Google+ Riddick's Realm: Connie Willisová: Kniha posledního soudu

18 júna 2013

Connie Willisová: Kniha posledního soudu

Výborný sci-fi román a povinné čítanie pre fanúšikov cestovania v čase, stredoveku aj pandémie čiernej smrti.



Východiskový bod príbehu: Vianoce roku 2054, Oxford.
Vedci už poznajú princípy cestovania časom, technológia sa používa v prísne regulovaných podmienkach pre potreby historického výskumu. Univerzitní profesori a odborníci uskutočňujú takzvané "zhody" (orig. drop, česky shoz) predmetov prípadne aj ľudí do minulosti, na základe vopred vypočítaných časových a priestorových súradníc. Sieť používaná na časový prenos pracuje takým spôsobom, že automaticky bráni vzniku paradoxov či prenosu nebezpečných vírusov.
Avšak práve o tom vzniknú pochybnosti, keď po "odcestovaní" študentky medievalistiky do roku 1320 v Oxforde súčasnosti vypukne epidémia novej chrípky. Je to náhoda alebo môže mať choroba súvislosť s časovou bránou?

 ***

Mladučkú Kivrin Englovú stredovek fascinuje, a zo všetkého najradšej by navštívila 14. storočie. Podarí sa jej presvedčiť kompetentných, že to určite zvládne. Profesor James Dunworthy je z toho príšerne nervózny, ale pod tlakom Kivrin i zastupujúceho dekana Gilchrista, pre ktorého je tento zhod záležitosťou veľkej prestíže, má vlastne zviazané ruky. Keďže odhováranie nefunguje, snaží sa svoju obľúbenú študentku aspoň čo najlepšie pripraviť.

"...středověk byl plný zabijáků a lupičů."
"Já vím," řekla netrpělivě, "a bacilonosičů a nájezdných rytířů a jiných nebezpečných individuí. Ve středověku nebyli žádní hodní lidé?"
"Ti měli plné ruce práce s upalováním čarodějnic."

Kivrin je poučená, nadupaná vedomosťami, vybavená akýmsi mozgovo-chemickým "prekladačom" aj jazykovým tréningom, má pripravenú historku o svojej osobe i oblečenie čo najvernejšie zodpovedajúce dobe, v zápästiach zabudovaný digitálny záznamník a za sebou všetky možné očkovania, vrátane toho proti čiernemu moru - pretože rok 1320 je podľa Dunworthyho nebezpečne blízko kritickému letopočtu 1348, kedy prenikla na územie Anglicka čierna smrť.

Zhod sa uskutoční a zdá sa, že všetko prebehlo bez problémov. Až pokým sa do krčmy, kde Kivrinin tím zapíja úspech i blížiace sa Vianoce, nevpotáca hlavný počítačový technik a garant správneho naprogramovania zhodu, Badri Chaudhuri. Namiesto aby vysypal aký má problém, vyjadruje sa príliš úsečne a kým sa zrúti na zem, stihne Dunworthymu oznámiť len že "něco je špatně"...

Čoskoro nato Oxford zachváti nový druh chrípky, Badriho stav sa nezlepšuje, pribúdajú ďalší nakazení. Aj Kivrin zaháji svoj pobyt v stredoveku chorobou, i keď o tom nikto v budúcnosti nemá ani potuchy. Zúfalý profesor Dunworthy by ju najradšej stiahol späť, ale sám to nedokáže. Všetky jeho snahy hatí obmedzený byrokrat Gilchrist, a ľudia, ktorí by mohli pomôcť, sú všetci odcestovaní kvôli sviatkom.
Navyše, cestovanie časom je parádička, avšak aj sieť má svoje obmedzenia - nedá sa ňou behať hore-dolu v čase a robiť husárske kúsky so zachraňovaním. Po vykonaní zhodu beží v reálnom čase a vyzdvihnutie cestovateľa sa môže uskutočniť tiež len v reálnom čase, na vopred dohodnutom mieste...

A to sme iba na začiatku príbehu. Rada by som prezradila viac, no nepatrí sa. Hoci z oficiálnej anotácie knihy i mojich ďalších poznámok je jasné, že na ten mor nakoniec tiež dôjde - a bude to najsilnejšia časť knihy.
Čitateľom teda môžem sľúbiť fascinujúci výlet do minulosti, nervy drásajúce napätie, pozvoľnú gradáciu a neustále silnejúci emocionálny náboj.

++Plusy++

Čítala som o čiernej smrti rôzne články aj knihy, jednu tvrdo faktografickú, kde hádam každá veta bola nabitá údajmi. Denník morového roku bol pre zmenu svedectvom takmer-súčasníka veľkého londýnskeho moru zo 17. storočia a takisto šlo o zaujímavé čítanie. Napínavé The Plague tales Ann Bensonovej boli už z oblasti beletrie a tiež tak trochu sci-fi. Ale nič z toho ma neprenieslo do takej bezprostrednej blízkosti umierania a citového vypätia, ako sa to podarilo Knihe posledního soudu Connie Willisovej.

Jej spôsob bol geniálny hneď z dvoch dôvodov. Jednak je natoľko sugestívna, že mňa po emocionálnej stránke načisto vyšťavila, jednak pre súčasného čitateľa našla najúčinnejšiu cestu k stotožneniu sa s obsahom diela práve vďaka sci-fi prvku cestovania v čase. Ponúkne nám stredovek očami súčasnosti respektíve blízkej budúcnosti.
Je to lepšie, než pokúšať sa napodobniť správanie i mentalitu ľudí žijúcich pred storočiami, čo je podľa mňa nemožné a podobné pokusy občas končia trápnosťou. Ale hlavná hrdinka Kivrin pochádza zo sveta, ktorý poznáme a chápeme. Jej súčasná mentalita moderného človeka (spojená s citlivým prístupom k dobovým reáliám) nám sprostredkuje natoľko odlišnú minulosť.

Hlavné postavy si obľúbite určite, no ani celá hŕba vedľajších vás nenechá chladnými. Autorka venuje pomerne bohatý priestor osobám a situáciám, ktoré nie sú pre vývoj deja rozhodujúce, ale dotvárajú atmosféru, pomáhajú zvyšovať napätie (zdržiavaním deja) a prinášajú odľahčujúce čriepky humoru.

Willisová dokázala pekne vyvážiť všetky aspekty príbehu, jedným z dôkazov jej plnej kontroly nad textom je téma smrti - v oboch líniách je prítomná, no kým v Dunworthyho časti má menej osobný, viac moderný ráz, v Kivrininej ju hrdinovia zažívajú z bezprostrednej blízkosti v každej chvíli. Čitateľ ju má na tanieri hneď dvakrát, takže sa nemusí čudovať, ak s ním poriadne zatrasie.

Takto by som s vymenúvaním pozitív diela mohla pokračovať, hádam aj stačí. Stručne zhrnuté, je to taký zaberák na emócie (pozitívne i negatívne), že naň ľahko nezabudnete.

--Mínusy--

Zachytila som v knihe však aj dva hlavné... ehm, problémy, ktoré mi trochu kazili dojem z celého toho "timetravel" sci-fi divadla. Telefóny a vzťah k náboženstvu. Oba sa týkajú roku 2054:

Originál napísala Connie Willisová v roku 1992, čo zase nie je tak dávno. Preto je zvláštne, že v budúcnosti sa vôbec nevyskytujú mobilné telefóny ani iný spôsob okamžitej komunikácie.
Autorka vytvorila víziu budúcnosti, akú by sme možno očakávali od diela písaného v 60. rokoch (a pokiaľ sa mi dobre marí, už vtedy sa spisovatelia SF pasovali s ideami bezdrôtovej či inej okamžitej komunikácie). K dispozícii sú videotelefóny, kde vidíte tvár človeka, ale nemôžete ich nikam presúvať ani cez ne poslať správu. Sieť sa navyše ľahko preťaží a vtedy zmizne najprv príjem obrazu a potom aj celé spojenie. Sú to proste pevné linky s farebným displejom a chabým spojením. Internet takisto neexistuje.
Začiatkom 90. rokov bolo síce masové využitie mobilov v začiatkoch, no ako som sa dočítala, existoval už napríklad GSM štandard, spúšťala sa 2G technológia, vznikali prvé SIMky a rodili sa SMSky. Internet bol síce v plienkach, ale bol.
Ak Connie Willisová zachytila tento vývoj, čítala sci-fi a je taká brilantná, za akú ju všetci považujú (určite je), potom jediný spôsob, ako niečo takéto môžeme v románe z roku 1992 ospravedlniť, je autorský zámer. Dôsledky tejto voľby sú jasné, vďaka nim vznikajú komplikácie v deji, ktoré robia divy najmä s nervami čitateľa. Mne však napriek tomuto ospravedlneniu zostávala na jazyku pachuť technicky neuveriteľne zaostalej budúcnosti.

Prečo sa tým vôbec zaoberám? Poviete si, veď len preto, že nemajú mobily, smsky a www to ešte nemusí byť zlá kniha (je to perfektná kniha!). Vypichujem túto tému, lebo ma neskutočne jedovalo neustále pobehovanie postáv kvôli telefónom, ich stráženie, volanie, vytáčanie čísel (spamäti, ako v americkom filme), nemožnosť akéhokoľvek spojenia s dôležitými osobami v momentoch, kedy záleží prinajhoršom aj na živote a smrti... Telefóny, byrokracia a zopár zabednených idiotov, to boli chvíle, ktoré ma rozpaľovali do biela!
Okrem jasného zámeru, ktorý takto pomáhal gradovať a rozvíjať zápletku, je možno za tým všetkým iba Willisovej zmysel pre rafinovaný humor, ktorý spomínal Martin Šust v jej medailóne - a musím s ním súhlasiť, že aj v takomto vážnom príbehu boli chvíle, ktoré ma prinútili sa usmievať. Mne s ním teda pripravila veľa horúcich chvíľok, keď som mala strašnú chuť niekomu rozmlátiť hubu - najlepšie prvým blbým videotelefónom, ktorý by bol poruke. Byť v danej chvíli na danom mieste, málokto z nás by to neurobil. Škoda, že pán Dunworthy bol taký inteligentný džentlmen.

Druhá vec, ktorú pripisujem autorskému zámeru, je vzťah obyvateľov roku 2054 k náboženstvu. Z jeho opisu je zrejmé, že tiež podlieha historickému vývoju, a tak máme v budúcnosti kresťanstvo rozdelené na ešte viac nových odnoží a s ekumenickou praxou... Ale predsa by som vo Veľkej Británii konca 21. storočia, tobôž v kolíske vzdelanosti a sídle ich najstaršej univerzity, očakávala chladnejší vzťah k viere i viac ateistov.
Namiesto toho v Oxforde neustále vyzváňajú zvony (silný spájajúci motív tiahnúci sa celým románom, takže ďalší zámer), fanatická Američanka cituje Bibliu, vedecké kapacity ctia tradície a navštevujú bohoslužby, a tak ďalej. Ale keďže je symbolika kresťanstva a jeho rituálov v tomto románe viacvrstvová a silno významová, nie je možné ju od neho oddeliť, a opäť musím autorke aj tento potenciálny anachronizmus odpustiť.

[kazateľ] "Jak mohl Bůh seslat svého jediného Syna, své předrahé dítě, do takového nebezpečí? Odpovědí je láska. Láska."
"Nebo nekompetentnost," zamumlal Dunworthy.
...
Bůh nevěděl, kde jeho syn je, pomyslel si Dunworthy. Seslal svého jediného syna do tohoto světa a něco se pokazilo s přesným určením souřadnic, někdo vypnul síť, takže se k němu nemohl dostat a oni ho uvěznili, na hlavu mu posadili trnovou korunu a přibili ho na kříž.

Pokiaľ ide o faktografiu čierneho moru, v knihe sa opakovali informácie, ktoré mi príliš nesedeli s tým, čo mám naštudované alebo s tým, čo nájdeme v encyklopédiách (štatistika mŕtvych, časové údaje o prieniku moru, a p.), ale nakoniec som sa rozhodla nerobiť si z toho ťažkú hlavu. Koniec-koncov nie je podstatné, kde autorka nabrala údaje a ja tiež nie som historik. Zo spomenutých chýb ma táto trápila najmenej.

Podstatné je, že aj tie detaily, ktoré ma rozčuľovali, ma hnevali preto, že som Knihu posledního soudu intenzívne prežívala. Dej mi čoraz viac rval nervy, hýbal sa príliš pomaly, zasraný Gilchrist mi pil krv, fanatičku Gaddsonovú by som s chuťou inzultovala, o Kivrin som sa bála a dokonca som si obľúbila pubertálneho synovca jednej doktorky, šesťročnú Agnes zo stredoveku a... farára!
Výsledok? Bola to neskutočná pecka!
Prečítajte si ju čím skôr, ak teda máte chuť. Lebo aj správne načasovanie môže byť dôležité.

To už se stalo, zarazila se Kivrin. Rozsudek už byl vynesen a lord Guillaume se vrátil domů a odhlalil Gawyna a Eliwys. Rosemund už byla vydána siru Bloetovi. A Agnes vyrostla a provdala se a zemřela při porodu, na otravu krve, choleru nebol zápal plic. Všichni už umřeli, pomyslela si a nedokázala tomu uvěřit. Všichni jsou už víc než sedm set let mrtví.






Connie Willisová: Kniha posledního soudu (Triton, 2012)





Ešte trochu doplňujúcich informácií z oficiálnej anotácie:
Román patří bez přehánění mezi nejvýznamnější žánrové práce dvacátého století. Studentka historie je na své cestě do minulosti omylem poslána do doby morových ran roku 1348. Zatímco se dívka snaží přežít, aniž by se sama mohla vrátit do budoucnosti, profesor Dunworthy musí bojovat s rychle se šířící smrtelnou epidemií chřipky i s tupou byrokracií, aby měl vůbec šanci svou žákyni zachránit. Obě časové linie i přes propast času prozrazují, jak je lidská povaha navzdory civilizačnímu pokroku v podstatě stále stejná. Kromě řady domácích cen v USA se knize dostalo rovněž národních ocenění pro nejlepší žánrový román Německa, Španělska a Itálie.


Súvisiace:
Pojednanie o čiernej smrti, 1. časť
Pojednanie o čiernej smrti, 2. časť
Daniel Defoe: Denník morového roku
Čarodějnice, hvězdlháři a zlatodějové
rubrika História

8 komentárov:

  1. Pri tej zmienke o biochemickej prekladacej vecičke ma okamžite napadlo toto : http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/TranslatorMicrobes :-)

    Nesúhlasím s názorom, že ľudia dnešnej doby sa vôbec nedokážu vžiť do mysle dobových ľudí. Dá sa to, len to chce svedomité teoretické aj praktické štúdium, zdravú dávku obrazotvornosti a schopnosť empatie voči dobovým reáliám.

    A výčitka na margo anotácie dodanej vydavateľom : Nepáči sa mi slovo "žánrový" v konotáciách, akých ho dnes najčastejšie používajú literárni a filmoví kritici, hlavne tí snobskejší. Každé jedno dielo je žánrové. Nejestvuje žiadne nežánrové dielo.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ad prekladač - hej, niečo také sa dá predstaviť, hoci v jej prípade to bol asi skôr "enhancer". musím priznať, že z opisu jeho činnosti sa mi zdal dosť nešikovný (neviem ako mala hrdinka stíhať počúvať ľudí - to preto, aby si ich zároveň skúšala sama preložiť podľa toho, čo sa naučila sama -, počúvať prekladač, ktorý sa oneskoroval a ešte pritom rozmýšľať).
      ---
      nuž, možno sa ti môj názor zdá byť extrémny, ale mne sa zdá, že tak ako sa my nedokážeme vžiť do mysle ľudí spred mnohých storočí, tak by to nedokázali ani oni - a nielen preto, že máme nové vynálezy, aj keby sme sa prezentovali bez nich. môžeme sa pokúšať o akú-takú empatiu (a chcelo by to podľa mňa obrovský objem štúdia, ak by to chcel niekto nazývať úspešným vžívaním) na základe našich predstáv - ale obrovské kultúrne, filozofické, materiálne - proste odlišnosti vo *všetkých stránkach* našich existencií nám nedovoľujú plne pochopiť akí boli oni, ako mysleli a čo cítili.

      (mimochodom, neberme vedcov a historikov, ale priemerných ľudí, resp. tých ostatných - od kamionistov po sekretárky cez architektov alebo strojárov. lebo spisovateľ píše aj pre nich, nielen pre študovaných, ktorí by akože tú empatiu mali zvládnuť lepšie.)

      napr. vzťah stredoveku k smrti - možno, keby na teba v zákopoch 1. svetovej padali mušle (;-) alebo keby si zažil inú vojnu, whatever - tak by sa tvoje vnímanie smrti zmenilo bližšie smerom k minulosti, (tak či tak by to bolo iné podľa mňa) - ale čisto teoreticky a hypoteticky, tam by si mal ilustráciu, aké to je mať umieranie v bezprostrednej blízkosti. moja teória vraví, že keďže si sa narodil TU a TERAZ, okrem tej blbej náhody, že by sa ti niečo podobné stalo (apage), nemáš šancu pochopiť (a teda ani vžiť sa) do človeka, ktorý žil v období "temného stredoveku" 14. storočia, keď hygiena, veda, humanizmus, medicína, atď. atď. boli na takej úrovni, že pre bežného človeka, lopotiaceho dakde na anglickom vidieku, prakticky neexistovali. bol iba Boh, jeho kráľovstvo večné (ale až po smrti), platenie daní, plodenie detí a makačka. krásne to myslím ilustruje veta: "A Agnes vyrostla a provdala se a zemřela při porodu, na otravu krve, choleru nebol zápal plic."
      ľudia kapali ako muchy na triviálne problémy a do toho im ešte prišiel mor, z ktorého museli mať ešte väčšiu hrôzu, než na akú boli v bežnom dni zvyknutí... ja si nemyslím, že do niečoho takého sa dá vžiť :-)
      (hoci som to teraz zúžila a pôvodne som hovorila zoširša - celkovo zastávam názor, že rozdiely sú príliš veľké, než aby sa moderný - a ešte aj "západný" - človek dokázal do niečo takého vcítiť.
      a teraz ty :-)

      Odstrániť
  2. K tej technickej zaostalosti : Aj Gibsonove kyberpunkoviny nemali o mobiloch alebo ich obdobe ani šajnu a jeden z hackerov tam robil veľký pašerácky záťah, pašujúc cenné info na "diskete so sakramentskou kapacitou - až dva megabajty !". ;-))

    Zarážajúco veľa autorov neodhadlo dobre rýchly nástup a smerovanie určitých informatických technológií, a to aj v čase, keď už bolo nad slnko jasné, že ten proces začal a naplno prebieha. (Paradoxne jasnozrivý je v tomto jeden starý diel Columba, kde nejaký zazobaný ujčok má malý náramkový počítač schopný odosielať obdobu SMS-iek.)

    Popravde, možno je tá budúcnosť vo Willisovej románe tak trochu "retro-technologická" - hádam á la Gilliamov film Dvanásť opíc (hoci tam je to tak aj vďaka tomu post-apo prostrediu). :-) Ktovie.

    P. D. Jamesovej Potomkovia ľudí, ktorí vyšli v tom istom roku (1992) mali tiež mierne retrotechnologický nádych, aj keď tam bolo očividné, že je to dané antiutopickým rázom budúcnosti v ktorej sa román odohrával. (Kupodivu sa tú atmosféru podarilo zachovať aj vo filmovej adaptácii, kde majú akurát lepšie počítače ako my dnes, ale inak vláda, inštitúcie, armáda a dokonca aj doprava používajú technológie, ktoré sú staré už dnes - napr. ošarpané civilné autá a doubledeckry v Londýne, vojaci s mierne hi-tech sapíkmi no už zastaraným tankom typu Chieftain a nákladiakmi Alvis Stalwart, akoby požičanými z náhradných arzenálov). Myslím, že to vcelku pasovalo k tomu obrazu beznádeje a postupného rozkladu spoločnosti a vlády, ktorý sa tam snažila navodiť - spoločnosť v jej bezdetnej budúcnosti funguje na spôsob "kontrolovaného, no neodvratného úpadku".

    Ďalšie dielo, ktoré mi v súvislosti s touto témou teraz chodí po rozume, je Niccolova Gattaca. Mala tiež veľmi bizarnú, anachronistickú, bezčasú atmosféru budúcnosti. Niektorí diváci prišli s teóriami, že retro nádych, badateľný v dizajne technológií, odevu a pod. tam je všadeprítomný preto, lebo "genetickí dokonalí" ľudia z toho sveta nemajú ktovieaké pohnútky a túžby inovovať dizajn vecí a byť kreatívnejšími, než je potrebné.

    Inak, dva zaujímavé články k téme "prečo aj v budúcnosti budú staromódne pôsobiace technológie hojné" napísal dávnejšie na svojom blogu Alastair Reynolds : http://approachingpavonis.blogspot.sk/2011/09/fifty-years.html
    http://approachingpavonis.blogspot.sk/2011/09/fifty-years-redux.html
    Zmieňuje sa v nich aj o budúcnosti vykreslenej v jeho najnovšom románe, Blue Remembered Earth : Napriek tomu, že sa odohráva v druhej polovici tohto storočia, ešte aj tam príležitostne lietajú zmodernizované, licenčne stavané kópie starej DC-3 Dakoty, prvýkrát skonštruovanej ešte v 30. rokoch minulého storočia. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. díky za to dodatočné info a presahy, takéto tvoje príspevky mám rada :-)

      Odstrániť
    2. Len som sa sekol, lebo o tých Dakotách tam zmienka nie je. Ale spomenul ju v jednom ďalšom článku či v nejakom interview, čo s ním robili pred vydaním knihy. Už si presne nepamätám.

      Odstrániť
  3. Anet, niekedy mám pocit, že miesto knihy by som si najradšej prečítala tvoje prerozprávanie celého deja :) potom sa na konci recky zastavím a uvedomím si, že viac sa dozviem iba ak si knihu kúpim a cítim sa ako keď mi mama odmietla čítať ďalšiu rozprávku pred spaním :)

    Plus tie dodatočné informácie v komentároch - super!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. takže? ... :-) ...bude Connie Willisová?

      Odstrániť
    2. Kiežby. Musela by som ju pridať do zoznamu ďalších 25,tich, ktoré mám vo wishliste už asi pol roka, ak nie viac :/ čo teoreticky nie je problém, ale prakticky by som sa k nej dostala možno za 10 rokov :/

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov problémy. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).