Google+ Riddick's Realm: Vladimir Tasić: Dar na rozlúčku

17 marca 2016

Vladimir Tasić: Dar na rozlúčku



K útlej knižočke z edície 100 slovanských románov som sa dostala náhodou (Braňo, ďakujem), ale zaujala ma téma (hrdinovi jedného dňa príde poštou urna s popolom jeho zosnulého brata) a motivovalo ma, že je taká tenká. Tak som ju skúsila a zostala milo prekvapená.




Autorove rozprávanie (asi čiastočne autobiografické?) zahŕňa obdobie od detstva v Srbsku až po stredný vek v Kanade. Predtým, než koncom 80. rokov emigroval, prežil pomerne idylickú mladosť v Novom Sade, po boku zbožňovaného brata, ktorý bol záhadným géniom a jedného dňa proste zmizol. Len tak, uprostred prechádzky na moste vzal do rúk mŕtveho vtáka, odkráčal a nikdy sa nevrátil.
Posledná vec, o ktorú sa o mnoho rokov neskôr postaral, bolo doručenie vlastných spopolnených ostatkov mladšiemu bratovi do Vancouveru.

Kniha je koncipovaná ako koncert (Allegro, Largo cantabile, Allegro non molto) a odráža sa to aj v texte, ale neviem ako. Hudbe nerozumiem a pri čítaní som to neriešila, brala som príbeh ako celok. A keďže obsahuje aj dosť narážok na filozofiu, geopolitickú situáciu Balkánu a kultúru, neriešila som ani tie ;-) S niektorými pomohli šikovné poznámky pod čiarou (neviem od koho, či autora alebo prekladateľky).
Nechcem pôsobiť ako úplný ignorant, ale na pochopenie Tasićovej knižky do všetkých podrobností by som potrebovala dve vysoké školy alebo aspoň extenzívne vedomosti z oblasti tamojšej histórie, literatúry a nemeckej filozofie a tie proste nemám - tak som vnímala radšej kontext a tešila sa z obsahu i formy. Tá je často poetická a občas chaotická, ale v dobrom.

Na ukážku autorovho štýlu a myšlienkového prúdu mám dva krátke úryvky, ktoré reprezentujú to, čo sa mi spočiatku čítalo trochu ťažkopádne (štylistika) a potom som si to vychutnávala:
Moja žena je úspešná hrnčiarka. Ja ešte stále neviem napísať sloh na tému "Čím by som chcel byť, keď vyrastiem". Zatiaľ robím ako vyšší technický poradca vo firme, ktorá vyrába vzdelávací softvér pre študentov medicíny. Nič zvláštne; ale to povolanie prináša peniaze, z ktorých sa dá pohodlne žiť v kanadskom mestečku, o ktorom ste nikdy nepočuli. (Dostatočne pohodlne, tak, že si môžem dovoliť večerné kurzy histórie, gitary a kaligrafie, ako aj to, že ma každý rok vyhodia z toho alebo onoho korešpondenčného kurzu písania. K tomu dochádza hlavne pre "ničím nepodložené lyrické vzlety"; trochu zriedkavejšie pre "márne hľadanie mystického v empirickom".) (s. 10)
a
Keby som bol spisovateľ - tu musím pripomenúť, že na rozdiel od, napríklad, Bohumila Hrabala, ktorý v Príliš hlučnej samote tvrdí, že by písal inak, keby bol spisovateľ, čo je paradoxné, keďže on je spisovateľ, ja určite nie som spisovateľ, ani nikdy nebudem spisovateľ, keďže ma pravidelne vyhadzujú z korešpondenčných kurzov písania; takže Hrabalovo tvrdenie je spisovateľsky aporetické, a moje iba logicky kontrafaktuálne; na útechu, ak je to nejaká útecha, tá veta, táto veta, sa medzičasom tak skomplikovala, že ju musím načať znovu, od samého začiatku... (s. 127)

V anotácii sa o Dare na rozlúčku píše: "Je o odchodoch z vlastnej krajiny a nedobrovoľnom zrastaní s inou kultúrou. Je to smutné, ale aj ironické a vtipné rozprávanie o (samo)vyhnanstve a o spomienkach, o jednej celej generácii ľudí, ktorá v 90. rokoch ušla z morbídneho regiónu na koniec sveta."

No, neviem... pre mňa presun hlavného hrdinu zo Srbska do Kanady a tu naznačený vnútorný konflikt vôbec nebol nosnou témou diela (aké nedobrovoľné zrastanie? jediné, čo autor v tomto zmysle vypichne, je studené kanadské počasie). Áno, nostalgia za časom detstva a mladosti strávenými v Novom Sade je silne prítomná, posilnená faktom, že hrdina sa zamiloval a nakoniec si vzal inú Srbku emigrovanú do Kanady, no v mojom chápaní sa manifestovala v intenzívnych spomienkach na staršieho brata.

Knižný Vladimir (bratom láskyplne prezývaný "hovnivál") skladá z čriepkov spomienok a jediného zachovaného zošita esejí (čiastočne zožuvaného psom) jeho profil, keď mu bol partnerom a súpútnikom v tej bezstarostnej časti života.
Je to hommage, je to rekviem, je to sladká elégia na mladého muža, ktorého miloval a obdivoval, no bol mu nečakane odňatý a zvyšok jeho cesty zostal záhadou. Je to niečo, čo určite rezonuje v človeku, ktorý má aspoň jedného súrodenca a prechováva k nemu vrúcny vzťah (ja mám).
Jeho brat mal silné sklony k filozofovaniu, a po istom impulze začal písať svoju esej o dare... Nosnou myšlienkou jeho uvažovania bola idea, že "Dar existuje iba v prípade, keď si ani darca ani príjemca daru neuvedomujú, že ten dar je - dar."
 
Vladimir má vo svojej súčasnosti k dispozícii iba jej fragmenty a práve tri z nich (oddelené trojbodkami) som si vybrala ako najdôležitejší úryvok:

Indiáni veria, že im boh daroval hlinu. Ale božie darčekové balenia boli vždy podozrivé, počnúc Pandorou. Vždy ich treba nejako splácať, oddanosťou, obeťou, desiatkami, v krvi a pote. Prvý boh, Boh, stvoriteľ, ak jestvuje, by musel byť niekým, kto ponúka ozajstný dar, niekým, kto na odplatu nechce nič. Všetci ostatní klamú a handlujú. O tom existujú dokumenty. V Jánovom apokryfe nachádzame vynikajúcu scénu z rodinného života stvoriteľa. Boh sa obracia na ľudí, hrmí ako malé decko v záchvate zúrivosti: Ja som žiarlivý boh a nieto boha okrem mňa! Ja som boh a otec a nieto nado mňa! Nato sa ozve hlas matky božej: Neklam! Na koho to žiarliš, keď nieto boha okrem teba? Naložím ti na zadok, uvidíš! (...) Celá kresťanská tradícia spočíva na jedinom presvedčení: jestvuje, jestvoval, opravdivý dar. V kánonoch je to dar života, ktorý prevyšuje smrť, dar, ktorý samotnou svojou podstatou podrýva ekonómiu času a vymazáva všetky dlhy. Ale keď sa zo Vzkriesenia spraví relígia, keď sa od nás vyžaduje, aby sme spasenie splácali vierou - a to nie vierou skutočnou, ale vierou verbalizovanou podľa predpísanej receptúry - to už nie je niečo, čo by sme mohli nazvať darom. Ježiš prevracal kupecké stoly, a Peter a jeho farári stvorili medzinárodný duchovno-monetárny fond. Čím iným sú tie povedačky o raji a pekle, o odmene a treste, prvotnom hriechu a Poslednom súde, ak nie svetovou bankou duší, začarovaným kruhom, do ktorého sa rodíme ako dlžníci? Ďakujem pekne. Nie je to ono. (...) Opis Kristovho daru možno nájsť v spisoch gnostikov. Vidíme ho ako chlapca. Hrá sa v prachu, modeluje vrabce z hliny. Ožívajú, vzlietnu a zmiznú v diaľke. Chvíľu-dve chlapec hľadí za nimi; potom odchádza a neobzerá sa. Koniec. Tie vrabčeky sa nikde viacej nespomínajú, ale o to práve ide. Samotná podstata kresťanstva je v tej mocnej, akoby z východu pochádzajúcej miniatúre; v krátkej zenovej príhode, kóane, ktorý prežije v kacírskych knihách. Kristus daroval tým vrabcom život. Na odplatu nechcel nič a ony odleteli svojou cestou. To je jediný zaznamenaný dar vôbec, akt absolútnej lásky, nepochopiteľné dielo srdca bez ega. Láska je jediný dar. O nej sa nedá hovoriť.
(s. 111-113)

Tak, a teraz si z toho vyvoďte, čo chcete. Ak sa vám to páči, odporúčam kúpiť si :-)






Vladimir Tasić: Dar na rozlúčku (Literárne informačné centrum, 2009)






Súvisiace:
Zdeněk Hanka: Partitura pro srdce
Peter Balko: Vtedy v Lošonci. Via Lošonc
Peter Balko: Vtedy v Lošonci (ukážka)
Alessandro Baricco: Emauzy
Mike Dawson: Freddie a já
Dawn Frenchová: Oh dear Silvia
Xiaolu Guo: Vreckový slovník pre zaľúbených

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).