Ako Gaius k Baltarovi prišiel

Bol to spontánny nápad. Za všetko môže Facebook. Po tom, ako som sa tam zabývala, okrem stránok venovaných fantastike alebo recesii som sa stala fanúšikom viacerých zameraných na záchranu nájdených či týraných psíkov a mačiek. Aj tak sme si s priateľom povedali, že v neurčitej budúcnosti chceme ešte jedného dvorového psa, trochu väčšieho ako náš bytový maznák Esja.
Neurčitá budúcnosť sa stala oveľa konkrétnejšou v momente, keď skupina Odsúdené psíky uverejnila fotky ôsmych šteniatok, ktoré sa našli vyhodené v poli. Na rozdiel od väčšiny ostatných tieto neboli umiestnené až na strednom Slovensku, ale iba toť na Záhorí. Dostala ma hlavne fotka jedného béžového šteniatka sediaceho v ohrádke so smutným pohľadom. Po dohode s Rafkom sme sa prihlásili o dočasnú opateru dvoch drobcov, nakoniec nám zostal len jeden :-)


Nie, nebol to ten z fotky. Ten určite našiel nový domov ako prvý, vďaka krásnemu psiemu pohľadu. Z posledných troch zostávajúcich som si vybrala iného blonďavého chlapčeka a schovaného v taške ho prepašovala do práce. Kým sme šli domov, stihol sa mi v kancelárii vycikať aj vykakať. Dostal meno Baltar, ktoré sme podvedome už dávno mali schované pre ďalšieho zvieracieho člena domácnosti, pretože kocúr dostal minulý rok meno Gaius, po Gaiovi Baltarovi :-) Tak máme teraz oboch. Bol utorok 20. apríla 2010 a naša nasledujúca úloha bola zobrať ho v sobotu na odčervenie.

Namiesto odčervenia však naša veterinárka rozhodla, že ho treba najprv zaočkovať, čo pravdepodobne zhoršilo priebeh už nastupujúcej choroby. Večer vracal, prestal jesť a očividne sa trápil. V noci sme leteli k veterinárke, aby dostal injekciu proti kŕčom a antibiotiká. Na druhý deň bola nezastihnuteľná, tak sme utekali zase do inej ambulancie, kde už potreboval infúziu aj vitamíny. Podávané lieky nezaberali a spasmolytiká mu len dočasne uľavovali od vyčerpávajúcich kŕčov v brušku. Nejedol, nepil, ďasná mal načisto biele a kakal iba čiernu kašu. Striekačkou sme doňho tlačili raz vývar z dubovej kôry, inokedy čaj alebo ryžovú vodu, podľa toho, čo radila ktorá lekárka.
Zmeny neprichádzali a pôvodne zdravo vyzerajúce šťeňa mi chradlo pod rukami. Prestalo vrtieť chvostom aj behať a len polihovalo ako vysilená kostrička. Dehydratácia bola stále akútnejšia. Našťastie som v nedeľu informovala zástupkyňu útulku, ktorá konzultovala naše ťažkosti so spriatelenou veterinárnou lekárkou. Tá poradila, aké lieky musí Baltar dostať, a že by mal byť aspoň na pár dní hospitalizovaný na infúziách. Ešte stále dosť bezradnej a s polomŕtvym psíkom na rukách mi volal Rafko. Že o hodinu príde domov a vezieme Baltara do Pezinka. Mala som pocit, že to bolo na poslednú chvíľu...

Tam sme sa dozvedeli, že z ôsmich psíkov ochoreli štyria. Z hnačiek a zvracania sa vykľul ťažký zápal tráviaceho traktu, v závislosti od viacerých faktorov liečiteľný alebo aj smrteľný. Pravdepodobne si z toho poľa priniesli nejaký vírus. V priebehu nasledujúcich dní dvaja psíci chorobe podľahli, Baltarova čierna sestrička, ktorá predtým bola najveselším a najakčnejším šťeňaťom zo svorky, zomrela vo vedľajšom kotci. Chodili sme ho navštevovať a vždy som sa s ním lúčila so šepkaním "Bojuj!"
No jeho stav sa nezlepšoval. Dostal všetkú starostlivosť a bolo už len na jeho imunite a vôli žiť, či sa pozbiera alebo to vzdá. Čakali sme...
Keď som si myslela, že je neskoro, lebo zlepšenie by sa už muselo prejaviť, stal sa malý zázrak. Na poslednú chvíľu sa náš blondiačik spamätal a rozhodol sa, že bude žiť. Od veterinára mi telefonovali, že chodí, vrtí chvostíkom a spravil viac-menej normálnu potrebu.
Na druhý deň bol výsledok naozaj viditeľný. No Baltarko bol stále slabučký ako myška a poležal si v nemocnici ešte pár dní. V pondelok tretieho mája nám ho dali domov - s oholenými nožičkami a dopichaného od injekcií, ale živého - a celý týždeň sme s ním ešte zostali doma.

Pomaly, ale isto sa začal zotavovať. Už po pár dňoch sa mu predpísaná diétka začala máliť a potajomky za chrbtom sa vrhal po všetkom, čo len trochu pripomínalo jedlo. Ako kompenzáciu dostával striekačkou medík, ale nestačilo mu. Schovávali sme pred ním psie aj mačacie granule, no chvíľku na ranné venčenie využil na zdlabnutie slimáka. Aj s ulitou. Nikdy nezabudnem, ako som mu z labky a papule umývala slimačí sliz. A nikdy neochutnám slimáky.

Zajtra ideme na kontrolu. Ak doktori povedia, že je zdravý, znížime dávku výživného sirupu z terapeutickej na preventívnu :-)

Chcem sa veľmi pekne poďakovať JUDr. Romane Klimekovej z OZ Pes v núdzi za všetkú pomoc, veterinárnej ambulancii MVDr. Juraja Freya v Pezinku, za to, že nám Baltara doslova vyrvali z pazúrov smrti - a špeciálne MVDr. Monike Martinkovej, ktorá sa o nášho psíka starala s príkladnou nehou a citom a dokonca si ho chorého vzala na noc domov, aby bol pod dohľadom.

POZRITE SI BALTAROV ALBUM NA PICASE

Časom doňho budú pribúdať nové fotky.

A tu sú dve videá. Na prvom si užívame slniečko, v druhom sa odohráva ľúta bitka o plyšového tuleňa.







P.S.:
V čase, keď sme ho dostali, mal Baltarko asi 8 týždnov, takže sme mu narodeniny určili na 22. 2. 2010. Dopĺňa tak trio pekných dátumov, lebo Esja sa narodila 14. 4. 2006 a kocúr Gaius von Šopa dostal dátum 15. 5. 2009. Dúfam, že Baltar de Pole bude súčasťou našej rodiny ešte pekných pár slnečných a šťastných liet :-)

Súvisiace:

Riddick s Baltarom v časopise Pes a mačka
Bláznivý týždeň plný zvierat
Kocúr rastie ako z...
Esja je trhač ;-)
Esjina anabáza vo fotkách
Gaius a jeho spacia poloha (video)
Gaius papá rybičku (video)
Moja agitka k petícii za zmenu zákona o ochrane zvierat