 |
| © Martina Pilcerová |
V apríli 2008 som dostala nápad predstaviť fantastiku poväčšine mainstreamovému čitateľovi najznámejšej slovenskej blogosféry prostredníctvom prieskumu a ankety so známymi osobnosťami domácej fantastickej scény o tom, prečo práve fantastiku majú radi. Okorenila som text aj vlastnými úvahami.
Okrem iných nájdete medzi odpovedajúcimi aj spisovateľa Štefana Huslicu, ktorý už nie je medzi nami...
Trochu krčmového filozofovania o tom, prečo fantasy a sci-fi milujem ja i mnohí iní, prezentovaného prostredníctvom výrokov známych osobností slovenskej fantastiky a vlastných komentárov.
V tomto článku budem hojne používať termíny fantastika, fantasy, sci-fi. Pod termín fantastika zastreším všetky žánre, ktoré v súčasnosti patria k fantasy, sci-fi a hororu.
Science-fiction, čiže vedeckú fantastiku môžme zaškatuľkovať ako ten žáner, v ktorom je budúcnosť a vesmírne dobrodružstvá a fantasy ako ten druhý žáner, kde je mágia, putovanie, mocné prstene, dobrí hobiti a všetko ostatné :-)
A aby som sa stále neopakovala, tak fantastika = sci-fi a fantasy = SFaF.
Úvahy, ktoré vo mne už dávno tak pomaličky zrejú i spomienka na úvodník šéfredaktora časopisu Fantázia oživená iným úvodníkom editora Martina Šusta, ma prinútili opäť a komplexnejšie sa zamyslieť nad otázkami: Prečo fantasy? Prečo sci-fi?
V čom to je, že niektorí z nás prepadajú vášni pre subkultúru hlavným prúdom často zaznávanú až odmietanú? Nehrám teraz ublíženú, niekedy to tak naozaj je - priznanie k obľube SFaF a príbuzných žánrov vyvoláva znechutené úškrny a posmešné poznámky nielen u našich rodičov... Je to občas nepríjemné, pretože my sa ponížene necítime, sme hrdí na našu imagináciu a fantáziu, na schopnosť prijímať oveľa viac, než vidíme a počujeme okolo seba v bežnom živote.
Filantropicky môžme pripustiť napríklad, že zo strany odporcov ide len o neznalosť problematiky - ľudia považujú fantastiku za niečo rozprávkové, infantilné a príliš často aj brakové. Ak teda vôbec tušia, čo to je a pri podozrivo znejúcich slovách si hneď nepredstavujú čierny tyl, satanistické obrady či sado-maso orgie...
Môžem vás uistiť, že bežný fantazista žiadne obrady nevykonáva, druží sa prevažne v kamarátskej rovine a rád číta knihy. Mimochodom, vo fantastickom žánri je iba toľko isto (ak nie menej, vzhľadom na počet vydávaných kníh:-) brakovej produkcie, ako v hociktorom žánri hlavného prúdu (mainstream). Nevraviac už o tom, pri koľkých mainstreamových dielach by sa dalo polemizovať o tom, že nie sú fantastické...
Ale poďme späť k filozofovaniu a spomínaným úvodníkom:
Juraj Malíček, Fantázia 36 (1/2006), úvodník: "Často premýšľam, prečo fantastika vo všetkých svojich podobách bytostne oslovuje len určitú skupinu ľudí a nemám uspokojivú odpoveď. Sme niečím výnimoční? Sme citlivejší na chyby v Matrixe? Neviem, skôr nie, ale sám pre seba si myslím, že potrebujeme príbehy viac ako Tí druhí, nech už je to ktokoľvek a realita sa nám zdá ani nie nudná, skôr banálna. Náš svet nie je iný, len sa naň dokážeme inak pozerať. Ako deti, vidíme rozdiely medzi akože a naozaj, len sa nad ne dokážeme povzniesť. A to sa mi páči, preto som toho šéfredaktora vzal, aby som mohol posúvať tie príbehy k vám. Vo svete banalít nás potrebujú rovnako, ako my ich."
Unikanie z banálnej reality ma veľmi oslovilo. Juraj vyjadril slovami to, čo som dovtedy vnímala len podvedome. Najprv som túto myšlienku vstrebala a až neskôr sa začala zaoberať vlastným postojom k fantastike ako takej i tomu, čo mi dáva. Prišla som na to, že viac a viac sci-fi a fantasy kníh čítam, čím viac potrebujem na chvíľu vypnúť a vytesniť realitu dospelého človeka, ktorý musí chodiť do práce, riešiť vzťahy, každodenné problémy i budúcnosť. Mám toho za celý deň dosť a večer v posteli nechcem navštevovať zase tento istý svet. Okrem toho zbožňujem humoristickú literatúru, v ktorej najvyššiu kvalitu dosahujú britskí autori, ale aj v SFaF je slušný podiel ľahkých humorných románov, takže sa pri tom odpútaní od Zeme aj zasmejem.
Do koncepcie mojich úvah prekvapivo dobre zapadá i nadväzuje na ne predhovor k jednej poviedke od popredného českého editora a publicistu Martina Šusta: "Ať už jde o území klidu a míru či země plné válek a dobrodružství, navštěvujeme je proto, abychom si na chvíli odpočinuli od tíživé všednosti okolí. Nesouhlasím však s názorem, že fantastická literatura je literaturou čistě únikovou. Tenhle pohled pre mě byl vždy příliš povrchním a zjednudušujícím. Mám rád ta místa ve své vlastní fantazii, s oblibou navštěvovaná, vytvořená s pomocí příběhů jiných lidí, spisovatelů, jejichž vize každý z nás čtenářů přejímá a dotváří si je dle vlastních představ. Ale to neznamená, že ta místa jsou prosta veškerých potíží, naopak díky odlišnéhu úhlu pohledu nám často reálné problémy pomáhají vidět v odlišném světle, pomáhají nám je pochopit a někdy jim čelit s vírou, kterou bychom, nebýt fantazie, možná nikdy nenašli. Nechci, aby to znělo tak, že se čtenáři fantastiky ztrácejí v mlžných světech bez kontaktu s realitou, protože si myslím, že právě díky lidské fantazii lze vidět i ten svět kolem nás mnohdy s větším pochopením, než jak by to bylo možné bez ní." (Trochu divné kusy 2, s. 349, vyd. Laser-Books 2006)
K úniku od všednosti by som dodala, že aj od brutality a šialenosti tejto reality. I keď vo fantastickej literatúre je krutosti tiež nadostač, vždy niekde v kútiku duše zostáva ten ukľudňujúci pocit, že toto sa nestalo. "Realistická", nie-fantastická beletria bazíruje na pravom opaku, snažiac sa mi jasne ukázať, že toto sa určite niekde stalo, i keď možno iným spôsobom. Nebudem sa to snažiť detailne vysvetliť, myslím, že kto mi rozumie, ten porozumel hneď.
Uvediem príklad za všetky: jedným z mojich obľúbených spisovateľov je aj Louis de Berniéres, píšúci romány magického realizmu (ktorý má s fantastikou tiež všeličo spoločné). Odkedy som pred troma rokmi prečítala Seňora Viva, nevrátila som sa k nemu, napriek tomu, že knihu Ptáci bez křídel som si nechala ešte vtedy kúpiť ako darček. Píše ako boh, ale na rozdiel od antiutopických mestských fantasy od Chinu Miévilla vo mne Berniéres zanecháva takú ťažobu na duši, až strácam odvahu a mám strach, čo pre mňa ešte pripravil. Jeho príbehy sú také blízke realite, i keď okorenené trochou tej mágie, až ubližujú. A scény vynaliezavosti juhoamerických drogových bossov pri vraždení ľudí sa stávajú kruto nezabudnuteľnými...
Aby som sa neopierala len o opajcnuté názory, oslovila som prostredníctvom e-mailu aj viaceré osobnosti slovenskej sci-fi a fantasy scény. Otázka bola jednoduchá: prečo fantastika? a odpovedať mali akokoľvek ich napadne. Bol to trochu aj test, nakoľko si viacerí budeme blízko i ďaleko vo vnímaní nášho vzťahu k fantastike.
Ďakujem im za ochotu, pretože takmer všetci si našli trochu času napísať a nezávisle od seba potvrdili, že nás všetkých niečo spája :-)
Róbert "Win" Žittňan (predseda OZ AnimeCrew): "Fantastika je jedným zo žánrov nielen literatúry, ale vlastne aj kinematografie, hier a komiksov, ktorý stimuluje fantáziu za hranice reality a tým dáva viac priestoru voľnosti, oddychu a odpútania sa od problémov všedných dní. Nechcem povedať, že realita je zlá vec, ale pri všetkej tej krutosti, vraždách, vojnových filmoch, detektívkach, thrilleroch, pohromách a slaboduchých romancách, ktoré na mňa vypadávajú v každom kníhkupectve, kine alebo z televízií, chcem niečo iné, kde sa dá uvoľniť a zabávať. Aby som to vyjadril farebne, realita je šedo-zelená kým fantastika je pestrofarebná."
Zdá sa, že teórie o tom, prečo milujeme fantastiku, sú si prekvapivo blízko. Veľmi sa zhodujem aj s Winom a len za seba dodám, že moje vnútorné svety (často tvorené či podporované fantastickými motívmi) mi pomáhajú prežiť to na tomto svete. Tom jedinom, v ktorom žiť musím každú sekundu i keď je zle a nemôžem si existenciu uľahčiť predstavami, kúzlami či nádejou, že dobro zvíťazí alebo že smrť bude rýchla a milosrdná. Tak si po únavnom dni aspoň ľahnem do postele... a idem na výlet...
Michal "Mischo" Jedinák (spisovateľ a ilustrátor) hovorí:
"Prečo fantastika? Prečo sci-fi? Prečo bryndzové halušky? Prečo čokoláda? Prečo... Lebo som ochutnal a zachutili mi. Rád si dám dupľu, ale to ešte neznamená, že nad ostatnými jedlami zo zásady ohŕňam nos. Niekomu "bryndzáky" nechutia, niekde ich zase nerobia dobre. Preto si občas navarím sám - aspoň viem, čo jem. Navyše na bryndzových haluškách... teda, ehm, na fantastike, je sympatické, že sa v nej dá veľmi šikovne ukryť celkom obyčajný život, plný celkom obyčajných ľudí.
P.S. A občas tá fantastika tak trochu aj z trucu. Lebo sú takí ľudia, čo nad ňou ohŕňajú nos len preto, že sa im nepáči jej krstné meno. A to majú okolo mien tituly. Bez srandy."
Občas z trucu? Súhlasím! Bez hanby a otvorene sa k fantastike priznávam, aby som niektorých ľudí trochu vyviedla z omylu, že aj keď sa blížim k tridsiatke a vyzerám normálne, nemusí to vždy znamenať, že trávim čas klebetením o varení a čítaním ženských románov. Nech vidia, že sú aj iné druhy ľudí na svete než šedo-zelený priemer.
Keď už sme pri tom varení, nad tým, čo pre ňu znamená fantastická literatúra, sa zamyslela aj najúspešnejšia ženská predstaviteľka fantastiky na Slovensku, spisovateľka Alexandra "Saš" Pavelková: "Fantastika - čítaná či písaná - je pre mňa niečo, kde sa môže myseľ rozbehnúť prakticky bez hraníc. Jediné hranice, ktoré tu sú, sú hranice logiky, ale logiky, ktorá sa viaže k danému svetu, jeho princípom a zákonom, k danej postave a jej povahe. Takže milerada snívam o veciach nereálnych, ale tak, aby za určitých okolností boli reálne. Možno dokonca viac "píšem" než čítam, pretože na čítanie si musím nájsť čas a priestor, zatiaľ čo "zapisovať" môžem kedykoľvek, kdekoľvek a (takmer) za akýchkoľvek okolností, samozrejme, väčšinou len do internej pamäte. V podstate je to akýsi druh psychohygieny. Radšej sa budem zaoberať nejakým fantastickým príbehom ako tým, ako ma naštvali v robote alebo v obchode. A okrem toho ten mozog musí šlapcovať nepretržite, aj počas spánku, a nebudem predsa 24 hodín denne špekulovať o tom, čo uvariť na nedeľný obed."
Ach jo, keby sme aj poniektorí iní mali talent vymýšľať také krásne príbehy ako Saš, to by sa písali články o tvorivej psychohygiene ;-) No, ale však aj plnením blogu sa dá realizovať...
Ďalší mladý slovenský spisovateľ, Dušan "Duke" Fabian, autor románu Invocatio Elementalium, si myslí toto:
"Prečo fantastika? Hm. Vlastne ťažko povedať prečo. Veď keď sa nad tým človek hlbšie zamyslí, zistí, že množstvo fantastických diel sa od ostatnej beletrie (či už dobrodružnej, umeleckej, alebo inej mainstreamovej) ani veľmi nelíši. Sú v nich reálne kulisy, reálne postavy, reálne zápletky, atď. Žánrovo ich často definuje len drobnosť. Niečo, o čom sa dá povedať, že je „inak, než v skutočnosti“. A pritom to ani nemusí byť dejotvorný prvok. Neviem. Je práve táto drobnosť tým, čo im dáva tú iskru, pre ktorú sa po nich obzeráme? Ak áno, tak nás proste asi fascinujú „iné veci“. Odlišnosti. Vždy bol pre mňa zaujímavejší príbeh, v ktorom Sherlock Holmes nevyšetroval obyčajnú, ale mágiou ozvláštnenú vraždu. A vždy ma viac zaujímali osudy Krištofa Kolumba, objavujúceho nové svety z paluby Enterprise, než z paluby Santa Marie. Možno som mal pocit, že každý z nich takto našiel viac, než inokedy..."
Je milým dokreslením názorov troch našich píšucich autorov, ako obsah ich vlastnej tvorby vplýval i na ich vyjadrenia. Kto nevycítil, tomu pomôžem - Mischo Jedinák píše skvelé inteligentné poviedky, vydal knižku moderných rozprávok pre deti Nie celkom rozprávky a v jeho diele takmer nikdy nechýba humor. Saša Pavelková je autorkou dobrodružných aj dojímavých fantasy románov či poviedok, kde natrafíte na charizmatické hrdinky, drakov i liečiteľov a Duke Fabian sa nie a nie vzdať svojho srdcového vzťahu k temným silám okolo a možno i v nás... No a Win pre zmenu stojí v čele tábora anime fanúšikov na Slovensku a organizuje Comics Salón a Istrocon.
Vilo Búr, sci-fi autor, doteraz najvýraznejšie sa prejavivší v poviedkovej zbierke Mozaika rôznobežných ciest ako obvykle slovami nešetril a vyložil to pekne polopate:
"Fantastika poskytuje autorom aj čitateľom možnosť uvoľniť svoju fantáziu naplno, bez nutnosti niečo predstierať. V bežnej literatúre sa autori buď obmedzujú alebo vyhovárajú. Napríklad napíšu román o tom, ako sa pobili nejaké rytierske armády, ale budú tvrdiť, že je to historický román, alebo aspoň inšpirovaný historickými udalosťami alebo legendami, aj keby si to celé vymysleli. Autor fantasy prizná na rovinu, že si to celé vymyslel, a ešte do toho môže pridať hromadu kúzelníkov a magických bytostí. Podobne môže autor sci-fi vo svojom diele použiť neexistujúci prístroj alebo mimozemské bytosti; ak to chce urobiť mainstreamový autor, musí k tomu doplniť konšpiračnú teóriu, že ten prístroj alebo bytosti sú síce skutočné, ale vláda sa to pred ľuďmi snaží utajiť. Prípadne musí doplniť niečo v duchu, že nakoniec sa hrdina zobudil, a zistil, že sa mu to celé iba snívalo. Skrátka, vo fantastike má autor právo otvorene povedať "áno, vymyslel som si to, no a čo?" a čitateľ to s radosťou prijme."
Presne tak, my fantazisti si zo zvyku už ani neuvedomujeme, kde všade okolo nás fantastické motívy sú, pretože ich neodlišujeme od ostatných, neodtŕhame. Vnímame ich ako prirodzenú súčasť všetkého. Nefantazisti to nevidia, nevšimnú si, s čím prišli do styku - často aj vďaka povrchnému prístupu masmédií. Najmä programové časopisy majú na filmy oveľa menej žánrových škatuliek, než by sa v ich pozícii patrilo a podľa toho to aj vyzerá - koľkokrát ste videli fantazijný film označený ako triler, mysteriózny alebo akčný? Odkedy domov kupujeme TVsvet, zachytila som čistokrvné sci-fi Vojnu svetov označenú ako triler, ale aj v článku titulok "Fantazmagorické snímky ťahajú", pri ktorom som naozaj nevedela, či mám dotyčnú novinárku poľutovať alebo zatratiť.
O Harry Potterovi sa neustále hovorí ako o literatúre pre deti, ale málokto mimo okruhu fandomu čo i len vytrúsil v texte termíny fantasy, fantastika. Sú hlavičky "fantasy" a "science-fiction" vážne také odstrašujúce? Je o toľko jednoduchšie ich neustále maskovať ako po kvapkách zlepšovať informovanosť a rozhľad čitateľov, divákov?
Vilo prispel aj jednou teóriou:
"Z nefantastickej literatúry sa na fantastiku najviac podobajú žánre detektívka a cestopis. Science-fiction sa podobá detektívnemu románu - autor predkladá čitateľovi nejakú konštrukciu, a očakáva, že čitateľ sa nad ňou logicky zamyslí. Čitateľ sprevádza hrdinu, ktorý na základe rôznych náznakov rieši nejakú záhadu. V porovnaní s klasickou detektívkou je však rozsah rekvizít omnoho väčší. Pekným príkladom je séria románov o robotoch od Asimova. Fantasy sa zase podoba cestopisu, sprevádza nás neznámou krajinou, ukazuje jej prírodné krásy a život miestnych obyvateľov; klasickým príkladom je Tolkien. Samozrejme existuje aj hromada nekvalitných diel, ktoré si požičiavajú akurát kulisy, a na logickú zápletku alebo originálny cestopis už zabudnú; ale to nepovažujem za pravú fantastiku, ale skôr to, čo vznikne, keď sa ľudia bez fantázie pokúšajú napodobnovať vymýšľanie."
No a ja iba doplním, že fantasy ani sci-fi sa už dávno nevyskytujú len v tých najčistejších formách, aké použil Vilo na ilustráciu. V modernej fantastike sa zdá, že čím rafinovanejšie miešanie, tým atraktívnejšie výsledky. O tom by ale lepšie porozprávali vzdelanejší odborníci ako ja.
Na ukážku jedného z mnohých nových trendov vo fantastike ponúkam aspoň svoju recenziu trilógie z Bas-Lagu od Chinu Miévilla.
Martin Králik, predseda sci-fi klubu Quasi a dlhoročný redaktor časopisu Fantázia:
"Mňa na fantastike fascinuje jej šírka záberu. Keď čítaš westerny, vieš o čom to bude. Tak isto detektívky, ženské romány. Aj mainstream dosť často nevybočí z okolia realizmu, pretože potom by už bol tiež započítaný do fantastiky. Taktiež sa mi páči množstvo médii, ktorými sa fantastika k ľuďom dostáva - knihy, filmy, seriály, komiksy... A v poslednom čase ma ešte baví objavovanie toho, kto všetko to číta. Na každom oddelení, kde som doteraz robil, sa niekto našiel. ... A teda napriek tomu, že všetci máme v sebe pocit ghetta, partner na rozhovor sa vždy nájde..."
Pocit geta je pekný výraz. Spolu s výsmechom, ktorý len povzbudzuje hrdosť je súčasťou asi každej subkultúry. Integrita nerasových menšín sa holt ťažko vybojúva a vždy sa nájdu takí, čo si radi posilnia vlastné sebavedomie zhadzovaním druhých. Napríklad istá blogerka, ktorá s pokryteckou pasiou odsudzuje čo príde pod ruku - vrátane fantazistov. Určite sa zadúšala pýchou na vlastnú originalitu, keď okrem vyhlásení, že subkultúry sú plné zakomplexovaných zúfalcov, si vzala na mušku aj trápne teatrálne prezývky nás úbožiakov. Vtipné na tom je, že ona sama si nehovorí nijako skromnejšie než Darkness Embraced a hrdo sa hlási k subkultúre BDSM. Švihnúť bičom sťa veľký frajer a vyraziť si pri tom oko, tomu nehovorím odvaha, ale blbosť :-)
UPDATE: bohužiaľ, spomínaný článok pod názvom "Subkulury - ortel" z roku 2007 z internetu zmizol, kočka sa však realizuje ďalej.
Martin pridáva zaujímavý postreh na konto kvality fantastiky: "Ešte si spomínam, ako som pred rokmi vo Večerníku robil o sci-fi a scifistoch rozhovor so psychológom. Ten okrem iného spomenul, že bežné romány z iných žánrov obsahujú 5 až 8 percent originality. Sci-fi nikto neocení, ak jej nemá aspoň 40%. Neviem, ako to merali, ale myslím si, že aj to môže byť jedna z príčin (nielen) mojej fascinácie fantastikou."
Do zbierky názorov mi prišli aj texty zamerané na iný uhol pohľadu, než obhajobu čítania fantastickej literatúry...
Štefan Huslica, autor zbierky poviedok Niekedy: "Vo fantastike nehľadám únik pred skutočnosťou a toľko skloňovaný "pocit úžasu" je pre mňa bezvýznamným sprievodným javom. Čítam fantastiku (a beletriu vôbec) preto, lebo v nej nachádzam pôžitok z čítania, estetický zážitok, radosť z práce so slovom a množstvo autorskej invencie. ... A práve vďaka fantastike som si vybudoval aj vzťah k tomu, čo sa občas nazýva vysokou literatúrou. Autorsky ma SF priťahuje z jednoduchého dôvodu: okrem iného je pre mňa spôsobom uvažovania o histórii, o politike či o tendenciách vývoja (stredoeurópskej) spoločnosti."
O objavovaní či videní fantastiky v každodennom živote ma poučil Matúš "Loki" Hyžný, paleontológ, šéfredaktor fanzinu Athelas, ilustrátor a známy tolkienofil: "Na fantasy ma kedysi priťahovali nové svety, neskutočno, možnosť existencie mágie v každodennom živote, prehliadky ťažkoodencov, hony na drakov, zaujímavé rasy, tajomné kraje... A potom som zistil, ze naša vlastná realita je občas vskutku neskutočná, že každý deň v sebe môže mať viac mágie, ako starý čarodejník pod klobúkom, že za rytiermi a ozbrojencami stačí zájsť do miestneho múzea, alebo si prelistovať knižku o bitke pri Kreščaku, že draci žijú ešte aj dnes, hrabú k sebe, sú strašne lakomí, alebo naopak veľmi krásni, vznešení a cnostní. Tajomné rasy? Čo človek, to individualita a niekedy mám pocit, že samotní ľudia sú konglomerátom aspoň tuctu rás, koniec koncov autori fantastiky vždy čerpajú len a len z nás samotných. Ostávajú tajomné kraje... ale ruku na srdce, už si objavila všetky čarovné zákutia vlastnej krajiny? Teda aby som to zhrnul, fantastiku čítam asi preto, lebo najlepšie odráža nás samotných v našom vlastnom svete..."
No a Marek "Hyena" Eliáš, autor kratších fantastických diel i divadelných hier moju menšiu anketu na záver krásne zaklincoval a na otázku prečo fantastika?, odpovedal veľmi stručne:
"No lebo fantastika má jedinú hranicu: ľudského chápania. Inak je neobmedzená, a tak môžeme lietať!"
Svätá pravda! Poďme na to!
Článok pôvodne vyšiel v dvoch častiach na starom blogu 17. a 18. apríla 2008.
V perexe aj v článku som na ilustráciu použila diela slovenskej fantasy maliarky Martiny Pilcerovej - nenechajte sa zmiasť copyrightom, všetky maľovala ona a aj opätovne povolila ich uverejnenie v tomto článku :-)
Science-fiction, čiže vedeckú fantastiku môžme zaškatuľkovať ako ten žáner, v ktorom je budúcnosť a vesmírne dobrodružstvá a fantasy ako ten druhý žáner, kde je mágia, putovanie, mocné prstene, dobrí hobiti a všetko ostatné :-)
A aby som sa stále neopakovala, tak fantastika = sci-fi a fantasy = SFaF.
 |
| Secrets © Martina Pilcerová |
Úvahy, ktoré vo mne už dávno tak pomaličky zrejú i spomienka na úvodník šéfredaktora časopisu Fantázia oživená iným úvodníkom editora Martina Šusta, ma prinútili opäť a komplexnejšie sa zamyslieť nad otázkami: Prečo fantasy? Prečo sci-fi?
V čom to je, že niektorí z nás prepadajú vášni pre subkultúru hlavným prúdom často zaznávanú až odmietanú? Nehrám teraz ublíženú, niekedy to tak naozaj je - priznanie k obľube SFaF a príbuzných žánrov vyvoláva znechutené úškrny a posmešné poznámky nielen u našich rodičov... Je to občas nepríjemné, pretože my sa ponížene necítime, sme hrdí na našu imagináciu a fantáziu, na schopnosť prijímať oveľa viac, než vidíme a počujeme okolo seba v bežnom živote.
Filantropicky môžme pripustiť napríklad, že zo strany odporcov ide len o neznalosť problematiky - ľudia považujú fantastiku za niečo rozprávkové, infantilné a príliš často aj brakové. Ak teda vôbec tušia, čo to je a pri podozrivo znejúcich slovách si hneď nepredstavujú čierny tyl, satanistické obrady či sado-maso orgie...
Môžem vás uistiť, že bežný fantazista žiadne obrady nevykonáva, druží sa prevažne v kamarátskej rovine a rád číta knihy. Mimochodom, vo fantastickom žánri je iba toľko isto (ak nie menej, vzhľadom na počet vydávaných kníh:-) brakovej produkcie, ako v hociktorom žánri hlavného prúdu (mainstream). Nevraviac už o tom, pri koľkých mainstreamových dielach by sa dalo polemizovať o tom, že nie sú fantastické...
Ale poďme späť k filozofovaniu a spomínaným úvodníkom:
Juraj Malíček, Fantázia 36 (1/2006), úvodník: "Často premýšľam, prečo fantastika vo všetkých svojich podobách bytostne oslovuje len určitú skupinu ľudí a nemám uspokojivú odpoveď. Sme niečím výnimoční? Sme citlivejší na chyby v Matrixe? Neviem, skôr nie, ale sám pre seba si myslím, že potrebujeme príbehy viac ako Tí druhí, nech už je to ktokoľvek a realita sa nám zdá ani nie nudná, skôr banálna. Náš svet nie je iný, len sa naň dokážeme inak pozerať. Ako deti, vidíme rozdiely medzi akože a naozaj, len sa nad ne dokážeme povzniesť. A to sa mi páči, preto som toho šéfredaktora vzal, aby som mohol posúvať tie príbehy k vám. Vo svete banalít nás potrebujú rovnako, ako my ich."
Unikanie z banálnej reality ma veľmi oslovilo. Juraj vyjadril slovami to, čo som dovtedy vnímala len podvedome. Najprv som túto myšlienku vstrebala a až neskôr sa začala zaoberať vlastným postojom k fantastike ako takej i tomu, čo mi dáva. Prišla som na to, že viac a viac sci-fi a fantasy kníh čítam, čím viac potrebujem na chvíľu vypnúť a vytesniť realitu dospelého človeka, ktorý musí chodiť do práce, riešiť vzťahy, každodenné problémy i budúcnosť. Mám toho za celý deň dosť a večer v posteli nechcem navštevovať zase tento istý svet. Okrem toho zbožňujem humoristickú literatúru, v ktorej najvyššiu kvalitu dosahujú britskí autori, ale aj v SFaF je slušný podiel ľahkých humorných románov, takže sa pri tom odpútaní od Zeme aj zasmejem.
Do koncepcie mojich úvah prekvapivo dobre zapadá i nadväzuje na ne predhovor k jednej poviedke od popredného českého editora a publicistu Martina Šusta: "Ať už jde o území klidu a míru či země plné válek a dobrodružství, navštěvujeme je proto, abychom si na chvíli odpočinuli od tíživé všednosti okolí. Nesouhlasím však s názorem, že fantastická literatura je literaturou čistě únikovou. Tenhle pohled pre mě byl vždy příliš povrchním a zjednudušujícím. Mám rád ta místa ve své vlastní fantazii, s oblibou navštěvovaná, vytvořená s pomocí příběhů jiných lidí, spisovatelů, jejichž vize každý z nás čtenářů přejímá a dotváří si je dle vlastních představ. Ale to neznamená, že ta místa jsou prosta veškerých potíží, naopak díky odlišnéhu úhlu pohledu nám často reálné problémy pomáhají vidět v odlišném světle, pomáhají nám je pochopit a někdy jim čelit s vírou, kterou bychom, nebýt fantazie, možná nikdy nenašli. Nechci, aby to znělo tak, že se čtenáři fantastiky ztrácejí v mlžných světech bez kontaktu s realitou, protože si myslím, že právě díky lidské fantazii lze vidět i ten svět kolem nás mnohdy s větším pochopením, než jak by to bylo možné bez ní." (Trochu divné kusy 2, s. 349, vyd. Laser-Books 2006)
K úniku od všednosti by som dodala, že aj od brutality a šialenosti tejto reality. I keď vo fantastickej literatúre je krutosti tiež nadostač, vždy niekde v kútiku duše zostáva ten ukľudňujúci pocit, že toto sa nestalo. "Realistická", nie-fantastická beletria bazíruje na pravom opaku, snažiac sa mi jasne ukázať, že toto sa určite niekde stalo, i keď možno iným spôsobom. Nebudem sa to snažiť detailne vysvetliť, myslím, že kto mi rozumie, ten porozumel hneď.
Uvediem príklad za všetky: jedným z mojich obľúbených spisovateľov je aj Louis de Berniéres, píšúci romány magického realizmu (ktorý má s fantastikou tiež všeličo spoločné). Odkedy som pred troma rokmi prečítala Seňora Viva, nevrátila som sa k nemu, napriek tomu, že knihu Ptáci bez křídel som si nechala ešte vtedy kúpiť ako darček. Píše ako boh, ale na rozdiel od antiutopických mestských fantasy od Chinu Miévilla vo mne Berniéres zanecháva takú ťažobu na duši, až strácam odvahu a mám strach, čo pre mňa ešte pripravil. Jeho príbehy sú také blízke realite, i keď okorenené trochou tej mágie, až ubližujú. A scény vynaliezavosti juhoamerických drogových bossov pri vraždení ľudí sa stávajú kruto nezabudnuteľnými...
 |
| Cloud Post © Wizards of the Coast |
Aby som sa neopierala len o opajcnuté názory, oslovila som prostredníctvom e-mailu aj viaceré osobnosti slovenskej sci-fi a fantasy scény. Otázka bola jednoduchá: prečo fantastika? a odpovedať mali akokoľvek ich napadne. Bol to trochu aj test, nakoľko si viacerí budeme blízko i ďaleko vo vnímaní nášho vzťahu k fantastike.
Ďakujem im za ochotu, pretože takmer všetci si našli trochu času napísať a nezávisle od seba potvrdili, že nás všetkých niečo spája :-)
Róbert "Win" Žittňan (predseda OZ AnimeCrew): "Fantastika je jedným zo žánrov nielen literatúry, ale vlastne aj kinematografie, hier a komiksov, ktorý stimuluje fantáziu za hranice reality a tým dáva viac priestoru voľnosti, oddychu a odpútania sa od problémov všedných dní. Nechcem povedať, že realita je zlá vec, ale pri všetkej tej krutosti, vraždách, vojnových filmoch, detektívkach, thrilleroch, pohromách a slaboduchých romancách, ktoré na mňa vypadávajú v každom kníhkupectve, kine alebo z televízií, chcem niečo iné, kde sa dá uvoľniť a zabávať. Aby som to vyjadril farebne, realita je šedo-zelená kým fantastika je pestrofarebná."
Zdá sa, že teórie o tom, prečo milujeme fantastiku, sú si prekvapivo blízko. Veľmi sa zhodujem aj s Winom a len za seba dodám, že moje vnútorné svety (často tvorené či podporované fantastickými motívmi) mi pomáhajú prežiť to na tomto svete. Tom jedinom, v ktorom žiť musím každú sekundu i keď je zle a nemôžem si existenciu uľahčiť predstavami, kúzlami či nádejou, že dobro zvíťazí alebo že smrť bude rýchla a milosrdná. Tak si po únavnom dni aspoň ľahnem do postele... a idem na výlet...
Michal "Mischo" Jedinák (spisovateľ a ilustrátor) hovorí:
"Prečo fantastika? Prečo sci-fi? Prečo bryndzové halušky? Prečo čokoláda? Prečo... Lebo som ochutnal a zachutili mi. Rád si dám dupľu, ale to ešte neznamená, že nad ostatnými jedlami zo zásady ohŕňam nos. Niekomu "bryndzáky" nechutia, niekde ich zase nerobia dobre. Preto si občas navarím sám - aspoň viem, čo jem. Navyše na bryndzových haluškách... teda, ehm, na fantastike, je sympatické, že sa v nej dá veľmi šikovne ukryť celkom obyčajný život, plný celkom obyčajných ľudí.
P.S. A občas tá fantastika tak trochu aj z trucu. Lebo sú takí ľudia, čo nad ňou ohŕňajú nos len preto, že sa im nepáči jej krstné meno. A to majú okolo mien tituly. Bez srandy."
Občas z trucu? Súhlasím! Bez hanby a otvorene sa k fantastike priznávam, aby som niektorých ľudí trochu vyviedla z omylu, že aj keď sa blížim k tridsiatke a vyzerám normálne, nemusí to vždy znamenať, že trávim čas klebetením o varení a čítaním ženských románov. Nech vidia, že sú aj iné druhy ľudí na svete než šedo-zelený priemer.
 |
| Myrcella Lannister © Fantasy Flight Games |
Keď už sme pri tom varení, nad tým, čo pre ňu znamená fantastická literatúra, sa zamyslela aj najúspešnejšia ženská predstaviteľka fantastiky na Slovensku, spisovateľka Alexandra "Saš" Pavelková: "Fantastika - čítaná či písaná - je pre mňa niečo, kde sa môže myseľ rozbehnúť prakticky bez hraníc. Jediné hranice, ktoré tu sú, sú hranice logiky, ale logiky, ktorá sa viaže k danému svetu, jeho princípom a zákonom, k danej postave a jej povahe. Takže milerada snívam o veciach nereálnych, ale tak, aby za určitých okolností boli reálne. Možno dokonca viac "píšem" než čítam, pretože na čítanie si musím nájsť čas a priestor, zatiaľ čo "zapisovať" môžem kedykoľvek, kdekoľvek a (takmer) za akýchkoľvek okolností, samozrejme, väčšinou len do internej pamäte. V podstate je to akýsi druh psychohygieny. Radšej sa budem zaoberať nejakým fantastickým príbehom ako tým, ako ma naštvali v robote alebo v obchode. A okrem toho ten mozog musí šlapcovať nepretržite, aj počas spánku, a nebudem predsa 24 hodín denne špekulovať o tom, čo uvariť na nedeľný obed."
Ach jo, keby sme aj poniektorí iní mali talent vymýšľať také krásne príbehy ako Saš, to by sa písali články o tvorivej psychohygiene ;-) No, ale však aj plnením blogu sa dá realizovať...
Ďalší mladý slovenský spisovateľ, Dušan "Duke" Fabian, autor románu Invocatio Elementalium, si myslí toto:
"Prečo fantastika? Hm. Vlastne ťažko povedať prečo. Veď keď sa nad tým človek hlbšie zamyslí, zistí, že množstvo fantastických diel sa od ostatnej beletrie (či už dobrodružnej, umeleckej, alebo inej mainstreamovej) ani veľmi nelíši. Sú v nich reálne kulisy, reálne postavy, reálne zápletky, atď. Žánrovo ich často definuje len drobnosť. Niečo, o čom sa dá povedať, že je „inak, než v skutočnosti“. A pritom to ani nemusí byť dejotvorný prvok. Neviem. Je práve táto drobnosť tým, čo im dáva tú iskru, pre ktorú sa po nich obzeráme? Ak áno, tak nás proste asi fascinujú „iné veci“. Odlišnosti. Vždy bol pre mňa zaujímavejší príbeh, v ktorom Sherlock Holmes nevyšetroval obyčajnú, ale mágiou ozvláštnenú vraždu. A vždy ma viac zaujímali osudy Krištofa Kolumba, objavujúceho nové svety z paluby Enterprise, než z paluby Santa Marie. Možno som mal pocit, že každý z nich takto našiel viac, než inokedy..."
Je milým dokreslením názorov troch našich píšucich autorov, ako obsah ich vlastnej tvorby vplýval i na ich vyjadrenia. Kto nevycítil, tomu pomôžem - Mischo Jedinák píše skvelé inteligentné poviedky, vydal knižku moderných rozprávok pre deti Nie celkom rozprávky a v jeho diele takmer nikdy nechýba humor. Saša Pavelková je autorkou dobrodružných aj dojímavých fantasy románov či poviedok, kde natrafíte na charizmatické hrdinky, drakov i liečiteľov a Duke Fabian sa nie a nie vzdať svojho srdcového vzťahu k temným silám okolo a možno i v nás... No a Win pre zmenu stojí v čele tábora anime fanúšikov na Slovensku a organizuje Comics Salón a Istrocon.
 |
| Shai-Hulud © Martina Pilcerová |
Vilo Búr, sci-fi autor, doteraz najvýraznejšie sa prejavivší v poviedkovej zbierke Mozaika rôznobežných ciest ako obvykle slovami nešetril a vyložil to pekne polopate:
"Fantastika poskytuje autorom aj čitateľom možnosť uvoľniť svoju fantáziu naplno, bez nutnosti niečo predstierať. V bežnej literatúre sa autori buď obmedzujú alebo vyhovárajú. Napríklad napíšu román o tom, ako sa pobili nejaké rytierske armády, ale budú tvrdiť, že je to historický román, alebo aspoň inšpirovaný historickými udalosťami alebo legendami, aj keby si to celé vymysleli. Autor fantasy prizná na rovinu, že si to celé vymyslel, a ešte do toho môže pridať hromadu kúzelníkov a magických bytostí. Podobne môže autor sci-fi vo svojom diele použiť neexistujúci prístroj alebo mimozemské bytosti; ak to chce urobiť mainstreamový autor, musí k tomu doplniť konšpiračnú teóriu, že ten prístroj alebo bytosti sú síce skutočné, ale vláda sa to pred ľuďmi snaží utajiť. Prípadne musí doplniť niečo v duchu, že nakoniec sa hrdina zobudil, a zistil, že sa mu to celé iba snívalo. Skrátka, vo fantastike má autor právo otvorene povedať "áno, vymyslel som si to, no a čo?" a čitateľ to s radosťou prijme."
Presne tak, my fantazisti si zo zvyku už ani neuvedomujeme, kde všade okolo nás fantastické motívy sú, pretože ich neodlišujeme od ostatných, neodtŕhame. Vnímame ich ako prirodzenú súčasť všetkého. Nefantazisti to nevidia, nevšimnú si, s čím prišli do styku - často aj vďaka povrchnému prístupu masmédií. Najmä programové časopisy majú na filmy oveľa menej žánrových škatuliek, než by sa v ich pozícii patrilo a podľa toho to aj vyzerá - koľkokrát ste videli fantazijný film označený ako triler, mysteriózny alebo akčný? Odkedy domov kupujeme TVsvet, zachytila som čistokrvné sci-fi Vojnu svetov označenú ako triler, ale aj v článku titulok "Fantazmagorické snímky ťahajú", pri ktorom som naozaj nevedela, či mám dotyčnú novinárku poľutovať alebo zatratiť.
O Harry Potterovi sa neustále hovorí ako o literatúre pre deti, ale málokto mimo okruhu fandomu čo i len vytrúsil v texte termíny fantasy, fantastika. Sú hlavičky "fantasy" a "science-fiction" vážne také odstrašujúce? Je o toľko jednoduchšie ich neustále maskovať ako po kvapkách zlepšovať informovanosť a rozhľad čitateľov, divákov?
Vilo prispel aj jednou teóriou:
"Z nefantastickej literatúry sa na fantastiku najviac podobajú žánre detektívka a cestopis. Science-fiction sa podobá detektívnemu románu - autor predkladá čitateľovi nejakú konštrukciu, a očakáva, že čitateľ sa nad ňou logicky zamyslí. Čitateľ sprevádza hrdinu, ktorý na základe rôznych náznakov rieši nejakú záhadu. V porovnaní s klasickou detektívkou je však rozsah rekvizít omnoho väčší. Pekným príkladom je séria románov o robotoch od Asimova. Fantasy sa zase podoba cestopisu, sprevádza nás neznámou krajinou, ukazuje jej prírodné krásy a život miestnych obyvateľov; klasickým príkladom je Tolkien. Samozrejme existuje aj hromada nekvalitných diel, ktoré si požičiavajú akurát kulisy, a na logickú zápletku alebo originálny cestopis už zabudnú; ale to nepovažujem za pravú fantastiku, ale skôr to, čo vznikne, keď sa ľudia bez fantázie pokúšajú napodobnovať vymýšľanie."
No a ja iba doplním, že fantasy ani sci-fi sa už dávno nevyskytujú len v tých najčistejších formách, aké použil Vilo na ilustráciu. V modernej fantastike sa zdá, že čím rafinovanejšie miešanie, tým atraktívnejšie výsledky. O tom by ale lepšie porozprávali vzdelanejší odborníci ako ja.
Na ukážku jedného z mnohých nových trendov vo fantastike ponúkam aspoň svoju recenziu trilógie z Bas-Lagu od Chinu Miévilla.
 |
| Kamigawa Islands (výrez) © Wizards of the Coast |
Martin Králik, predseda sci-fi klubu Quasi a dlhoročný redaktor časopisu Fantázia:
"Mňa na fantastike fascinuje jej šírka záberu. Keď čítaš westerny, vieš o čom to bude. Tak isto detektívky, ženské romány. Aj mainstream dosť často nevybočí z okolia realizmu, pretože potom by už bol tiež započítaný do fantastiky. Taktiež sa mi páči množstvo médii, ktorými sa fantastika k ľuďom dostáva - knihy, filmy, seriály, komiksy... A v poslednom čase ma ešte baví objavovanie toho, kto všetko to číta. Na každom oddelení, kde som doteraz robil, sa niekto našiel. ... A teda napriek tomu, že všetci máme v sebe pocit ghetta, partner na rozhovor sa vždy nájde..."
Pocit geta je pekný výraz. Spolu s výsmechom, ktorý len povzbudzuje hrdosť je súčasťou asi každej subkultúry. Integrita nerasových menšín sa holt ťažko vybojúva a vždy sa nájdu takí, čo si radi posilnia vlastné sebavedomie zhadzovaním druhých. Napríklad istá blogerka, ktorá s pokryteckou pasiou odsudzuje čo príde pod ruku - vrátane fantazistov. Určite sa zadúšala pýchou na vlastnú originalitu, keď okrem vyhlásení, že subkultúry sú plné zakomplexovaných zúfalcov, si vzala na mušku aj trápne teatrálne prezývky nás úbožiakov. Vtipné na tom je, že ona sama si nehovorí nijako skromnejšie než Darkness Embraced a hrdo sa hlási k subkultúre BDSM. Švihnúť bičom sťa veľký frajer a vyraziť si pri tom oko, tomu nehovorím odvaha, ale blbosť :-)
UPDATE: bohužiaľ, spomínaný článok pod názvom "Subkulury - ortel" z roku 2007 z internetu zmizol, kočka sa však realizuje ďalej.
Martin pridáva zaujímavý postreh na konto kvality fantastiky: "Ešte si spomínam, ako som pred rokmi vo Večerníku robil o sci-fi a scifistoch rozhovor so psychológom. Ten okrem iného spomenul, že bežné romány z iných žánrov obsahujú 5 až 8 percent originality. Sci-fi nikto neocení, ak jej nemá aspoň 40%. Neviem, ako to merali, ale myslím si, že aj to môže byť jedna z príčin (nielen) mojej fascinácie fantastikou."
 |
| Dark Wings, Dark Words © Fantasy Flight Game |
Do zbierky názorov mi prišli aj texty zamerané na iný uhol pohľadu, než obhajobu čítania fantastickej literatúry...
Štefan Huslica, autor zbierky poviedok Niekedy: "Vo fantastike nehľadám únik pred skutočnosťou a toľko skloňovaný "pocit úžasu" je pre mňa bezvýznamným sprievodným javom. Čítam fantastiku (a beletriu vôbec) preto, lebo v nej nachádzam pôžitok z čítania, estetický zážitok, radosť z práce so slovom a množstvo autorskej invencie. ... A práve vďaka fantastike som si vybudoval aj vzťah k tomu, čo sa občas nazýva vysokou literatúrou. Autorsky ma SF priťahuje z jednoduchého dôvodu: okrem iného je pre mňa spôsobom uvažovania o histórii, o politike či o tendenciách vývoja (stredoeurópskej) spoločnosti."
O objavovaní či videní fantastiky v každodennom živote ma poučil Matúš "Loki" Hyžný, paleontológ, šéfredaktor fanzinu Athelas, ilustrátor a známy tolkienofil: "Na fantasy ma kedysi priťahovali nové svety, neskutočno, možnosť existencie mágie v každodennom živote, prehliadky ťažkoodencov, hony na drakov, zaujímavé rasy, tajomné kraje... A potom som zistil, ze naša vlastná realita je občas vskutku neskutočná, že každý deň v sebe môže mať viac mágie, ako starý čarodejník pod klobúkom, že za rytiermi a ozbrojencami stačí zájsť do miestneho múzea, alebo si prelistovať knižku o bitke pri Kreščaku, že draci žijú ešte aj dnes, hrabú k sebe, sú strašne lakomí, alebo naopak veľmi krásni, vznešení a cnostní. Tajomné rasy? Čo človek, to individualita a niekedy mám pocit, že samotní ľudia sú konglomerátom aspoň tuctu rás, koniec koncov autori fantastiky vždy čerpajú len a len z nás samotných. Ostávajú tajomné kraje... ale ruku na srdce, už si objavila všetky čarovné zákutia vlastnej krajiny? Teda aby som to zhrnul, fantastiku čítam asi preto, lebo najlepšie odráža nás samotných v našom vlastnom svete..."
No a Marek "Hyena" Eliáš, autor kratších fantastických diel i divadelných hier moju menšiu anketu na záver krásne zaklincoval a na otázku prečo fantastika?, odpovedal veľmi stručne:
"No lebo fantastika má jedinú hranicu: ľudského chápania. Inak je neobmedzená, a tak môžeme lietať!"
Svätá pravda! Poďme na to!
 |
| A Clash of Kings © Martina Pilcerová |
V perexe aj v článku som na ilustráciu použila diela slovenskej fantasy maliarky Martiny Pilcerovej - nenechajte sa zmiasť copyrightom, všetky maľovala ona a aj opätovne povolila ich uverejnenie v tomto článku :-)
Krása :) veľmi pekne sa to čítalo a zároveň ma teší vedomie, že to "getto" pomaly prestáva byť gettom a začína byť kultom :)
OdpovedaťOdstrániťStačí sa pozrieť okolo seba - najnavštevovanejšie filmy, najčítanejšie knihy, všetko sa začína točiť okolo fantastiky. Už len to spracovanie komiksov, ktoré zažíva boom hovorí samé za seba.
A keď si vezmeš, že dnes už knihy všeobecne číta menej ľudí, stále viac z nich siaha po fantastike. Úspech Pána Prsteňov a Harryho Pottera (a áno, aj toho pseudonekrofilného súmraku) bol predsa obrovský. Ľudia podľa mňa milujú ten pocit nadprirodzena. Kúzla a čary a tvory, ktoré neexistujú (ale všetci v kútiku duše dúfame, že predsa len niekde.. :) ) a všetko, čo je neznáme a fascinujúce - to je ono. Nie je to iba únik od reality - skôr len iný pohľad na ňu. Veď ako často sa pri čítaní fantastickej knihy pristihneme, že skoro kričíme "áno, áno, veď toto sa mi stalo minule" alebo "presne takto to je!!" ? :))) Fantastika je spôsob, ako zaobaliť realitu a nadľahčiť ju, zmyť z nej všetok nános zbytočných slov a napísať to jednoducho a tak, ako to je. A plus niečo naviac. Ja mám rada, keď to plus naviac je humor :) (preto milujem Pratchetta :) )
strasne by som chcela nieco mudre napisat, ale nejak mi nic originalne nenapada, vsetko uz bolo povedane.
OdpovedaťOdstrániťale ja citam teraz vlastne uz len fantastiku a pomaha mi to udrzat si ake-take psychicke zdravie (vsak na mojej stranke vidno, ze uplne normalna teda rozhodne nie som), kedze realitou (tym nemyslim moju bezprostrednu realitu ako rodina - to je uplne ok, ale skor kam ten svet (spolocnost) speje) vobec nie som nadsena.
ako som uz raz napisal, do ghetta nas nikto neposiela, to ghetto je v nasich hlavach a sami sa tam zatvarame. ja uz nevysvetlujem, naco? chces si precitat tak skus toto, toto alebo toto. chces sa vysmievat, trhni si nohou, nezaujimas ma.
OdpovedaťOdstrániťvelmi som sa zabaval, ked mi moja kolegyna sliepocka argumentovala tym, ze chape, ze sumrak tazko travim lebo je to sci-fi (ano prosim, sci-fi) a potom zistila ze mam doma ca 500 knih plnych fantasy a sci-fi...
a asi by som sa pridal k tomu, ze fantastiku citam preto lebo reality mam okolo seba dost, nepotrebujem si ju tlacit do hlavy ked chcem relaxovat a oddychovat. tak isto mam rad lahsie filmy alebo nejaky jednoduchy americky popcorn nez narocne vojnove alebo psychologicke dramy a rozne umelecke experimenty ktorym aj tak nerozumiem. ja sa idem do kina zabavit a oddychnut si a nie sa pripravovat na skusku z filozofie...
Geronimo, schválne si teraz pozerám, čo si mi písal do diskusie vtedy na Sme :-D
OdpovedaťOdstrániťGeronimo, ja by som tú kolegyňu tak rýchlo neodsúdila... pozri sa na to takto - Edward, napriek tomu, že je 107 a viac rokov mŕtvy, žije. (sci-fi). Dokonca sa môže rozmnožovať (sci-fi). Zaľúbi sa do nemožnej tínedžerky Belly (sci-fi). Je panic (SCI-FI!!!). A celá táto romantická zlátanina je BESTSELLER.
OdpovedaťOdstrániťSCI-FI vesmírnych rozmerov!!!!
tusim, ze twilight sa zaradil do kategorie k politike a zdraviu. to su temy, na ktore sa skor ci neskor zvrhne kazda diskusia :D
OdpovedaťOdstrániťJa by som len k tomu ghettu chcela podotknúť, že aj keď sa fantasy a sci-fi diela čoraz viac stávajú mainstreamovo obľúbené, ľudia sa ich naozaj boja do týchto žánrov zaradiť - presne ako bolo napísané v tomto blogu. Občas mám pocit, že hlavne pod označením fantasy si bežný nekonzument fantastických žánrov predstaví klišovitú high fantasy, alebo krásku v plátových bikinách na obale lacnej brakovej knihy (alebo bežnej PC hry). A na základe toho odsúdi celý žáner. A vôbec mu nevadí, že napr. film, ktorý pred nedávnom videl, je do očí bijúce sci-fi/fantasy, pokiaľ tak ten film nebol vopred označený.
OdpovedaťOdstrániťTento článok (http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/SciFiGhetto - je v angličtine) obsahuje zaujímavé príklady, ako sa ľudia snažia argumentovať, že konkrétne dielo NIE JE sci-fi alebo fantasy, aj keď v skutočnosti je. A je tam aj dobrý príklad s Rowlingovou, ktorá si vraj nevšimla, že píše fantasy, až kým nedokončila prvého Harryho Pottera. Pratchett jej na to odpovedal, že si myslel, že všetci tí čarodejníci, jednorožci a magické sily by jej mohli nejak napovedať. :)
Takže veľa ľudí má v skutočnosti fantastiku rado, len si to nechce pripustiť, lebo si ju spája práve so spomínaným ghettom.
A keďže je toto môj prvý komentár, chcem ešte povedať, že mám tento blog veľmi rada a čítam ho už od SMEblog čias. A páčila sa mi aj mnohými anonymkami neznášaná Twilight recenzia, bola fakt vtipná. Riddick, si super!
No toto... Žeby som už niekoho konvertoval na TvTropes vieru ? :-D Ak hej, tak paráda. ;-) K pôvodnému článku som už kedysi písal pár komentárov, takže ho tu už nebudem rozoberať. Ale pamätám si, že bol dobrý. Čo sa sci-fi a fantasy geta týka : Podľa mňa sa to už dnes rúca a bude postupne rúcať. Všetko závisí od kvality vznikajúcich diel a od miery predsudkov u "fantasy panicov" aj u "fantasy maniakov". Netreba sa snobsky vyhýbať pomenovaniu vecí pravým menom (v tomto prípade žánru), ani sa úmyselne seba-getoizovať pred zvyškom literatúry a sveta (ako na tom vtipnom obrázku ("Závidíte mi môj raketový ruksak, nesci-fi muklovia !") na spomínanej stránočke tróperskej wiki). ;-)
OdpovedaťOdstrániťKrižiak, super povedané, absolútne súhlasím :)
OdpovedaťOdstrániťAnorwen, ja by som to priradila k sexu a pivu :)))
Henke - thumbsup :)
Jennka no ja by som prave povedal ze je to cele fantasy lebo hento co si napisala s vedou a ani s vedeckou fikciou nema nic spolocne. Tak ako sny :D
OdpovedaťOdstrániťHenke - four thumbs up! :-D
OdpovedaťOdstrániťDííííky! Za čítanie aj porozumenie :-)
Ger, ja si naopak myslím, že je to vedeckou fikciou doslova presýtené.... :)) aj keď by som to skôr zaradila k nejakej absurdnej vlne romantického fanatizmu :)
OdpovedaťOdstrániťTak mi napadla ešte jedna vec - možno majú niektorí ľudia problémy s fantastikou, lebo ju považujú za rozprávky pre malé deti (ako sa písalo v danom článku) - ale prečo sa tak veľmi veľa ľudí bojí byť aspoň trochu deťmi? Už som stretla zopár jedincov, pre ktorých slovo "fantázia" znamená asi to isté ako pre Hitlera slovo "žid". Neprípustné!!
jennka, no ja ti neviem, sex a pivo mam rada, ale choroby a politika... a twilight...
OdpovedaťOdstrániťAnorwen, nuž áno, z pohľadu obľúbenosti by som to zaradila myslím ešte PRED politiku... :) čo sa týka čisto frekventovanosti, kolíše niekde medzi sexom a pivom...
OdpovedaťOdstrániťno neviem, nech sa na to pozeram ako chcem tak tam nevidim ani len kusticek pismenka co by nejako zavanalo vedou. o pouzivani rozumu ani nehovoriac. resp. ak si cirkev takto predstavuje vedu tak uz sa necudujem preco upalovali za to ze sa zem toci a preco sa s vedou prilis nemusia...
OdpovedaťOdstrániťludia sa boja byt detmi lebo "to sa nepatri", "ved sa pozri kolko mas rokov a citas rozpravky", atd. myslim ze kazdy z nas si dokaze doplnit velmi vela takychto dospelackych "mudier". radsej budu to dieta v sebe nasilu tlacit do kuta lebo ked clovek vyrastie tak proste musi byt dospely a hotovo. mal som kolegynu ktora mala nejakych 20 a uz riesila len seriozne veci, vztahy, spolocne vecere a stretnutia a jedina zabava bola maximalne tak koncerty (to ze bola liehovistka s tym snad nesuvisi). a napr. vychova a okolie pozerajuce sa cez prsty sposobilo, ze moja priatelka mala vycitky aj koli tomu ze sa v sukni zatocila a mala taku malu detsku radost z toho ako sa jej suknicka toci. a to potom trva kym ju clovek presvedci, ze na tom predsa nie je nic zle a kludne sa moze tocit a tesit z toho (nehovoriac o tom, ze prve co som urobil ked som si obliekol svoju suknu bolo ze som sa zatocil aby som videl ako sa mi pekne sukna toci :D).
bohuzial je to o celkovom stave spolocnosti, o vychove, skostnatenosti, zaprdenosti a o nasom starom znamom "co by na to povedali susedia"....
dospelosť má svoje výhody, ale je vcelku hnusná. jedinou výhodou je asi rozum. toho by som a už nechcela vzdať.
OdpovedaťOdstrániťale všetko ostatné "sucks".
možno ešte vlastné peniaze, ale tých veľa nie je ;-)
OdpovedaťOdstrániťto hej, suhlasim a pre mna ma dospelost tu obrovsku vyhodu, ze teraz si tak nejako lepsie dokazem vychutnat to decko vo mne a ine veci. dokazem si sam vynancovat to co chcem, co sa mi paci, co chce moje decko atd...
OdpovedaťOdstrániťtak nejako - pribudne rozum a zostanú emócie :-)
OdpovedaťOdstrániťno hej moja mama sa uz prestala pytat kedy z toho vyrastiem... asi ju to uz nebavi :-D od 12 rokov si citam co chcem (ked si odmyslim povinne citanie) a odmietam vsetky prvoplanove romantiky...
OdpovedaťOdstrániťNa margo dospelosti - treba čím skôr dostať rozum, aby si človek nenechal vziať ideály :-) Správne pochopiť ten kus dospeláckej slobody vybrať si za duševnú potravu to, čo chcem a nie to, čo konzumuje dospelá šedivácka väčšina. A vôbec, fantastika je výbuch farieb uprostred čiernobieleho mainstreamu, otvorené dvere na klietke reality. Skok za hranice možného. Jedným z najdôležitejších nástrojov mozgu pri spracovaní informácií je schopnosť robiť takého skoky, predvídať, predstaviť si veci, ktoré nie sú, ale mohli by byť (alebo aj nemohli). Táto schopnosť je motorom pokroku vedy/spoločnosti/čohokoľvek a mne sa zdá, že tvorí jang pre jin ďalšej dôležitej schopnosti mozgu - vymýšľať pravidlá. Preto aj nemám rada označenie "ghetto", lebo evokuje niečo stiesnené, ohraničené, obmedzené - a pritom inšpirácia prúdi zo sveta fantastiky do mainstreamu (a miestami aj naopak) nepretržite "od úsvitu žánrov".
OdpovedaťOdstrániťZuska.
ja som uz niekolkokrat spominala, ze ma postihol pan prstenov niekedy v 13 rokoch. ale az teraz ako dospela zenska si to dokazem uplne vychutnat. napriklad aj s tymi kostymami, ked idem tak dozvliekana po meste. a ak ma niekto pripomienky, mozem povedat, ze v mojom veku si to uz mozem dovolit }:-).
OdpovedaťOdstrániťproste mam stastie, ze som sa k fantastike dostala a je mi uplne jedno, co si o mne preto ostatni myslia.
akurat mi vzdy bolo luto, ze to nie je naozaj. ale potom som si na jednej knihe (fantasticke a magicke z hlediska psychiatrie) vzadu na obale precitala vyrok v zmysle, ze kedze moje fantazie a predstavy su mojou sucastou a ja som realna, potom aj ony su realne. a odvtedy som uplne spokojna :D.
Anorwen > ma mam dakedy pocit ze celkovo fantastika je ovela dospelejsia ako vsetok mainstream
OdpovedaťOdstrániťfantasy mi vstepila silny zmysel minimalne pre cest a spravodlivost a scifi mi zas pomaha pochopit myslenie inych, nielen ludi ale aj mi ukazuje moznosti ich reakcii na nezname, moznosti alebo rasy a rozne moznosti vyvoja ludstva ako celkoveho
teraz som si spomenula ako som videla nedavno v spravach prispevok o zariadeni ktore dokaze prepisat hovorene slovo do dokumentu, pre rodicov novinka pre mna Stargate Atlantis 5x15 :-D
Preco. Tuto otazku si polozilo uz mnoho hrochov predo mnou. Nikto a nikdy na nu nenasiel odpoved. Ani jednoroha tava z Antarktidy nie. Preco? Preco som tu? Na co som tu...a vlastne preco pisem taketo hovadiny? Je to vo hviezdach, myslim, spieval Pali Habera. Kedysi. Hviezdy. Jop, a mame ich tu. Jagajuce sa hviezdicky, slnka to vzdialenych a neznamych svetov. Skratka tam niekde, kde sme este neboli a pritom je nam to take povedome. Pretoze sme to vlastne my.
OdpovedaťOdstrániťMimochodom, lunochodom po fantastike, ci po ktorych kutoch. I ta Mahuliena zlata panna je v podstate fantasy, akurat to vtedy volali rozpravka. Ano, teoria ako past na oko, ale dufam, ze v hrubych rysoch sa chapeme. Povedal by som - potreba fantasticna je zrejme cloveku prirodzena a v dobe ked straca iluzie o vlastnej realite, hlada vlastnu identitu "v pradavnych pribehoch" s novym obsahom.
Na margo tej dospelosti: Niektori ludia za poslednych cca 5 rokov nazhromazdili viac akcnych figurok a podobnych srand, nez za cele svoje detstvo... A potom nech tu niekto hovori, nieco o dospievani. Mytus! ;))
Krásne píšete, až radosť čítať :) Ja mám ešte zopár postrehov - človek s ktorým som sa dlho kamarátila ma vždy udivoval v jednej veci - na jednu stranu bol už "odmalička" strašne dospelý (rodinné problémy) a na druhú stranu, to detstvo, ktoré nikdy nemal, si kompenzoval svojou podvedomou detinskosťou typu - TOTO chcem a TOTO budem mať nech to stojí, čo to stojí. Je to neskutočne zvláštny paradox a trvá dodnes. Ten človek sa nedokáže z ničoho úprimne tešiť, myslím tie také hlúpe maličkosti, z ktorých sa deti tešia, ale keď si niečo zaumieni, musí to mať, baví ho to asi týždeň - dva a potom to zahodí do kúta a straaaašne túži zase po niečom inom. Má 23 rokov :))) a samozrejme zvrchu zazerá na všetko čo je podľa neho "detinské". Ja od 21 rokov nebývam s rodičmi, čiže som sa chtiac nechtiac musela naučiť ten dospelácky život, platím nájom, splácam auto, chodím do práce, šetrím na rok a viac dopredu (aspoň snaha je) a jednoducho som zistila, že nie všetko, čo chcem, aj potrebujem a musím mať. Napriek tomu... keď za mnou príde priateľ a donesie mi plyšového bobra (ehm) alebo akúkoľvek inú "maličkosť", teším sa z toho viac ako moja 3-ročná neter... :) Keď tak nad tým rozmýšľam, nič ma asi nepoteší viac ako takéto, podľa iných, hlúposti.
OdpovedaťOdstrániťMyslím, že to dieťa v nás túži po všetkých tých dobrodružstvách a fantasy svetoch a tlačí sa na povrch, chce jednoducho snívať tak, ako snívalo, kým sa jeho svet neotočil hore nohami a ľudia okolo mu nezačali tie sny systematicky ušlapávať do zeme. Čítame si o golemoch, jednorožcoch, upíroch, vlkolakoch, škriatkoch a Elániovi :) a svet okolo nám zrazu pripadá veselší a zmysluplnejší (veď úprimne, iba ja mám v práci dvoch golemov, 32 upírov, jednu zombie a zopár škriatkov).
Je mi ľúto ľudí, ktorí v sebe zadusili dieťa a snívanie. Ešte aj môj otec (maximálne praktický človek) si dnes, vo svojich 50 + x rokoch plní sny a teší sa z nich ako malé dieťa, a to mi pripadá fascinujúce. Preto vždy, keď má sviatok, zamierim do hračkárstva a kúpim mu poriadneho plyšového maca... :)
krásne ste to popísali všetci :-)
OdpovedaťOdstrániťja myslim, ze cele to dost vystihuje nekonecny pribeh.
OdpovedaťOdstrániťa konkretne cast dialogu atreja s tym vlkom, ktora hovori asi tolko, ze ludia bez fantazie stracaju aj sny, tuzby a nadeje a tak su jednoduchsie kontrolovatelni ;)
p.s.: vzdy to zabudnem napisat - tie bezpecnostne slovicka pri odosielani komentara su uuuplne najsamfasa :D
Anorwen > genialne, ze si si na to spomenula, napriek tomu ze vela ludi to povazuje za rozpravku tak nesie velmi silnu myslienku
OdpovedaťOdstrániťodkazujes na film, vsak? neviem ako presne je to v knihe, este chvilku potrva kym to docitam
Nekonečný príbeh!! Film všetkých generácií :) Anorwen, výborný príklad :)
OdpovedaťOdstrániťhej, myslela som film. knizku sa v tomto pripade ani nechystam citat, pretoze ten film zeriem. spolu s poslednym jednorozcom (zakazdym, ked pocujem pesnicku last unicorn, nekontrolovatelne sa rozrevem aj v pritomnosti inych ludi) to bol moj uvod do fantastiky.
OdpovedaťOdstrániťAnorwen > sak pripadne ked docitam tak sa pokusim napisat aspon minirecenziu, iked zatial mam pocit ze su to dva pribuzne pribehy a oba super
OdpovedaťOdstrániťa podobne pocity mam aj ja pri soundtracku