Pojednanie o čiernej smrti, 1/2

založené na knihe nemeckého historika Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě

14. storočie bolo pre Európu zvlášť tragické. Kým v jeho prvej polovici sužovali kontinent prírodné katastrofy, neúrody a následné hladomory, v roku 1347 prišiel z Východu ešte oveľa hrôzostrašnejší hosť. Akoby do pozdne stredovekej Európy vkročila Smrť osobne.
Kade prešla, tam po jej nabrúsenom inštrumente zostávali mŕtvoly ľudí i zvierat sťa pokosené steblá trávy. Postupovala strašidelnou rýchlosťou a nerobila rozdiely. Deti, starci, bohatí i žobráci... Pre všetkých mala katastrofa biblických rozmerov jedno meno: MOR.



Smrť prichádza

Veru, 14. storočie zdá sa mi byť pre starý kontinent pomerne nešťastným. Myslím, že matička Európa nikdy predtým ani potom nezažila nič podobne vyhladzujúce. Ani dvadsiate storočie s dvoma svetovými vojnami neprinieslo také percento úmrtí, i keď smrť vo vojne je často oveľa brutálnejšia.
Pred morom sa nedalo uniknúť vyhlásením neutrality, útekom do krytu ani za hranice. No porovnávať pandémiu s vojnou je zložité nielen pre amatéra ako som ja, ale aj pre historikov samotných, takže to necháme tak.

Najlepšou metaforou sa mi vidí, že počas moru smrť doslova kosila ľudí bez rozdielu veku, majetku či viery. Podľa Bergdolta konečný súčet obetí morovej nákazy z rokov 1347-1351 a ďalších okolností s ňou súvisiacich (napr. pogromy, k tým sa dostaneme neskôr) vydal na tretinu dovtedajšieho obyvateľstva kontinentu. Nezáleží na tom, že pred morom to bolo len približne 75 miliónov a dnes je to desaťnásobok. Keby teraz vymrela tretina Európy, bolo by to okolo 250 miliónov ľudí. Skúste si to predstaviť...

Niektorí historici uvádzajú ešte oveľa vyššie čísla a nesmieme zabúdať ani na to, že ide o priemer pre celý kontinent, pričom krajiny južnej Európy stratili 50-80% obyvateľstva! Západnej Európe trvalo viac než 150 rokov, kým počet obyvateľov dosiahol úroveň pred rokom 1348.

Kniha Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě takmer vyčerpávajúco rozoberá morovú epidémiu 14. storočia a rôzne oblasti života s ňou súvisiace. Vytvára ucelený obraz dopadu masového smrteľného ochorenia na spoločnosť, morálku, hospodárstvo, umenie, vzdelanosť či náboženstvo. Vďaka intenzívnemu skúmaniu i dokladaniu faktov a svedectiev je táto kniha pravým opakom beletrizovaných (hlavne filmových) verzií moru, ktoré ho jedným dychom démonizujú i idealizujú ako nemilosrdnú metlu ľudstva, ktorej sa však hŕstka múdrych vedela ubrániť (rezonuje vo mne najmä scéna z filmového Nostradama, kde sa menovaný po ošetrovaní chorých oblieva vodou), a ktorá sa prehnala krajinou ako búrka, aby sa vytratila spolu so záverečnými titulkami.
Na všetky tieto klišé môžete zabudnúť.

Až do konca 19. storočia nikto skutočne nevedel, čo mor vyvoláva a prenáša. Čierna smrť (ako sa súhrnne označuje európska pandémia bubonického a pľúcneho moru 1347-1351) nebola prvým ani posledným výskytom tejto choroby. Isté zmienky o more sú už z obdobia starovekého Grécka, no nedajú sa hodnoverne doložiť. Skutočný mor je preukázaný v 6., 7. a 8. storočí, kedy si vyžiadal milióny obetí, avšak s najväčšou silou udrel práve v polovici 14. storočia.

Pre poriadok dodám, že aj tieto vety môžu byť čiastočne neaktuálne - v súčasnosti je už vo vedeckých kruhoch pomerne rozšírené podozrenie i rozpracované teórie, že čierna smrť 14. storočia vôbec nebola ten mor vyvolaný baktériou yersinia pestis, ktorú objavil v roku 1894 Alexandre Yersin v Hong Kongu počas tamojšieho vyčíňania bubonického moru. Pre tento moment však budeme vychádzať z predpokladu, že čierna smrť je proste mor a nech už by to epidemiológovia definovali akokoľvek, máme do činenia s pandémiou, akej sa nikto z nás nechce dožiť.

Nepýtajte sa Boha prečo

Lekári neskorého stredoveku sa držali teórií antických autorít, predovšetkým Galéna. Ten bol vo svojej dobe geniálnym lekárom, ale používanie tisícdvesto rokov starých vysvetlení o nerovnováhe štyroch telesných tekutín stredovekým doktorom nepomohlo.
Na základe svojich znalostí púšťali smrteľne chorým pacientom žilou, okiadzali ich dymom, ordinovali klystíry, no ich metódy neboli nič platné.
Mor sa pripisoval všetkému možnému od dusných južných vetrov (je pravda, že v zimnom období mor poľavoval, ale len vďaka vegetovaniu morových bĺch), cez výpary z útrob zeme po zemetraseniach, hnilobný pach všeobecne až po astrologické predpovede a konštelácie hviezd. Na krysy a štípanie bĺch boli ľudia v tom čase zvyknutí, čo je asi jeden z dôvodov, prečo im to nikdy nenapadlo...

A príčina epidémie? Čo iné ak nie Boží hnev, trest za ľudské hriechy? Katolícka cirkev, ktorá pred morom disponovala obrovským vplyvom (narušeným len ľahkým znepokojením nad rozkolom medzi pápežom a francúzskym kráľom, ktoré vyústilo do premiestnenia pápežského stolca z Ríma do francúzskeho Avignonu), nabádala ku kajúcnosti, modleniu a ešte silnejšej viere v Boha. Samozrejme, že to nepomáhalo a strach zo smrti i všeobecné zúfalstvo sa podpísali okrem izolácie či pôžitkárstva aj na poľavovaní vo viere alebo naopak na vzniku radikálnych hnutí ako boli flagelanti (o nich podrobnejšie neskôr).

Malá kopa pýta viac

Samotnému moru v Európe predchádzalo polstoročie najrôznejších pohrôm, počínajúc globálnym ochladením klímy (tzv. Malá doba ľadová), nasledovanom nízkymi úrodami, ktoré spolu s relatívnym preľudnením vyvolali Veľký hladomor (1315-1317). Plus epidémia brušného týfu a Storočná vojna, tieto okolnosti ešte pred morom rapídne znižovali počet obyvateľov kontinentu.

Zvesti o desivej chorobe šíriacej sa v Ázii sa do Európy dostali už v roku 1341 a o šesť rokov neskôr ju do talianskych prístavných miest priviezli z Krymu nakazené blchy žijúce na lodných krysách, po smrti hostiteľov hľadajúce nové "mäsko". (Zvedavejším čitateľom odporúčam vygoogliť si celú "krymskú historku" o prvej biologickej vojne, je to lahôdka z hľadiska historických súvislostí aj rafinovanej tragikomiky osudu(?).

Choroba sa šírila uštipnutím morovej blchy ako bubonický mor a od chorých zase ďalej. U niektorých postihnutých prešiel do štádia ešte nebezpečnejšieho pľúcneho moru. Obidve formy sa rýchlo šírili kvapôčkovou infekciou a na obidve umierali ľudia i zvieratá podľa dobových svedkov približne do týždňa od prvých prejavov choroby. Za ten čas stihli nakaziť desiatky iných...

Ako priemerne rozhľadený človek vie, bubonický (žľazový) mor sa prejavuje zdureninami v oblasti podpažia, slabín a krku, ktoré vďaka krvným podliatinám i hnisu čoskoro získavajú strašidelnú modročiernu farbu. K tomu pripočítajme vysoké horúčky, slabosť, zvracanie, silné bolesti lymfatických uzlín, kĺbov i celého tela. Pri pľúcnom more zdureniny (bubo) nahrádza ťažký kašeľ sprevádzaný krvavými hlienmi, septická varianta je zriedkavejšia a vyznačuje sa horúčkami a fialovými škvrnami na koži.

Bergdolt hovorí aj o písomných svedectvách ľuďí, ktorí mor prežili. To museli byť pacienti s bubonickým morom, postihujúcim lymfatický systém, ktorý bez okamžitého liečenia vykazuje asi 50-60% úmrtnosť, ale má tendenciu napadnúť ďalšie orgány, kde vyvolá mor pľúcny alebo septický. Tieto majú bez urýchleného podania antibiotík takmer stopercentnú úmrtnosť. No imunita stredovekého obyvateľstva bola vážne narušená nedostatkom potravín a ľudia padali ako muchy. V celkovej bilancii je hŕstka vyliečených len zrnkami piesku na pláži...

Pliaga žije

Mor však z povrchu zeme nezmizol. S o niečo menšou intenzitou zabíjania sa vracal do Európy aj v druhej polovici 14. storočia a všetkých nasledujúcich, spočiatku v intervale asi dvadsiatich rokov! Slávny Ján Žižka z Trocnova zomrel na bubonický mor v roku 1424, v 16. storočí zasiahol mor Moskvu, v 17. pustošil Londýn tesne pred legendárnym požiarom v roku 1666, v Taliansku si vyžiadal takmer dva milióny obetí, v 18. storočí vykynožil dve tretiny obyvateľov Helsínk... A to je len výťah.
Zdá sa, že ľudská história nepoznala horšiu chorobu. Dnes je mor liečiteľný, no stále sa vyskytuje u divo žijúcich hlodavcov na väčšine svetadielov a možno len šťastná náhoda môže za to, že v modernej ére ešte nevypukla pandémia. Pretože nie všetci ľudia by, hoci s vážnymi príznakmi ako horúčka či vykašliavanie krvi, išli k lekárovi tak rýchlo, ako je to v prípade zachytenia a liečenia moru nevyhnutné...

Nedávno ma pobavilo, keď v populárno-náučnom dokumente National Geographic o stúpaní hladiny oceánov, zemetraseniach a vlnách tsunami jeden americký geológ v súvislosti so zraniteľnou polohou amerických megapol povedal: "My geológovia máme také príslovie, že ak sa niečo už raz stalo, stane sa to znova. Ak sa to nestalo dlho, stane sa to čoskoro."
Ktovie, čo si medzi sebou rozprávajú epidemiológovia...

To by sme mali akýsi úvod či prierez morovou epidémiou. Teraz sa budem bližšie zaoberať konkrétnejším pohľadom na život stredovekého obyvateľstva počas moru.

Kataklizma

Taliansko, ktoré malo čulé obchodné styky s celým pobrežím Stredozemného mora, zasiahol mor ako prvé, rýchlo a tvrdo. Šíril sa z juhu, tak ako prišiel - na lodiach - smerom na sever do ďalších prístavných miest, a kým obyvatelia zistili, že smrtonosnú nákazu doviezli obchodné plavidlá, bolo už neskoro.
Úder brutálneho neviditeľného nepriateľa čoskoro vyvolal kolektívnu hystériu a niet sa ani čo čudovať. Niektoré prístavy neprijímali lode, ktoré však vyložili o kus ďalej a bolo vymaľované - takto sa "po vode" stalo obeťou prvej morovej vlny francúzske Marseille oveľa skôr, než by k tomu došlo po súši.
Ako stúpal počet umierajúcich, mestá odmietali prijímať prišelcov. Obyvatelia sa začali jeden druhému vyhýbať, v uzavretých komunitách to bolo ešte horšie. V rodine či kláštore stačil jeden nakazený, či snáď "posol" choroby a domino efekt sa spustil.

Počas čiernej smrti sa prišlo aspoň na to, že mor je prenosný z človeka na človeka morovým dychom. A tak sa ľudia báli nielen čoraz väčšieho množstva zapáchajúcich mŕtvych tiel, no aj dychu nakazených.
Mnohí lekári a kňazi pomáhali umierajúcim s odvrátenými tvárami, čo možno dočasne pomáhalo. Lekári nosili aj masky, dodnes známe ako jeden zo symbolov moru. Vyzerali ako gigantické vtáčie zobáky, ich predná časť sa plnila aromatickými bylinkami, ktoré mali zabrániť nakazeniu.

Mnohí pozorovatelia a kronikári moru (často ho neprežili) zhrozene opisujú, ako nakazených príbuzní zavierali v izbách či domoch, opúšťali ich, nechávali napospas chorobe, aby sami zomreli... Inde zase miestne autority násilím uzavierali celé rodiny aj so zdravými členmi do domov, aby izolovali nákazu. Efekt bol samozrejme mizivý, postihnutých bolo príliš mnoho.

Kronikári to nazývajú stratou ľudskosti a časť z tohto zhrozenia určite tvorila aj obava, aby neskončili podobne. Je to naozaj príšerný obrázok, ale ruku na srdce - čo urobiť v takejto situácii? Keď všade naokolo zúri neznáma pliaga (aj toto slovo nám zostalo z morových epidémií, angl. plague = mor), neliečiteľná, nemilosrdne rýchla a prudko nákazlivá? Takže ak vo vašom bezprostrednom okolí niekto ochorel, mohli ste si vybrať medzi starostlivosťou o infekčného pacienta (ktorý aj tak čoskoro zomrel a vy ste ho s najväčšou pravdepodobnosťou o pár dní nasledovali) alebo panikou, izoláciou či útekom.
Je strašné vedieť, že rodiny takto zanechávali v bolestiach i strachu svojich súrodencov, manželov, deti, rodičov. Ale bolo to tak.

Zachráň sa, kto môžeš

I keď v stručných charakteristikách a popularizovanej vede je stredovek označovaný ako doba temna a my, laici, sme navigovaní, aby sme si predstavovali svet tých čias ako smradľavé miesto, kde po zablatených uliciach blúdia bezprízorní, ufúľaní a otrhaní nevzdelanci so sivými tvárami pod zamračenou sivou oblohou - čo je vo veľkej miere, aspoň v prípade chudobného obyvateľstva, pravda - je prekvapivé, že už existovala i fungovala osveta!

Príchod moru bol príležitosťou pre učencov, aby rozdávali rady ako sa pred morom chrániť a vydávali sa tzv. regimina a consilia. Galénovské princípy, zázračné všelieky alebo bylinkové sladkosti boli samozrejme úplne nanič, ale odporúčania o umývaní tváre i rúk octom snáď naznačujú čosi o snahe o dôslednejšiu hygienu.
No ľahko sa môžem mýliť, lebo podľa toho, čo popisuje a cituje Bergdolt, boli tieto stredoveké dietetické a terapeutické návody z dnešného pohľadu proste znôškou dobre vyzerajúcich výmyslov (ktoré mali asi ich autorovi priniesť slávu a dosť peňazí, aby v prípade potreby mohol z postihnutej oblasti čím skôr zdupkať ;-).
Niektorí učenci síce odporúčali izoláciu chorých a v najhoršom prípade útek, ale ako autor pripomína, ani toto nebolo výsledkom brilantnej inovácie, len aplikovania skúseností z epidémií predošlých. Ktovie, ako by to bolo celé dopadlo, keby svoju nevedomosť a bezradnosť priznali skôr...
Keď sa totiž eufória z absolútne neužitočných rád rozplynula v zápachu hromadiacich sa mŕtvol, lekári uznali, že útek je jediný spoľahlivý spôsob, ako sa (momentálne) vyhnúť moru a vlastne tým definitívne požehnali heslu dňa "zachráň sa kto môžeš!" Bohužiaľ, vďaka pokračujúcemu obchodu, cestovaniu, hromadným náboženským púťam i panickým útekom už nakazených ľudí sa mor nezadržateľne šíril ďalej...

Z postihnutých oblastí neutekali iba obyčajní ľudia, ale aj tí, ktorých volali na pomoc - lekári a kňazi. Lekári rýchlo zistili, že sú bezmocní a kňazov bolo treba už len na udeľovanie posledného pomazania. Našli sa statoční (blázni?), ktorí zostali, dávali rozhrešenie umierajúcim a sami umierali...
Je však ťažké súdiť, čo bola zbabelosť a čo prirodzený pud sebazáchovy.
No aj utečenci z miest (kde bol mor vo všeobecnosti skôr) odchádzajúci v nádeji na záchranu, veľmi často spôsobili pohromu, keď epidémiu zavliekli do krajiny, kde sa ďalej šírila ako lesný požiar. Vidiek bol na tom relatívne ešte horšie ako mestá, lebo v redšie osídlených oblastiach vymierali celé dediny, osady a statky. Podľa kronikárov polia ležali ladom a dobytok sa bezprízorne túlal krajinou, lebo už nebolo toho, komu by patril...
Aj tam, kde ľudia neutiekli, sa bežne stávalo, že mŕtvi rodičia po sebe zanechali osamotené nezaopatrené deti, ktoré pre zmenu zomreli od smädu a hladu.

K dokonalému obrázku smrti a skazy apokalyptických rozmerov si pridajme stovky a tisíce mŕtvych, ktorých už nebolo kam pochovávať a v mnohých prípadoch už nemal ani kto. Na vrchole moru v najväčších mestách ako Paríž či Pisa umierali denne stovky ľudí.
Hrobári sa míňali rovnako ako mešťania a sedliaci, ich prácu kvôli zárobku vykonávala aj žobrač. Na drevených vozoch odvážali telá, ktoré preživší nezriedka vyhadzovali pred domy... Mali toľko trápenia, že sa už nechceli starať ani o svojich mŕtvych. Už nebolo kňaza, ktorý by dal rozhrešenie či vykonal kresťanský pohreb. Tí, čo ešte žili, nestíhali pokryť svoje povinnosti.

Bedári a hrobári zvážali obete najprv na cintoríny v okolí kostolov, kde sa pochovávalo aj do starých hrobov, neskôr na priestranstvá na okrajoch miest s čerstvo vykopanými jamami. Niektorí svedkovia zdesene popisovali, ako mŕtve telá trhali túlavé psy a do masových hrobov občas hádzali aj stále žijúcich ľudí, ktorých niekto predtým nechal ležať na ulici...

Prach si a na prach sa obrátiš

Navzdory tomu, že všeobecne ľudia verili, že ich Boh trestá za ich hriechy, nezabránilo im to, aby hrešili o to viac. Niektorí reagovali na pocit blízkej smrti kajúcnosťou či flagelantstvom, iní bujarým užívaním si dobrého jedla, pitia a sexu.

Rozmáhala sa kriminalita, prázdne domy rabovali zlodeji, no okrádali aj putujúcich utečencov. Notári, lekári, hrobári i niektorí kňazi začali za svoje služby pýtať nehorázne vysoké poplatky. Lebo príbuzní chorých naďalej žiadali či potrebovali ich služby, no odborníkov na akúkoľvek profesiu bolo čoraz menej.
Všetkých bolo čoraz menej...

V mnohých mestách i dedinách po čase zakázali zvoniť umieráčikom, keď si uvedomili, že neustále vyzváňanie ešte viac nahlodáva krehkú psychickú rovnováhu obyvateľov a podporuje hystériu. Zvonilo sa len symbolicky raz za hodinu za všetkých zomrelých.
Pápež najprv postupne rozširoval kňažské právomoci aj na nižších cirkevných bratov, nakoniec vydal vyhlásenie, že rozhrešenie môže udeľovať každý kresťan svojmu umierajúcemu spolubratovi, ak sa ten správne vyspovedá.

Hromadné hroby namiesto individuálnych, rýchle, či skôr žiadne pohrebné obrady, neustále znižovanie potrebného počtu členov rôznych mestských a cechových rád, len aby mohli zasadať a rozhodovať... Takéto a mnohé ďalšie ústupky sa robili oficiálne, no niekedy ich neustanovil nikto a spontánne vyplynuli zo stále zúfalejšej situácie.

Za čo nás Boh takto trestá?

Je prirodzené, ak ľudia mali pochybnosti vo viere. Hrôzy takéhoto rozsahu sú najlepším receptom na stratu viery v Boha, ktorý je podľa kresťanského učenia nekonečne milosrdný, no v praxi k sebe povoláva milióny ľudí bez ohľadu na ich hriešnosť - priamo pred vašimi očami. A potom si (v krutých bolestiach) zoberie aj vás.
V lepšom (alebo horšom) prípade prežijete všetkých blízkych a budete svedkom ich delirického umierania...

Považujem za vysoko pravdepodobné, že u tých, ktorí sa odvážili o tom vôbec premýšľať, sa integrita katolíckej viery otriasala v základoch. Ľudskej povahe je oveľa vlastnejšie v trápení plakať nad tým, prečo a za čo ma Boh takto stíha, spytovať sa a pochybovať, než sa odovzdane držať kresťanskej dogmy, že všetko dobré i zlé je vôľa Božia.

A keď vezmem do úvahy, že dnes datujeme začiatok humanizmu a renesancie plus-mínus do doby po odoznení najsilnejších morových rán, môže tu byť istá súvislosť. Zmenu éry i celkového ovzdušia iniciuje skôr vrstva vzdelaných a majetných ľudí. Tá si musela všimnúť (keď si to všimla cirkev samotná), že po masívnom úbytku duchovných v čase moru a následného extrémneho zjednodušenia podmienok prijímania mužov do duchovného stavu, si nedostatočná príprava i vzdelávanie kňazov vyžiadali svoju daň a prestíž cirkvi i kléru tým výrazne utrpela.

Ak k tomu pridám, že nie bohatý človek je ten, ktorý sa potrebuje opierať o Boha najviac, a že práve vyššie vrstvy boli známe tým, že sa s bezprostednou hrozbou moru nezriedka vyrovnávali bezhlavým hedonizmom, žranicami, pitkami a smilstvom... zostáva mi už len úvahu zakončiť tým, že renesancia, stále síce nekompromisne spútaná katolíckou morálkou, bola vcelku pochopiteľným dôsledkom ťažkých rán, dopadajúcich na fyzicky a/alebo psychicky zbedačené obyvateľstvo.
Toto sú však moje vlastné myšlienkové pochody, pán Bergdolt takto ďaleko nezachádza.

V nasledujúcej časti pojednania sa budem venovať flagelantom, pogromom na židovskom obyvateľstve, následkom moru a perličkám.

Poznámka:
Esej o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.

Informácie som čerpala prevažne z dvoch zdrojov:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)
slovenská, česká a anglická Wikipedia, heslá týkajúce sa moru, jeho druhov, čiernej smrti a súvisiacich osobností

Ďalšia použitá literatúra:
Suzanne McCabe: Dark death, IN: Junior Scholastic. New York: Feb 11, 2002. Vol. 104, Iss. 12; p. 18
Susan Scott, Christopher J. Duncan: Return of the Black Death: The World's Greatest Serial Killer (vyd. Wiley, 2004)

Odporúčam vám prečítať si aj esej o knihe Denník morového roku Daniela Defoa.

Pokračovanie článku je tu.

Súvisiace:
Pojednanie o čiernej smrti, 2/2
Daniel Defoe: Denník morového roku
Hon na čarodejnice, 1. časť
Hon na čarodejnice, 2. časť