Juraj Králik: Odkaz satanskej planéty

Táto recenzia sa vyznačuje (márnou) snahou potláčať emócie a naopak vyzradí celý obsah knihy. Aj tak ju väčšina z vás nikdy čítať nebude.
To mi verte.


Príbeh sa odohráva vo švajčiarskej Ženeve. Po rozťahanom úvode dostane novinár Joe Barlow pozvanie k významnému fyzikovi Mallory-Kingovi. Ten sa momentálne nachádza v blázinci a začne rozprávať Barlowovi príbeh svojho zmiznutia spred roka. V búrke zablúdil v lesoch pri Montreaux, kde sa zatúlal k šialenému profesorovi Thörpemu a okamžite sa zaľúbil do jeho netere Manon.
Profesor po večeroch núti neter a hosťa rekonštruovať scény zo slávnych dramatických diel, megalomansky rozpráva o vede a vesmírnom cestovaní a vymieňa si tajomné vety so svojím asistentom Igorom... pardón, Franzom ;-) Potom Mallory s radosťou prijme pozvanie do profesorovho laboratória, aby sa nechal nachytať a cez čudnú "obrazovku" prehodiť na inú planétu, čo je vlastne antisvet. V ktorom panuje z rôznych dôvodov hlboká beznádej a nešťastie.
Vynorí sa teda z mora na žalostne znečistenej planéte, kde zostalo iba jediné mesto. Na pláži ho odchytí ďalší profesor, Vergilius, a v nasledujúcich dňoch dôkladne prediskutujú vedu, pomery a škodlivosť kyslých dažďov v Infelícii. Tento profesor má hendikepovanú dcéru Euridiku, ktorá je raz upútaná do guľovej konštrukcie podporujúcej všetky končatiny a inokedy sa bez problémov pohybuje po skalách. Mallory sa zaľúbi do Euridiky. Potom zistí, kto sú záhadní ONI, ktorí vraždia, manipulujú a unášajú obyvateľov (čo spravia aj Vergiliovi), vyznajú si s Euridikou nehynúcu lásku... a pri prvej príležitosti skočí do dimenzionálnej diery, vráti sa do Thörpeho laboratória, ktoré vybuchne spolu s kusom kopca a už (asi) nemilovanou Manon... a Mallory unikne.
Lenže po návrate do prostredia liečebne vysvitne, že pán Mallory je naozaj blázon a všetko mu to našepkala jeho psychická porucha.
Čitateľ spolu s Barlowom pochopí, že nemá zmysel sa príbehom ďalej zaoberať.

Neznie to príliš lákavo a obsahovo by to vystačilo na poviedku. Optimista si možno povie, že pri talentovanom autorovi sa aj z trápnej zápletky dá vyťažiť dobrý text. V prípade Juraja Králika k tomu nedošlo.

154 stranová novela trpí priam neskutočným množstvom literárnych neduhov. Autor si kompenzoval svoje zámery i maniere do takej miery, že vytvoril ťažko stráviteľnú litániu zaváňajúcu poučovaním, romantickou naivitou a infantilnou čiernobielosťou.
Bezúhonný hrdina versus šialený vedátor, utláčaní občania Infelície versus zmutovaná mimozemská entita a veľká láska na druhú. Sujet by sa dal ilustrovať ako kombináca starej Bondovky, niekoľkých epizód Doctora Who a celej sezóny Doktora z hôr.
Alpské scenérie, presladené bukolické idyly, frankensteinovské obrazy a kŕčovité dialógy slúžia len ako intermezzo pre najobľúbenejší nástroj autora - tým sú siahodlhé a nudné monológy postáv vysvetľujúce základné/pokročilé/prelomové fyzikálne objavy, v hrubých rysoch objasňujúce moderné technológie či rozoberajúce emotívno-intelektuálny dopad druhej vety štvrtého klavírneho koncertu Ludwiga van Beethovena na hlavného hrdinu.

Ten je taký neskutočný zúfalec, že sa na počkanie zamilúva do každej sukne, ktorá prejde okolo, bez odporu prijíma všetko čo sa mu deje, a popri riešení zásadných otázok technologického rozvoja mu ani nenapadne klásť si otázky, ktoré by riešil každý normálny človek - napríklad "Ako sa odtiaľto, sakra, dostanem?" Čo je nakoniec dobre, inak by sa vedecko-fantastická novela mohla zmeniť na vedecko-filozofický foliant.
A vôbec na mňa abundancia stredovekej romantiky pôsobila skôr opačne - George Mallory-King vyzerá ako emocionálne okýptený idiot, ktorý si v mene vznešených citov zamieňa chtíč za lásku. Profesor Thörpe je ukážkovo trápny zloduch ako vystrihnutý z komiksu a ešte aj jeho asistent nutkavo evokuje bondovského poskoka Jawsa so železnými zubami. Panenské postavy dievčat zase pripomínajú Janu Eyrovú kríženú s Barbarellou. Všetko ako zo zlatého veku Hollywoodu, nechýbajú blesky, igelit ani popkultúrne odkazy staré 60 rokov, bohužiaľ s chybou - Danielle Darrieux s Jeanom Maraisom vo filme Kráska a zviera nehrala.

Králikove dlhočizné vysvetľovačky fungovania atómov, fotónov, tachyónov, rozmerov a fyzikálnych zákonov sú zbytočne popretkávané laickými formulkami (atómy sa "snúbia", plazma je "zdisciplinovaná"), pretože im to rozhodne nepomáha. Ozajstný laik sa otrávi a unudí, profesionál skôr zasmeje, lebo podľa môjho kamaráta z MatFyzu sú definície po odbornej stránke často zavádzajúce až mylné.
Nezanedbateľné miesto v príbehu má predvedenie autorovej znalosti vzácnych francúzskych vín, divadla, klasickej hudby, opery a snáď aj švajčiarskych syrov... aby bolo jasné, že máme do činenia s vysokou spoločenskou úrovňou.

Ale posvieťme si trošku aj na myšlienkový obsah knihy. Vo svojej podstate je Odkaz satanskej planéty tým, čím sa zove. Na počudovanie to nie je odkaz pro-kresťanský (symbol Satana je použitý niekoľkokrát), ale pro-ekologický. Ide o nie príliš rafinovane maskovaný apel, aby sme si prestali ničiť životné prostredie a vlastnú planétu.
Áno, takto to vyzerá na Zemi už dnes. Králik používa nástroje dystopickej sci-fi, aby nás na to upozornil. Hlavnú myšlienku diela napokon aj sám vyslovuje na niekoľkých miestach a teda neponecháva nič náhode. Infelícia je antiutopická vízia našej budúcnosti, varovné podobenstvo o ľudstve rútiacom sa do záhuby. Na jednej strane vyspelé technológie, na druhej bezhlavá devastácia prírody v mene peňazí... a v mene nejakého cudzorodého centrálneho mozgu ovládajúceho roboty aj ľudí, symbolizujúceho neviem čo. Z tejto časti som sa už nevysomárila, pardonnez moi.

Ak však nebudeme podceňovať inteligenciu a rozhľad autora - čo by mohla byť pri jeho profile naozaj škoda - prídeme k záveru, že všetko je paralelou na niečo. Ale čo a na čo, to sa málokomu chce riešiť v ťarbavom texte, ktorý slabosťou spracovania nakoniec nutne pôsobí skôr ako predimenzovaný chaos, než veľkolepá intelektuálna scéna, ktorou iste chcel byť. Tak opäť prichádzame k ponaučeniu, že silný morálny odkaz na dobrú knihu nestačí. Napokon aj písanie je sčasti remeslom a jeho zvládnutie vyžaduje okrem chuti a nápadu aj splnenie viacerých ďalších podmienok. Nenadarmo sa vraví, že písať sa má pre čitateľov, aspoň teda v tom zmysle, aby sa nejakí našli, ktorí dočítajú knihu do konca...

A teraz si držte klobúky, Jeho Excelencia JUDr. Ing. Juraj Králik CSc. je bývalý československý veľvyslanec, polyhistor, spisovateľ, výtvarník a milovník hudby. Má za sebou oslnivú diplomatickú kariéru, počas ktorej radil štátnikom, prednášal na univerzitách a vydal 14 kníh. Bezpochyby ide o váženú osobnosť, ktorá si zaslúži úctu.
Skláňam sa pred jeho profesionálnymi zásluhami, ale jeho posledné beletristické dielo jednoducho nemôžem prijať ako dobré v nijakom ohľade.

Prečítajte si túto knihu, ak chcete vedieť, ako asi myslia a rozprávajú sa skutoční "nerdi" alebo ak ste jedným z nich. V opačnom prípade sa pri Odkaze satanskej planéty nedostanete ani po tretiu stranu. Sitcomový Sheldon Cooper je v porovnaní s týmito hrdinami fascinujúci spoločník. Ak takýmto spôsobom komunikuje a trávi čas intelektuálna elita, nech radšej navždy zostanem rozumným sedliakom a budem si užívať diela majstrov fantastiky, ktoré si kupujú a milujú ďalšie tisíce nenáročných sedliakov... ale toto nie!
Šampanské? Díky! Radšej kofolu!
Nie je čo riešiť.

Juraj Králik: Odkaz satanskej planéty (Panoráma.sk, 2010)

Súvisiace:

Boris Kalinin: Mimozemšťania na zemi ako doma