Dialógy o fantastike 14 - Jozef S. Hvišč

O Jozefovi S. Hviščovi donedávna mnoho ľudí nevedelo, no to sa pomaly mení. Svoje texty prezentoval na špecializovaných literárnych serveroch, a zapojil sa do Ceny Fantázie 2008. Jeho poviedka Ako som zachránil ľudstvo skončila na výbornom ôsmom mieste a prebojovala sa aj do knižného zborníka. 

Tento rok však vydal svoj debutový román s názvom Malinche. Porozprávame sa teda predovšetkým o jeho knihe i literatúre všeobecne...

Jozef S. Hvišč sa narodil v roku 1966 v Bratislave, kde momentálne žije a pracuje. V mladosti sa prihlásil na Vysokú školu výtvarných umení, no nevyšlo mu to. Zanechal rodičovské prahy, precestoval kus sveta a pritom vystriedal množstvo zamestnaní. Pred desiatimi rokmi sa usadil, začal pracovať ako poradca pre zahraničnú finančnú spoločnosť a aj intenzívne písať. Prvú knihu nedokončil, sci-fi novela Lovci zostáva zatiaľ neuverejnená. V roku 2009 napísal a v 2010 si sám vydal román Malinche, ktorý je psychologickým sci-fi románom, zaoberajúcim sa predovšetkým medziľudskými vzťahmi vo vedeckofantastických kulisách.

Dialóg o fantastike 

štrnásty

Aneta "Riddick" Čižmáriková 

vs. 

Jozef S. Hvišč

Čo a kedy vás priviedlo k fantastike ako k žánru?

Stalo sa to vo chvíli, keď som zistil, že bežné prostredie, ako nástroj na vyjadrenie mojich myšlienok,

mi nestačí. Nesnažím sa však fantastiku tlačiť do popredia za každú cenu. Slúži mi iba ako pozadie, no postačuje k tomu, aby dej mojich príbehov dosiahol nový rozmer a posunul ich tam, kde by sa za normálnych okolností možno nikdy nedostali. Ale myslím si, že to nie je v literatúre nič nové.

To určite nie. Necítite sa byť teda v prvom rade fantastickým autorom? Pretože ja si vás pamätám z Ceny Fantázie a teraz prichádzate so sci-fi románom - no ak správne chápem, fantastiku používate len ako kulisu vhodnú na realizáciu svojich autorských zámerov...

Je zrejmé, že tvorba každého autora nutne prechádza istým vývojom. Je ovplyvnená prostredím, v ktorom vyrastal (Chuck Palahniuk, Klub bitkárov), prostredím v ktorom žije a s ľuďmi, s ktorými komunikuje (William Styron, Sophiina voľba). Tento vývoj je dôsledok umelcovho zamýšľania sa nad spoločenskými problémami, s ktorými sa stretá a cíti potrebu ich riešiť; hľadá na ne odpovede a výsledný produkt – svoj individuálny pohľad sa snaží interpretovať vo svojom diele.  

Pre mňa je fantastika ideálna rovina na vyslovenie mnohých myšlienok, ktoré by sa mi inak ťažko vyjadrovali. Ako by sa dala napríklad opísať chamtivá a násilná povaha ľudskej rasy, ak by sme chceli zachovať rovinu súčasnosti a vyhli sa pritom politizovaniu?

Vaše najobľúbenejšie diela a autori?

Mám dosť široký záber, ako každý, kto sa intenzívnejšie venuje literatúre. Obľubujem autorov, ktorí

dokážu písať o pocitoch a túžbach (častokrát svojich) bez akýchkoľvek okolkov a nevyhýbajú sa ani najtabuizovanejším témam. Spomenul by som Camusovho Cudzinca, Lemov Solaris, Flaubertovu Pani Bovaryovú, Balzacovho Louisa Lamberta, Normana Mailera a jeho román Americký sen, , Aragonovho Auréliena, Rousseauovu Júliu alebo Novú Heloisu, a pod. V poslednej dobe ma zaujal Schlinkov Predčítač.

Očividne obľubujete takzvanú "vysokú" literatúru. Čo nejaké brakovejšie hriechy? Prečítate si občas aj klasický bestseller, zameraný v prvom rade na napínavý dej?

Necharakterizoval by som to tak, že obľubujem "vysokú literatúru". Snažím sa vyberať si z každého žánru to najlepšie. Ako príklad by som uviedol Stanislawa Lema. Jeho diela určite nepatria medzi "vysokú" literatúru, ale v sci-fi literatúre patria k tomu najlepšiemu. 

Problém je v tom, že nie len kvalita spisovateľa, ale aj výber žánru predurčuje jeho úspešnosť. Vezmime si dielo detektívneho autora Raymonda Chandlera, zakladateľa "drsnej školy" a tvorcu súkromného detektíva Marlowa. Mnoho kritikov je presvedčených o tom, že keby si zvolil iný žáner, určite by sa priblížil k takým velikánom, ako bol Hemingway alebo Faulkner. Medzi takých autorov by som zaradil aj Roberta Louisa Stevensona, Josepha Conrada alebo Louisa Borgesa.

Po tom, čo sa o vás dozvedám, sa musím vrátiť na začiatok nášho rozhovoru a neodpustím si malú provokáciu: čo pre vás znamená sci-fi? Nie je to pre vás iba klišé?

Určite nie. Myslím si, že vedeckofantastická literatúra je u slovenského čitateľa stále nedocenená. Nemá takú popularitu, ako u našich českých susedov, alebo inde na svete. Ťažko povedať, prečo tomu tak je. Práve preto ma tématika sci-fi provokuje a núti ma sa ňou zaoberať. Snažím sa ju prepojiť s problémami súčasného sveta a tým dokázať, že vedecká fantastika je čosi, čo sa môže bytostne dotýkať aj bežného čitateľa. Istá moja známa, mimochodom veľká odporkyňa všetkého, čo sa týka fantastiky, mi po prečítaní mojej knihy povedala: teraz už chápem, prečo hlavný hrdina musel odletieť do vesmíru...  

Pri googlení vášho mena človek narazí hlavne na dve slová. Čo je Tardam a kto je Malinche?

Tardam je literárny projekt, fiktívna teória o spôsobe prekročenia rýchlosti svetla, na ktorom som vyše roka pracoval so svojím priateľom, absolventom Matematicko-fyzikálnej fakulty. Teória je veľmi rafinovaná, lebo je vsadená do zatiaľ neobjasnených otázok fyziky, ako je napr. kvantová zvláštnosť a pod. Projekt stále nie je dokončený a asi tak skoro ani nebude, lebo postupom času sa stal pre bežného čitateľa, aj pre mňa samého, ťažko pochopiteľným.

A kto je Malinche? Stručne by sa dalo povedať, že je to objekt ľudskej túžby, symbol šťastia – je zdanlivo nedosiahnuteľný, no súčasne sme s ním v neustálom kontakte.

Prepáčte, mám dojem, že tým chcete povedať, že žena je pre muža, ako hovoríte, objektom túžby iba dovtedy, pokým ju nezíska...

Ak by sme to chceli naozaj veľmi zjednodušiť, tak áno. No problém pochopenia ľudského šťastia je oveľa zložitejší. Musíme si uvedomiť v čom spočíva šťastie. Nie v dosiahnutí stanoveného cieľa, ale paradoxne, v procese čakania na tento cieľ. Čakanie je potreba, pri ktorej sa snažíme získať si iný objekt a ak sme s ním v neustálom kontakte - skracujeme vzájomnú vzdialenosť, a ak je objekt stále v našom "oku" - tak sme šťastní. 

Netýka sa to iba vzťahu muža a ženy, ale aj materiálneho sveta okolo nás. Ak sa nám naše túžby vzďaľujú, alebo ich nadobudneme neskoro - prežijeme sklamanie, podobne je to aj vtedy, ak objekt našej túžby dosiahneme - naplní nás prázdnota. Túžba je jediný protipól k všadeprítomnému sklamaniu, v ktorom žijeme a poistka proti uvedomeniu si bezvýchodiskovosti ľudského bytia.

Môžete nám teda zhruba prezradiť, o čom je váš román nazvaný po ženskej hrdinke Malinche?

V podstate je to príbeh o hľadaní ľudského šťastia a zmyslu života vo svete, ktorý sa k ľudstvu obrátil chrbtom. Dospel totiž do absurdného stavu, život vo svete budúcnosti stratil šancu na zlepšenie - mám na mysli citovú sféru ľudských vzťahov. Všetko smeruje k horšiemu, a keď sa aj objaví kde-tu nejaká snaha zastaviť tento proces skazy, je bezúčelná. 

Ľudstvo sa nachádza v bezvýchodiskovej situácii, týka sa to najmä medziľudských vzťahov. Stratilo schopnosť komunikovať, a preto človek radšej volí samotu, ktorá ho, žiaľ, napĺňa pocitom nešťastia a opakujúcimi sa depresiami. Ľudstvo si uvedomuje hroziace nebezpečenstvo, ale nedokáže sa už proti nemu vzoprieť. Riešenie je naznačené iba čiastočne a je úlohou čitateľa doplniť chýbajúce časti skladačky.

To znie dosť... hmm, existenciálne? No román vychádza pod hlavičkou sci-fi. Kde v ňom teda nájdeme tú vedeckú fantastiku? Zastupuje ju iba umiestnenie do budúcnosti?

Fabulou príbehu je objavenie planéty s inteligentnou formou života. Hlavný hrdina stojí pred vážnym rozhodnutím a tu sa začína dej pohybovať súčasne smerom do minulosti a do budúcnosti. Čitateľ má na výber, dať prednosť realite alebo spomienkam hlavného hrdinu. Môže si uvedomiť, že svet ďalekej budúcnosti nie je taký vzdialený, a v istých chvíľach sa stáva súčasnosťou. 

Ústredným motívom sú spomienky hlavného hrdinu na stratené a nenaplnené vzťahy, a hľadanie odpovede na otázku: "...prečo si vyberáme partnerov, ktorí o nás nemajú záujem a tí, ktorí majú, o tých nemáme záujem zase my?" Odpoveď možno nájsť v myslení a konaní Malinche, ktorá komunikuje s hlavným hrdinom a je dôkazom toho, že ľudské túžby zostávajú stále rovnaké a nemenia sa ani vo svete budúcnosti.

V doslove vašej knihy je uvedený zaujímavý citát: "...mnohí stratili vieru v lásku, lebo nemali koho milovať a stratili aj strach zo smrti. Nezostalo im nič, v čo by verili – boli bez budúcnosti." Môžete to našim čitateľom bližšie objasniť?

Tento úryvok je typickým príkladom antitézy, vyskytuje sa v románe pomerne často. Navonok sa nám zdá nelogické, ak spoločnosť, ktorá sa nachádza na veľmi pokročilom stupni vývoja a dosiahne nesmrteľnosť, paradoxne dosiahne absurdný stav beznádeje. No po podrobnejšom skúmaní tohoto faktu – s prihliadnutím na fiktívnu skutočnosť, že je zakázané rodenie detí, ako dôsledok dosiahnutia nesmrteľnosti – si uvedomíme, že človeka zrazu obklopí stav prázdnoty, kedy už niet po čom túžiť. "Hľadanie" a "čakanie" stráca zmysel a vyúsťuje do sklamania.

Pri slove antitéza mi ihneď napadla myšlienka: nemáte obavy, že čitateľa skôr odradí od vašej knihy?

Antitéza je štylistická figúra, ktorú používajú spisovatelia i básnici po mnohé stáročia. Ide o konštatovanie, ktoré je bezprostredne popreté novým konštatovaním a vzniká veľmi cenený tretí rozmer. Jej výnimočnosť je v tom, že ak čitateľ na ňu natrafí, je prinútený premýšľať nad problémom, ktorý vďaka antitéze vystupuje do popredia. Antitéza je ako skala uprostred pokojne plynúcej rieky slov. Je tvrdá, no dokáže myseľ pohladiť.   

Zaujíma ma, aké ste mali inšpirácie pri písaní knihy?

Inšpirácie boli zo života. Musím sa priznať, že to, čo opisujem sa čiastočne udialo, no akákoľvek detailná podobnosť so skutočnými osobami je náhodná. Charakteristiky postáv som zmenil, ale sú i naďalej tak reálne, že určite mnohých čitateľov "chytia za srdce" a prinútia k zamysleniu sa nad životom a svojimi túžbami.

O čom je sci-fi novela Lovci a kedy ju plánujete vypustiť do sveta?

Novela Lovci je sci-fi príbeh, ktorý sa odohráva v súčasnosti a opisuje skupinu bohatých dodbrodruhov, ktorí vo svojom voľnom čase navštevujú, po celom svete, miesta najväčších prírodných a hospodárskych katastrof. Ich hlavným cieľom je objaviť cestovateľov v čase, nakoľko sa domnievajú, že z ďalekej budúcnosti, kedy sa bude dať cestovať v čase, budú prichádzať turisti, aby si znova, na vlastné oči, obzreli rôzne katastrofy, napr. pád dvojičiek a pod.  

Keďže príbeh pôsobí priveľmi akčne a nerieši hlbšie problémy, nakoniec som sa rozhodol, že ho nezverejním, lebo si neželám, aby sa moja tvorba uberala týmto smerom :-)

Teraz otázka trochu mimo hlavného záberu. Pridávate si za meno prídomok mladší, no ja som meno Jozef Hvišč (=starší) počula v súvislosti s literárnou vedou. Ste príbuzní? Máte teda literatúru a tvorbu v rodine? Čo vás konkrétne priviedlo k písaniu?

Život a každodenný styk s knihami, ktorými u nás vždy bolo a je i teraz zaplnené každé voľné miesto. Jozef Hvišč, ako ste napísali, "starší", je môj otec. Pôvodne som mal mať za menom uvedené "ml.", ale po vzájomnej dohode som si vložil do mena skratku môjho druhého mena "S", takže preto – Jozef S. Hvišč.

Príjemný večer podľa Jozefa S. Hvišča?

Neviem si ho dosť dobre predstaviť. Muselo by sa totiž zmeniť k lepšiemu mnohé z toho, čo ma trápi, a to je nerealizovateľná predstava.

Počkajte, to znamená, že nezažívate príjemné večery? Keď starosti jednoducho odložíte bokom, aby ste si vychutnali trochu pohody? Veď všetci máme nejaké problémy...

Patrím, žiaľ, medzi ľudí, ktorí veľmi ťažko dokážu "vypnúť". Ešte aj pri sledovaní filmu, alebo pri čítaní knihy premýšľam nad jej dejom a myšlienkami, ktoré autor chcel vyjadriť. A možno, to je moja predstava príjemného večera. To, ako konáme, často ovplyvňuje naše podvedomie bez toho, aby sme si to uvedomovali a mnohí dokonca bez toho, aby chápali zmysel svojho konania.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov v ďalšom písaní.