Google+ Riddick's Realm: Jung Chang: Divoké labutě

30 januára 2018

Jung Chang: Divoké labutě




Audiokniha s podtitulom Tři dcery Číny rozpráva príbeh troch generácií čínskych žien, rozprestretý bezmála po celom 20. storočí.




Začína babičkou, ktorej v dvoch rokoch zviazali a polámali chodidlá, aby jej "trojpalcové zlaté lotosy" zabezpečili lepší životný údel, a v pätnástich rokoch ju predali ako konkubínu oveľa staršiemu generálovi. Pokračuje príbehom jej dcéry, ktorá zažila turbulentné obdobie striedania moci v Číne a stala sa oddanou komunistkou, čo jej v živote prinieslo viac utrpenia než uspokojenia. Napokon vnučka, napriek tomu, že sa narodila a vyrástla indoktrinovaná komunistickou ideológiou, dokázala vidieť neduhy systému, preniesť sa cez naočkovanú lojalitu a nakoniec z neho uniknúť, oslobodiť sa.
Audiokniha je skrátená a možno aj to prinieslo príbehu väčšiu hutnosť, dá sa povedať, že bez prestávky cvála svižným tempom. Pôvodný autobiografický román má vyše 500 strán, stal sa celosvetovým bestsellerom a dodnes sú naň pozitívne ohlasy.
Podrobnosti prenechám na vypočutie čitateľom. Dôležitejšie boli pre mňa pocity, ktoré vo mne celé počúvanie vyvolávalo i celkový dojem, ktorý zanechalo.

Odjakživa sme vedeli, alebo aspoň pri zoznamovaní sa s čínskou (ďalekovýchodnou) históriou sme my, "západniari", chápali, že je to kultúra natoľko odlišná od tej našej, že nám pripadá ako úplne iný svet. Asi som zatiaľ žiadny čínsky román nečítala (rozprávkové televízne inscenácie z 80. rokov ani jednu rozhlasovú adaptáciu sudcu Ti nebudem počítať) a v tomto sa to viac než potvrdilo.

Nie je to iba zväzovanie chodidiel, o ktorom som si pred pár rokmi napozerala zopár dokumentov, pretože ma to istým zvráteným spôsobom fascinovalo, tak ako ľudí fascinujú makabrózne či strašidelné veci. Toto je jedna z tragédií ľudstva, pretože ňou trpeli počas tisícročnej histórie milióny čínskych dievčat a ide o mimoriadne brutálnu praktiku a tradíciu - ekvivalent ženskej obriezky, na rozdiel od ktorej sa chodidlá našťastie už vyše sto rokov nezväzujú. Bodaj by takto vymizli aj iné stupídne tradície, ktoré týrajú malé deti a znetvorujú ich do konca života.

Takisto rodinné zvyky a rôzne druhy poverčivosti, ktoré Jung Chang opisuje (niežeby u nás začiatkom 20. storočia poverčivosť neexistovala - a vôbec kedykoľvek), pripomínajú, aké sú iracionálne vplyvy v spoločnosti hlboko zakorenené.
A potom politické turbulencie, keď skončila 2. svetová vojna, vojna s Japonskom, obnovila sa občianska vojna, keď mal moc Kuomintang, keď ho vystriedali komunisti a ako potom vláda komunistov vyzerala - to všetko boli ďalšie silné zložky knihy. A k tomu tá najabsurdnejšia lekcia, ktorej je venovaného najviac priestoru, keďže ju zažila autorka na vlastnej koži - vláda Mao Ce Tunga a jeho šialené reformy, ktoré priviedli Čínu na pokraj vyhladovania, zničenia priemyslu a uvrhli ľudí do nepredstaviteľnej biedy.

Tak ako príbeh plynie a autorka veľmi vecne zaznamenáva, čo sa dialo, ako žila ona, jej rodičia, akými fázami prechádzal Maov režim... pri tom všetkom som strácala ani nie tak slová, ale skôr dych, lebo sa mi rozum zastavoval každú chvíľu.

Sem-tam, keď mám príležitosť, sa zvyknem zadumať nad tým, ako je ešte aj moja generácia (možno posledná) ovplyvnená štyridsaťročnou vládou komunistov v Československu, ale pri tejto knihe mi napadá, že vlastne aj viacero generácií Číňanov muselo byť poznačených Maovými vrtochmi. Ani predošlé režimy neboli nič extra, či už feudalizmus s jeho špecifickými tradíciami nahradený bojmi, hladom a vymieňaním vlád - v podstate kto nakráčal do mesta, ten bol práve pánom - a potom prišla centrálna vláda Komunistickej strany Číny, ktorá sa vzápätí zmenila na diktatúru presne v štýle kto nie je s nami, je proti nám (bohužiaľ aj to, kto je proti nám sa každú chvíľu menilo, stručne povedané, Mao bol rovnaký psychopat ako Stalin, len škoda, že vydržal dlhšie)...
Vrátim sa k pôvodnej myšlienke - nedokážem posúdiť, čo to mohlo zanechať v generáciách Číňanov, lebo nemám dosť sociologických či psychologických znalostí ani rozhľadu ani na to, aby som posúdila ten náš socializmus. No myslím, že ľudia si to museli nejako odniesť, verím, že to musí vplývať na ducha národa, koniec koncov komunisti tam vládnu dodnes, i keď sa mnohé veci zmenili. Je dobre, že sa zmenili, lebo to, o čom rozpráva Jung Chang v Divokých labutiach, je za hranicou zdravého rozumu.

Keď opisovala priemyselnú a neskôr kultúrnu revolúciu, nevedela som sa rozhodnúť, ktorá bola horšia. Kým v prvej Mao takmer zlikvidoval celé hospodárstvo a vyhladoval vlastných ľudí, v tej druhej ich nechával zatýkať, šikanovať a vynervovať na pokraj šialenstva, posielal ich do pracovných táborov, pričom najprv sa hľadala určitá skupina ľudí v pozitívnom zmysle a keď zmenil názor, boli z elity švihom ruky vinníci. Sfanatizované skupiny útočili na obete režimu, ktoré boli vystavené fyzickému týraniu i neustálemu psychickému nátlaku a verejnému pranierovaniu. Opisy nehorázností, ktoré sa vtedy diali, sú jednoducho neuveriteľné.

Divoké labutě sú riadny náklad, ktorý sa ťažko trávi. Možno po každej kapitole by si človek mal dať pauzu, aby to v sebe spracoval. Aj keď mám pocit, že v našom prostredí nemáme šancu to celé plne pochopiť.
Ja sama cítim, že tí ľudia, v čom vyrástli, v čom žili, žijú a čo sa dialo tritisíc rokov predtým, sú mi príliš vzdialení, než aby som to dokázala nejako uchopiť, rozumieť tomu, čo zažívali. Najmä matka hlavnej protagonistky, ktorá dlho dokázala byť lojálnou komunistkou, aj keď jej režim ničil ilúzie, hodnoty, ktorým verila i rodinu.
Avšak je pravda, že z knihy sa nedozvieme o jej najvnútornejších pocitoch, je to len strohé bilancovanie nekonečných príkorí. To všetko si vytrpela vlastne len preto, že ona bola dobrou komunistkou a robila všetko, čo jej strana prikázala. Chvíľu to bolo dobré, potom už to bolo zlé, potom ešte horšie a nakoniec to bol zločin... ale história nás učí, že diktátorským režimom je úplne fuk, nakoľko ste verný ideológii, máte byť verný len tomu, čo si v danej chvíli predstavujú papaláši.
Raz povedala svojmu manželovi, že nie je dobrý manžel, zato je skvelý komunista. Obaja si mnoho vytrpeli preto, že chceli vyššie dobro a boli verní pôvodným ideám svojho svetonázoru. Muža to zlomilo, žena vydržala.

Hoci nie som žiadna včera z vajca vyliahnutá naivka, v takomto autentickom a detailnom podaní som často bola šokovaná a srdce mi zmieralo pri všetkých peripetiách, ktoré hlavná hrdinka opisovala. Bol to trochu odlišný zážitok než dokumentárne filmy, ktoré síce ukazujú realitu zúfalstva aj obrazom, no nemajú dostatok priestoru na príbehy ľudí a obmedzujú sa na čísla a zovšeobecnenia.
Vo svojej súčasnej situácii som si nevedela, ale hlavne nechcela predstaviť, že by som tak mala žiť. Či už išlo o útrapy jej babičky, keď musela znášať striktne daný údel konkubíny a podriaďovať sa nezmyselným pravidlám a poverám... jej matky, ktorá sa vždy snažila len o to najlepšie a nebolo jej dovolené ani vychovávať svoje deti, lebo sa musela každý večer hlásiť vo väzení (a neskôr bola zavretá natvrdo)... alebo samotnej mladej rozprávačky Er-chung, keď mala obidvoch rodičov zatknutých, otca v pracovnom tábore, a ona sama bola poslaná na vidiek na prácu... a keď videla všetko, čo sa okolo nej deje... to neustále trhanie rodiny, večné zdôrazňovanie, že človek má viac milovať a ctiť stranu než vlastnú rodinu, čo bolo považované za slabosť, a tak podobne... to všetko boli otrasné momenty, ktoré som ťažko znášala.

Audioknihu Divoké labutě môžem len a len odporúčať - hoci je skrátená, veď kto chce, môže si určite zohnať aj pôvodný román. Chce to na úvod veľký nádych a zaťať zuby, lebo na rozdiel od fiktívnych príbehov tento je skutočný, a v jeho pozadí sú ešte milióny iných, podobných príbehov.

Pokiaľ ide o spracovanie, Hana Maciuchová mu dodala tú správnu precítenosť, je vynikajúca predčítačka. Bohužiaľ, jediný negatívny rys audioknihy je hudobný doprovod, ktorý okrem toho, že sú to rôzne druhy čínskej hudby, niekedy trhajúcej uši, je nastavený na vyššiu hlasitosť, než je hovorené slovo a to bolo dosť zlé.
Stalo sa mi to nedávno pri audioknihe Praha noir, kde boli tiež hudobné predely výrazne hlasnejšie a zakaždým mi spôsobovali negatívne šoky. Ubližuje to mojim ušiam a k hovorenému slovu - k Hane Maciuchovej duplom - sa takéto agresívne hudobné vložky nehodia a rozhodne nesmú byť o toľko hlasnejšie. To je jediná slabá stránka celej knihy, za ktorú by som niekoho najradšej vybila po riti!





Jung Chang: Divoké labutě. Tři dcery Číny (Radioservis, 2016)





Súvisiace:
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Dagmar Hilarová: Nemám žiadne meno
Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně
Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch

1 komentár:

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).