Štartovať sme mali z Bratislavy okolo polnoci, no ešte predtým bolo treba sestru a deti vyzdvihnúť na južnom Slovensku.
Auto dostalo defekt. A poriadny. Strávili sme pol hodinu hľadaním posledného otvoreného servisu na periférii hlavného mesta a ďalšiu hodinu a pol výmenou pneumatiky za funkčnú náhradu.
O polnoci sa konečne dostavili nebohí príbuzní, a mohli sme vyraziť. V dobrej nálade, nabití energiou cestovnej horúčky sme prišli na prvý hraničný prechod v Petržalke, keď nastal nečakaný a hrozný okamih pravdy – colník sa naklonil do okienka a oznámil mi, že môj pas je neplatný. Dva týždne. To predsa nie je možné, vravím, má platiť ešte rok! Strčil mi ho do ruky, aby som sa pozrela. Zamrela vo mne dušička. Mal pravdu. Čo teraz?
Odparkovali sme na poradu. Našťastie nikto z nás nebol vyslovený panikár, aj keď vyčítavé pohľady ma prebodávali skrz. Prečo ja? Vychovaná k chorobnej zodpovednosti a pedantnosti? Strávila som dva týždne vybavovaním ubytovania a ani mi nenapadlo skontrolovať najdôležitejšiu vec. Ukuli sme náhradný plán – všetky krajiny, cez ktoré pôjdeme, sú predsa v Európskej únii a tak mi stačí občiansky. V tej chvíli nikto nepomyslel na Slovinsko ;-)
Vrátili sme sa domov a ja som si šla do bytu po preukaz. Cítila som sa strašne. Snáď mi to odpustia. Vyhrabala som z dokladov moju poslednú nádej – a pred očami sa mi zatmelo. Neodpustia. Bol neplatný! Už mesiac. Šťastena mi stála za chrbtom a smiala sa na celé kolo.

Chvíľu som prešľapovala na chodbe, kým som sa odvážila zísť dolu na stretnutie s osudom. Cestou k autu plnému nedočkavých dovolenkárov sa mi triasli kolená. Z najtemnejších hlbín hlasiviek som vydolovala oznámenie pranierujúce vlastnú hlúposť a nezodpovednosť.
Boli v šoku a určite mali chuť ma zmlátiť do modra a nechať ležať na chodníku. Kajúcne som vyhlásila, že ak chcú, vyberiem si veci a kľudne zostanem doma, veď je to moja vina a kvôli mne sa nebudeme vracať z polovice cesty. So zmesou hnevu a vtipu sestra vyhlásila, že zo zaplatenej dovolenky sa nikto vracať nebude a prinajhoršom ma nechajú na slovinských hraniciach a vyzdvihnú ma cestou späť. Skľučujúca predstava. Ale skúsime to. Všetci sa budeme tváriť nenápadne a nevinne a keď si to niekto všimne, zahrám sa na prekvapenú – a potom sa budem len modliť, aby mi na to skočili a pustili ma ďalej...
 V rozpačitom tichu sme vyrazili na cestu znova. Hodiny sa blížili pol druhej nad ránom a na petržalskej colnici sa našťastie asi vystriedali služby. Do pasov nám iba nakukli, či sa podobáme a mávli nám žehnajúcou rukou.

Nie som dobrá herečka a tváriť sa na takmer každom hraničnom prechode, že som prekvapením nad neplatným pasom skamenela, ma stálo značné úsilie. V skutočnosti bola celá cesta prechádzkou peklom. Šťastena Vrtkavá, ktorá ma predtým opláchla studenou sprchou a ešte nakopala do sedacej časti, si teraz spokojne vychutnávala moje muky.
Kompetentní asi podliehali priaznivej konštelácii planét, lebo sme nakoniec unavení a vynervovaní dorazili na chorvátske pobrežie, ako vystrihnuté z obrázku cestovnej kancelárie. Pár dní som mohla na pasové peripetie zabudnúť... a potom to začalo znova.

Človek by si pomyslel, že spiatočná cesta už nebude mať príchuť kriminálnej komédie, ale to najlepšie ma len čakalo.
Na hraniciach Slovinska a Rakúska nás zastavili a nechali odparkovať. O prísnosti slovinských colníkov sme počuli priam hororové historky a tak som opäť prežívala ťažké chvíle. Mladý muž v uniforme a so zbraňou pri boku ma nechal vystúpiť z auta a zavolal si ma k búdke. Bol to taký chlapčenský typ, nevysoký, ale božsky krásny, že by tromfol kdektorú missku. Civela som naňho s vypleštenými očami a zabúdala dýchať, keď mi vysvetľoval, že by mi za takýto prečin mohli udeliť pokutu 500 euro, či ma dokonca predvolať na súd!
Môj výraz tváre v ňom asi vzbudil podozrenie, že v takom prípade by mal na krku nielen ilegálneho narušiteľa hraníc, ale aj solídne ťažkú ženskú bez známok vedomia - a tak blahosklonne dodal, že on to neurobí. Vystaví mi dokument, s ktorým sa dostanem až domov bez postihu. Kým ho vypĺňal, ešte stále som sa klepala a pomaly pumpovala kyslík do vynechávajúceho srdca. Ani neviem koľkokrát som povedala "Thank you", pretože nič obsažnejšie som zo seba nedostala. Podal mi papier a prepustil nás s upozornením, že mám náhradný doklad ukazovať, len ak si nebodaj ešte niekto všimne neplatný pas.

A všimol – slovenský colník pri návrate do rodnej krajiny. Pohotovo som vytiahla slovinské potvrdenie a dúfala, že ho uznajú a domov ma už pustia, veď neveziem drogy ani mŕtvolu a dokonca som ani tajne neemigrovala. Colník si zavolal kolegu, aby sa aj on prizrel, akýže suvenír si to tuctová Slovenka doniesla. Naklonil sa k okienku a s pobaveným výrazom na tvári sa opýtal: "To vám dali Slovinci?" Odpovedala som mu úplne vážne, že áno. Zase ma na chvíľu premohla obava, čo sa stane...
S úsmevom ako po vydarenom rande mi potvrdenie vrátil a doporučil mi, aby som si ho odložila ako vzácnosť. Dodnes ho chovám medzi cennými spomienkovými vecičkami.

Rok po fascinujúcej odysei s neplatnými dokladmi som dávno mala nový pas, s čerstvou fotkou a fúrou prázdneho miesta na pečiatky, ktoré už dnes nikde nedávajú. S priateľom sme sa rozhodli, že pôjdeme do Čiernej Hory. Vraj je tam krásne a lacno, majú jediný fjord v južnej Európe a cestou si urobíme zastávku na Plitvických jazerách v Chorvátsku. Ubytovanie si nájdeme sami.
Sedeli sme v aute, pripravení vyraziť, keď mi ešte rýchlo napadlo: "Skontrolovať pasy!", vydýchla som a hrabla po svojom i jeho pase, trikrát overila, že ten môj nový je skutočne nový a ďalších desať rokov platný... keď som sa odrazu zarazila. Nevedela som, či vyprsknúť smiechom, alebo tváriť vážne, pár sekúnd som uvažovala ako začať. Proste šok! Potom som sa otočila na priateľa: "Počúvaj, asi sa budeš smiať, ale... tvoj pas je neplatný."
"ČO?!"

Našťastie, občiansky preukaz mal použiteľný. A tak sme odcestovali smerom na juh, (obišli Slovinsko;-) prechodili nadpozemsky nádherné Plitvické jazerá, videli z auta dokonca pár kilometrov Bosny a Hercegoviny a po troch dňoch dorazili na hranice Chorvátska a Čiernej Hory.
Ďalej sme sa nedostali. Bez pasu do Čiernej Hory nemôžete a žiadne iné dokumenty ich nezaujímajú. Zakotvili sme v najjužnejšej chorvátskej dedine s prístupom k moru a strávili skvelé dva týždne. Chorváti ohovárali Čiernohorcov, že majú špinavú vodu a zlé služby. My sme mali v izbe klimatizáciu, súkromnú minipláž, výlety po okolí aj morskú rybačku a skvelých domácich, ktorí nás kŕmili teľacím a napájali domácim kruškovacom.
Na Čiernu Horu sme sa pozerali z posledného výbežku chorvátskeho územia na poloostrove Prevlaka :-)


Pôvodne uverejnené 10. augusta 2006.
Ilustračné foto © Stock Exchange

Ak vás to bavilo, môžete si to prečítať aj z pohľadu mojej sestry :-)