Google+ Riddick's Realm: Stručná rukoväť k Príbehu služobníčky od Margaret Atwoodovej

13 septembra 2010

Stručná rukoväť k Príbehu služobníčky od Margaret Atwoodovej

článok nadväzuje na recenziu knihy

Na Youtube nájdete viacero rozhovorov s autorkou, ktoré poskytla televízii alebo rozhlasu. Pozrela som si ich - zopár - a zistila, že aj so siedmimi krížikmi na krku je Margaret Atwoodová nádherná a dôstojná dáma, stále desivo inteligentná a múdra. Ťažký kaliber a ostrieľaná harcovníčka (neviem si predstaviť, že ňou niekedy nebola, píše od piatich rokov a od mladosti zbiera ceny). Preto som si povedala, že bude lepšie zaoberať sa esejami od autorov, ktorí rozoberajú ju :-)
Navyše mám pocit, že komplexnosť jej myšlienok a mnohoúrovňové základy jej románov sa s mojím teoretickým vzdelaním budú vysvetľovať veľmi ťažko. Ak vôbec.

Tak som pre seba i pre vás preštudovala 6 zaujímavých esejí a ponúkam vám z nich to najlepšie. Poďme sa prebrať cudzími výkladmi tvorby Margaret Atwoodovej a predovšetkým pozadia románu Príbeh služobníčky. Na ich podrobnejšie štúdium už budete potrebovať pokročilú angličtinu. Bohužiaľ, v slovenčine ani češtine som nič podobné nenašla. Dokonca aj tento výťah bude asi prvým dôkladnejším spracovaním témy na internete v našich končinách...


Ak sa chcete ako ja pošpárať v Príbehu služobníčky, najvhodnejšie je začať s prednáškou Biblical influences in The Handmaid's Tale od Anje Breuer. Ono je to vlastne podklad pre dve vyučovacie hodiny, ale pre nás je dôležitejšie, že Breuerová sumarizuje a pripomína všetky detaily, ktoré čitateľovi mohli ujsť. Aj tie, ktoré neušli, ale ich zhromaždenie v kratšom texte môže priniesť novú perspektívu. Cituje najsilnejšie pasáže z knihy a jednoduchým spôsobom vysvetľuje biblický pôvod Atwoodovej motívov.

Prvý materiál, na ktorý som na internete narazila a vlastne ma inšpiroval k tomu, čo práve čítate, bola tiež vyučovacia pomôcka - Study Guide to Margaret Atwood: The Handmaid's Tale (1986). Vďaka nemu som zistila, že na amerických školách (či skôr univerzitách, autor je z Washingtonskej štátnej) to naozaj vyzerá tak, ako nám ukazujú filmy - literatúra sa rozoberá do podrobností a študenti sa učia diela analyzovať. Druhá, praktická časť prednášky je teda pre moje účely takmer nepoužiteľná - väčšinou ju tvoria otázky typu "čo je zrada pohlavia?" - no v teoretickom úvode som našla zaujímavé informácie o dejinných súvislostiach, ktoré som - priznám sa - dovtedy ignorovala. 
Aké by však bolo naivné predpokladať, že autorka typu Atwoodovej napíše antiutopický román len tak, z číreho vnuknutia a bez vonkajších súvislostí! Zdá sa, že všetky jej dystopické romány (má ich viac) sú reakciou na konkrétne podnety.
Najlepšie bude, ak vám túto časť priamo preložím. Najprv nám profesor Paul Brians osvetlí, prečo je Príbeh služobníčky vedecká fantastika (takéto vysvetlenia sa žiadajú najmä preto, že ako som spomínala už v recenzii, sama autorka sa voči tomuto žánrovému zaradeniu dlho bránila) a potom stručne nahliadneme do politického pozadia vzniku románu.

A teraz už Paul Brians:
Mnoho čitateľov prekvapuje, že Atwoodovej román sa označuje ako science fiction, ale jednoznačne patrí k dlhej tradícii dystopií z blízkej budúcnosti, ktoré tvorili významnú časť vedeckej fantastiky na začiatku 50-tych rokov 20. storočia. SF nemusí nutne obsahovať technologické inovácie: je dávno známym faktom, že sociálne zmeny sú vhodným základom pre SF rovnako ako technologický pokrok. Príbeh služobníčky je čiastočne extrapoláciou románu Silent Spring Rachel Carsonovej, pokúšajúc sa predstaviť si, aký druh hodnôt sa môže vyvinúť, keď znečistenie životného prostredia spôsobí väčšine populácie neplodnosť. 
[Príbeh služobníčky] je tiež výsledkom diskusií v rámci feministického hnutia v sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov. Atwoodová bola súčasťou tohto hnutia, avšak nikdy nevystupovala ako hovorkyňa žiadnej skupiny, držiac sa vždy vlastných individuálnych názorov. Porážka [dlhoročných snáh o schválenie] Dodatku rovnoprávnosti, vzostup náboženskej pravice, zvolenie Ronalda Reagana a rôzne druhy odporu (väčšinou veľmi dezinformovaného) proti ženskému hnutiu viedli spisovateľov ako Atwoodová k obavám z dôsledkov antifeministickej vlny, ktorá by mohla nielen zabrániť ďalším výdobytkom pre ženy, ale zvrátiť celý proces. 
Dystopie sú druhom myšlienkového experimentu, ktorý izoluje určité spoločenské trendy a zveličuje ich, aby zvýraznil ich najnegatívnejšie vlastnosti. Zriedka sú vnímané ako realistické predpovede možnej budúcnosti, a nemá zmysel ich kritizovať, lebo sú "nepríjemné". Atwoodová tu skúma niektoré tradičné prístupy, ktoré sú zakorenené v myslení kresťanskej pravice a ktoré považuje za mimoriadne hrozivé.
Ale v tomto románe je skrytá aj ďalšia spoločenská kontroverzia. Začiatkom 80-tych rokov zúrila debata (a naďalej zúri, len v menšom meradle) ohľadom názorov feministiek na sexualitu a najmä pornografiu.
Feministky zaujali najrôznejšie postoje: že všetká erotika zobrazujúca ženy ako sexuálne objekty je ponižujúca; že pornografia je zlá, no erotika môže byť dobrá; že aj keď väčšina pornografie je dehonestujúca, ochrana občianskych slobôd je dôležitejšia a vyžaduje teda tolerovanie slobody tvorcov pornografie, akokoľvek nechutnej; dokonca aj názor, že niečo ako feministická pornografia môže a mala by vznikať.
Samostatnou kapitolou tejto spletitej debaty, ktorá ako sa zdá obzvlášť zaujala i znekľudnila Atwoodovú, bola tendencia niektorých feministických anti-porno skupín spájať sa s náboženskými anti-porno fanatikmi, ktorí nesúhlasia s feministkami vo všetkých ostatných bodoch. Jazyk "ochrany žien" mohol ľahko skĺznuť od požiadavky na väčšiu slobodu k ústupu od slobody, k istému druhu neo-viktoriánstva.
Koniec-koncov, bola to potreba ochrániť "dobré" ženy pred sexom, ktorá posvätila všetky možné druhy útlaku v 19. storočí, vrátane zatvárania žien doma (pozn. ed. aj u nás dodnes poznáme zlaté nemecké pravidlo troch K pre ženy - Kinder, Küche, Kirche), bránenia im v umeleckej činnosti i zákazu voliť. Súčasné islamské ženy niekedy argumentujú, že nosenie závoja a tradičného odevu zakrývajúceho celé telo je vlastne obrana proti sexuálnemu obťažovaniu a sexuálnym predstavám. Jazyk je feministický, ale výsledok môže byť hlboko patriarchálny, ako v tomto románe. (koniec citácie)

Myslím, že k tejto časti nemusím nič dodávať.

Laura Brazová vo svojej eseji The Other Side of Atwood do hĺbky rozoberá psychologické pozadie autorkinho písania a motívov. Prirovnáva Fredovej vyjadrenie o nespoľahlivosti spomienok a pripúšťanie zámerných klamstiev k idey rozdvojenosti autorskej i ľudskej duše a súpútnika našepkávajúceho iný pohľad na realitu. Okrem snáď až príliš zložitých konštrukcií, ktoré nedokázali udržať moju pozornosť však dáva k dobru zaujímavú myšlienku, ktorú vyslovil Stephen Greenblatt vo svojej eseji "Culture" a síce, že "dobrí autori improvizujú v rámci kultúrnych medzí. Recyklujú rôzne kultúrne normy a idey v nových kombináciách, aby rozšírili ich hranice." 
Znamená to, že šikovný autor si nepotrebuje vymýšľať nové univerzum so všetkými jeho pravidlami, ale dokáže sa odraziť od známych podmienok a pomocou svojej tvorby im dať nový rozmer. Čo vlastne priamo nadväzuje na už spomínanú charakteristiku žánru literárnych dystopií.
© Jessica Trevino
Ďalej Brazová hovorí, že Margaret Atwoodová nepreklína samotnú patriarchálnu náboženskú pravicu, namiesto toho varuje pred nebezpečenstvom, že viera zájde priďaleko. Ako príklad uvádza scénu, keď Fredova v hrôze sleduje pálenie kníh a spomenie si pri tom na situáciu spred režimu Gileádu, keď sa jej radikálne feministická matka zúčastnila pálenia pornografických materiálov. Atwoodová tak vzájomne porovnáva dva zdanlivo protichodné kultúrne tlaky, aby ukázala ako hrubé čiary v teórii oddeľujúce dve odlišné ideológie môžu v praxi splývať. Táto analógia má podľa Brazovej priviesť čitateľa k pochopeniu, ako sa ktorákoľvek ideológia môže obrátiť proti ľuďom, ak je príliš dôsledne aplikovaná v reálnom svete.
Celú esej Laury Brazovej si prečítajte sami, ak máte záujem.

Ďalšia esej od Jamieho Doppa s mnohovravným názvom Subject-position as victim-position in The Handmaid's Tale ma rozladila, lebo sa zdá, že pán Dopp namiesto analyzovania daného (román je napísaný a iný už nebude) obviňuje, či snaží sa autorku usvedčiť, že Príbeh služobníčky kvôli Fredovej pozícii obete nefunguje ako feministický apel, skôr naopak. 
Lenže fanúšikovia tejto knihy ťažko budú esej považovať za prínosnú, keď jej obsah tvorí vlastne ponosovanie práve na to, čo si na románe obľúbili - že Atwoodová nepodáva všetky fakty a detaily na podnose ako vypitvanú žabu, ale naopak zamlčí všetko, o čom si myslí, že zamlčané, zahmlené a ponechané na fantázii i duševnom založení čitateľa má byť (dobrým príkladom je rozdielne chápanie čitateľov v prípade záchrany Fredovej - kedy, kde a v akej situácii zanechala nahrávky).
Okrem toho sa zdá, že autorovi štúdie vadí - napriek tomu, že veľmi dobre chápe funkcie a mechanizmy subžánru dystopickej fikcie - už samotný leitmotív diela, antiutopické spracovanie tematiky utláčania žien. Opakovane sa pokúša nájsť praskliny v konštrukcii príbehu, akoby túžil podkopať jeho integritu. Svojim snažením spochybniť každý drobný rozpor zároveň zabúda na kľúčový moment - že má do činenia s beletriou.
Na každého čitateľa pôsobí antiutopická fikcia (či špekulatívna, ako ju nazýva Atwoodová) ako mrazivý apel. No nenavrávajme si, že napísanie niektorej z nich už zmenilo beh dejín. Preto možno nie je na mieste také smrteľne vážne uchopenie konkrétneho diela, prisudzovanie mu enormnej zodpovednosti, ako nám predvádza Jamie Dopp. 
Na jednej strane sú niektoré jeho argumenty o "limitoch Príbehu služobníčky ako politického textu" oprávnené, na strane druhej sa mi žiada zvolať - preboha, veď je to literatúra! Akokoľvek geniálna Margaret Atwoodová je a čo všetko dokáže do svojich diel zakomponovať, pracuje s textom literárne. Je to próza, príbehy, fikcia. Keby túžila ľudstvu hovoriť svoje názory priamo, podávať ich na surovo, stala by sa reportérkou. Lenže ani u tej najodvážnejšej spravodajskej siete by sitom spoločenskej autocenzúry neprešli myšlienky, ktoré ako spisovateľka môže odovzdávať slobodne, pútavo, zabalené v próze či poézii... hoci špekulatívnej, ktorá dovoľuje autorovi vymýšľať a domýšľať "čo by bolo keby". 
Veď na príncípe "kde bolo tam bolo" stojí rozprávanie príbehov od praveku. Nemali by sme na to zabúdať. 
Pán Dopp zabral väčšinu svojej štúdie vlastne kritizovaním toho, že román je, aký je. Mohol rovno povedať, že sa mu kniha nepáčila, preto-lebo. On napísal dlhú úvahu o tom, že vplyvný a preslávený román sa dal napísať lepšie.
Aj Biblia a Korán sa určite dali napísať "lepšie" a možno by posledných dvetisíc rokov história ľudstva vyzerala úplne inak...
A možno som Jamieho Doppa nepochopila. Ak si ho prečítate a prídete k tomuto záveru, príďte mi prosím vysvetliť, čo chcel vlastne povedať.  


Potom tu máme esej Tary J. Johnsonovej, ktorá si ako objekt skúmania vybrala z románu jeden aspekt: The Aunts as an Analysis of Feminine Power in Margaret Atwood's The Handmaid's Tale, čiže Tety ako analýza ženskej moci v Príbehu služobníčky. Mnoho čitateľov a predovšetkým čitateliek ocení tento text ako pripomenutie toho, čo väčšina z nich určite vnímala, no neuvedomovala si - že "tety", ktorých úlohou bolo prevychovávať služobníčky i ďalej "duchovne" viesť ženskú časť gileádskej spoločnosti, mali vlastne v rukách nezanedbateľnú moc
Johnsonová vyslovuje názor, že tety mali dokonca porovnateľnú ak nie väčšiu moc ako samotní velitelia. Dokladá to okrem iného aj slovami samotnej autorky a citáciou z epilógu románu, ktoré hovoria o tom, že ak chce vládnuca vrstva kontrolovať určitú skupinu, neexistuje lepší spôsob než použiť na to členov tej danej skupiny. Pre historikov to napokon nie je žiadna novinka, Atwoodová ju odpozorovala z dejín imperializmu a dokázala túto nečestnú, avšak veľmi účinnú metódu vynikajúco zakomponovať do svojej knihy. 
© Erin McGuire

Ďalej nám Johnsonová pripomína, že tety sa podieľali na kontrole žien na viacerých úrovniach a výmenou za svoju nemilosrdnú službu požívali rešpekt aj výhody, ktoré ich stavali (takmer) na úroveň veliteľov - napríklad tety a velitelia boli jediní, ktorí mali v Gileáde dovolené čítať a písať.
My si z toho môžme okrem iného vyvodiť, že ani odporcovia feminizmu nemôžu Margaret Atwoodovú obviniť z radikalizmu pripisujúceho všetko zlo mužskej populácii na úkor žien. Atwoodová je jednak príliš inteligentná i chápavá, aby zapadala do tejto zjednodušujúcej schémy a jednak hľadá zlo (ale i dobro) v človeku ako bytosti bez ohľadu na jeho pohlavie či zázemie.
Zájdem ďalej a poviem, že to, čo robí postavy i udalosti v Príbehu služobníčky takými fascinujúcimi, nie je pátranie po dobre a zle - ktoréže termíny sú samé o sebe veľmi čiernobiele - ale štúdium ľudského strachu. Strachu, ktorý dokáže byť mocnejší ako dobro i zlo. Ale to už odbieham bokom a do vlastných úvah.   
V každom prípade, esej Tary Johnsonovej patrí medzi tie, ktoré vám odporúčam prečítať.

No a posledná esej, ktorú vám predstavím, je Sufi Mysticism in Margaret Atwood's The Handmaid's Tale od Nancy V. Workmanovej. Prečo sufický mysticizmus? Čitateľ si všimne, že pred začiatkom románu je okrem zásadného úryvku z Biblie o Jakubovi a Ráchel a citátu z Jonathana Swifta (aj ten sa v esejach vysvetľuje, ale nebudem sa ním zaoberať) aj príslovie z učenia sufi: "V poušti není žádný nápis: Nepojíš kamení." 
Nancy Workmanová vzala symboliku Atwoodovej odkazov pekne od podlahy - najprv stručne rozoberá zmysel venovaní a úvodných citácií, potom sa vrhne sa samotný sufizmus a výklad uvedeného príslovia. Pokračuje hĺbkovou analýzou symbolizmu románu a napokon pomocou príkladov ilustruje Atwoodovej rafinovanú hru so slovami a silu autorkinho jazyka. 
Veľmi zaujímavo sa venuje postave Moiry, ktorá v románe prejde zásadnejším vývojom než samotná Fredova: "Tak ako Fredova používa vlastnú verziu sufického mysticizmu, aby pochopila a dala zmysel svetu okolo seba, tak sa na svoju kamarátku z detstva Moiru díva ako na "sväticu", ktorá jej má pomôcť porozumieť. Odmietajúc ustálené ženské vzory reprezentované Serenou Joy, tetami i svojou matkou, Fredova premieta do Moiry mnohé cnosti ako statočnosť, smelosť a predovšetkým sexuálnu nezávislosť, lebo je to práve Moirin lesbismus, ktorý ju od Fredovej najviac odlišuje. Tým, že odmieta akceptovať heterosexuálnu nerovnoprávnosť a romantizujúce predstavy "zamilovávania", Moira si zachováva nevinnosť napriek tomu, že sa telesne každú noc odovzdáva U Jezábely." (koniec citácie)

Chvíľami som sa v zložitom texte strácala a niektoré Workmanovej závery považujem už sa subjektívne fabulácie, to však nič nemení na tom, že ide o originálny uhol pohľadu vo fundovanom prevedení. I keď bola táto esej zo všetkých najnáročnejšia na vnímanie i premýšľanie, rozhodne ma priviedla k viacerým významným ponaučeniam z diela i spisovateľských a intelektuálnych schopností Margaret Atwoodovej, pred ktorými snímam klobúk.

Tak to by sme mali. Dúfam, že ste sa pri čítaní natrápili menej ako ja pri štúdiu a spracúvaní podkladov :-)

Pracovná poznámka: Najprv ma pri vyhľadávaní štúdií navigoval Google, cezeň som sa dostala na najzaujímavejšie zhromaždisko textov, Luminarium. Vybrala som ti tie eseje a študijné pomôcky, ktoré mali ešte živé adresy, dostupné plné texty a zaujali ma. Najtvrdšími orieškami boli pre mňa Workmanová a Brazová. Ak máte chuť, kľudne pátrajte ďalej. Mám dojem, že Príbeh služobníčky i ďalšie Atwoodovej romány sú vďaka svojej hĺbke a mnohoznačnosti veľmi obľúbeným terčom skúmania odborníkov západných kultúr.


Neodchádzajte, ešte nekončíme...

Tri pikošky pozbierané v esejach

Profesor Paul Brians má široký všeobecný rozhľad, lebo si všimol, že postava veliteľovej manželky a bývalej náboženskej speváčky Sereny Joy je viac než podobná živej predlohe menom Tammy Fay Bakkerová a jej prednášky o dobrých manželkách sú zase jasnou satirou na kariéru konzervatívnej americkej političky Phyllis Schlaflyovej. Prvá bola kresťanskou speváčkou, kazateľkou aj televíznou osobnosťou, preslávenou najmä vytetovaným obočím a kilami maskary, tej druhej sa v roku 1973 podarilo sabotovať schválenie Dodatku rovnoprávnosti, ktorý sa tu už spomínal. Napísala 20 kníh a celý život bojuje proti feminizmu a za staré dobré tradície "stepfordských manželiek" starajúcich sa o domácnosť a poslúchajúcich na slovo svojich mužov.  
Ďalej si pán profesor všimol, že Atwoodovej zámerne zlý prepis "univerzita Denay, Nunavit" (namiesto správnych geografických názvov Dene a Nunavut) je zacielený na výslovnosť a význam tohto spojenia: dinaj nanevit = deny none of it = nič nepopieraj. Čo je podľa autora eseje zároveň paródia či parafráza na tradíciu "nikde" názvov v anti-utopickej literatúre (utopia jednak znamená nikde a Samuel Butler nazval svoju utópiu Erewhon, po našom Ednik). Ešte má táto slovná hračka obsahovať druhotné narážky na geopolitické vzťahy severných teritórií Kanady, ale tie sa mi už naozaj študovať nechce :-)

No a Nancy Workmanová nám dáva k dobru informáciu, aby sme vedeli, komu bola kniha venovaná. Perry Miller bol váženým historikom a odborníkom na americký puritanizmus, ale čo je zaujímavejšie, druhá menovaná, Mary Websterová, je žena, ktorú v 17. storočí odsúdili na smrť obesením ako čarodejnicu a ona prežila vlastnú popravu... a je zároveň prapredkom Margaret Atwoodovej! Okrem venovania Príbehu služobníčky napísala o nej báseň Poloobesená Mary.

Detaily a závery z epilógu Príbehu služobníčky, ktoré sa oplatí spomenúť

Každý kto knihu čítal, vie, že ju uzavierajú takzvané Historické poznámky, ktoré vysvetľujú, čím vlastne predchádzajúci príbeh je - historickým dokumentom, artefaktom nájdeným na území už bývalého Gileádu - a jeho pozadiu je venovaná prednáška odohrávajúca sa "v súčasnosti", vyše 200 rokov po vzniku republiky. Prečítala som si ich znova, lebo medzi čítaním, písaním recenzie a skladaním tohto materiálu som (oprávnene) nadobudla dojem, že som asi pri konci zaspávala a nevenovala dostatok pozornosti tej časti knihy, ktorá je najviac nahustená informáciami... bolo viac než potrebné občerstviť si pamäť:

- záverečná prednáška profesora Pieixota sa odohráva v roku 2195 a je dvanástym sympóziom bádateľov v odbore dejín Gileádu. To znamená, že prvé sympózium sa konalo v roku 2183. Zároveň sa z nej dozvieme, že vedci označujú fázy existencie tohto teokratického štátu ako "raný Gileád" a "stredné obdobie Gileádu". Okrem toho spomínajú niekoľko prevratov a čistiek (takých typických pre diktatúry) a dokonca "gileádske občianske vojny". Všetko naznačuje, že vláda Gileádu pretrvala niekoľko desaťročí, no možno aj oveľa dlhšie. Konkrétne sa to však nedozvieme. Vieme iba toľko, že Fredovej nahrávka je podľa vedcov stará minimálne 150 rokov. Všetko ostatné je príliš nejasné, než aby som tu začala rozoberať rôzne varianty riešenia. To by som mohla napísať samostatnú esej, ale zase by to bolo len subjektívne vykladanie jediného pohľadu. Myslím, že je úplne v poriadku, ak majú čitatelia odlišné pohľady a každý si chová vlastnú verziu.

- iná zmienka prednášajúceho hovorí, že Gileád zmenil mapu severnej pologule - no nedozvieme sa, či dočasne, alebo trvalo. Nezistíme ani aktuálny geopolitický stav spoločnosti, i keď niektorí literárni vedci vo svojich štúdiách poukazujú na sexistické narážky profesora Pieixota a vyvodzujú z toho vlastné závery.

- spomína sa aj republika Texas a ak to správne chápem, vznikla buď po rozpade Gileádu, alebo to potvrdzuje môj subjektívny názor, že Gileád nikdy nezaberal celé územie USA a Kanady, ako mnohí uvádzajú.

- neplodnosť belošského etnika bola spôsobená nekvalitou životného prostredia, toxickými látkami, insekticídami, chorobami. Na túto informáciu naráža study guide Paula Briansa, keď hovorí o extrapolácii knihy Silent Spring.

- kolónie definuje prednášajúci ako "mobilné populácie" využívané na upratovanie toxického odpadu. Ale napríklad aj poľnohospodárstvo fungovalo na tej istej pracovnej sile. Takže v rámci kolónií existovali horšie aj lepšie miesta... Aj v tomto detaile som v recenzii trošku dezinformovala ("Nedozvieme sa ani to, kde sú zmieňované Kolónie") a za to sa ospravedňujem. Asi som pri dočítavaní knihy naozaj už napoly spala.

Tento článok dočítali do konca asi len skalní fanúšikovia románu, ale ak sa dostali až sem, verím, že sa im páčil :-)
 
Použité citácie sú z môjho vydania knihy Margaret Atwoodová: Příběh služebnice (BB/art, 2008)

Pre vaše potešenie som článok ilustrovala rôznymi knižnými obálkami Príbehu služobníčky a dvoma inšpirovanými ilustráciami.
foto Margaret Atwood © George Whiteside
ilustrácia č. 1 © Jessica Trevino
ilustráčia č. 2 © Erin McGuire

Súvisiace:

3 komentáre:

  1. Teda, toto bol záťah :) obdivujem tvoju ochotu to všetko čítať (aj toho hundroša :) ) a ďakujem, že si to takto krásne zhrnula. Ten román ma fascinuje čoraz viac, zdá sa, akoby v ňom bol celý svet.

    Tá žena má fakt niečo do seba.

    A výborná práca, skutočne!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mňa len zaráža, ako sa jej diela dokážu tak diametrálne líšiť. :-/ Príbeh služobníčky je antiutopický román par excellence, ale taký Oryx a Crake (z roku 2003)... No... Síce to isté zameranie, ale príšerne a klíšeovite napísané, plus totálne nevierohodné a stereotypné postavy (najmä Glenn, alias Crake).

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).