Dušan D. Fabian: Pestis Draconum

Vystrelil zo strechy ako šíp. Ale len preto, aby sa vzápätí mohol znova obrátiť, strmhlav na ňu zaútočiť a premeniť ju na ruiny.
Aj s hodinami, samozrejme.
Akonáhle trúbenie utíchlo, sám zaryčal tak hlasno, že ho muselo byť počuť až v Žiari nad Hronom, zatrepal krídlami a vyrazil, podobne ako včera večer, smerom na Sitno. Hnev ho však stále neopúšťal. Cestou sa splašene vrhal na ľudské obydlia, ničil ich strechy a namosúrene na ne pľuval oheň.
Trojica na Kalvárii len zdesene hľadela za jeho vzďaľujúcim sa chvostom a dlho sa nevládala zmôcť na slovo.
Ticho napokon prerušil doktor Michalko.
"Tak toto asi neutajíme, dievčence..." povedal a nechal kameru pomaly klesnúť k boku.
(Dušan D. Fabian: Pestis Draconum, s. 27)


Začala som jednou milou ukážkou z knihy a hneď v úvode rozprášim chválu, aby som vopred odčinila drsnú kritiku, ktorou plánujem autora počastovať hneď potom.

Takže Pestis Draconum je ako román mladého slovenského autora píšuceho fantasy a horor samozrejme úplne skvelý :-) Dokonca unikátny a pomerne originálny, ak vezmeme do úvahy, že autorova tvorba sa odohráva v súčasnosti a vychádza s aktuálnych reálií. Fantastika aplikovaná na súčasné Slovensko je predsa len úzkoprofilový tovar. Väčšina našich poviedkárov i spisovateľov sa venuje klasickejším podobám historickej fantasy, futuristickej sci-fi alebo alternatívneho bezčasia.
Ale Dušan "Duke" Fabian si vybral to, čo poznáme každý najlepšie - súčasnosť - a ide mu to s ňou veľmi dobre.
A keď si odmyslíme, že slovenské vydanie Pestis Draconum sa hemží preklepmi a v podstate to nie je ničím prevratné dielo ponúkajúce revolučné myšlienky či bezprecedentne dokonalý štýl, potom s kľudným svedomím môžeme zhodnotiť, že zároveň ide o čítavý, napínavý a príjemne oddychový zážitok zo známeho prostredia. Jedným slovom fajn čítanie, ktorému kraľuje - opäť vzhľadom na okolnosti, že máme pred sebou talentovaného spisovateľa, ale nie je to Gaiman - majstrovsky zvládnuté finále v závere knihy.
Práve konečné vyvrcholenie mi vlialo novú krv do žíl, keď už som Pestis nedočkavo doklepávala, unavená zaplietaním deja v druhej polovici knihy. V ňom autor v akčných sekvenciách pospájal posledné neukončené nitky príbehu, vytiahol i zbúral niekoľko žánrových klišé, oba druhy šikovne využil vo svoj prospech a celý ten cirkus Humberto plynule ukočíroval až k záverečnej ďakovačke.
Teda takto analyticko-syntenticky si to pamätám ja :-)

Lenže... lenže druhý román talentovaného Košičana má s tým prvým (Invocatio Elementalium) spoločné viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. A nie sú to iba rovnaké postavy, bohužiaľ...

Pokým v Invocatio Elementalium sa bojovalo proti mocou posadnutému Azízovi, túžiacemu vyvolávať temných elementálov a zachraňovala sa obeť ohnivého démona, v Pestis Draconum sa likviduje obrovský drak a zachraňuje obeť medzidruhovej lásky. Takže opäť tu máme základnú schému boja i ochrany, k tomu zopár tajomstiev, detektívne pátranie, rovnakú bandu frajerov a skoro rovnako nebezpečnú hrozbu. Súvislostí s predchádzajúcim príbehom habadej.

To, že je Pestis voľným pokračovaním Invocatia, je absolútne v poriadku.

Ide o druhý rozsiahlejší príbeh venovaný magickým dobrodružstvám košickej skupiny Zasvätených, s doktorom Michalkom na čele, Tamarou Bernáthovou v závese, Braňom Hrdinom pri notebooku a Dávidom Ábelom ako posledným prírastkom.
Práve Dávid bol ústrednou postavou prvého románu a v čase pokračovania je už o niekoľko rokov starší, skúsenejší a naučil sa trúsiť rovnaké suché vtipy, ako jeho kolegovia. Z obete a zelenáča sa stal ostrieľaný macher. Oveľa viac, než že absolvoval neúspešný milenecký vzťah s ukážkovou "Tamarou Croft", sa o jeho živote medzi dvoma knihami nedozvieme.
Na pitvanie súkromia však nieto času, na rade je opäť akcia, mágia a mytológia. Aj to je celkom v poriadku, Fabian nepatrí k filozofujúcej vetve fantastiky a chce čitateľov predovšetkým baviť. Okrem rozvinutého pozadia príbehov a menej či viac podrobného nahliadania do osudov svojich postáv nejde príliš hlboko. Čím pravdaže nenaznačujem nič negatívne, práve naopak - ak sa autor silí do neprirodzenej pózy, obvykle to končí fiaskom - ale Duke vie veľmi dobre, kde sú jeho kvality. Vo svojom veku má ešte more času, aby ich ďalej vybrusoval :-)

Menej v poriadku je môj dojem, že sa od Invocatia vlastne nič nezmenilo a okrem nových kulís je všetko po starom. Chýbala mi inovácia, posun, vzrušenie z objavovania nového diela, aj keď spracovanie motívu dračej zhuby bolo zaujímavé. So sklamaním som zisťovala, že sa opakujú nielen motívy, ale aj neduhy, ktoré som autorovi vyčítala už v starej recenzii Invocatia - aj keď uznávam, že v menšej miere! Niekedy neprirodzené dialógy a silený slovný humor, priveľa vysvetľovania (autor ešte stále spotrebúva obrovský priestor na charakteristiku postáv, ktorým dá v románe len drobnú rolu, i keď sa mu očividne páčia) a hlavne opisy ciest v štýle itineráru pretekárov rely, ktoré ma privádzali takmer do zúrivosti.
Posúďte na príklade:
Na Hlavnej ulici sa najprv niekoľko krokov držala v tieni budov po jej pravom okraji, no potom zariskovala a prebehla krížom na jej protiľahlú stranu. Chytro obišla čerstvo natreté lavičky, prekročila koľajnice pre dobovú električku i cyklistickú cestičku, jediným skokom preskočila kamenné korýtko, ktoré o pár mesiacov naplní voda umelého potôčika, a zaradila sa do najvzdialenejšieho pásu chodníka, čiastočne krytého mladými stromčekmi. Tadiaľ ešte chvíľu pokračovala na juh.
(Dušan D. Fabian: Pestis Draconum, s. 77)

Prosím, ak je medzi vami niekto, kto rád číta v knihách podrobné opisy putovania hrdinov, ktoré nevynechajú kríčok, uličku, odbočku či prekliaty potôčik v neznámom meste, dajte mi vedieť. V opačnom prípade mi pomôžte spísať petíciu pre Dušana Fabiana, aby prestal vkladať do svojich románov zápisky z večerných prechádzok.
Lebo ja Košice, Poprad (v Invocatiu to bola Kodaň) ani ďalšie spomínané mestá nepoznám, takže ma autor mohol ulicu po ulici sprevádzať aj New Yorkom, Abú Dabí alebo bratislavskou Vrakuňou, a bolo by mi to rovnako platné. Ibačo sú tieto úseky deja náročné na vizualizáciu aj trpezlivosť. Pre nasledujúce generácie bude raz možno vzácnosťou putovať s Dukovými knihami v ruke a nostalgicky spomínať, že "namiesto tohto nákupného komplexu tu kedysi tiekol umelý potôčik", ale ja by som sa pri čítaní beletrie radšej sústredila na zaujímavejšie detaily, ako či v Košiciach majú koľajnice pre dobovú električku. Lebo ma to núti premýšľať, či sú tie dobové koľajnice niečím špecifické, či sú vedľa nich aj koľajnice pre súčasnú električku, či tie staré fungujú alebo si len tak ležia... a či to dočerta bude vôbec pre ďalší vývin udalostí nejako dôležité!?!

Ešte si trochu rýpnem do opakujúcich sa motívov - v prvej knihe sme mali Dávida, obeť útoku elementálnej bytosti a spolok Zasvätených, ktorý ho zachránil. V druhej máme malú čarodejnicu Eryxiu, ktorá je síce vďaka vynikajúco zvoleným vlastnostiam i smutnej životnej situácii ideálnou kandidátkou na Miss sympatia, ale zase je to obeť... Aj ona má magickú moc, a tak ako Dávid v Invocatiu, učí sa ju usmerňovať.
Potom tu máme mocného nepriateľa, ale to je OK, na niečom sa príbehy zakladať musia a boj dobra so zlom je stále populárny.
A máme tu Spolok zasvätených (alebo spolok Zasvätených, nikdy neviem). To sú geroji na slovo vzatí. Vždy sú free, cool a in, proste správni frikulíni. Občas robia chyby, občas musia hrať hlúpych a napriek svojim znalostiam prídu na niektoré veci neskôr ako čitateľ, keď je už takmer alebo úplne neskoro.
Zvyšuje to napätie a dobrodružná literatúra by sa bez tohto klišé nezaobišla - keby si hrdinovia všetko vopred premysleli, nebolo by predsa dobrodružstvo.
Navyše Zasvätení sú permanentne v strese a stále sa pohybujú z miesta na miesto v oktávkach alebo volvách - záleží na ich postavení. Lara Tamara Croft má samozrejme to Volvo ;-) Takže kým sa nám to tu všetko melie ako v práčke, čarodejník Dávid s mozgom Braňom jazdia po Slovensku a zháňajú Dračiu zhubu.
Takmer všetko toto s trochu pomiešanými úlohami sme mali aj v Invocatiu. I keď z globálneho hľadiska šablónovitosť nemôžem Dušanovi Fabianovi vyčítať - veď sa len pozrime na Dana Browna a iných bestselleristov...

Hlavní šéfovia aj so štábom sa striedavo pokúšajú udržať draka pod zemou a nechať sa spáliť jeho feferónkovým dychom. Myšlienka nájsť vinníka dračieho znovuzrodenia sa objaví na začiatku románu a nadlho sa vytratí. Malá Eryxia uteká pred rodičmi aj zlým starcom a pomaly nás pripravuje na odhalenie svojej úlohy v dračej adventúre. Ono z praktického hľadiska je nutnosť privedenia tejto postavy na scénu diskutabilná, ale pohnútky autora sú pochopiteľné. S najväčšou pravdepodobnosťou nechcel dievča použiť iba na spestrenie príbehu, ale skôr predstaviť novú hrdinku, s ktorou má ďalšie plány. V závere to rozhodne naznačuje.
Všetko sa to nakoniec zíde v lese pri Banskej Štiavnici, aby sa - tak ako v Invocatiu - mohlo odohrať veľké finále. Ale o tom som už hovorila na začiatku.

Takže kruh sa uzavrel a na záver len jedno múdre konštatovanie - tak ako správny kritik, ani správny čitateľ nesmie zabúdať, že kritika je vec veľmi neobjektívna, lebo je založená na subjektívnych dojmoch :-)

Napriek drobným nedostatkom je Pestis Draconum (vyd. Artis Omnis, 2008) určite knihou, ktorú by si správny slovenský čitateľ fantastiky mal prečítať. Za necelých 8 € v Brlohu vás na mizinu neprivedie.


Súvisiace články:
- takto som hodnotila prvú časť prvého románu DuKe Fabiana Invocatio Elementalium
- a takto tri tretiny, keď kniha vychádzala na pokračovanie vo Fantázii