Bonjour, madame Paris (časť prvá)

po vážnom úvode to bude zásadne už len nevážne

Zo známej piesne Petra Muka ju poznáme ako mademoiselle; takto ju asi vidia tí, ktorí ju chcú vnímať cez prizmu Pigalle a Moulin Rouge ako ľahkovážnu slečnu voľných mravov. Mne sa predstavila ako madam. Zrelá, rozvážna, obťažkaná históriou i miliónmi obyvateľov a návštevníkov, na ktorých zhliada s blahosklonnou toleranciou a niekedy vševedúcou krutosťou prísnej, skúsenej matky.




Mesto opradené legendami, minulosť pozlátená blahobytom mocných aj postriekaná krvou, svedok nešťastnej lásky Quasimoda k Esmeralde, sa dnes díva na ľudí hemžiacich sa ako mravce, užívajúcich výhody i nevýhody 21. storočia; aj na tých, ktorí sa hádžu alebo sú sotení pod kolesá vlaku hlboko pod povrchom. Slečna by za podobných okolností hystericky trúchlila, no madam sa len ľútostivo zachmúri a svet sa krúti ďalej. Ak sa nechcete nečakane a predčasne stať súčasťou jej symbolických kostí, ku koľajisku sa približujte až keď je vlak v stanici.

Genius loci Paríža je rozhodne pôsobivý, najmä vďaka architektúre. Opája, zvádza a priťahuje pohľad raz na jedno miesto a vzápätí na tucet ďalších. Na prvý pohľad zaregistrujete davy turistov a potom medzi nimi začnete rozoznávať domácich. Sú všetkých farieb, rás a ich kombinácií. Od turistov sa líšia aurou každodennosti. To, čo vy nasávate každým pórom, je ich denný stereotyp.
Majú Paríž v krvi, pod kožou a niektorí aj na saláme.
Francúzi vnímajú hlavné mesto podobne ako my Bratislavu. Kto prišiel za prácou, je rád a zároveň vie, že doma ho už susedia považujú za niečo extra (nie vždy v pozitívnom zmysle). No vo Francúzsku je veľkých miest habadej, preto byť Parížanom nie je až taká kontroverzná nálepka, ako byť Blavákom ;-) Či sa však rodení (a rodoví) Parížania dívajú na prisťahovalcov cez prsty, tak ako to robia niektorí viacgenerační Bratislavčania, to sa mi zistiť nepodarilo.

Le sprievodca

Ak sa mi podarilo prejsť od vážnej lyriky k ľahkej epike, budem pokračovať v menej serióznom tóne a pokúsim sa vám stručne a zábavne ukázať, čo pre mňa Paríž a Francúzsko ako také znamená.
Nasleduje (relatívne) krátky (a navyše zadarmo) manuál pre Slováka vo Francúzsku.
Čím iným by Riddick mohla začať, ak nie jedlom :-)

Les sandwichs

Áno, sendvičs, nie po anglicky sendvičis. Ako mi vysvetlila kamarátka, to je množné číslo francúzskeho výrazu - prečo by teda malo podliehať anglickej gramatike :-) Inak týmito sandwichs sa myslia "panini", teda niečo ako naše čerstvé obložené bagety a zapekačky.
To, čo u nás voláme sendviče - zlepené trojuholníky s plnkou a dresingom - majú Francúzi prachmizerné. Na porovnanie som si kúpila tuniakový, lebo doma ho milujem. Vo francúzskych supermarketoch to bola zhmotnená hrôza - vodový tuniak, vodové rajčiny, vodová chuť. Okrem tuniaka a rajčín sa mi nepodarilo identifikovať žiadnu ďalšiu zložku (žeby voda?). Aj sendvičový chleba tam chutí, akoby ho vyrábali z kartónu.
Ako záchrana v rámci lacného a rýchleho stravovania mal poslúžiť majonézový šalát - jediný podobný slovenskému bol piémontaise. Obsahuje zemiaky, zeleninu, prípadne aj šunku, ale je kyslejší ako ten náš. Nakoniec pomohol kuskus. V spojení so zeleninou sa to tam volá taboulé a dá sa to kúpiť v kelímkoch na rôzne spôsoby (väčšinou dva). Mätu a citrón som odmietla hoci aj skúsiť, ale taboulé s kúskami kuracích pŕs bolo po zohriatí v mikrovlnke lahôdka.
Ak ste na pešej túre po meste, hladní a unavení, nájdite na niektorom rohu logo Monop' alebo dailymonop - to je skratka bývalého Monoprix a dosť často mávajú v potravinách taký kútik so stolíkmi aj mikrovlnkou, kde si môžete sadnúť a zjesť nakúpený tovar.

Mimochodom, večer pred odchodom sme si spravili z mrazeného polotovaru cous cous de luxe a tiež bol dobrý. Medzi mnou a kamarátkou žijúcou vo Francúzsku vznikla malá ťahanica o to, ako sa čo volá. Ja, presvedčená, že kuskus je názov tej cestoviny, nech je kdekoľvek; ona presvedčená, že cestovina sa volá taboulé a kuskus je to iba vtedy, keď je k tomu baranina a vôbec všetko ako má byť, správne po marocky... Nevyhádali sme sa, ale cestou domov som si pri poslednom nákupe v obrom Auchane kúpila domov piksľu tej holej cestoviny, a bolo na nej napísané cous cous, presne tak ako malo byť ;-)

Le baguette

Bagety sú francúzsky chleba, to vedia všetci. Nečudo, keď normálny chleba im veľmi nejde, tak radšej šrotia sladké pain au lait (volajú ich aj brioche, sú to malé podlhovasté bochníčky maslového cesta, odporúčam samotné, s lekvárom alebo zapiť kakaom, dajú sa kúpiť aj u nás). Zato bagety im idú tak ako nikde. Francúz v podvečerných hodinách idúc z práce sa zastaví v obľúbenej boulangerie a nesie domov v sáčku pekne v rukách jednu-dve dlhé bagety. To je najčastejší obrázok a keď to vidíte, niekde v kútiku duše viete, že svet je práve teraz v najlepšom poriadku a všetko je tak ako má byť.

Asi len zúfalý Francúz alebo uponáhľané mamičky s kočíkmi kúpia bagety v supermarkete, kde sú vopred nabalené a čakajú v špeciálnych vysokých priehradkách - už studené a všetky smutne podobné. Ozajstná bageta sa kupuje v pekárňach, ktoré sú hádam na každej ulici, otvorené do neskorého večera. Tieto bagety sú čerstvo upečené, voňavé a keď nie horúce, určite aspoň teplé. Ak ich večer zabalíte okrem pekárenského sáčku aj do igelitky, zostanú síce trošku gumovité, ale stále dobré a jedlé aj o 24 hodín. Jedna stojí okolo 80 centov.

Okrem bagiet sa v bulanžériách (a patisériách) predávajú aj rôzne koláče a úžasné zákusky. Odporúčam skúsiť millefeuille (číta sa to mijföj alebo tak nejako), čo je akoby krémeš v lístkovom ceste. Obrázky, ktoré vyhodí google, sú trápne v porovnaní s tým, čo som kúpila v Boulangerie et pâtisserie na rue Louise Michel 32. Tri rady lístkového cesta upečené dochrumkava a najvrchnejšiu impregnovali karamelom. Medzi nimi sa nachádzali dve vrstvy šľahačkového krému. Nebíčko v papuli. Citrónový tarte bol tiež fajn, ale mijfuj ho s prehľadom zatienil. Akurát musím upozorniť, že tie dva zákusky stáli spolu viac než 6€. Ale na dovolenke a špeciálne v západnej Európe si na také ceny treba zvyknúť.

Kebaby, suši, halal a iné cudzie slová

V Paríži som prvýkrát na vlastné oči videla na reštaurácii nápis "halal". No, bol to skôr fastfood. Ale halal! Halal je slovo, ktoré znamená pre Arabov to, čo pre židov kóšer. V prípade halal to asi znamená hlavne to, že nepodávajú bravčové (čo Arabi nesmú jesť, to je haram). Nám to bolo každopádne salám-alejkum-párky. V kebabárni Aladin v Levallois Perret sme sa dobre natlačili a bolo nám fajn. Kebabové menu sa podávalo na tácke prikrytej papierom, na ktorom bolo všetko. Žemľa s mäsom a plnkou, hranolky... a žiadny príbor :-) Fajnová stredoeurópanka si ho čoskoro vypýtala, lebo nechcela byť celá zamazaná od majonézovej omáčky. Inak sa to má jesť rukami. Aj tak som bola zamazaná. Mäso bolo mňamkové, predavač veselý, spoločnosť vybraná (priateľ a kamarátka Magduška, naša sprievodkyňa).
V ulici, kde sme bývali, sme len cestou k metru našli 3 sušiarne, jednu sme mali rovno pod oknom. Ja surové ryby nejem, takže ma netrápili. Zaujalo ma, že módna vlna suši nesušuje iba Slovensko.
Ako Slováci na výlete sme sa stravovali pomerne skromne, v reštaurácii sme boli iba raz. Aj to len preto, že môj drahý si túžil obnoviť staré spomienky a naládovať do seba hrniec mušlí. Urobili sme tak neďaleko Mont Saint Michel, v mestečku Pontorson. Pre mňa to bola pizza, ale miestnym špecialitám som dala zavďak aspoň normandským ciderom. Bol to taký žltý, jemne alkoholický mušt so zemitou príchuťou.

Le zmrzlina!

Nedlho po príchode do Paríža sme sa dopočuli o zmrzline s veľkým Z. V elektronickom sprievodcovi sa mnohí návštevníci rozplývali, že je najlepšia na svete alebo aspoň lepšia, než tá nórska, ktorá je vraj najlepšia na svete. Tak sme ju šli skúsiť. Wiki prezradí, že celá tá paráda sa sústreďuje na ostrove Saint Louis v srdci Paríža. Ja vám prezradím najjednoduchšiu cestu - vyberte sa poza Notre dame do záhrady (volá sa to tuším námestie Jána Pavla II.), choďte krížom k východu naľavo a vonku uvidíte kamenný most. Ak na ňom budú hrať nejakí hudobníci, je to určite on. Prejdite ho a ste na mieste.
V danej oblasti sú zmrzlinárne s logom Berthillon skoro na každom rohu, ale pozor, sú tam aj iné. Choďte iba tam, kde je Berthillon. Ich hlavný stánok má drevený výklad a je trochu hlbšie v uličkách. Nezáleží však na obchode, ale výrobcovi. Jeden kopček zmrzliny stojí tuším cez 3€, ale nebudete ľutovať ani sekundu. Rafko si dal preslávenú Caramel au beurre salé, čo je bretónska špecialita - solený karamel, ktorý vôbec nie je slaný, ale sladký a vynikajúci. Dá sa kúpiť aj v obchode ako nátierka. Ja som vyskúšala Rhum and raisins, ktorú spomínali v recenziách, lebo milujem punčovú. U Berthillona ju však volajú Créole - s našou punčovou veľa spoločného nemá, bola skôr rumová a dobre písala. Oveľa lepšia bola moja druhá voľba, Moka. Je to koncentrovaná chuť lahodnej kávy, cukru a nejakej mysterióznej ingrediencie, ktorú Berthillon pridáva do každej príchute. Inak si to neviem vysvetliť, lepšiu zmrzlinu som naozaj nikdy nejedla. Hocijaká blbá "ice coffee", do ktorej vám drbnú vanilkovú zmrzlinu, je prd oproti tomu, ako chutí toto. Aj všetky piksľové Kartedóry sú prd oproti tejto zhmotnenej rozkoši. Keď najbližšie pôjdete do Paríža, pridajte si to zoznamu pamiatok zmrzlinu Berthillon a neodíďte, kým nebude odfajknutá!

Hádam by o žranici stačilo :-)

Le péage!

Diaľnica sa vo Francúzsku volá autoroute, ale mohla by sa volať aj péageroute. Peáž stretnete asi každých pár kilometrov, alebo vám to tak aspoň bude pripadať. Mýto, mýto a zase mýto! Slováci, Česi, Rakúšania aj Maďari od vás vypýtajú diaľničnú známku, Nemci to majú úplne zadarmo a Francúzi sa rozhodli, že vás skásnu pekne postupne, zato riadne mastne! Ak dobre počítam, taký 400 kilometrový výlet po diaľnici vyjde len na peáži asi tak 30€ a cestou späť ešte raz. Žiadne darčeky ani potraviny mi nezožrali z rozpočtu toľko čo peáž.
Pripravte sa dobre - pripravte si nervy aj peňaženky. Aby ste neškrípali zubami pri každej ďalšej tabuli "péage 2000 m", chce to odhodlanie zúrivého turistu: "ideme a basta, nech to stojí, čo to stojí!"

Mimochodom, skásnu vás aj za parkovanie. "Najzábavnejšiu" príhodu sme mali pri Mont Saint Michel. Parkovné stálo 8,50€, ale to by bolo oukej. Pri vjazde vám dajú malú mapku s inštrukciami. Tie sme si neprečítali úplne dopodrobna, a tak nás pri odchode čakalo prekvapenie. Rampa akceptovala iba špeciálne predplatené karty a žiadne peniaze. Nonsens. Bolo treba sa vrátiť na opačný koniec parkoviska a odtiaľ odkráčať peši k budove, kde boli automaty aj na peniaze. Parkovací tiket sa vyplatil a potom ho rampa spapala.
V samotnom Paríži je to ešte väčšia sranda. Jeden týždeň je v uliciach dovolené parkovať vpravo - a na ľavej strane je to nelegálne (= na pokutu). Ďalší týždeň je to naopak. Keďže áut je všade ako nasraných, len Parížania asi vedia, ktorý týždeň čo platí.
Tip pre šetrného turistu: na začiatku našej krátkej dovolenky sme sa dozvedeli pikošku, že v auguste je parkovanie v meste úplne zadarmo, takže sme neplatili nič. Stačilo nájsť si miesto na tej správnej strane ulice... aj keď ani to nebolo jednoduché.

Le metro

Nemyslite si, že iná doprava je lacná. Slovák len púli očiská, keď počuje o cenách vlakov a na vlastnej koži zažije diaľnicu. Jednorazový lístok do metra vyjde 1,70€. Platí aj na zrýchlené vlaky, dovtedy kým podzemné dráhy neopustíte - aspoň to je výhoda, lebo trasy sú poprepájané a cesta končí až keď prejdete turniketom von (východ je po francúzsky sortie, keby niečo). Dvojdňový turistický lístok vyjde na 15€, trojdňový 22. Ak potrebujete na denný výlet len dve cesty metrom, ani sa neoplatí ich kupovať. Ale tak ako všetko, aj ceny dopravy sú nastavené na minimálnu mzdu 1200€ mesačne, šikovnejší obyvatelia zarábajú 2000 a viac.

Milujem metro, asi preto, že ho nemáme a aj preto, že od malička milujem vlaky. Kedykoľvek sa ocitnem v meste, ktoré ho má, chcem sa zviezť. Zatiaľ som použila len pražské, budapeštianske a parížske. Vraj moskovské stojí za to a z londýnskeho mi kedysi kamarátka poslala fotku. Pokiaľ ide o parížske, prekvapilo ma čistotou. Jasné, že tam boli nejaké graffity, občas otrhané plagáty, žobráci a niektoré chodby dusivo páchli močom... ale na zemi nebol bordel, automaty neboli rozbité a vozne boli vzhľadom na svoju vyťaženosť (niektoré aj vzhľadom na vek) úplne v poriadku. Človek čaká hnus a chaos, keď sa pozrie na hustú sieť tratí a spočíta si státisíce prepravených osôb každý deň.
Avšak zabudnite na eskalátory. Pokiaľ môžem súdiť, väčšina staníc je poprepájaná labyrintom chodieb a schodíšť. Takých obyčajných, stupeň za stupňom, žiadna elektrina, len sila svalov. Francúz musí mať predsa pekne vypracované nohy ;-)

Druhá najlepšia vec na metre (po metre) sú ľudia. V Paríži je to fascinujúca zmeska. Polovica postarších pánov černochov vyzerala ako herci z filmu, ženy boli všetkých predstaviteľných farieb, ľudia poobliekaní do najrôznejších štýlov šiat od zahalených Arabiek až po pankáča, ktorý bol už nejaký čas po záruke, alebo hipsterov v ružových svetríkoch. Naozaj zaujímavý guláš, ktorý si môžete do sýtosti prezerať (samozrejme nenápadne) a predstavovať si životné príbehy protagonistov.
Okrem dvoch kolapsov RERka (sieť zrýchlených vlakov do okrajových častí Paríža, napojená na metro), ktoré spôsobili nehody - tá prvá diplomaticky označená ako "vážna" (medzi ľuďmi sa už rozchýrilo, že šlo o pár, ktorý skončil v koľajisku), a tá druhá vraj technického charakteru; boli v metre to najnepríjemnejšie, čo sme zažili, vykrikujúci žobráci.
To vám nastúpi do vozňa chlapík a vzápätí začne zvučným hlasom odriekať naučený text o tom, ako sa volá a prečo je v takej zlej situácii v akej je, a že mu určite spraví radosť váš dobrovoľný finančný príspevok. Som si istá, že im nikdy neprispejú tí, ktorým stoja za chrbtom alebo v blízkosti. Už v polovici Nikolajovej litánie som mala chuť po ňom skočiť ako tiger, len aby zavrel klapačku alebo odišiel hučať do ucha niekomu inému.
Naopak hudobníci, ktorí takisto nastúpia a spustia energickú pesničku, získavajú viac sympatií a pravdepodobne aj bubákov. Schúlené ženy v kvetovaných sukniach a šatkách sedávajú na schodoch a vyzerajú na hocičo iné, len nie na skutočne osamotené žobráčky pýtajúce almužnu pre vlastné potreby. Atmosféru knižnej či filmovej Angeliky, markízy anjelov vám zase pripomenú invalidi bez nôh vystavujúci svoje kýptiky. Ťažko uveriť, že by ktorýkoľvek z nich naozaj žobral pre seba a nie pre nejakú žobrácku mafiu.
Nuž, v parížskom metre sa dá vidieť všeličo. Aj unavené babky, ktorým nikto neuvoľní miesto, lebo to sa vo Francúzsku proste nerobí alebo babičku, ktorá vyzerala ako Stephen Hawking bez vozíčka, a ktorú by asi dvere metra precvakli napoly, keby sme ich my traja Slováci neblokovali, kým sa slimačím tempom a skrútená ako starý strom nedostala von...

Le byt

Bolo nám povedané, že naše dočasné ubytovanie sa nachádza v bohatej štvrti, kde má okrem iných byt aj Sarkozy, bývajú tam bohatí židia, a tak podobne. Ortodoxní chasidim to asi nie sú, žiadnych nebolo vidieť. Zato susedia naproti, ktorým sme nakúkali do bytov, ich mali zariadené viac než slušne. Horní mali na stene jedálne plastiku tehotenského brucha aj s prsiami - určite odliatok manželky, ktorá v detskej izbe uspávala batoľa. Tí dolní mali väčšie dieťa, zato tehotenské brucho aj s prsiami v priamom prenose a naživo. Tak sme sa trošku hrali na voyeurov. No čo, nemajú sa nahatí pretŕčať pod oknom.
Takže štvrť Levallois Perret asi patrí medzi tie lepšie. Naokolo bol kľud, cez deň aj v noci. Hartusili iba smetiari a stavbári. Malý Carrefour za rohom, Monop za druhým. Na hlavnej ulici bol ešte aj Yves Rocher. Ale ten je vo Francúzsku skoro na každej. Sú tam doma, takže nevynechali ani Champs-Elysées, ale o tom potom.
Anyway, "náš" byt nám láskavo požičali dvaja architekti, z ktorých jeden býva u frajerky (raz sa prišiel o tretej ráno vyspať len preto, že k nej nacenganý nemohol) a ten druhý je na cestách po svete. Úžasný zážitok. Môžete ísť stokrát do hotela, ale autentický starý parížsky byt á la Amélia z Montmartru len tak neuvidíte. Akurát, že Amélia ho mala asi 4x väčší.
Toto bola dvojizbová kutica na štvrtom poschodí baráku, ktorý si už nikto nepamätá, kedy postavili, lebo každý povie len "pred rokom 1948" (ehm, narodila som sa pred rokom 1990;-). Akokoľvek nepresná, pre Francúzov praktická informácia, lebo to znamená, že je nižšej kategórie, takže podnájom je lacnejší ako inde. Vďaka tomu môžu mať dvaja architekti na voľnej nohe brloh v širšom centre Paríža. Nižšia kategória znamená okrem vŕzgajúcich podláh a papierových stien ešte jednu vec - záchod je miniatúrna miestnôstka, ktorá slúži dvom bytom naraz a nachádza sa... podržte sa... na schodišti.
Nemám z toho fotku, ale predstavte si, že otvoríte svoje dvere do bytu, za nimi sú rovno točité schody. Ale hneď vedľa vašich dverí, nad prvými stupňami smerom dolu je v stene nenápadný výrez dverí a nenápadná kľúčová dierka. Žiadna kľučka, žiadny nápis. Len tajné dvierka, ktoré pripomínajú kumbál na metly. A za nimi záchod. No nech sa páči!
Najlepšie na tom je, že som síce prišla o zážitok vidieť spoločný hajzlík zvnútra, ale zato som mohla chodiť na normálne WC a používať normálny (i keď trochu neumelý) sprchový kút + miniatúrne rohové umývadlo (zmestili sa doňho akurát dve ruky). Fešáci architekti boli takí iniciatívni, že si kúpeľničku vybudovali sami - nech im za to slnko svieti po zvyšok života :-)
Inak tam mali hrozný bordel, ale to nám nevadilo. Mali sme súkromie, starý rozkladací gauč, originálnu umeleckú výzdobu a suchú palmu za oknom v kuchyni. A Christophe, aj keď bol opitý, dokázal o tretej ráno zoširoka rozprávať o histórii a náboženstvách. V angličtine!

Ozaj, keby ste si chceli kúpiť taký malý byt s 36 metrami štvorcovými v Paríži, vyjde vás to bezmála 250 000 €. Fakt, nekecám, čítala som inzeráty :-)

Ja tu meliem o praktických banalitách a vy už sa neviete dočkať tých slávnych pamiatok, však?
Dobre, budú, ale až v ďalšej časti :-) Aj s fotkami.

Súvisiace:
Bonjour, madame Paris (časť druhá)
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Chorvátska odysea