V detstve som bola jeho horlivou fanúšičkou, milovala som ho tak, ako každý pubertiak miluje svoj prvý idol. Nejaké nostalgické spomienky ešte zostali a ak by som za poslednú dekádu nebola prešla vývojom od romantickej duše po realistického cynika, tak by som možno mala cítiť aj nejaké pohnutie, smútok...
Ale akosi mi to nepríde. Popový kráľ beztak už 10 rokov čudným spôsobom umieral na svojom zhrdzavenom tróne.
Skôr ako uvedomenie, že zomrel môj celebritný ex-miláčik, sa mi zdá, akoby skončila jedna éra.
Éra, v ktorej som ja vyrástla, prešli okolo mňa dejiny, keď padal socializmus a ako tsunami k nám vtrhol kapitalizmus, éra, keď som bola ešte malá, hlúpa aj mladučká - a všetci, ktorí to už máme za sebou, vieme, akú moc majú tieto obdobia života, - éra, kedy on vládol hudobnému svetu konca 20. storočia po boku ženského protipólu, jednej blonďavej mrchy, ktorá na rozdiel od neho z "každého hovna upletie bič" a aj 21. storočiu signalizuje, že tu bude navždy. Prinajlepšom ju budú musieť lopatou utĺcť.
Lebo ako šesťdesiatym vládli Beatles a Stouni, tak v osemdesiatych a deväťdesiatych modernú muziku globálne symbolizovali dve mená:
Michael Jackson
a Madonna
Aj keď z dlhodobého hľadiska bolo pre môj vývoj dôležitejšie, že popri adorácii už vtedy blednúcej modly som prišla do styku s prvou satelitnou MTV a hltala kilá ďalšej mainstreamovej hudby, načúvala angličtine a neskutočným tempom si rozširovala obzory... aj tak nikdy nezabudnem na jediný veľký plagát, ktorým som kedy sprznila stenu v izbe.Inak som nikdy neholdovala "tapetovaniu" postermi z Brávíčka, ale tento bol iný - ozajstný plagát z tuhého krieďáku, kúpený v kníhkupectve. Na ňom on, môjho srdca šampión.
Milovala som ten kus papiera a nechala ho na stene ešte zopár rokov po definitívnom opadnutí vášní k popovému kingovi.
Dnes necítim žiadnu stratu ohľadom osoby, ktorú som nikdy naživo nestretla a už dlho sa o ňu nezaujímala. Cítim stratu niečoho iného, nehmotného, čo bolo s ním spojené.
Neodchádza len Michael Jackson, ale pre mnohých z nás odchádza kus nášho detstva.
Tak nech im je obom mramor ľahký.
So long and thank you for the music
Výstižné. Dík, že si zhotnila rozpačitý pocit, ktorý ma od rána prenasledoval. Ani nie strata, ako skôr znechutenie nad urážlivými kecmi dnešných pubišov, ktorým už kráľ nehovorí, okrem komiksovej postavičky a možnej pedofílie, nič. Ano, svojím spôsobom to bol blázon - blázon do detstva bielych deciek, ktoré jemu chybalo. Dúfam, že jeho deťom sa dostane všetko, čo kedy jemu chýbalo a budú šťastné. A verím, že napriek všetkému bol chvíľami štastný aj on sám. Pridávam sa ku prianiu ľahkého mramoru. Nech odpočíva v pokoji - na zemi sa mu ho vela neuslo. mi
OdpovedaťOdstrániťPS: mala by som dodat, ze som jeho fanynkou nikdy nebola - napriek tomu uznavam jeho kvality
hmmm, ja ked som si to prvykrat o druhej rano (po niekolkych pivach, hruskovici a absinthe :D) precital tak som tomu neveril, myslel som si ze si niekto robi prdel. rano som kukol do novin a fuckt, bola to pravda. prva myslienka bola "jeeeeeeeezis to budeme teraz zase tyzdne pocuvat ako ludia smutia, bude aspon osem pohrebov a odvsadial bude trcat jackson". druha myslienka bola "konecne", v poslednej dobe sa uz len trapil, niekedy mi to pripadalo ako to divadlo kolo wojtylu. dufam ze tieto cirkusy po celom svete rychlo skoncia a on bude moct odpocuvat v pokoji....
OdpovedaťOdstrániť