Matti Rönkä: Muž s tvárou zabijaka

Tak som si prečítala prvú zo série detektívok fínskej celebrity Mattiho Rönku, ktorej ďalšie časti už vydavateľstvo Ikar pripravuje pre slovenský trh. Nebola som s ňou navýsosť spokojná, skôr som v rozpakoch. Napriek tomu alebo práve preto sa mi derie na myseľ viac vecí, ktoré sa o nej dajú napísať. Aj tých pozitívnych :-)



Mám rada severské detektívky, predovšetkým tie súčasné islandské. Celkovo mi imponuje chladná atmosféra Škandinávie, zachmúrená obloha a postavy introvertných vyšetrovateľov, ktorí sú všetko možné, len nie nabúchaní superhrdinovia.
Pravda, Viktor Kärppä toto pravidlo trochu porušuje - nie je vyšetrovateľ, iba súkromný detektív a "sprostredkovateľ" najrôznejších službičiek na hranici legálnosti. Navyše je fyzicky zdatný absolvent špeciálneho výcviku v Červenej armáde.
Má "priateľov", ktorí sa pohybujú pre zmenu na hranici podsvetia alebo aj za ňou, i známych spomedzi fínskej polície či bývalých agentov KGB. Pestrá zbierka obchodných partnerov.
Gornostajev, narodený v rusko-fínskom pohraničí, sa po emigrácii do Fínska premenoval na Kärppu (oba výrazy znamenajú hranostaj). Nezaprie, ze je poznačený zážitkami zo sovietskej armády i hlbokou láskou k svojej mame. Žije sám v Helsinkách, rád bežkuje a občas zbalí peknú babu. Vyvolávajúci dojem trojitého agenta je v skutočnosti verný iba sám sebe a vlastným pravidlám.
V kruhoch, kde sa Viktor pohybuje, sa samozrejme vyžaduje extrémna lojalita, cez to všetko si uchoval morálku i svedomie.
Triviálnu čiernobielosť hrdinov však nečakajte. Mafián Ryžkov je sviňa, ktorá má jemnú manželku a malú dcérku, pašerák Karpov je tvrdý, ale do istej miery čestný sympaťák, a drsný policajt Korhonen pôsobí síce komicky, no cítiť z neho presvedčenie bojovníka proti zločinu.
Celkom poctivý a "rovný" nie je nik. No všetkých spája jedna zásada: účel svätí prostriedky. To však platí pre väčšinu z nás - iba tie prostriedky sa líšia...

Vo svojom debutovom príbehu sa Viktor Kärppä zapletie okrem ruskej aj s estónskou mafiou, lebo dostane za úlohu pátrať po Sirje Larssonovej, ktorá je na prvý pohľad len tichou manželkou postaršieho Fína. Krv ju však spája s obávaným tallinnským bratom menom Jaak Lillepuu.
Sirje zmizla a pán Larsson si najme Viktora, aby po nej pátral. Ten sa takmer do úplného záveru knihy motá po Helsinkách a okolí, pracuje striedavo pre Karpova, Ryžkova, tajného agenta Arkadija či informuje Korhonena. Navštívi chorú mamu v rodnej Sortavale, stretne sa s bratom Alexejom a začne chodiť so študentkou Marjou.
Až na posledných dvadsiatich stranách sa ten spletenec deja odrazu zvrhne na veľké finále. Showdown in Helsinki. Čitateľ dostane zopár omračujúcich zvratov, chvíľu nervozity... a je koniec.

Nemôžem povedať, že by sa mi čítalo zle, ale namiesto aby ma autor udržiaval v napätí, skĺzavala som k ľahostajnosti a len čakala, či sa niečo poriadne ešte udeje. Čoraz viac som si uvedomovala, že na celkový dojem z románu bude mať veľký vplyv jeho rozuzlenie. To bolo nakoniec uspokojivo prefíkané i šokujúce, ale na môj vkus sa naň Rönkä príliš zdĺhavo pripravoval.

Ako detektívka to za veľa nestálo. Ako naštartovanie série, takzvaný pilotný diel môže byť. Verím tomu, že Matti Rönkä mal v čase písania knihy v pláne aj tie ďalšie (zatiaľ štyri). Potreboval sa od niečoho odpichnúť a Muž s tvárou zabijaka sa stal bestsellerom, pričom je mi ťažké odhadnúť, aký podiel na tom mala známosť autora sťaby moderátora hlavných správ najväčšej fínskej televízie. Koľko ľudí by si u nás kúpilo román od Patrika Švajdu?
V každom ohľade Rönkova sláva nie je úplne nezaslúžená. Vie písať, tvoriť slušné dialógy a hlavne dokáže budovať uveriteľné charaktery bez toho, aby sa viditeľne namáhal. Človek by dokonca mohol sarkasticky podotknúť, že sa usiloval primálo... čo môžete chápať aj ako kompliment. 
Mňa však rušili dlhé poetické opisy, ktoré síce pomáhajú navodiť atmosféru, no len kým si neuvedomíte, že už dve strany čítate umelý predlžovač útleho príbehu. Bez ohľadu na to, či dokázal zaujať, ma už po pol strane prepadla nutkavá túžba vrátiť sa k tomu, čo je dôležité. Ako sa často hovorí pri filmoch, tejto knihe by skrátenie o 15 strán vôbec neublížilo. A to nespomínam "itineráre" veľmi detailne sprevádzajúce ulicami a krajinou, ktorých neznášanlivosťou som už známa. Jednoducho sa mi tento román zdá akýsi prázdny, vzhľadom na to, čo sľubuje jeho povesť (i tretie miesto v Deutscher Krimipreis 2008).

Skúseného čitateľa zamrzí aj nedostatok redakčnej práce, keď si všíma preklepy vo fínskych reáliách, miestami trochu komplikovanú štylistiku alebo zvláštne narážky zaváňajúce nezvládnutou frazeológiou. Aj keď oceníte dobrý preklad Petra Kerlika, bude sa vám zdať, že redigujúca Marcela Košťálová sa od práce nepretrhla.

Severská detektívka sa už stala samostatným žánrom a v posledných rokoch zažíva renesanciu aj u nás. Škandinávskych autorov píšúcich napínavé kriminálne príbehy sa vyrojilo ako húb po daždi a zdá sa, že čitatelia sa ich nevedia nabažiť podobne ako upírskych ság. Ja som sa dosiaľ zameriavala predovšetkým na tie islandské, ale z anotácií a reputácie tých najslávnejších mám dojem, že "kontinentálna škola" je drsnejšia i krvavejšia, než tá "ostrovná" islandská. Mne osobne svojou zadumanosťou vyhovuje viac tá druhá.  
Muž s tvárou zabijaka je niekde na pomedzí a myslím, že tie reklamné slová o násilí sú viac pokusom o zachytenie správnej vlny než úplnou pravdou. Na niekoľko vrážd v Rönkovom debute prišlo, no od takého Stiega Larssona a jeho série Millennium, na ktorú sa stále ešte pripravujem, očakávam brutality rozhodne oveľa viac.

Matti Rönkä: Muž s tvárou zabijaka (Ikar, 2010)

P.S.: Matti Rönkä prišiel slovenské vydanie osobne predstaviť do Bratislavy - na krste som sa mala zúčastniť, bohužiaľ mi to nevyšlo, pretože sme mali fukoty u veterinára. Tak si aspoň prečítajte aké to bolo a zaujímavý rozhovor s autorom.

Súvisiace: 
Stieg Larsson: Muži, kteří nenávidí ženy (Milénium 1)
Stieg Larsson: Milénium 2 a 3
Najislandskejšia islandská detektívka
Arnaldur Indridason: Hrob v ledovci
Arnaldur Indridason: Jezero
Arnaldur Indridason: Dech smrti