Markus Heitz: Trpaslíci

"Čím vším se můžeme bránit?"
Giselbart beze slova zvedl sekeru.
"Ničím víc?"
Zvedl druhou sekeru a ponuře se ušklíbl.

Fanúšik klasickej fantasy, ktorý ešte neobjavil Trpaslíkov, je pozadu. Ja som sa tento handicap rozhodla dohnať nedávno a svedomie mi nedá, aby som nezasvätila aj tých zostávajúcich omeškancov ;-)

Prvá kniha a neskôr jej ďalšie pokračovania urobili z mladého Markusa Heitza fantasy hviezdu prvej veľkosti nielen v rodnom Nemecku. Trpaslíci sa onedlho dostali k susedom do Česka (tým pádom aj k nám) a žali vavríny.

Pri triezvom pohľade na vec to môže byť trochu prekvapujúce. V súčasnej ére snáď už všetkým fantazistom, okrem zarytých milovníkov profesora Tolkiena, klasicky vystavané fantasy príbehy na princípe láska-vojna-putovanie lezú hore pažerákom. Lebo majú pocit, že z každej fantasy knižky na nich vyskočí blonďavý elf, dlhoveký človek a zavalitý trpaslík, ktorých úlohou je zachrániť Nejakúzem pred najhorším zloduchom a jeho hnusnými orkami...

A potom príde dajaký románový skoro-zelenáč, čo má za sebou "iba" pár kníh, napíše presne to isté, iba v oranžovom... a je to úspech!
Pred šedým priemerom však Trpaslíkov zachránil ani nie tak obsah, ako pútavá forma... Lebo o tom to fakt je. Trpaslíci používajú všetky možné archetypy tradičnej fantastickej ságy: hlavného hrdinu - sirotu, jeho sympatických kamošov, svetlú aj temnú mágiu, zloducha najzlodušnejšieho, osudové predurčenie čiže fenomén Vyvoleného, putovanie hore-dolu, romantickú lásku, múdreho mentora, mocných čarodejníkov a v neposlednom rade aj ľahký konverzačný humor...

"Umíš létat? Myslím bez katapultu?"

...a tak ďalej. Čokoľvek ste videli v Pánovi prsteňov, Hviezdnych vojnách a všetkých ich klonoch.

Tu sa tá krajina nazýva Skrytá zem, obývajú ju ľudia, elfovia, trpaslíci aj goblini. Vzťahy medzi národmi sú nakombinované tak, že každý z nich má jednu variáciu alebo protipól navyše. Medzi ľuďmi existujú mágovia, elfovia majú svojich temných príbuzných v zákerných alfoch, no a medzi trpaslíkmi zlo číha v samotnom srdci národa, lebo jednému kmeňu je potešením i životnou túžbou zabíjať príslušníkov vlastnej rasy z ostatných kmeňov... Aj tých škaredých zelenokrvných beštií sú dva druhy.

V centre príbehu stojí statočný hlavný hrdina Tungdil Bolofar, trpasličí najdúch, ktorý šesťdesiat cyklov (rokov) prežil medzi ľuďmi, no z ničoho nič zistí, že je kandidátom na kreslo vládcu všetkých trpaslíkov. Lenže medzitým už jeho vlasť obchádza strašná hrozba. On sa podujme bojovať a obetovať všetko na záchranu Skrytej zeme pred šialeným temným mágom Nôd'onnom, aby sa o veľa mesiacov neskôr a stovky míľ ďalej ukázalo, že pokiaľ ide o jeho identitu, je všetko trochu inak...
Medzitým sa Tungdil v mnohom poučí, zamiluje, skamaráti, naučí zaobchádzať s bojovou sekerou, zabíjať nepriateľov aj chápať mentalitu svojho národa.

"Žádná přesila neexistuje, jenom větší a menší výzvy, to si zapamatuj."

Ach, bohovia, vzdychnete si, koľkokrát sme už toto videli?
Lenže... ono to napriek všetkým klišé funguje!
A funguje to prekliato dobre. Bavíte sa, užívate si dobrodružstvá, držíte obľúbeným postavám palce, doslova im drukujete, keď sa dostanú do blbej situácie... Prežívate Trpaslíkov ako naozaj.

Jeden príklad za všetky: keď som čítala scénu, v ktorej vyrážal do svojho posledného boja starý veľkokráľ trpaslíkov, bola som dojatá. Ten monumentálny pátos, veľkoleposť toho obrazu bola porovnateľná s filmovým Statočným srdcom, keď William Wallace pred smrťou vykríkol "Slobodááá!" Vtedy som si povedala, že hoci len kvôli tomu, aby tieto momenty dostali vizuálnu podobu, by sa oplatilo Trpaslíkov sfilmovať.
Iba pre ich vlastné dobro dúfam, že sa tak nestane v ich rodnej krajine :-)

Ozaj, viete ako sa balia trpaslice?

"Budeš na ni dělat krásný oči. Pak ji zazpíváš písničku a ukuješ prsten, aby sis získal její srdce. Políbíš jí nohy, pořádne jí je natřeš svým zamilovaným sýrem a čtyřikrát se s ní otočíš kolem dokola. A pak se ti otevře brána, co vede do její Skryté země."

Vrrau! Ale či je to fakt alebo len sranda, to vás nechám zistiť samých ;-)

Zaujímavým momentom celého diela je fakt, že Heitz knihu napísal vlastne na objednávku. Po úspechu prvých románov o Ulldarte ho oslovilo vydavateľstvo Heyne, aby napísal román o jednej z tradičných fantasy rás. Autor si vybral trpaslíkov a knihu napísal za päť mesiacov. Možno sa mu húževnatý národík zdal nespravodlivo opomínaný a oveľa inšpirujúcejší, než omletí elfovia a vznešení králi ľudí. Jeho v európskom merítku megaúspešná sága nadobro skoncovala s týmto nedostatkom a trpaslíci dostali vlastné štyri romány, ktorými by ste kľudne mohli zaťažiť plachtu na záhradný altánok.
Ak v prvom momente, keď sa dozviete o tej objednávke, nezapnete svoje intelektuálske pohŕdanie (ak ste práve dočítali knihu a bavila vás, asi nie), uvedomíte si pravý opak. Že Markus Heitz nie je len dobrý remeselník, ale naozaj má talent. Vdýchol tomu, čo mohlo byť priemerným remeselným produktom, pravú trpasličiu dušu.

"Mimochodem, dneska sis sám dal jméno." Boëndal ukázal na zářivou vrstvu, která se mu spojila s kůží. "Tungdil Zlatoruký. Co na to říkáš?"
"Zlatoruký," opakoval Tungdil a podíval se na svou pravici. "No ano. Myslím, že se mi to líbí."
Tungdil se navzdory bolestem pokusil o úsmev.
Zlatoruký.
Jméno pro opravdového trpaslíka.

Markus Heitz: Trpaslíci (Fantom print 2005, 2009)

Súvisiace:

Tim Powers: Stáčení temného piva
Čo majú spoločné Pán prsteňov, Hviezdne vojny a Harry Potter? Viac, než si myslíte!
- moja obsiahla prednáška pre Istrocon 2009, v ktorej zistíte, koľko majú tieto diela spoločné aj s Trpaslíkmi :-)