Dialógy o fantastike 13 - Jozef Karika

Najnovšie Dialógy sú po prvýkrát previazané aj s konkrétnym dátumom. Práve dnes môjmu respondentovi vychádza román V tieni mafie. Poďme sa pozrieť na knihu, jej autora i okolnosti, ktoré ich oboch formovali...

Fanúšikovia fantastiky ho poznajú ako dvojnásobného finalistu Ceny Fantázie, víťaza Ceny Béla 2009 a autora sugestívnych hororov, ktoré niektorých čitateľov ohromujú, iných znechucujú. V každom prípade má talent šokovať, čo využil aj vo svojom najnovšom literárnom diele, určenom pre mainstreamové publikum. Román V tieni mafie sa, presne ako naznačuje názov, venuje zákulisiu nečistých praktík v najrôznejších podobách. Od korupcie, cez výpalníctvo a vraždy až po pornografiu. To všetko v znepokojivo známych kulisách i súvislostiach.
Máme pred sebou nového Dominika Dána? Slovenskú verziu Gomory? Nakoľko nebezpečný môže byť obsah knihy si netrúfam odhadnúť. V každom prípade je V tieni mafie extrémne drsný výlet do sveta, o ktorom sa celú pravdu nikdy nedozvieme a skvelý kandidát na bestseller. Zdá sa, že s tým počíta aj vydavateľstvo Ikar, ktoré nezaváhalo ani minútu a spustilo masívnu reklamnú kampaň. Román ešte pred vydaním atakoval priečky najpredávanejších titulov kníhkupectva Martinus, takže sa zdá, že z autora bude čoskoro slovenská literárna hviezda :-) Ak to vyjde, sľubuje čitateľom pokračovanie príbehu!

To však zďaleka nie je jediné, o čom sa budeme rozprávať, lebo Jozef Karika je mužom mnohých záujmov... i tvárí.

PhDr. Jozef Karika, vyštudovaný historik a filozof sa narodil v roku 1979 v Ružomberku, kde stále žije a pracuje. I keď jeho meno môže byť mnohým neznáme, on už vie, aké je to napísať bestseller. Dve jeho knihy, Mágia peňazí a Kurz praktickej mágie pre začiatočníkov, sa niekoľko týždňov držali v päťke najpredávanejších titulov. Práve problematika mágie a "experimentálne knihy", ako ich sám nazýva, sú tým najvýraznejším prvkom, ktorým sa až doteraz prezentoval.
Jozefa Kariku som objavila v roku 2008, keď prispel dvoma poviedkami do súťaže Cena Fantázie. Obe sa mi zdali vynikajúce, jednej by som s radosťou oranžovú sošku nadelila. Zatiaľ si autor na ňu síce nesiahol, ale fantastická komunita si ho všimla a snáď sa mu to zapáčilo - zúčastnil sa aj nasledujúceho ročníka a odniesol si aspoň zaslúženého Bélu. Dúfajme, že nás tak skoro neopustí.

Dialóg o fantastike trinásty
Aneta "Riddick" Čižmáriková vs. Jozef Karika

Začneme tým momentálne najdôležitejším - môžeš nám vlastnými slovami zhrnúť, o čom je román V tieni mafie?

O odvrátenej strane našich životov. Základom je drsný, no verím, že miestami aj citlivý príbeh. Je to o trojici priateľov – dvoch chalanoch a jednej dievčine – z generácie narodenej koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Stihnú ešte zažiť čo-to z komunistického zriadenia, no potom sa ocitnú v novej spoločenskej realite deväťdesiatych rokov, aj v novom štáte. Tam sa to začne vyostrovať a čitateľ sleduje postupnú premenu z naivných detí odchovaných ideálmi socialistickej spoločnosti na mladých vykorenených ľudí snažiacich sa prežiť v novom svete. Že u všetkých troch pôjde o temnú premenu, netreba snáď ani hovoriť. S pribúdajúcimi stránkami pribúda aj na tragike, násilí, šialenstve, zle, rozvrate a krvi. Samotný názov knihy napovedá, akými smermi sa ich kroky uberú. V tej hlbšej vrstve román cez ich osudy odkrýva to, čím na Slovensku za posledných dvadsať rokov žijeme.

Podľa mňa má tvoja kniha na slovenskom trhu veľký potenciál, nechcem však predbiehať. No skúsme aspoň hypoteticky - keby mala úspech a tvoj vydavateľ by žiadal nejaké to voľné pokračovanie či aspoň iný román z toho istého žánru, čo potom? Máš v hlave ďalšie projekty podobného razenia, alebo - bol by si ochotný druhú knihu o mafii napísať kvôli kariére spisovateľa?

Na potenciál tohto románu som sám zvedavý. Moje predchádzajúce knihy boli písané pre relatívne úzku skupinu čitateľov – ich predajnosť sa podľa jednotlivých titulov pohybovala od 1000 do 4000 kusov. Chcel som si teda vyskúšať, či by som vedel napísať aj niečo, čo by oslovilo širšiu čitateľskú obec.
Ak by bol dostatočný čitateľský záujem a vydavateľstvo by dalo šancu pokračovaniu, rád by som príbeh Michala Harvana dorozprával. Hypotetické pokračovanie by však asi bolo ešte hutnejšie a zamerané čisto na napínavý príbeh. Keďže som spoločenské i politické reálie dostatočne opísal v prvom románe, bolo by zbytočné opäť ich rozoberať.

Máš nejaké informácie o predajnosti knihy za prvé dni od spustenia predpredaja?

Nechcem to zakríknuť, no za štyri dni predpredaja kniha napríklad na Martinuse vyskočila na najvrchnejšie priečky bestsellerov. Na pár dní v predajnosti dokonca zosadila z trónu novinku od Dana Browna. Na Gorile zatiaľ dosiahla druhú priečku v krimi bestselleroch, hneď za najnovším titulom od Dominika Dána. Všetko sa ukáže až o pár týždňov, no zatiaľ som maximálne spokojný, takýto silný ohlas som nečakal. Samozrejme, za takúto podporu ďakujem všetkým čitateľom i fanúšikom.  

V tieni mafie sa mi čítalo veľmi ťažko. Nie pre formu, tá je výborná, ale kvôli obsahu. Ako sa tebe písalo?

Tiež dosť ťažko. Pracovný názov knihy bol "Rozvrat" a musím povedať, že niektoré pasáže kompletne rozvrátili aj mňa. Avšak nebola za tým snaha šokovať za každú cenu, vyžívať sa v brutalite či sexuálnych scénach. Jednoducho som sa potreboval vypísať z určitých vecí, ktoré vo mne boli, hlodali, a ja som ich takto zo seba dostal. Preto je to miestami až surovo autentické, naturalistické a rozkladné. To najtragickejšie, najotrasnejšie a najsmutnejšie, čo v knihe je, vychádza bohužiaľ zo skutočných príbehov a zážitkov mojich rovesníkov, či mňa samého. Prirodzene, je to beletrizované, zasadené do fiktívneho deja... Celý príbeh aj postavy zasahujúce do deja sú vymyslené. Určitej miere inšpirácie reálnymi postavami alebo udalosťami sa však autor asi nikdy nevyhne.

Ako kniha vznikala? Akým spôsobom sa ti podarilo presvedčiť veľké vydavateľstvo ako Ikar, aby išlo do vydania takejto knihy, naviac tvojej románovej prvotiny?

Písal som to vyložene do zásuvky, nepočítal som s vydaním. Možno preto je kniha taká otvorená a prakticky bez akejkoľvek autocenzúry. Že by som sa mal pokúsiť o vydanie, ma presvedčil až spisovateľ Peter Macsovszky, ktorý ma v písaní podporuje už osem rokov, od času, kedy po mojich textoch inak neštekol ani pes. Poslal som teda rukopis do Ikaru s tým, že začnem od najväčších a vylučovacou metódou skončím (pri veľkej dávke šťastia), v nejakom malom vydavateľstve.
Reakcia Ikaru ma šokovala – prejavili o román záujem, pričom sebestredne poviem, že pomerne veľký. Povedal som si, že to môžem skúsiť, ale v duchu som bol odhodlaný nepristúpiť na akékoľvek zmäkčovanie textu, takže som neveril, že by naozaj mohol v takomto mainstreamovom vydavateľstve výjsť.
Moja vnútorná skepsa dosiahla vrchol, keď som zistil, že textu sa po redaktorskej stránke budú venovať dve ženy – Nataša Ďurinová a Elena Linzbothová. Tŕpol som, ako prijmú drsné sexuálne i násilné scény a pri predstave, že týmto dámam budem musieť vysvetlovať, čo je to "gang bang" alebo degradujúce porno, ma zalieval studený pot. A naozaj som potom otváral od údivu oči, ale celkom iným spôsobom, než som si pôvodne myslel. To, čo dokázali s textom, mi vyrazilo dych. Nielen, že presne pochopili, čo som chcel príbehom povedať a vyjadriť, nechali mi tam prakticky bez zmien všetky najdrsnejšie scény s tým, že "sú dobré, hrozivé, ale silné a preto majú v príbehu miesto". Naviac mi veľmi hravou a nenásilnou formou ukázali, ako pracovať s textom tak, aby sa výsledný efekt aj relatívne malými zásahmi znásobil. Aj keby kniha nevyšla, už len táto príučka by mi za to stála. Nechcem to zakríknuť, ale úprimne hovorím, že spolupráca s Ikarom bola vynikajúca.

Ak to nie je tajomstvo, spýtam sa na takú citlivú vec. V románe je veľa podrobností, ktoré sú šokujúco realistické. Ako funguje korupcia, pozadie mafie, prostitúcie, porno biznisu - to sa asi človek nedočíta len tak na Wikipedii. 
Získal si tieto informácie len zbieraním materiálov, alebo ti to niekto aj rozprával? Zjednodušene - máš to všetko z teórie alebo aj z praxe?

Považujem sa za slušného človeka. Odkedy som skončil školu, tak normálne pracujem – najprv v múzeu ako historik, potom v televízii a v samospráve. Nestretám sa so žiadnymi kriminálnikmi. V živote som ukradol jedinú vec – farebné magnetky v druhom ročníku základnej školy – a doteraz ma kvôli tomu občas hryzie svedomie. Nikdy som sa o mafiu extra nezaujímal. Napriek tomu o nej viem toľko, že o tom môžem napísať knihu. Vidíš ten paradox?
V akej dobe a spoločnosti to vlastne žijeme, keď slušný, normálne pracujúci človek vie o mafii toľko, že to vydá na knihu? Pritom nie som jediný. Dovolím si tvrdiť, že takmer všetci sme na tom podobne. Každý niečo vie, každý niečo počul, niekoho pozná, niečo videl, zažil... V našej každodennosti si ten marazmus, prehnitosť systému a spoločenských pomerov, v akých žijeme, ani neuvedomujeme. Sme v tom uzavretí ako v bubline. Je to už bohužiaľ naša prirodzená mapa reality, naša norma, vôbec nám to nepríde zvláštne, nevnímame deformácie, akými naša spoločnosť trpí. Z tejto každodennosti treba aspoň dočasne vystúpiť a pozrieť sa na ňu akoby zvonku. Vtedy odrazu naberie obludné rysy. A vznikne "extrémne drsná" kniha. Ale táto "extrémne drsná" kniha nepopisuje nič iné než to, čo tu posledných dvadsať rokov žijeme.

A z akých zdrojov si pri písaní vychádzal?

Prirodzene som prečítal zopár kníh o mafii a videl zopár filmov. Asi tak, ako ktokoľvek iný. Krstný otec, Mafiáni, Zjazvená tvár, Sopranovci... poznáš to. Určite som sa inšpiroval aj tým. Najväčší inšpiratívny zdroj však boli autentické životné príbehy mojich rovesníkov i vlastné zážitky. Veľa z nich som beletrizoval, zasadil do fiktívneho deja.
Ako som už povedal – tie najsmutnejšie a najkrutejšie pasáže nie sú, bohužiaľ, výplodom úchylnej mysle autora, ale holá realita, aj keď beletrizovaná. Ešte raz opakujem, že sa nestýkam so žiadnymi kriminálnikmi, ale s normálnymi a slušnými mladými ľuďmi. Práve v tom, že si množstvo týchto príbehov museli odžiť takíto ľudia, spočíva tragédia. Mladí v tom žijú, starší v tom buď žijú tiež, alebo sa robia, že to neexistuje. Neprijímam takéto pravidlá hry na slepú babu. V knihe som nerobil žiadne kompromisy. Opísal som slovenskú realitu. Nič viac, nič menej.

Asi najdrsnejšie scény sú popísané v súvislosti s osudmi ženskej hrdinky, ktorá sa vyberie za prácou do Anglicka...

Áno, to je pravda, je to veľmi drsné a tragické. Ašak toto sa za posledných desať rokov stalo stovkám, možno tisíckam našich dievčat v zahraničí. O tom nikto nehovorí. Prostitúcia, porno, erotické videochaty, rôzne svinstvá sú napchaté množstvom našich dievčat... Nemyslím len Sloveniek, ale báb z východného bloku. Niektoré to možno robia dobrovoľne, ďalšie sú prinútené a robia to nasilu. Neviem, čo je horšie.
Každopádne sa mi to nepáči a chcem, aby sa o tom aspoň hovorilo. Čo sa týka toho, že je to extrémne drsné, úchylné a že je z toho takmer každému, čo si to prečítal, zle... Ver tomu, že mne z toho bolo zle najviac. Hlavne preto, že túto vec som si zažil dosť zblízka.
Moja prvá frajerka, taká tá platonická láska zo strednej školy, s ktorou sme čítali Tolkiena, túlali sa po horách a robili všetky tie nevinné zamilované veci, odišla pracovať do zahraničia. Veľmi slušná a čistá baba, taká Zázračnica ako od Tatarku. Zopár rokov som o nej nepočul. Potom mi niekto ukázal porno filmy, kde robila presne tie veci, aké som popísal v knihe. Ja som si ich vôbec nevymýšľal, je to holý opis toho, čo som videl robiť moje prvé dievča v hnusnom, násilnom a degradujúcom zahraničnom porne s chlapmi, ktorí vyzerali ako posledný odpad spoločnosti! Neviem, či v tejto chvíli ešte žije, už nejaký čas o nej nikto nič nevie. Nedokážem si vysvetliť, ako sa to celé mohlo stať. Týmto štýlom by som mohol pokračovať aj ohľadom ďalších príbehov v knihe.

Tak toto je riadne silná káva...

Na to nadväzuje ďalšia zvedavá otázka. Na svojej stránke píšeš pri knihe, že "Za najväčší autorský úspech budem považovať, ak po publikovaní tejto knihy prežijem v zdraví ďalšie tri mesiace. Narozdiel od mojich starších kníh je táto naozaj na hrane". To znamená, že udalosti i pozadie románu sú svojím obsahom nebezpečné, lebo majú príliš blízko k pravde a je ľahko možné, že niekoho naštvú... 
A ten niekto môže, ale i nemusí nad tým mávnuť rukou, veď koniec-koncov, je to iba kniha. Ale Savianova Gomora je tiež "iba kniha", a predsa na autorovu hlavu vypísala neapolská mafia vysokú odmenu. Počúvaj, nemal si radšej od začiatku naplánovať vydanie v anonymite? Tak ako to robí Dominik Dán?

Domnievam sa, že pre ľudí, ktorí mávnutím ruky môžu rozhodnúť o tvojom osude, je zistenie si totožnosti ľubovoľného pseudonymu asi tak otázkou tridsiatich až štyridsiatich sekúnd. A ďalšia domnienka – ak sa na teba niektorá z "hláv" naozaj zameria, tak na Slovensku neexistuje miesto, kam sa ukryť. Preto v mojej pozícii nemá najmenší význam maskovať sa za pseudonym, bolo by to komické a ešte k tomu zbytočné. Nepredpokladám, že by to malo takto vyústiť, nie som žiadny Roberto Saviano, publikujem čistú beletriu. Napriek tomu som však už zaznamenal nejaké priateľské odporučenia, nech to nevydávam. Takže uvidíme, nechám sa prekvapiť. Vždy som si chcel vyskúšať niečo podobné, ako je záverečná scéna zo Zjazvenej tváre (Scarface).

Say goodnight to the bad guy :-)

Do medailóniku si mi doplnil informáciu, že teraz pracuješ v ružomberskej miestnej samospráve. Akú máš funkciu, ak sa smiem spýtať?

Vediem jedno oddelenie mestského úradu. Zároveň sa starám o tlačové záležitosti a komunikáciu s médiami.

Druhá podotázka: čo na to radní páni, keď uvidia tvoju knihu, kde je Ružomberok popísaný ako skorumpovaný mafiánsky brloh? To bude asi riadne rošambo... :-)

Nesúhlasím, že je tam mesto vykreslené takto. V súčasnom Ružomberku sa odohráva len asi pätnásť - dvadsať percent príbehu. Veľká časť sa udeje v 90-tych rokoch, ktoré tu naozaj, rovnako ako všade na Slovensku, boli divokejšie. Dej románu sa ale odohráva aj v Bratislave, Banskej Bystrici a v Londýne. O žiadnom "útoku na povesť Ružomberka" teda nemožno hovoriť.
Je pravda, že hlavné postavy pomocou mafiánskych praktík ovládnu mesto, no románové postavy Michala Harvana a Vojtecha Drachara by si hádam nikto súdny nespájal s realitou v Ružomberku. Ani vzdialene ich nie je ku komu prirovnať. Práveže na tom ukazujem, akým nebezpečiam samosprávy čelia, ako funguje politická demagógia, vydieranie, manipulácia s verejnou mienkou a podobné praktiky. Na postave pôvodného primátora Ružomberka demonštrujem, v akej ťažkej situácii sa v dnešnej realite môžu ocitnúť čestní a zásadoví politici.

No, ale čitatelia, ktorí z Ružomberka nepochádzajú nevedia, že mesto z románu "by si hádam nikto súdny nespájal s realitou v Ružomberku". Aký je teda reálny stav v Ružomberku?

Pokiaľ by sme sa bavili o skutočnom stave, tak bez snahy komukoľvek sa niekam strkať, môžem povedať, že za súčasného primátora dám ruku do ohňa. Práve viera, že toto vedenie mesta predstavuje pre Ružomberok šancu, mi dovoľuje pracovať tam. A to som inak veľký skeptik, čo sa týka politiky. Na druhú stranu musím dodať, že keby bola starosť o teplé miestečko mojim kompasom pri písaní, bol by som obyčajný sráč. Strata zamestnania je to najmenšie, čo ma po vydaní knihy teoreticky môže postretnúť. Takže to pre mňa nie je žiadna skutočná dilema. Knihu som napísať musel, bolo to nevyhnutné, cítil som to tak. Všetky dôsledky, ktoré to prinesie, budú taktiež nevyhnutné.

A čo teda tá popisovaná korupcia v samospráve?

K tomu by som povedal, že určité mocenské štruktúry bezpochyby existujú vo vnútri každej samosprávy. V závere knihy sa Michal Harvan s takýmito "miestnymi vládcami" konfrontuje, no opäť majú celkom fiktívne funkcie, aké v štruktúre samosprávy reálne neexistujú. Pri opise takejto "skupinky" pôsobiacej aj v rámci ružomberskej samosprávy, som sa inšpiroval skutočnou historickou etapou vo vývoji mesta, označovanou dodnes ako "turecké bašovanie". V rokoch 1895 až 1914 triumvirát zložený z notára Jozefa Sonderlicha, staviteľa Jána Krónera a poslanca Jozefa Angyala celkom ovládol mesto i štátnych úradníkov, pričom richtára Jozefa Šoosa zmenili len na bezmocnú figúrku.
Vďaka nevídanej korupcii, množstvu predražených mestských zákazok a rôznym podvodom došlo k úplnému vyrabovaniu mestskej kasy a horibilnému zadlženiu mesta. Táto epizóda mi prišla taká nadčasová, a možno aj aktuálna, keď vidíme, čo sa dnes na Slovensku deje, že som ju do deja v aktualizovanej forme jednoducho musel zakomponovať.  
Okrem toho je hneď na začiatku knihy upozornenie, že dej aj postavy sú fiktívne a konanie štátnych i samosprávnych štruktúr, či verejných predstaviteľov taktiež. V knihe mi vôbec nejde o ukazovanie prstom, obviňovanie, či zaoberanie sa konkrétnymi kauzami. Všetky takéto prvky sú v nej vymyslené. Nešlo mi o konkrétnosti, ale o vykreslenie koloritu nedávno minulej i prítomnej slovenskej reality. Ružomberok je tu len beletristickou kulisou.
Korupcia je však bohužiaľ celoslovenská realita a celospoločenský problém, o ktorom treba hovoriť, riešiť ho, nie pred ním strkať hlavu do piesku. Ak by mal s knihou napriek týmto opatreniam niekto problém, tak mi je ľúto, ale niektoré veci som pomenovať musel, inak sa mi nedalo. Peter Štarch, mentor hlavnej postavy knihy, by možno s trochou patetizmu povedal, že je to pre chlapa otázka cti.

Knihu možno budú mať problém prijať najmä predstavitelia strednej generácie...

Skôr tej staršej. No ak s tým má niekto zo staršej generácie problém (slovník, scény, sex, násilie), tak mi je taktiež ľúto – je to verný obraz stavu spoločnosti, do akého to práve táto generácia dopracovala a aký nám prenecháva. Ak mi chce niekto z týchto ľudí niečo vyčítať, nech sa radšej zamyslí nad sebou.
Smutná pravda je taká, že tí, čo nám mali byť akýmisi morálnymi autoritami, nám predviedli zväčša len grandióznu slabosť a morálne zlyhanie. Dokonca niekoľkonásobné. Najprv v rokoch pred osemdesiatym deviatym, kedy bol tento národ, až na nepočetné výnimky, národom udavačov, aktívnych i pasívnych napomáhačov celkom monštruóznemu režimu, ktorý vďaka takejto širokej podpore a pomoci zničil životy desaťtisícom ľudí. Druhý raz po revolúcii.
Vtedy nám nemalá časť staršej generácie predviedla ďalší morálny „epic fail“, keď pripustila rozkradnutie celého štátu, pošliapanie asi všetkých hodnôt, aktívne, či pasívne sa na ňom podieľala a privodila mravný i spoločenský marazmus, ktorý tu máme doteraz. Ani budúcnosť v tomto smere nevidím ružovo, lebo sú to zase títo ľudia, čo tvoria voličské jadro politických katastrof typu Mečiara, Slotu, či Fica a umožňujú tak pokračovať v plienení toho, čo sa v rokoch 1998 – 2006 za cenu nemalých obetí podarilo dosiahnuť.  
Kniha je v podstate novodobou moralitou, mojim veľkým "ďakujem" pre všetkých, ktorí sa na tomto stave aktívne alebo pasívne pričinili a ktorí majú ešte tú drzosť tváriť sa, že je všetko v poriadku, že nespravili nič zlé, nemali by sa nám zodpovedať a byť potrestaní. Banality typu "aký som použil slovník", alebo "sú tam pornografické pasáže", si môžu vieš čo. Na postave Michala Harvana ukazujem prirodzený dôsledok toho, čo rozvratom hodnôt spôsobili a čo bude nakoniec aj ich vlastnou nemesis.

Jazyk niektorých postáv románu je ale naozaj... ehm... dosť expresívny...

Áno, to je môj ďalší "prehrešok". Dovolil som si napísať román, v ktorom sa hovorí tak, ako sa naozaj hovorí v realite. Ak by mi niekto tvrdil, že je tam priveľa nadávok, tak môžem odpovedať, že si stojím za tým, že dialógy sú vernou kópiou toho, čo počujem okolo seba. Keď sa zíde zopár chlapov, padajú v rozhovoroch najhrubšie vulgarizmy, je to kultúra našej komunikácie. Pritom je celkom jedno, či počúvaš partiu drevorubačov, ostrých chlapcov sediacich pri vedľajšom stole alebo vrcholových politikov v súkromí. Čo sa týka vulgarizmov, vyjde to často narovnako. Pri písaní som sa snažil byť úprimný aj v tomto. Pokiaľ to v knihe niekoho uráža, pričom sa tvári, akoby to v realite neexistovalo, považujem to za pokrytectvo. Ktovie, ako sa taký pokrytec sám vyjadruje v súkromí.
Okrem toho, vulgárny slovník som sa snažil používať len tam, kde je to namieste – pri rozhovoroch ostrých chlapcov a podobne. Tí by inak nerozprávali, prah ich citlivosti je všeobecne posunutý, takže najtvrdšia nadávka pre nich znamená asi toľko, ako keď niekomu povieš "ty somár". V tomto som sa snažil ísť inou cestou, ako autori, ktorí vyjadrovanie takýchto ľudí neprirodzene zmäkčujú. Vyzerá to potom smiešne.
U nás sme si to užili napríklad v inak celkom vydarenom seriáli Mesto tieňov. Za svetovú triedu v tomto smere však považujem román Gangster od Lorenza Carcaterru – ten popisuje život najtvrdších amerických gangstrov začiatku 20. storočia, úplný odpad spoločnosti, bez toho, aby v ich reči použil jedinú tvrdú nadávku. Možno to bola len otázka prekladu, neskúmal som to, no obraz gangstrov hovoriacich kultivovanou rečou šľachty mi prišiel komický a veľmi nevieryhodný.
Naopak, realistické zobrazenie ponúkajú napríklad Mafiáni (Goodfellas) alebo seriál Sopranovci. Tam je to jedna nadávka za druhou. Dokonca som niekde čítal, že Scorseseho gangsterské filmy kraľujú rebríčku najvulgárnejších filmov vôbec. Napriek tomu sú všeobecne rešpektované a považované za obrovský prínos. Tak títo ľudia naozaj hovoria – každý sa o tom môže presvedčiť, keď si sadnú k vedľajšiemu stolu. Ak to má byť úprimné, musí to byť, aspoň pri rozhovoroch takýchto postáv, drsné a vulgárne.

Prečo si sa rozhodol zasadiť dej do skutočných reálií a nevymyslel si si nejaké fiktívne mesto? Napríklad ako Dominik Dán a jeho Naše Mesto.

Z viacerých príčin. Za prvé, nemám pocit, že by som písal niečo, čo treba maskovať pod fiktívne mestá. To je podobné ako s tým pseudonymom. Nie som predposraný. Buď si za niečím ako autor stojím, alebo nie. Za druhé, používanie "Nášho Mesta" v diele Dominika Dána je jedným z mála aspektov jeho textov, ktoré sa mi príliš nepáčia. Nevidím v tom žiadny význam. Aj tak predsa všetci vieme, že sa to odohráva v Bratislave. Používanie nejakého vymysleného mesta podľa mňa len znižuje silu príbehu založeného na reáliách. Keby som z románu vybral alebo v ňom obrusoval všetko, čo by mohlo niekoho uraziť, vznikla by nejaká bezzubá a slabá zlátanina. Na to kašlem.

Si známy svojimi - nechcem povedať radikálnymi, skôr "politicky nekorektnými" - názormi na najhorúcejšie spoločenské témy, ako je napríklad rómska otázka či (ne)vyrovnávanie sa Slovenska s vlastnými vojnovými zločinmi. Nebojíš sa povedať nahlas to, čo si ostatní ľudia šomrú medzi sebou alebo sa na to neodvážia pomyslieť. 
No keď to za nich vyslovíš, pribehnú a kričia, že si odľud, klamár, rasista... pokúšajú sa ťa umlčať... prípadne ti z moci svojej autority nechajú zmiznúť celý blog. Čo ty na to?

Asi na tom niečo bude. Na základe mojich textov ma už obvinili zo satanizmu, sionizmu, neonacizmu, plagiátorstva a najnovšie zo stykov s mafiou. Niekedy mám normálne problém to všetko stíhať. Ráno sa zdravím: "Ave Satanas!", na obed si zahajlujem, večer kompilujem nové Protokoly siónskych mudrcov a v noci mám styky s mafiou... :-)
Trochu vážnejšie – pre mňa je to záležitosť literárnej tvorby a rôznych literárnych inšpirácií. Nikdy som sa nehlásil ani nehlásim ku žiadnemu z týchto náboženských, či spoločenských prúdov alebo skupín. Osobne žijem dosť konzervatívne. Čo sa týka tých "politicky nekorektných" názorov – keď píšem, musím mať voči sebe pocit intelektuálnej poctivosti, inak to nejde, všetko ostatné je druhotné.
Konkrétne s blogom na sme.sk to však podľa mňa bolo nejaké nedorozumenie alebo niečia skratová reakcia. V článku som napísal v podstate len to, že aj k rómom treba pristupovať rovnako, ako k ostatným občanom. A v prípade, že si vymáhanie práva v rómskych komunitách vyžaduje použitie silových zložiek, treba ich použiť – tak ako štát používa donucovacie prostriedky aj voči ostatným občanom. Ak štát takto konať nezačne, prídu nepokoje, pogromy a popularitu získajú neonacisti – odpad spoločnosti.
To, že som tieto názory, dnes celkom bežne publikované, vyslovil dva mesiace pred nepokojmi v Michaľanoch, asi vyvolalo takú reakciu (inkriminovaný článok je zverejnený tu). Zmazanie celého blogu aj s mojimi antifašistickými článkami a bez vysvetlenia, či akéhokoľvek upozornenia, mi však zo strany SME prišlo unáhlené a nie príliš taktné. Nevyjadrili tým len svoj postoj k môjmu článku, ktorý bol možno ostrejší a na požiadanie by som nemal problém ho z blogu stiahnuť, ale aj ku mne ako k autorovi. Je pravda, že spoločnosť môže v prípade mojej knihy zareagovať podobne, ako zareagovalo SME na môj blogový článok. S takým rizikom som uzrozumený a snáď aj vyrovnaný.

Myslíš, že existuje nejaká cesta ako zmierniť tieto prudké reakcie a naučiť ľudí slušne debatovať? Ja viem, toto je naivná predstava. Ale ja som tie články čítala, viem o čom boli a nikdy som v nich neregistrovala škodlivosť či provokáciu - iba ak podnety k zamysleniu a nezriedka aj k priznávaniu nepriznaného. No to je asi najväčší problém s ľuďmi, veľmi neradi si priznávajú viny a hriechy...

Veď práve, ja sa vôbec nepovažujem za provokatéra. Také niečo mi príde povrchné, vyprovokovať ľudí je ľahké. Skôr by som povedal, že sa snažím odkrývať niektoré nepohodlné veci, spoločenské jazvy. Verím, že pokiaľ ich skrývame, tvárime sa akoby neexistovali a nezaoberáme sa s nimi, tak sa nikdy nezahoja. Hnev, ktorý to voči mne neraz vyvoláva, je svojim spôsobom prirodzená reakcia, počítam s tým. Dúfam, že to nie je moje martýrstvo, masochizmus alebo megalománia, no napriek všetkému si myslím, že takáto práca má svoj zmysel.

Reportáž o kontroverznej pamätnej tabuli, ktorú ružomberský Katolícky kruh venoval človeku dokázateľne slúžiacemu ideám hitlerovského Nemecka, ti vyhrala niekoľko významných ocenení za publicistiku. Ako si sa k tomu dostal? Mám na mysli jednak samotnú kauzu a jednak prácu pre televíziu. 

S prácou pre televíziu to bolo jednoduché. Robil som v múzeu, kde som sa v pokoji venoval inventarizácii zbierok, štúdiu archívov, tvorbe výstav a podobným činnostiam. Bola to skvelá práca, v kútiku duše verím, že sa k nej niekedy vrátim. Potom však vyhlásili konkurz do mestskej televízie, kde pracoval skvelý tím mladých ľudí a jedna baba, do ktorej som sa zadíval. V divom citovom ošiali som sa teda vydal na konkurz s vidinou toho, že budem v televízii pracovať ako redaktor pre kultúru, úplne neškodná záležitosť, nechcel som to nijako vyhrocovať. Keď sa ma tam opýtali, či by som robil investigatívne ladenú publicistiku a problémové, prípadne politické témy, povedal som: „Jasné, žiadny problém!“ Vtedy som netušil, čo je to investigatíva, sľúbil by som čokoľvek.
Následne boli moje investigatívne výčiny motivované najmä snahou predviesť sa. To mi, ako vedľajší efekt, prinieslo zopár novinárskych ocenení. Keď nad tým tak premýšľam, tak väčšinu úspechov som dosiahol ako vedľajší efekt pri dosahovaní nejakého celkom odlišného cieľa. Ten zostal vo väčšine prípadov nenaplnený.

A čo teda kauza pamätnej tabule?

Tak nejako to bolo aj so spomínanou reportážou. V muzeálnom archíve som v dobovej tlači objavil záznamy oslavných ód kňaza Jána Ferenčíka na adresu Adolfa Hitlera. Ferenčík bol okrem iného až do konca vojny poslancom Slovenského snemu, ktorý schvaľoval protižidovské opatrenia a zákony. Len z Ružomberka na ich základe deportovali do koncentrákov približne osemsto Židov. Prežila ich len hŕstka.
Pamätná tabuľa tohto človeka visela na budove mestského úradu. To sa priam ponúkalo na reportáž. Nakoniec som ju urobil. Získal som za ňu zopár celoslovenských aj medzinárodných novinárskych ocenení, ľudia mi nadšene tlieskali, podporu a súhlas s mojim postojom mi po odvysielaní prišlo vyjadriť niekoľko desiatok ľudí. Sú tomu už dva roky. Samozrejme, tabuľa na úrade stále visí, teraz už s tým rozdielom, že všetci vieme, akého človeka tým oslavujeme. Za to sa ako Ružomberčan hanbím.  

Ako si sa potom pretransformoval z drzého redaktora na úradníka?

Genéza úradníka Kariku do istej miery súvisela s mojou redaktorskou prácou. Keby nebola, nedôveroval by som predstaviteľom samosprávy natoľko, aby som pre nich pracoval. Lenže keď som bol ešte v televízií a prechádzal tým spomenutým predvádzacím obdobím, prirodzene som sa zameral na najviditeľnejší terč – nového primátora. Za dvojročné obdobie som okrem iných vecí urobil aj zopár reportáží a diskusií dosť kritických k práci mestského úradu aj k primátorovi, ktorý robil prvé kroky v novej funkcii.
Nebol som nikdy zákerný (aspoň dúfam), ale zato dosť besný. Aj keď som bol v mestskej televízii, celkom som mu "išiel po krku". Treba povedať, že ma vtedy vedenie mesta mohlo ľahko zrušiť, nič by som nezmohol. Neurobili to, čo ma dosť prekvapilo. Zároveň som napriek snahe za dva roky nenašiel nič, čo by na prácu primátora hádzalo tieň. Najviac prekvapivý moment pre mňa však nastal, keď som mal po dvoch rokoch tejto práce už plné zuby a odchádzal som z televízie. Predpokladal som, že sa vrátim naspäť do múzea. Všetci vedeli, že odchádzam, mohli mať odo mňa navždy pokoj.
Vtedy mi samotný primátor navrhol, či sa nechcem zúčastniť konkurzu (s nezávislou komisiou) na vedúceho oddelenia, ktoré práve na mestskom úrade vznikalo. Zúčastnil som sa a konkurz k môjmu veľkému údivu vyhral. Tým ma primátor i vedenie mesta presvedčili, že pracujú pre vec a majú istý formát. To samozrejme neznamená, že som prešiel do pozície nekritického stúpenca, práve naopak. Pri našich rozhovoroch neraz padnú aj ostré slová. Je to možno naivné, ale celá táto práca sa u mňa zakladá na viere, že pracujeme pre mesto. Ak by som ju stratil, pôjdem od toho.

Nedá mi nespýtať sa - tvoj hlavný hrdina Michal z knihy V tieni mafie nakrútil presne tú istú reportáž, pracoval v ružomberskej mestskej televízii, vyštudoval históriu a filozofiu - máte ešte nejaké spoločné črty?

Áno, obaja máme veľký nos. Tým všetka podobnosť končí. (Musím to tvrdiť, keďže Michal je sociopatický psychopat, ktorý... Ale to by som už spoileroval.)
Teraz vážne. Postava Michala Harvana je pre mňa fascinujúca v tom, že v istom štádiu písania ožila, stala sa autonómnou a začala v deji podnikať vlastné kroky, nezávislé od mojich autorských zámerov. Pri písaní som nevedel, čo urobí v ďalšom odstavci.
Viem, že niečo podobné popisujú mnohí autori, no ja som to v tomto prípade zažil prvý raz. Písanie tohto románu sa pre mňa stalo dobrodružstvom - Harvan sa správa tak, ako som sa nikdy nesprával a premýšľa spôsobom, akým som nikdy nepremýšľal. Jeho riešenia problémov a niektoré kroky pre mňa boli prekvapivé, nerozumel som im. Až v ďalšej etape príbehu veci zapadli na svoje miesto a ja som zistil, že urobil natoľko bystré rozhodnutia, ktoré by mne asi nikdy nenapadli. Harvanova invencia ma zopár ráz šokovala. Odteraz už definitívne verím v to, čo naznačuje napríklad Stephen King – že príbehy sú hotové útvary, niečo ako zanesené skameneliny, ktoré autor len oprašuje a prevádza do našej reality.

Prejdime teraz k fantastike, aj keď nepíšeš čistú sci-fi ani fantasy, no horory k fantastike už neodmysliteľne patria. A tvoje poviedky sú vždy tak či onak hororové, brutálne. Prečo práve tento žáner?

Nemyslím, že by som písal len brutálne veci. Napríklad vo Fantázii som publikoval poviedku O zatýkaní Trhača Johna, ktorá bola humoristickou fantasy. V literárnom magazíne Rak mi zas vyšla poviedka Záchvev, ktorá mala byť pokusom o umelecky a netradične spracovanú love story. V písaní experimentujem s rôznymi žánrami a formami – od literatúry faktu, cez umelecké pokusy, publicistiku, medzi-žánrové písanie, čistú faktografiu až po rôzne beletristické žánre. Z mojich siedmych kníh možno za temnejšie považovať len tri. To, že v tejto chvíli sú viac v popredí moje hororové a temnejšie veci, považujem za dočasné. Určite to nie je jediná poloha, v ktorej by som sa cítil doma a ktorej by som sa chcel trvalo venovať.
Onálepkovaniu sa však ťažko vyhýba. Ľuďom sa zapáči niečo z toho, čo autor vytvorí, a potom majú tendenciu definovať ho podľa toho v celistvosti. Ja sa napríklad ani nepovažujem za spisovateľa – aj to mi príde ako taký výsek. Okrem toho som zatiaľ asi u každého, kto sám seba hrdo označoval slovom "spisovateľ", zaznamenal náznaky egománie, rôznych neuróz alebo rovno psychózy. 

Keď som pri hodnotení finálových poviedok Ceny Fantázie 2009 napísala, že mám rada aj tvojich hrdinov, lebo "majú problémy s nadväzovaním vzťahov, či skôr s ich udržaním, život je pre nich neznáme územie, sivé ako cez optiku jesennej depky," súkromne si mi napísal, že som to odhadla veľmi správne. Toto sa však zdá byť pre takmer všetky tvoje postavy spoločným znakom. Prečo?

Čo chceš počuť – že si tak kompenzujem osobné komplexy? (smiech) Nemyslím si to, ale nehádam sa. Nepremýšľam nad tým. Pravdou je, že sa snažím žiť tak, aby moje textové alebo publicistické výčiny prinajhoršom ublížili len mne, nikomu inému. Nie som dobrodruh, ktorý by riskoval osudy iných ľudí. Pokiaľ ma vyhodia z roboty a skapem od hladu, bude to smutné. Ale keby som mal rodinu alebo deti, bola by to tragédia. Určitý druh samoty, nevravím, že úplného asketizmu, beriem ako prirodzenú daň za to, čo robím.

Prejdeme na ľahšiu tému. Čo tá mágia? Ako si sa dostal k nej?

Texty týkajúce sa problematiky mágie sú v spojení s mojou osobou zatiaľ asi najznámejšie. Pritom však zďaleka nešlo o nejaký môj výhradný alebo hlavný záujem, na čo opakovane upozorňujem už od roku 2006. Touto problematikou som sa najviac zaoberal počas vysokoškolského štúdia filozofie. Zaujímalo ma, akým spôsobom magické myslenie uchopuje skutočnosť, v čom sa od bežného racionálneho myslenia odlišuje, aké nebezpečia, prípadne pozitíva, prináša. Stále si myslím, že je to zaujímavá oblasť skúmania. Domnievam sa, že aj potrebná. Veď sa pozri, ako je naša spoločnosť posadnutá iracionalitou a fascinovaná rôznymi okultnými témami, upírmi a podobne. Treba to vnímať ako reálny spoločenský fenomén. Už len preto, že sú tým v dnešných dňoch cez počítačové hry, filmy aj knihy konfrontované milióny detí a mladých ľudí. Táto oblasť mi teda prišla zaujímavá na skúmanie z filozofického, religionistického, estetického, experimentálneho i spoločenského hľadiska.
Ako som povedal, najviac som sa tým zaoberal na vysokej škole, záujem prirodzene slabol, presúval sa iným smerom. Od roku 2005 sa pohybujem prakticky celkom mimo týchto sfér. Výnimkou bolo len zopár seminárov v rokoch 2006 – 2007 a prednáška na Karlovej univerzite v Prahe, kam som bol na túto tému pozvaný prednášať zrejme ako jediný Slovák. Neskoršie vydania mojich kníh s touto tematikou boli spôsobené najmä prípravou rukopisov do vydania, ktorá popri práci neraz zabrala celé roky.
Dnes to celé vnímam ako umelecko-intelektuálne vybláznenie sa. Myslím v pozitívnom zmysle. K svojim knihám z tohto obdobia sa rád hlásim, aj keď dnes som už trochu inde. Najviac hrdý som na knihy Zóny tieňa a Brány meonu; s tými som veľmi spokojný doteraz – ako s literárno-umeleckým dielom, výpoveďou, azda aj s estetickou hodnotou a filozofickým pozadím. Viac než stostranový text Mágia v postmodernej dobe, ktorý je doslovom knihy Zóny tieňa a komplexnou dekonštrukciou i kritikou magického diskurzu, považujem dodnes za slušný intelektuálny výkon, aj keď bol napísaný pred siedmymi rokmi. Ale tiež KPMZ (Kurz praktickej mágie pre začiatočníkov, pozn. ed.) a Mágia peňazí sa mi stále páčia, aj keď trochu iným spôsobom. KPMPZ ako pomôcka pre ľudí, ktorí z nejakého dôvodu cítia potrebu zaoberať sa mágiou – verím, že som tam načrtol cestu, ako sa z tohto záujmu nezblázniť, neredukovať svoj sociálny status, ako tým prejsť s minimalizovaním negatívnych dopadov. Mágia peňazí je zas zaujímavá v tom, že približuje alternatívne spôsoby nazerania na realitu a rôzne formy ich využitia. Za veľký úspech celkom neskromne považujem aj vydanie mojej knihy esejí Liber 767 vel Boeingus v Amerike a v Británii.

Píšeš knihy o mágii a ezoterike, ale podľa tvojho životopisu i rozhovorov si naozaj skeptik a pragmatik, ktorý na skutočnú mágiu, ako ju mnoho ľudí definuje, vlastne neverí. Ako to ide dohromady?

O ezoterike snáď nie, prosím! (smiech) Myslím, že som to dostatočne vysvetlil v predchádzajúcej odpovedi. Magické vnímanie a myslenie vzniká, keď sa človek „prepne“ do inej než bežnej mapy reality, konsenzuálneho súboru, ktorý usporiadava všetko, čo vnímame, do uchopiteľných celkov, zasadzuje ich do kontextu. O tom pojednávajú aj celkom "mainstreamoví" filozofi, napríklad William James, Immanuel Kant, Michel Foucault, Friedrich Nietzsche a mnohí ďalší. Experimentálni myslitelia ako Peter Carroll, či Ramsey Dukes tieto poznatky uchopujú, snažia sa s nimi experimentovať a hľadať možnosti ich praktického využitia. Viac o tom píšem práve v Mágii peňazí. S tým, čo bežne označujeme slovom "okultizmus" alebo "mágia", to však má pramálo spoločného. S "ezoterikou", dúfam, vôbec nič. Na také veci neverím, dištancujem sa od nich a považujem ich za vyložene hlúpe, v horšom prípade nebezpečné. 

Nebezpečné v čom?

Také tie bežné nebezpečia, o ktorých všetci vieme, sú podľahnutie rôznym sektárom, upadnutie do bludu, zníženie sociálneho statusu a podobne. V týchto záležitostiach však číha aj oveľa vážnejšie nebezpečenstvo. Okultné techniky sú vlastne zahrávaním sa práve s tým, čo označujem ako mapa reality – súboru pravidiel, ktorý organizuje, triedi a systematizuje všetko, čo vnímame, vnáša určitý systém do pôvodného zmyslového informačného chaosu. Akákoľvek manipulácia s týmto súborom, aj pomocou zdanlivo nevinných magických rituálov a podobne, môže otriasť štruktúrou mysle a vyvolať povedzme psychózu. Ak to niekoho zaujíma, opäť odkazujem na knihy Mágia peňazí, KPMPZ a najmä doslov v knihe Zóny tieňa.  

Nebál si sa teda experimentovania a skúmania týchto vecí?

Otázka strachu a prekonávania osobných hraníc – osobnej transgresie – je veľmi zaujímavá. Súvisí to aj s vydaním knihy V tieni mafie. Od toho ma v podstate všetci z môjho okolia odhovárali. Je to nebezpečné, citlivé, niekoho to môže vyprovokovať, uraziť, pobúriť atď., atď.
Človek však musí vedieť, kedy na ostatných dať a kedy si urobiť veci podľa seba, aj keby to znamenalo ísť proti všetkým. Prekonanie osobnej hranice v akomkoľvek smere je vždy strastiplné i bolestné – pre samotného človeka i jeho okolie. Ale práve to je základom kreativity a neustrnutia v zabehaných koľajách a formách. Podobným spôsobom ma totiž rôzni ľudia, častokrát v dobrej viere, odhovárali aj od iných vecí. Od záujmu o fenomén mágie – lebo sa zbláznim. Od štúdia filozofie a histórie – lebo je to nepraktické a ťažko sa tým uživím. Od reportáže o kontroverznej tabuli – lebo si proti sebe poštvem vplyvných ľudí... Aby som to zhrnul, odhovárali ma takmer od všetkého, na čo som pri spätnom pohľade najviac hrdý. Možno aj s touto knihou to bude tak, človek nikdy nevie.

Klasická otázka na záver, ako vyzerá príjemne strávený večer Jozefa Kariku?

Podľa nálady – sám s knihou, vonku s priateľmi, niekde zašitý s extra spoločnosťou... Predbežne som u seba nezaznamenal žiadne bizarné spôsoby trávenia večerov. Možno to príde s vekom.

Jozef, ďakujem za fantastický rozhovor a prajem veľa úspechov!

Súvisiace:

V tieni mafie - recenzia na tomto blogu
V tieni mafie - moja recenzia pre Fantáziu 1/2010, prebratá vydavateľstvom Ikar
V tieni mafie II - Čas dravcov (recenzia pokračovania)
domovská stránka Jozefa Kariku
V tieni mafie - ukážky z románu na serveri Kultúra Pravda.sk
V tieni mafie - knižný trailer 
 video z vyhlasovania Ceny Fantázie 2009, kde si Jozef Karika odniesol Cenu Béla
Jozef Karika - stručný a príjemný rozhovor od Martina Kochlicu