Mike Dawson: Freddie a já

Poznáte Queen?
To je ale blbá otázka, však.
Mám však hmlisté podozrenie, že v generácii dnešných násťročných by sme našli vysoké percento tých, ktorí by sa pri podobnej otázke zatvárili pohŕdavo a mysleli si, že sa pýtame na anglickú kráľovnú Alžbetu (druhú, keby niečo). Pohŕdavo, lebo je im smiešne nielen čokoľvek podobne trápne ako bielovlasá babička s korunkou na hlave, ale aj ľubovoľná hudba existujúca pred narodením Lady Gaga. A predsa o Queen možno čosi zachytili, ak čítali o pôvode jej umeleckého mena...


Mike Dawson s Queenmi vyrastal od desiatich rokov, kedy prvý raz počul ich pesničku v relácii Top of the pops, a dodnes si na ten okamih pamätá. Bola to I want to break free, kde boli členovia kapely prezlečení za ženy. Oveľa neskôr sa rozhodol nakresliť svoju autobiografiu, tak ako ju vyše dvadsať rokov sprevádzala hudba skupiny Queen. S nostalgiou i vtipom spomína na rodinu, školu, kamarátov, sťahovanie do USA aj rivalitu medzi sebou a sestrou Sárou, ktorá podobne milovala Georga Michaela.

Kdysi jsem četl rozhovor se spisovatelem, kterej tvrdil, že nutkání napsat autobiografii pramení ze strachu z vlastní smrtelnosti.

Celá komiksová kniha sa nesie v duchu opakovaného motta:

Když myslím na Queeny, vybaví se mi celej můj život.

Ak ste mali v minulosti iný idol, ktorému ste boli dlhodobo verní, alebo stále ste, dosaďte si za Queen čokoľvek iné. Určite väčšina z nás má na detstvo a pubertu spomienky spojené s nejakými idolmi.
Aj mne sa Queeni páčili a dokonca si pamätám správu z Bravíčka o smrti Freddieho Mercuryho... a dokonca viem, že sme sa o tom rozprávali s mamou, ktorá ho tiež mala rada. Myslím, že bol prvou osobou, u ktorej ak nie prijala, tak aspoň stolerovala homosexualitu.
Čítanie Mikovho príbehu vzbudzuje empatiu a privoláva vlastné spomienky. Pretože kreslí a píše o veciach, ktoré sme si zažili asi všetci.
Hoci som len o 4 roky mladšia ako on, predsa som trochu iná generácia. Možno som vzostupy a pády hudobných idolov neprežívala až tak intenzívne, lebo som sa ocitla na hrane.
Nepatrila som už do generácie mojej sestry, ktorá sa pred revolúciou delila na znepriatelené skupiny metalistov, depešákov a pankáčov, nahrávky sa šírili na kazetách medzi mládežou a fandenie zahraničnej hudbe malo príchuť rebélie. A nepatrila som ešte do generácie, ktorá sala importovaný pop spolu s materským mliekom (ale zato som zostala úplne omráčená, keď som prvýkrát videla Harrisona Forda v Indiana Jonesovi a chráme skazy :-).

Môj idol bol Michael Jackson, ale keď zomrel, neplakala som. Spravila som vtedy v kratšej textovej podobe niečo podobné ako Mike Dawson v kreslenej - vypísala som sa z toho. Pamätám si jeho videoklipy, trojitú kazetovú kolekciu albumov z Poľska a ťažko zháňaný životopis Moonwalk alebo to, ako som si požičanú platňu Thriller nahrávala na kazetu pomocou mikrofónu :-) Pamätám si aj všeličo iné... Ešte omnoho silnejšie spomienky mám naviazané na neskoršie hudobné vášne z rannej dospelosti, ale to už je iná kapitola.

A prečo vlastne píšem recenziu na komiks ako osobnú výpoveď? Možno preto, že aj knihu Freddie a já tak treba čítať. Je to osobná výpoveď jedného autora komiksov a fanúšika starej rockovej hudby, ktorý vám pomôže vrátiť sa do svojho detstva.
Lebo... Svět se pořád mění. Ale ty písničky znějí pořád stejně, jako když jsem byl malej.
Ak sa na ňu naladíte v tomto duchu a popri čítaní a prezeraní obrázkov z (povedzme si pravdu) pomerne tuctového života jedného mladíka sa vám budú vybavovať obrázky z vlastnej mladosti, vtedy sa vám bude páčiť a budete ju prežívať. Možno viac so sebou ako s ním.

Všichni musíme mít vzpomínky na věci, o nichž jsme kdysi snili, že se vyplní. Věci, který kdysi bývaly našimi sny, ale teď se z nich staly jenom sny, který si pamatujeme, že jsme měli.

Spočiatku je strašne čudné, chvíľami až odpudzujúce, že kreslené postavičky majú obrovské hlavy. Hlavne sebe Mike nakreslil poriadny juhoslovenský melón, uprostred ktorého tróni velikánsky raťafák. Navyše majú všetci maličké oči. Ale časom si na to zvyknete, sledujete hlavne príbeh a všímate si aj umne a zručne nakreslené scénky z najrôznejších uhlov. Štýl kresby je viac zjednodušujúci ako realistický, viac symbolický než dokumentačný, no nechýbajú mu detaily.

Mikov komiks nie je nudný a podobne ako iné kreslené knihy a grafické romány má veľkú výhodu, že ho dokážete zhltnúť na jedno či dve posedenia.
Neprekypuje prvoplánovo patetickými až premúdrelými vetami, sú to skôr úvahy vyvierajúce z hĺbok spomienkového sentimentu - aj so všetkými smiešnosťami a trápnymi situáciami, ktoré k tomu patria. Áno, je to sentimentálne a bude sa vám to páčiť do tej miery, do akej podľahnete vlastnej retrospektívnej romantike. Ale mne sa to páčilo.
Za necelých 5€ cez Levné knihy a v peknom viazaní od BBartu to bol skvelý nákup príjemnej knižky, ku ktorej sa možno raz vrátim, keď sa budem chcieť vrátiť do minulosti :-)

Zmáčknu play a pokaždý bude hrát ta samá muzika v tom samým pořadí.
Ale myšlenky, který ve mně vyvolává, se začínají lišit.

Mike Dawson: Freddie a já (BBart, 2009)






Súvisiace:
Život mi pije krev - komiks
Adrian Tomine: Letní blondýnka - komiks
Komiks nemusí byť o superhrdinoch
Komiksy sú nebezpečné!
Za Michaela