Dialógy o fantastike 12 - Anorwen

Láska k fantastike, to nie je len čítanie Tolkiena, pozeranie Hviezdnych vojen alebo účasť na Istrocone v parochni Naruto. Láska k fantastike môže byť aj šitie rozprávkových šiat a historických kostýmov. Najmä, ak vás k tomu inšpirovali krásy Stredozeme.

Ach, milé ženy, ktorá z nás by nechcela po lúke pobiehať v šatách vznešenej Arwen Undómiel alebo cválať na koni ako statočná Eowyn...

Nebudem sa rozplývať a radšej vám predstavím skutočnú osôbku, ktorá pripomína polovičnú Elfku nielen vďaka svojmu umeleckému menu Anorwen (ktoré mimochodom znamená deva slnka), no i pre svoj nežný zjav - a v neposlednom rade aj pre róby, do ktorých sa oblieka.

Janina Jankovičová je také obyčajné slovenské dievča. Doma má manžela, malú dcérku, varí, upratuje a asi aj žehlí... Na prvý pohľad by ste ju ťažko odlíšili od tisícov iných. No na rozdiel od nich občas šokuje spolucestujúcich v električke, keď v kompletnom elfskom kostýme cestuje na stretnutie slovenského Spoločenstva Tolkiena...

A práve v tom je jej kúzlo. Je výnimočná svojím koníčkom - šitím šiat a kostýmov inšpirovaných či už imaginárnymi fantasy svetmi, alebo skutočnou históriou.

O vášni pre living history, šití a vyšívaní, ale napríklad aj o tom, prečo jej dcéra nakoniec nedostala meno Mirena, nám teraz porozpráva šarmantná kráska Anorwen.

Dialóg o fantastike dvanásty

Riddick vs. Anorwen

Aby sme sa spolu s čitateľmi dostali do obrazu, vysvetlíš nám, o čo ide pri living history?

Living history (ďalej LH) alebo po našom oživená história je keď... no proste je to snaha o rekonštrukciu života na konkrétnom

území v konkrétnej historickej dobe. LH nadšenci si naštudujú pokiaľ možno čo najviac rôznych prameňov (od odbornej literatúry cez dobové umelecké diela až po najrôznejšie archeologické nálezy). Na ich základe si potom vytvoria "postavu", ktorú budú predstavovať. Musia si ušiť (alebo dať ušiť) dobový odev, vyrobiť alebo dať vyrobiť dobové vybavenie od predmetov dennej potreby až po špecializované nástroje remeselníka či bojovníka... No a keď to všetko majú, stretávajú sa s podobne postihnutými na súkromných alebo verejných podujatiach, kde sa snažia žiť čo najdobovejšie.

Fascinujúce. Také "podujatia", to môže byť napríklad aj dovolenka, kde sa všetci zídete niekde na chate v horách a bývate tam bez elektriny a tečúcej vody, varíte na ohni a na záchod chodíte do lesa? :-)

Keby na chate... To sa vyrazí do prírody, nájde sa vhodná lúka, tam sa postavia stany (samozrejme plátenné, bez podlahy, na zemi len kožušiny) a to ostatné si vystihla. Ale to sú už také "hardcore" akcie. Na takej sme ešte neboli. Zatiaľ sme boli len na divácky prístupných akciách, kde bola zabezpečená tečúca pitná voda a moderné WC. Ale spali sme v stanoch na kožušinách a varili na ohni.

My sa však budeme baviť hlavne o tvojich božských kostýmoch a doplnkoch. Povedz nám ako si k tejto záľube prišla. Na stránke píšeš, že prvé šaty si ušila v roku 2002. Čo tomu predchádzalo?

Nuž, ako 13-ročnú ma vážne postihol Pán prsteňov. Odvtedy som sa nejako nevedela zmieriť s našou realitou panelákov, asfaltových chodníkov, smogu a výdobytkov našej konzumnej spoločnosti. Keď som sa konečne ako-tak usadila v realite, zhliadla som v kine Spoločenstvo prsteňa a zasa ma to dostalo... Našťastie som náhodou narazila na stránku venovanú kostýmom z filmu. Keď som si ju prezrela, uvedomila som si, že to je spôsob, ako si preniesť kúsok Stredozeme sem. Ušijem si také šaty. Dovtedy som sa bála šijacieho stroja ako čert kríža. Ale toto bola veľmi silná motivácia. A tak som pozbierala všetku odvahu a drzosť úplného amatéra a zasadla som k stroju.

A odkiaľ si sa naučila robiť strihy a také tie veci? Šitie šiat predsa len nie je také jednoduché ako by sa podľa tvojich slov mohlo zdať.

Som skoro úplný samouk. Základy mi poradila mamina a dva strihy a niekoľko dobrých rád mi dala aj kamarátka. Ostatné je len prax. Fakt som až doteraz mala len dva základné strihy a tie som si upravovala podľa potreby. Ono moje krivky sú naozaj dosť decentné, takže nejaké tvarovanie ma väčšinou trápiť nemusí ;-)

Radosť z prvých šiat bola určite veľká...

Áno, tešila som sa ako malé dieťa. Tie šaty sú z obyčajnej podšívky, lebo som sa bála pokaziť normálnu látku. A vyšívala som ich niekoľko mesiacov striebornou niťou, aby vyzerali ako brokátové... A keď boli hotové, začala som rozmýšľať nad ďalšími. Chcela som ešte také, potom onaké... Nakoniec ich mám plnú pracovňu :-D

Dokázala si si udržať motiváciu celé tie mesiace, kým si vyšila živôtik?! Nemala si chuť sa na to vykašľať a z výšivky spraviť dečku? :-)

Dokázala. Ja som v tomto ako bullteriér. Keď sa zahryznem, nepustím, kým neskončím. A dečka by z toho už aj tak nebola, lebo som to vyšívala na už hotové šaty.

Vyšívala si teda ručne, šijací stroj je však rýchlejší. Čo z toho ti viac vyhovuje?

Osobne radšej šijem v ruke. Lenže strojom prešité švíky sú predsa len pevnejšie. Takže pokiaľ sa nejedná o LH odev, ktorý musí byť vyrobený z dobových materiálov a dobovými postupmi, uprednostním stroj. Ale výstrihy a okraje rukávov a niektoré ďalšie drobnosti dokončujem skoro vždy v ruke.

Výhodou stroja je aj rýchlosť. Na druhej strane ručné šitie si môžem vziať aj večer k telke. A k ručne ušitému oblečeniu, na ktorom je moja vlastná krv (už som si párkrát prerazila prsty TUPÝM koncom ihly, to keď šijem niečo extra hrubé alebo nepoddajné), mám predsa len osobnejší vzťah ;-)

Počula si už o takej vecičke, čo sa volá náprstok? :-D

Nielen počula, poznáme sa osobne a dokonca dva u nás bývajú. Ale môj mozog s nimi nie je schopný spolupracovať. Vždy podvedome použije neonáprstkovaný prst, aj keby to mal byť malíček.

Ešte si pripomeňme, pokiaľ ide o tú výrobu predmetov dennej potreby z daného historického obdobia, ako sa to musia vyrábať?

Optimálne je použiť dobové postupy a nástroje. Nie vždy sa to však dá. Napríklad u odevov to nie je problém, keď sa chce. Stále sa dá pri troche šťastia zohnať domáce ľanové či konopné plátno i ľanové nite na šitie. Ihly sa nejako výrazne nemenili a keď chce byť niekto úplne stopercentný, dá si ihlu vyrobiť kováčovi. Z dochovaných kusov odevov vieme, aké stehy boli v danom období známe a používané.

Taký rezbár to už má zložitejšie, lebo nie všetky dnes používané dláta, sekerky a pod. sú známe od nepamäti a tiež šmirgle sú mladá záležitosť. Potrebuje si teda dať vykovať nástroje podľa nálezov, čo nie každý kováč vie a tiež to stojí nemalé peniaze.

Takže ak si living history expert chce vyrobiť praveký pazúrik, vybehne si na prechádzku, sadne do trávy a bude obíjať o seba kamene, kým sa mu to nepodarí?

Hej, presne tak.  LH začiatočník si pästný klin zoženie, pokročilý si ho vyrobí nedobovým spôsobom a expert dobovým.

Nestáva sa potom, že výroba originálneho nástroja je komplikovanejšia ako výroba výsledného produktu? :-)

Stáva. Lenže tie nástroje potom možno používať aj na výrobu ďalších predmetov. A v LH kruhoch sa vždy viac cení dobovo vyrobený predmet. Čiže sa také nástroje dajú ďalej aj (polo)komerčne využívať.

Posunieme sa v čase, čo sa medzi rokmi 2002 a 2010 zmenilo?

Po roku mojich kostýmových pokusov som náhodou stretla spolužiačku z gymnázia, ktorá si zakladala s priateľom skupinu historického šermu a požiadala ma o nejaké kostýmy. Tak som sa dostala k šermiarom. Veľa som toho nenašermovala, ale ušila som niekoľko horších i lepších kostýmov.

Potom som sa vydala a s plánmi na založenie rodiny som musela prehodnotiť aj šermovanie (s tehotenstvom a malým dieťaťom to veľmi nejde dohromady). Náhodou mi v tom čase jeden kamarát odporučil Červenákovho Černokňažníka. A tak som zistila, že aj Slovania boli veľmi zaujímaví a oplatí sa o nich dozvedieť viac (dovtedy som ich považovala za nevýrazných trapošov). Takže tu sa chcem verejne poďakovať Ďurovi Červenákovi za to, že cez jeho fantasy som sa dostala k living history :-D

Začala som teda brázdiť internet a objavila české i slovenské LH fóra. Tu mi veľmi pomohla moja stránka. Robil ju môj muž (vtedy ešte

priateľ). Mala som na nej aj prvé veľkomoravské odevy a keď som sa odhodlala zaregistrovať sa na LH fóra, všimli si moju robotu niekoľkí dôležití ľudia z LH scény. Skontaktovali sa so mnou a tak som mohla preskočiť fázu nováčikovského strápňovania sa verejným pýtaním sa na samozrejmosti a všeobecne známe veci. Mohla som sa rovno spýtať odborníka a rýchlo sa posúvať dopredu. To je super.

A tak bolo rozhodnuté. V LH stačí (no teda "stačí" vzhľadom na to, akú úroveň vybavenia si to žiada) byť v dobovom, starať sa o dieťa (veď to sa dialo v každom období), variť, prípadne tkať, šiť a podobne. Optimálny koníček pre trafené rodiny s malými deťmi. Našu dcérku sme pomenovali Jelena, takže na ňu môžeme aj dobovo pokrikovať (ja som pôvodne mala vybraté dokonca meno Mirena, ale moja svokra robila na gynekológii a Mirena je značka vnútromaternicového telieska, čiže by sa jej všetky kolegyne rehotali, takže smola - to len taká pikoška:-).

A nakoniec som minulý rok narazila na stránky Spoločenstva Tolkiena (ST). Keďže ma prijali medzi seba, dostala som sa nakoniec aj do fantasy kruhov. Teraz sa teda na striedačku venujem LH vybaveniu a ďalším fantasy kostýmom (hm, malá kopa pýta viac, že?). A tie kostýmy, čo už mám, nosím občas na stretnutia ST. Však nech stále nevisia na vešiaku.

A ako manžel? Podľa fotografií na stránke vidieť, že ochotne pózuje v kostýmoch a baví ho to. Aký má on vzťah k living history? Zoznámila vás spoločná záľuba?

S manželom som sa zoznámila vo vlaku cestou na šermiarsky turnaj na zvolenskom zámku. On potom prestal šermovať, aby sa mohol naplno venovať aikidu. Ale má medzi šermiarmi veľa kamarátov, takže neprotestuje, keď sa navlečieme do kostýmov a ideme napríklad na festival na Devíne. No a LH ho celkom baví. Je to síce skôr môj koníček, ale nechal sa na to nahovoriť a ja som mu za to veľmi vďačná.

Na vašej svadbe celej v historizujúcom štýle si mala veľa nádherne vyobliekaných ľudí v kostýmoch. Boli všetky od teba? A dalo ti prácu presvedčiť priateľov, aby si ich poobliekali? :-)

Áno, väčšinu kostýmov som robila ja. Začala som šiť trištvrte roka vopred. Niektoré sú vernejšie dobovým predlohám, iné sú viac fantasy.
Mám šťastie, že moji aj mužovi rodičia sa nechali na takúto akciu nahovoriť. Mne sa totiž strašne protivia tie tradičné svadby, kde nevesta má šaty ako šľahačková torta, hrá tam Senzus a podobne a len sa tam "žerie a chľastá". So širšou rodinou to bolo horšie, pretože časť z nich má rada práve tie klasické svadby a iná časť zasa nevie odolať pokušeniu  predvádzať sa v najnovších modeloch kostýmov a ihličiek. No našťastie naši kamaráti boli tiež chápaví, takže nakoniec tam bola skoro polovica kostýmovaných účastníkov, čo považujem za skvelé :-) Stálo ma to síce aj dosť zúrenia, plaču a škrípania zubov pri príprave a naši rodičia preukázali tiež pozoruhodne pevné nervy pri rozdýchávaní mojich požiadaviek, ale myslím, že na takúto svadbu nikto nezabudne a nikto si ju nespletie s inou, na ktorej bol. Takže to stálo za to.

Pokiaľ viem, dlho si snívala o starom dome na samote a veľkých pozemkoch, kde by si mohla chovať kone. Dnes už sa na tom pomaličky, ale isto pracuje. Ovplyvnila tieto tvoje sny záľuba v living history?

Čiastočne. Vďaka tomuto koníčku som sa odhodlala začať premieňať sen na realitu. Ale nápad vznikol oveľa skôr. Ešte ako -násťročnej mi ocino dal prečítať Wyndhamov Deň trifidov. Niečo v tej knihe ma tak znepokojilo, že odvtedy som uvažovala, ako sa stať čo najnezávislejšou na výdobytkoch modernej doby. Začala som si viac všímať, ako riešia praktické problémy starí ľudia na dedine, pýtať sa, ako sa to či ono robí... No a keď som sa začala učiť LH postupy, uvedomila som si, že by som to mala zvládnuť.

Tvoja stránka je dostupná okrem slovenskej aj v anglickej a nemeckej verzii. Oslovil ťa už niekto zo zahraničia, aby si mu ušila kostým?

Ak sa Česi nerátajú ako zahraničie, tak nie. Ale občas mi niekto napíše, že sa mu kostýmy páčia. To je také príjemné pohladenie pre moje ego ;-)

Takže šiješ aj na zákazku. Mala si aj nejakú extra zaujímavú? A nakoľko sú takéto špeciálne remeslá finančne náročné?

S tým zákazkovým šitím to je také relatívne. Doteraz som veľmi nemala čas, takže som všetky ponuky odmietala. Teraz stíham trošku viac, keď nemám celý deň rozkúskovaný podľa Jelenkiných spánkov (už spáva len cez obed a samozrejme v noci).

Lenže také LH veci je ťažko oceniť. Totiž nenájde sa veľa ľudí, ktorí by tie staré postupy ovládali. Nehovoriac o časovej náročnosti. Čiže také výrobky by mali mať dosť vysokú cenu. Trh je ale malý, milióny sa teda zarobiť nedajú. Riešime to väčšinou výmenným obchodom. Napríklad som utkala 5 metrov ozdobnej lemovky s motívom bežiacich vlkov kováčovi, ktorý za to vykoval môjmu mužovi sekeru.

Vo všeobecnosti asi najzaujímavejšia požiadavka bol kostým nazgûla. Žiaľ, musela som vtedy odmietnuť a keď som sa chlapíkovi prednedávnom ozvala, že už mám čas, nebolo to už aktuálne. To je škoda, lebo ten kostým je ozajstná výzva a také ja mám rada.

Vrátim sa ešte k tomu "living history vybaveniu" a ďalším doplnkom. Popri kostýmoch si vyrábaš aj autentické tašky, ponožky, fantasy šperky a dokonca hrebeň z jelenieho parohu! Kto ťa to naučil?

Internet. Nemám v okolí nikoho, kto by mi to bol ukázal. Takže tkanie na kartičkách i na hrebeni (oboje sú staré techniky zhotovovania ozdobných i pracovných pásiek, lemov, opaskov, gurtní) aj naalbinding (stará severská technika uzlovania priadze veľkou ihlou, vyrábali sa tak napríklad ponožky a čiapky) som sa učila z nemeckej stránky (vtedy české a slovenské ešte neboli). Hrebeň sme s mužom robili podľa skvelého návodu na českom LH fóre. No a jantárové korálky a lunicu (prívesok na krk v tvare kosáčika mesiaca, zavesený za vonkajší oblúk, nie za cíp) som robila doma metódou pokus a omyl, za použitia šmirgľov a manikúrových pilníkov. To teda nie je LH postup, ale dobové brúsidlá zatiaľ nemám.

Takže na realizáciu vysnívaného koníčka stačí dostatok nadšenia a snahy?

Ja si myslím, že áno. Nechcem uraziť profesionálne krajčírky, ale predpokladám, že medzi nimi nie je žiadna s intelektovým potenciálom na astrofyziku. Čiže pokiaľ má niekto aspoň priemerný intelekt, stačí mu už len tá odvaha, drzosť (aby som to vysvetlila - klasické a správne krajčírske postupy vyžadujú veľa premeriavania, značenia, špendlenia, stehovania, skúšania...... ja to vynechávam, diely strihám rovno podľa papiera, špendlím len zakrivené okraje a rovno šijem naostro, čo je teda riadna drzosť) a trochu pevnej vôle (alebo tvrdohlavosti).

Otravne stabilná otázka na záver - príjemne strávený večer podľa predstáv Anorwen Jankovičovej?

Večerno-nočné posedenie v  tábore pri ohni, na večeru pečené prasa, domáci chlieb a medovina, k tomu pesničky a príbehy, pritúlená k mužovi a zakrytá vyhriatou kožušinou...

Ďakujem za rozhovor! A vy, milí čitatelia, nájdete oveľa viac krásnych výtvorov spanilej Anorwen na jej domovskej stránke.

Ukáž na Facebooku