v přítomnosti, co nejvíc ji využívejte, nic jiného nemáte" - kázali im "tety" čiže ideologické (pre)vychovávateľky a druhým dychom maľovali idylickú budúcnosť sektárskej morálky. Možno ani netušili, akú krutú pravdu vyslovujú. V tej vete sa skrýva útecha spolu s trýzňou. Podobne ako ľudia v koncentračných táboroch aj služobníčky (no nielen ony) v Gileáde museli bolestivo nútiť vlastnú myseľ, aby sa nezaoberala minulosťou, budúcnosťou, zbytočným premýšľaním a cítením. V opačnom prípade by hrozilo, že sa zbláznia alebo spáchajú samovraždu. A čokoľvek z toho bolo lepšie, než byť potrestaná prekvalifikovaním na "neženu" a otroctvom v Kolóniách, kde takíto ľudia dreli na skládkach toxického odpadu a húfne umierali na príšerné choroby. Nedozvieme sa ani to, kde boli zmieňované Kolónie. Iba toľko, že to bol trest horší ako smrť, ktorá ich tam skôr či neskôr čakala...
Mám volný čas. To je jedna z věcí, na kterou mě nepřipravili: to množství nenaplněného času, dlouhé prázdné vsuvky. ... Vzpomínám si, jak jsem chodila do galerie prohlížet si obrazy z devatenáctého století: tu jejich posedlost harémy. Desítky výjevů z harémů - kypré ženy hovící si na divanu, na hlavě turban nebo sametový fez, ovívané pavím ocasem a na pozadí střežené eunuchem. ... Ty obrazy měly působit eroticky a tehdy jsem je tak vnímala, ale teď chápu, o co v nich ve skutečnosti šlo. Byly to obrazy zavěšeného pohybu, studie čekání, nepoužívaných předmětů. Byly to obrazy nudy.
Ale možná nuda působí eroticky, když ji ženy podstupují kvůli mužům.
Ale možná nuda působí eroticky, když ji ženy podstupují kvůli mužům.
Aj také privilegované osoby ako služobníčky trávia väčšinu času sedením v izbe a ničnerobením. V Gileáde sú zakázané knihy, časopisy aj akákoľvek populárna kultúra z minulosti. Predčítava sa len z Biblie a v televízii sa vysielajú iba reportáže z fronty a kresťanské piesne. Vedecký pokrok či moderná medicína sa niekam vyparili, všetko nevyhovujúce ideológii bolo potlačené. Dokonca aj písmo akoby zmizlo a v obchodoch je skromný výber tovaru na prídel označený piktogramami. Ako sa však dozvieme, pôžitky zo starých čias sú prístupné úzkemu okruhu vyvolených, ktorí využívajú svoju moc, aby sa tajne zabavili s prostitútkami a spoločníčkami, ktoré prepadli sitom režimu a prežívajú v utajenej bubline minulosti v podobe starého hotela napchatého tým, čo sa dá získať na čiernom trhu alebo zostalo po fanatickom hone na všetko hriešne. Večerné šaty a vypĺznuté boa, krajkové nohavičky a podprsenky, alkohol a cigarety...
Snažím se moc nepřemýšlet. Stejně jako všechno ostatní musejí být teď i myšlenky na příděl. Je hodně věcí, na které bude lepší nemyslet. Přemýšlení může člověku snížit šance, a já mám v úmyslu vydržet.
Fredova však nevydrží. Nie tak, ako by si predstavovala. Možno pôvodne plánovala splniť svoju úlohu a za dobre vykonanú "prácu" postúpiť... kam? Nevieme. Nespomínam si, že by sa vyjadrovala o tom, čo sa stane s poslušnými služobníčkami, keď sa zotavia po pôrode. Skončia ako marty? Vieme však naisto, že aj služobníčka má na počatie dieťaťa len obmedzený čas. Potom ju vymenia za inú a pošlú k inému veliteľovi alebo bohviekde.
Lenže ona sa zapletie so šoférom svojho veliteľa Nickom. V zúfalej zmiešanine strachu a emócií ho navštevuje kvôli sexu, snahe rýchlo otehotnieť i úteche svojej ubolenej, paralyzovanej duše. Od neho sa dozvie viac o tajnom odboji, ktorý pomáha ohrozeným ľuďom utekať za hranice Gileádu. V záverečnej dramatickej scéne ju odvádza tajná polícia a ona netuší kam...
Nemusíte sa na mňa hnevať, že z deja knihy prezrádzam priveľa. Po prvé v nej nájdete oveľa viac, po druhé čitateľ zistí, že hrdinka unikla, inak by tento príbeh, v epilógu predstavený ako príspevok na konferencii historikov z roku 2195, nemohol byť zaznamenaný. A ja som nechcela ukázať iba základnú kostru knihy, pretože diela tohto typu a významu sa nikdy nečítajú kvôli rozuzleniu...
Tak či tak sa nikdy nedozvieme, ako ďaleko sa Fredova dostala. Napokon, počas prechádzania príbehom zistíte, že čoraz menej záleží na tom, či táto konkrétna osoba skončila dobre alebo zle. Jej osobný príbeh naberá rozmery celospoločenskej tragédie, definitívne umocnenej datovaním v závere knihy.
Prvé zmeny, ktoré spomína, sa mohli diať v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch 20. storočia. Konferencia sa uskutočnila o vyše dvesto rokov neskôr a spomínajú sa na nej fakty, ktoré dokazujú, že vláda Gileádu trvala prinajmenšom niekoľko desaťročí. Rovnako mohla trvať takmer dve storočia...
A práve to je na celej knihe najdesivejšie. Bude vám z nej behať mráz po chrbte ešte týždeň po dočítaní a možno aj oveľa neskôr, kedykoľvek si na ňu spomeniete. Napriek tomu či možno práve preto ju treba čítať.
Štýl románu sa možno niektorým čitateľom bude zdať pomalý, tvorí ho písaná výpoveď v prvej osobe, bez presného chronologického usporiadania. Nie je príliš akčný, zato však napínavý a postavený najmä na atmosfére. Nezanedbateľnú symboliku majú farby. Rozdelenie žien podľa oblečenia: manželky nosia šaty modré, ekonomanželky pruhované a služobniciam je vyhradený dlhý červený odev s neodmysliteľnými bielymi chlopňami zakrývajúcimi tvár kedykoľvek vyjdú na verejnosť. Obávaná tajná polícia používa čierne dodávky so znakom vševidiaceho oka...
Pri čítaní vám budú napadať vlastné súvislosti a pokračovania Fredovej úvah, avšak zdá sa, že Atwoodová presne vedela, koľko chce povedať a koľko priestoru ponechať čitateľovi. Vo výsledku - a najmä pri tejto forme - je to určite zaujímavejšie, než naservírovať každý uhol pohľadu a kompletné fakty.
No scenár je len "založený" na románe, takže podľahol klasickej filmovej skratkovitosti i hollywoodskej názornosti, zmizli niektoré detaily umocňujúce atmosféru a záver si pomohol krvavou pomstou a hepyendovou barličkou.
Nebol zlý, ale určite ho neodporúčam pozerať pred čítaním knihy. Milovníkom predlohy asi ani potom :-)
Za svoj bezpochyby najslávnejší román Príbeh služobníčky (orig. The Handmaid's Tale) získala v roku 1987 vôbec prvú Arthur C. Clarke Award. Rok predtým bola kniha nominovaná aj na Nebulu a Prométea. Sama svoje romány radené do vedeckej fantastiky označuje ako špekulatívnu fikciu.
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice (BBart, 2008)
Súvisiace:
Uf, teda toto vyzerá ako riadna pecka - ale dosť silná. Nedivím sa, že ti recenzia na ňu trvala dlhšie ako obvykle - mne už len pri čítaní recenzie naskakovala husia koža.
OdpovedaťOdstrániťZnie to hrôzostrašne. Možno práve preto, ako veľmi reálne to vyzerá.
Skvelá kniha. Pre mňa emocionálne silnejšia ako 1984.
OdpovedaťOdstrániťZuska
Na to, ako si nás vystríhala, si to zhrnula naozaj skvele. :-) Román poznám, viem o ňom už pár rokov. S tým konštatovaním, že každá totalita je v prvom rade o utláčaní tých dole a pokrytectve vládnucej kasty, bez ohľadu na použitú ideológiu, absolútne súhlasím. V prípade tejto konkrétnej knihy ma ešte napadá onen starý výrok : "Spoločnosť, ktorá si neváži ženy a deti, je skôr či neskôr odsúdená na zánik." Ale, pravdupovediac, z teokraticky ladeného režimu opísaného v tejto knihe som mal rovnaký dojem ako z neonacistickej vládnúcej strany "Nordický oheň" z Moorovho komiksu V ako Vendetta : Režim sa navonok tvári, že je v pohode pri moci a nič mu nestojí v ceste, no v skutočnosti je skôr potemkinovskou dedinou a vnútri sa začínajú objavovať určité trhliny a slabiny. Predzvesť jeho istého konca (aj keď Fredova v závere samozrejme len ujde a nenastolí zámerne anarchiu ako Véčko). ;-)
OdpovedaťOdstrániťskvele si to podala, citala som to uz aspon 3x a vzdy ma z tej knihy mrazi, ta atmosfera by sa dala krajat
OdpovedaťOdstrániťinak neviete dakto co znamena ta veta co je vyskrabana v skriniv izbe kde prebyva Fredova?
Nen, jasné, že viem :-) Veď to v knihe aj bolo, len ju nemám pri sebe, tak neviem, či si dobre pamätám: "nedovoľ, aby ťa tí bastardi dostali". Niečo v tom zmysle.
OdpovedaťOdstrániťAle pozri, čo som našla: study guide, vyzerá to dobre, mali by sme si preštudovať :-)
http://www.wsu.edu/~brians/science_fiction/handmaid.html
A aj toto je zaujímavé :-) Vieš, keď veliteľ spomenul, že ten latinský výrok je taká školská slovná hračka...
OdpovedaťOdstrániťhttp://en.wikipedia.org/wiki/Illegitimi_non_carborundum
Anet > aha, ja som to vzdy brala ako 'rozpravackyn' preklad
OdpovedaťOdstrániťaaaaa musim si to znova precitat :)
Tak na toto sa celkom teším. Máličko mi to pripomína Prekrásny nový svet. Anet a ruku na srdce - kniha či audio? :-). Nech viem, čo skôr zoženiem. Aj keď ako sa poznám, tak najrýchlejšie film v pôvodnom znení :-).
OdpovedaťOdstrániťJani, kniha.
OdpovedaťOdstrániť:-)
Jo a včera som si prečítala tú štúdiu, čo tu linkujem a zistila som, že mi to toho strašne veľa ešte chýba :-) A že človek objaví nové obzory knihy, keď si naštuduje súdobú politickú situáciu - čo však platí pre asi väčšinu kníh, lenže o generáciu neskôr už takéto veci čitateľom unikajú - no aj tak si myslím, že dobrá kniha má časovo neobmedzený dosah aj bez globálnych súvislostí. Tento týždeň mám toho dosť, ale ak sa podarí, možno pridám ešte jednu esej s preloženými časťami toho textu. Nič však nesľubujem.
Tá esej by bola skvelá, ak sa ti to podarí, super!!
OdpovedaťOdstrániťNo tak film mám už za sebou :-). Ešte som si dnes musela znova pustiť niektoré pasáže, dve herečky sa mi tam podobali :-), tak som z toho bola troška jeleň. Nech žije možnosť púšťať si film na kompe, zastaviť si ho, vrátiť, keď potrebujem a hlavne, nemať ho prerušovaný stupídnymi reklamami :-). Samozrejme, si ma napačmala a musela som si ešte do polnoci študovať, kto bola tá Natasha. Chudák Liam,taký sympoš. Dobre sprostá smrť, škoda jej. No a asi idem zháňať knihu :-).
OdpovedaťOdstrániťJa celkom rada porovnávam, aké sú posuny medzi filmom a knihou. Určité veci sa dajú vyjadriť len písmom a určité veci si len ťažko dokáže človek predstaviť. Samozrejme, extrémne posuny nemusím. :-) Taký nový Súboj Titanov som doslova s hrešením opustila asi po štvrťhodine, lebo tá zberba nielenže nemala pojem o antike ale ani o zákonitostiach fyziky. Vidieť drevenú rybársku loďku prevrátenú hore dnom (logicky so vzduchovou bublinou) potápať sa rýchlosťou odpalu najlepšieho amerického hráča baseballu už fakt viackrát v živote nemusím. A to som si dovtedy myslela, že nemôže byť nič horšie, ako Legolas jazdiaci na štíte dole schodmi ako na skateboarde.
Samozrejme, na tú štúdiu sa teším ;-).
už som sa do toho pustila, vytlačila si viacero materiálov a 3 už mám preštudované a ako-tak spoznámkované. musela som si aj znova prečítať epilóg, tzv. Historické poznámky, ktoré toho veľa osvetľujú - a zistila som, že tá dlhá pauza medzi čítaním a recenzovaním má aj svoje nevýhody :-) niektoré veci mi ušli, ale už ich nechám tak a vysvetlím v tej "štúdii" - aspoň mám motiváciu ju naozaj zrealizovať.
OdpovedaťOdstrániť