Google+ Riddick's Realm: Bonjour, madame Paris (časť druhá)

20 septembra 2012

Bonjour, madame Paris (časť druhá)

pokračovanie osobného cestopisu

Okrem cestovania, bývania a jedenia sme pochopiteľne chodili aj po pamiatkach. Môj drahý mi s nadšením sľuboval, ako mi ukáže všetko zaujímavé, čo on pred X rokmi pochodil na dvojmesačnom pobyte. Akurát si neuvedomil, že my na to máme cakumprásk len asi 5 dní. Moje chromé nohy zaťažené nadváhou rázne protestovali, ale keďže nevedia samé rozprávať, večné pindanie vychádzajúce z úst sa stretávalo len s podráždenými reakciami, že permanentne frflem. Každý večer sa robili bombastické plány na niekoľkokilometrové púte mestom a mne sa vopred ježili vlasy. Ale nakoniec som to prežila (o vlások), i keď sme nestihli neviemkoľko záhrad a povestné Versailles. No čo, aspoň máme motiváciu sa vrátiť ;-)


Le Tour Eiffel


K Eiffelovej túre sa dostanete z viacerých strán, avšak väčšina ľudí vám asi odporučí ísť cez Trocadero. To je také mega námestie s veľkými budovami a sochami, kde silno fúka, s mega poschodovou fontánou veľkou asi ako futbalový štadión. Fontána tak normálne strieka, sú na nej sochy, a raz za hodinu spustia obrovské vodné delá. Vtedy naskáču do vody ľudia a vytešujú sa. Hlavne, keď je teplo. Ak máte desiatu, môžete si ešte hore na Trocadere sadnúť, spapať svoj balíček a kochať sa voľným výhľadom na Eiffelovku.

Eiffelovka je... veľká. Väčšia, než som si ju predstavovala na základe fotiek. Je zasrane veľká a vedie na ňu zasrane veľa schodov. Výťahom chodia iba dôchodcovia a snobi ;-) Pekný výhľad si užijete z prvého poschodia, kde môžete nakúpiť suveníry a ísť na záchod. Z druhého poschodia je výhľad ešte lepší a zavŕši ho horná vyhliadka, na ktorú sa dostanete už iba výťahom. Za všetko sa pochopiteľne platí. Ak ste romantický typ, na vrchole vám za 15€ predajú aj mini-šampáňo s umelými pohárikmi pre dvoch.
Na každom poschodí je nejaká tá výstavná expozícia a hlavne mrte ľudí. Všetci neustále zavadzajú, lebo sa fotia! Vo všetkých možných polohách a na všetkých miestach, čo ešte zhoršuje tlačenicu. Ale dá sa. Kvôli Eiffelovke to predsa vytrpíte.

Mám pre vás tip: pri výťahu smerom dole už nikto nekontroluje vstupenky, takže namiesto šliapania sa môžete zviezť. Nemusíte sa cítiť previnilo, jednoducho si namiesto fitnessu užijete ďalší pohľad na útroby veže. Na pešiu túru bude ešte príležitostí dosť, najbližšie metro je vzdialené asi kilometer.

Viete odkiaľ je najkrajší výhľad na Paríž?
Z Montparnassu, lebo ho pritom nevidieť :-)
(to je tá čierna veža v pozadí)

Holub parížsky hendikepovaný


Áno, ja viem, že som posadnutá vtáctvom. No tento bizarný postreh vás možno zaujme. Na Eiffelovke majú čudné holuby. Možno nie také čudné samé o sebe, lebo okýptené vtáky som videla aj inde v Paríži, ale tu ich bolo štatisticky priveľa, ak mi rozumiete.
Myslím, že to bolo na druhom poschodí, keď som si sadla na voľné miesto na lavičke, kým Rafko šiel do fronty na lístky. Tak som tam sedela a usrkávala kávu, v nie príliš malebnom kútiku, hneď vedľa stavbárskych zátarasov vedľa bufetu (hej, vnútri). Za nimi bol nejaký rozpitvaný strop, jednoducho niečo, čo sa dlhodobo opravovalo. Očividne dlhodobo tam hradovali aj holuby, o čom svedčil stav podlahy. Kým som rekognoskovala terén, spopod zásteny odrazu vykráčal holub. Pomaličky, dôstojne, dobre si vedomý blízkeho zdroja odrobiniek a svojho sociálneho statusu. Chýbal mu jeden prst. To bolo ešte v norme, voľne žijúce zvieratá postretnú všelijaké zranenia a je úžasné, z čoho všetkého sa vedia vylízať. Aj keď ich to asi dosť bolí, lebo nemajú medicínske oblbováky.
Prišlo mi ho trochu ľúto a začala som si ho všímať, lebo aj tak som nemala nič iné na práci.
Baleťák
Potom prišiel ďalší, ten mal na jednej nohe iba zvyšky prstov skrútené ako pri artritíde. Prechádzal sa popri mne tak dlho, až som mu dala prezývku Kýptik. Kýptik chodil sem-a-tam, zhľadúval potravu, kadil na drevenú palubovku a vôbec bol príjemne odviazaný. Vtedy som už začala uvažovať, koľko ich je takto zmrzačených. Ako pripomínajú ľudských žobrákov bez nôh a prečo sa ich zranenia tak podobajú. Zjavila sa ešte dvojprstá Princezná, ale najzaujímavejší zo všetkých bol Baleťák.
Baleťák nemal ani jeden prst! Obe jeho nohy končili malými ružovými hrčkami. Rozvážne chodil na svojich kýptikoch a elegantne držal balans. Premýšľala som, či náhodou nesedávajú na tej zubačke a nevšimnú si prichádzajúci výťah alebo ich priškrípnu laná. V každom prípade, Baleťák si už na žiadnu tyč ani vetvičku asi nesadne.
Vytešená Riddick s holubom pred Notre dame

Le pamiatky

(Notre Dame, Moulin Rouge et cetera)


Gotická architektúra je jedným slovom úchvatná, to snáď uzná každý. V severnom Francúzsku nájdete katedrálu hádam v každom väčšom meste (Paríž, Remeš, Caen, Méty...). Bez debaty najslávnejšou je samozrejme Notre dame. Povinná jazda, rovnako ako Eiffelovka, Louvre, Sacre coeur či Víťazný oblúk. Hore na vežu sme síce nešli, zato sme chytili nedeľnú omšu. Tak-tak, v Notre dame sa normálne celebrujú omše a popri tom sa bočnými loďami valí nepretržitý prúd turistov z celého sveta.

Neďaleko Notre dame je (okrem zmrzliny, ale iným smerom) takzvaná Latinská štvrť. Neviem, prečo je taká slávna, ale rozhodne je malebná... a plná turistov, ako celé centrum Paríža. V úzkych uličkách to vyzerá ako v centre Prahy - jedna reštaurácia za druhou, striedané so suvenírovými obchodíkmi, kde majú na 90% rovnaký sortiment. Výhodou je, že je pomerne malá a na jednej strane nájdete zastrčenú ďalšiu gotickú katedrálu svätého Severína. Pri rieke, naľavo od Latinskej štvrte, sa nachádza preslávený obchodík a antikvariát Shakespeare and company.
Predávajú sa v ňom hlavne anglické knihy, až na výnimky sú o pár eur drahšie ako cez internet a je tam hrozne tesno. Shakespeare nechce, aby ste ho fotili, lebo vnútri si môžete kúpiť pohľadnicu s priečelím obchodu za 1€. Vedľa je vchod do skutočného antikvariátu, ktorý bol síce zatvorený, ale vo výklade ukazoval raritné výtlačky alebo knihy s autogramami za desiatky aj stovky eur.

Aj v chráme Sacre coeur na špici Montmartru sa celebrujú omše, majú tam krásny obchodík s náboženskými suvenírmi a nedovolia vám fotiť. Okolo kostola a na kopci pod ním sa to hemží obvyklou zmesou turistov, černochov predávajúcich kabelky, kovové Eiffelovky alebo pokúšajúcich sa uviazať vám okolo zápästia dáke ochranné vúdú šnúrky. Prechádzkovo poirotovsky som si založila ruky za chrbát a s prehľadom ich ignorovala.
Na Montmartri vedľa Svätého srdca prevažujú umelci. Šanzónová dáma Arlette Denis hrá na verklíku, spieva si k tomu a vyberá odmenu. Všade sú obchodíky so suvenírmi, bary a občerstvenia. Na námestíčku sú maliari predávajúci svoje diela. Niektoré boli fakt nádherné, ale taká bohatá zase nie som. Celé to obídete za dvadsať minút a môžete ísť zase dolu z kopca. Pravdaže, ak prechádzku pomedzi núkajúcich sa portrétistov, karikaturistov a bľakotajúcich turistov považujete sa romantickú, prechádzajte sa, čo vám šerco ráči. Môžete zájsť aj do iných uličiek, ktoré sú už tiché a prázdne.
Ak sa vám zažiada míňať peniaze, zíďte od Sacre coeur dolu schodmi a neďaleko smerom doprava objavíte obchodík Fragonard. Je to jeden z dvoch slávnych francúzskych parfumérskych domov, sídliacich v provensálskom mestečku Grasse (druhý je Molinard). Nejakého Diora alebo Chanela má hocikto, ale Fragonarda určite nie ;-) Ponúkajú široký výber vlastných parfémov a kozmetiky za dobré ceny (vzhľadom na iné svetové značky).

Chceli sme byť štýloví, takže do štvrte prostitútok Pigalle sme šli večer. Pred slávnym Moulin rouge sa práve posúval rad dychtivých návštevníkov. Vstupné pre jednu osobu aj so šampanským vraj stojí 120€.
Pasáci a privolávači pred erotickými klubmi našťastie reagujú len na mužov, takže my dve s Magdou sme boli v bezpečí. Rafko má zase natrénovanú ignoranciu, takže mi našťastie nikto nezatiahol chlapa do nejakej peep show s kabínkami plnými bacilov a (ne)identifikovateľných fľakov. Tváre a postavy, ktoré sa naokolo pohybovali, nás nenechali na pochybách, že sú to reálne existencie a nielen drsne sa tváriaci komparz pre turistov. Som si istá, že drobné žieňa v sprievode gorily, ktoré okolo mňa prešlo, nebola výletníčka. Musia tam však bývať aj bežní ľudia, ktorým prostredie očividne nevadí, lebo Arabky v hidžáboch a s kočíkmi spokojne nakupovali cez okno zelovocu.
My sme zašli do najväčšieho obchodu s priliehavým názvom Sexodrome, kde sme sa tučne zabávali na rôznorodom tovare a kúpili cukríky v tvare penisov (vždy som preferovala originálne suveníry). Predavači boli prívetiví, za pokladňou sedel krásny černoch a na účte z obchodu nenájdete ani zmienku o jeho názve ;-)

Magda oblizuje Moulin rouge

O Louvri vám toho veľa nepoviem. Preleteli sme ho v predposledný deň dovolenky, myslím že cestou od Panteónu a Luxemburských záhrad, kde nás spláchol nečakaný dážď, a nešli ani dovnútra. Múzeum nie je na pár hodín, tam sa chodí na celý deň. Cez presklené pyramídy a okná nejaké to umenie uvidíte, no tak ako všetkému, aj Louvru dominujú pohľady na haldy návštevníkov, napríklad fotiacich sa vo výskoku (*vzdych*). Posedeli sme chvíľu pri fontáne, potom som si zdriemla na tráve v záhrade pod sochou Troch grácií, a kráčali sme ďalej k Champs-Elysées. Bola to dlhá štreka. V Paríži je všetko ďaleko, to vám teda poviem. Nachodila som sa ako kôň a dosť často ma to už nebavilo. Metrom do mesta a potom pešky až do večera, sem a tam, tam a sem. Po pár hodinách som vždy myslela, že pôjdem po štvornožky.

Óóó, Šanzelizé...


Vrcholu Champs-Elysées dominuje Víťazný oblúk na počesť Napoleonových víťazstiev, na "spodnej" strane je Louvre. Odtiaľ sme sa vybrali po pravej strane bulváru - to bola tá správna, kde sú obchody. Muža môžete odložiť napríklad v presklenej poschodovej budove, kde sú vnútri na viacerých podlažiach v hre skla a zrkadiel vystavené koncepty áut od Citroenu. Ak sa mu chce, nech si pobehá celé Šánzelizé krížom-krážom, viacero automobiliek tam má podobné výstavné siene.
Ženy môžu pokračovať a kochať sa pohľadom na obchody s módou, päťhviezdičkové hotely a ďalšie továrne na endorfíny. Upozorňujem, že ak nie ste najnovšou milenkou Borisa Kollára, na nákupy v niektorých z nich zabudnite. Ale mnohé sú dimenzované aj na francúzske platy, takže ak si potrpíte na handričky alebo parfémiky, skromnejší darček by sa dal prežiť.
Mne kamoška Magduška sľúbila návštevu najväčšej Sephory v Paríži. Bola fakt veľká a mali tam strašné hory parfémov, kozmetiky a mejkapu - ale staršie vône, ktoré som hľadala, nemali ani tu. Niektoré značky chýbali kompletne, takže s tou ich "najväčšou" mi môžu vyliezť viete kam. Po chvíli sme boli také sfetované z voňaviek, že sme sa na to vybodli a šli do mekáča na žvanec :-)

Abercombie & fuck me!


Odkedy sme prišli do Francúzska, všade naokolo na mňa z tričiek a mikín vyskakovali tie isté nápisy. Abercombie & Fitch, A. & Fitch, Abercombie & F.... všetky možné varianty. "What the fitch it is?", hovorila som si. "To sú všetko americkí turisti? To predsa nie je možné. Veď to má na sebe hádam polovica národa! Prečo?"
Spýtala som sa na to našej domestikovanej slovenskej sprievodkyne. Tresla sa po čele, vyvrátila oči do neba a povedala mi to, čo som už dávno tušila sama. Abercombie & Fitch je nejaký výrobca handier a z nejakého dôvodu tie ich tričkoviny všetci chcú. Francúzi aj Američania. Možno aj Briti, čo ja viem. Na Šanzelizé majú špeciálnu predajňu, kde sú nejaké efekty a neviem čo ešte. Človek tam vraj nakupuje skoro potme. Asi aby nebolo vidieť na cenovky. Ľudia sa do značky tak zbláznili, že namiesto toho, aby boli všetci very fasa "kúl, frí a in", tak sú teraz úplne na jedno kopyto. Chlapi aj ženské. Horor!

Le Mont Saint Michel


O tomto zaujímavom opátstve na brehu Lamanšského prielivu ste už asi počuli. Je unikátny nielen tým, že sa týči na kopci uprostred len mierne zvlnenej krajiny, ale aj preto, že je obklopený piesočnými plytčinami, ktoré sa dajú prejsť pešky - alebo aj nie, keď sa zdvihne príliv. Ten je vraj najvyšší v Európe, až 15 metrov. Ostrov navštívia 3 milióny turistov ročne a Rafko sa rozhodol, že budeme jednými z nich.
Tak sme sa vybrali na 400 kilometrový výlet z Paríža na západ. V dvoch tretinách cesty smerom k pobrežiu už bol omnoho sviežejší vzduch a ochladilo sa. Záver cesty viedol cez malebné dedinky, v ktorých nechýbali malebné hotelíky a reštaurácie využívajúce turistický ruch.
Verejné parkovisko sa nachádza pár kilometrov od objektu záujmu, ale to nevadí - po prechádzke k turistickému centru (hotely a obchody) sa môžete odviezť minibusom. Kyvadlovka premáva tam a späť, keď sa vozidlo naplní. Keď som zvážila všetky okolnosti - vzdialenosť, studený vetrisko, svoje letné oblečenie a veľkosť i výšku ostrova, ktorý ešte budem musieť prešliapať, bolo mi jasné, že po ceste sa trepať nebudem.
Po obhliadke okolia a impozantnom pohľade na opátstvo sme prešli bránou... a za ňou čakala úzka stúpajúca ulička plná obchodov. Asi som naivná, ale fakt som to nečakala. Vitajte do turistického raja na stredovekých základoch! Suveníry, sošky, figúrky, meče, strieborné šperky, porcelán, palacinky, reštaurácie, značkové keksy, nafukovacia Hello Kitty... Ľudia kupovali, hemžili sa, ládovali si bruchá a všetci si spokojne užívali atmosféru. Keď som sa im pozrela nad hlavy, otvoril sa mi nádherný výhľad ako na kulisy Hôrky z Pána prsteňov :-)

Keď sme sa vymotali z davu turistov, o trochu redšia premávka nás čakala na hradbách a potom v samotnom opátstve. Cestička nás priviedla k prehliadke, zaplatili sme si vstupné 9€ na osobu a hor sa na túru. Tá atmosféra! Všade kameň, poctivé drevo, veľké siene, vysoké a široké stĺpy, románsky a gotický sloh... čo vám budem hovoriť, hotové Meno ruže.

panoráma Mišelu
Bedekre sľubovali, že pri Mišeli je vždy na tabuľke napísané, kedy je príliv a odliv. Varovali, že aj v čase odlivu je bezpečné chodiť po okolitých plytčinách iba s profesionálnym sprievodcom, lebo tekuté piesky sú zradné. Figu borovú. Príslušné políčka príslušnej tabuľky zívali prázdnotou a okolo ostrova sa úplne spokojne poflakovali páriky alebo skupinky turistov. Nezdalo sa, že by to niekoho trápilo. Buď boli varovania prehnané alebo sa nejaké tie obete spomedzi miliónov návštevníkov akceptujú ako prijateľné. Keď začal príliv, na miestach s dobrým výhľadom z kopca stáli síce "plavčíci" s vysielačkami, ale viac-menej kontrolovali, či sa tie posledné odvážne partie dobrodruhov hlboko pod nami pohybujú pred prichádzajúcim morom dostatočne rýchlo.
Ten malý prírodný zázrak som pozorovala cez presklenú stenu v gotickom nádvoríčku ako vystrihnutom z rozprávky. Potom sme sa pomaly pobrali domov. Odchádzali sme pred súmrakom a kým sme sa motali po okolí (Rafko hľadal svoje mušle), videli sme nakoniec z diaľky aj Mont Saint Michel v nočnom osvetlení.

Historicko-geografická vložka: na Mišeli vo vetre romanticky povievajú vlajky Normandie, tri zlaté levy na červenom pozadí. Ale v obchodoch sa predávajú bretónske špeciality, šperky s bretónskym (keltským) triskelom aj čierno-biele vlajky Bretagne. Keď som medzi suvenírmi uvidela vtipný magnet s kresleným motívom kláštora, o ktorý sa lanami preťahujú Normanďan s Bretóncom, moje tušenie získalo presnejšie kontúry. Celú pravdu mi osvetlil Christophe po návrate do Paríža - Mont Saint Michel leží presne na hraniciach Bretónska a Normandie. V súčasnom civilizovanom svete kvôli tomu síce nikto nerozpútal občiansku vojnu, zato v závislosti od toho, koho sa spýtate, dostanete odpoveď, že ostrov patrí jedným alebo druhým. Vlastne tak patrí obom, Normandii aj Bretónsku :-)

Okrem toho mi Christophe hovoril aj to, že Bretónci sa vraj smejú Američanom, že sa inšpirovali ich vlajkou, ktorú mali celé storočia pred nimi. Zdá sa, že som objavila originálnu francúzsku urban legend, lebo Wikipedia tvrdí pravý opak :-) Vlajka vraj vznikla až v roku 1926 a jej tvorca sa inšpiroval vlajkami USA a Grécka. V každom prípade, čierno-biela kombinácia je netradičná a príťažlivá, aj keď mi trochu pripomína futbalový klub.

A to je asi tak všetko.
Som zmierená s tým, že tento pseudo-cestopis je už aj tak príliš dlhý na to, aký je obyčajný. Nie sú v ňom Himaláje, Ohňová zem ani dobrodružstvá á la Nicolas Hulot. Zároveň tam nie je zďaleka všetko, čo som vo Francúzsku zažila.
Ale musím sa vám na záver s niečím priznať: mrzelo ma, že kopec ľudí píše o tom kde boli a čo zažili, a ja len o tých knihách... tak som si hovorila, že keď zase pôjdem na nejakú dovolenku, musím aj ja niečo napísať. Najlepšie z poznámok a postrehov, ktoré si poznačím na tvári miesta. Nezapísala som si samozrejme nič a konkrétne spomienky sa nielen rýchlo vytrácajú a zahmlievajú, ale mnohé by bolo príliš komplikované opísať. Myslím, že aj tak už máte dosť.
Bojte sa a traste sa, aby som nešla na dovolenku tak skoro :-)

Súvisiace: 
Bonjour, madame Paris (časť prvá)
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Chorvátska odysea

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).