Dialógy o fantastike 16 - Martin Jurík

Ak si zadáte meno Martina Juríka do Google, vylezú vám takmer identické medailóniky zaberajúce 3 riadky. Ale o mladom mužovi, ktorý má na konte nielen dva trilery, ale dnes už aj jednu bláznivú fantasy a úctyhodne hrubý prvý slovenský steampunk, by už stálo za to dozvedieť sa viac...
No dobre, ak si k jeho menu pridáte ešte heslo "rozhovor", bude tam aj čosi viac. Ale to momentálne vôbec nepotrebujete robiť, pretože rovno pred sebou jeden špeciálny rozhovor s ním máte.

Martin Jurík sa narodil v roku 1973 v Bratislave, jednu dekádu prežil v Nemecku, kde v roku 1997 vydal zbierku "surreálnych, čiastočne fantastických poviedok", ale ako vraví, na prvé miesto vždy kládol myšlienku a nie rámec diela. Pracoval aj ako novinár, no redaktorský chlebíček sa mu zdal príliš hektický, a tak sa uchýlil k pokojnejšej práci prekladateľa (predovšetkým z nemčiny), ktorou sa živí dodnes.
Na domácej pôde sa zviditeľnil až v roku 2011 debutovým polit-trilerom Kým nás smrť nerozdelí, nasledovalo pokračovanie Harlekýn a potom už sa kormidlo stočilo smer fantastika - bláznivá fantasy Škoricovník (Zlatá cesta) so spoluautorom Michalom Ružičkom a len pred mesiacom a pol steampunková alternatívna história pod názvom Projekt Zenta.
Ak to takto pôjde ďalej, donedávna neznáme meno sa nezmazateľne zapíše do análov slovenskej fantastiky...

Dialóg o fantastike šestnásty

Aneta Riddick
vs.
Martin Jurík

Ako sa teda mladý muž píšuci mafiánske storky dostal k fantastike?
Nuž, po pravde, mafiánske príbehy som nikdy nepísal, tú výsadu prenechávam Gustavovi Murínovi a Jožovi Karikovi. Netrúfam si na ne. Môj prvý triler bola v podstate kniha o pomste. Tak trochu návod pre bežného človeka ako sa vysporiadať s krivdou, ktorá nie je spravodlivo potrestaná. Je to v podstate kniha so silným sociálnym charakterom (a to som liberál!), kde bežný človek z ľudu stojí voči chobotnici finančných žralokov a skorumpovaných politikov a snaží sa tento nerovný boj vyhrať. Kupodivu táto téma oslovila veľa ľudí…
Ale poďme k predmetu otázky.
Vedecká fantastika je mojou absolútnou srdcovkou odjakživa. Ako dvanásťročný som raz ostal hore do polnoci, keďže rodičia neboli doma a "strážila" nás s bratom stará mama. Vkĺzol som do tmy obývačky a zapol si telku. A na rakúšanoch práve začínala Kubrickova Vesmírna odysea 2001. Celý film som pozeral v tme a takmer nedýchal. Takto ma do duše nezasiahol ani neskôr Star Trek, ktorého som veľkým fanúšikom. Vtedy som si povedal: toto je môj svet, v ňom chcem žiť! A doteraz sa na tom nič nezmenilo.
Napriek veľkej láske k sci-fi som však autor zameraný na témy, nie na žánre. V hlave sa mi zjaví silná téma a žije si vlastný život ako taký alien v ľudskom tele. A jediná cesta, ako sa od témy oslobodiť, je napísať ju. Tak vznikli skoro všetky moje knihy. Jednoducho sa tlačili von. Okrem toho - keby som ako na Slovensku začínajúci a neznámy autor chcel preraziť najprv so sci-fi, nikto z komerčnejších vydavateľov by ma nezobral. Musel som najprv presvedčiť, že viem písať. Že viem napísať čokoľvek. Preto, aby mohli postupne vzniknúť také silné srdcové projekty ako Zenta.

Nádherné vyznanie a možno návod pre doteraz neuznaných autorov, ktorí sa pokúšajú preraziť cez veľké vydavateľstvá, a tie nie-a-nie prijať tú päťtisícstranovú fantasy ságu! ;-)

A ešte jedna doplňujúca, ako sa mladík píšuci surreálne poviedky dostal k politickému trileru?
Tak na túto otázku som v podstate odpovedal o poschodie vyššie. Ale mám byť úprimný? Túžbu odbachnúť všetkých tých arogantných hajzlov, čo rozkradli štát som kanalizoval cez hlavného hrdinu. Celkom sa mi uľavilo...

Ach, že ja neviem písať príbehy!

Prvý raz si vydal zbierku v nemčine v roku 1997. Potom až v roku 2011 román Kým nás smrť nerozdelí. Čím si vypĺňal tvorivú pauzu?
Zbierka sa volala "Innere Welten" a dodnes mi z nej ostalo zopár kusov (zvyšné sa niekde stratili…). Poviedky som písal paralelne popri tom, čo som kedysi nazýval dielo môjho života. Niektoré z poviedok sa mi zdajú dokonca aj dnes dobré a prekvapivo vizionárske. Z môjho "opus magnum" som síce napísal niekoľko stoviek strán, ale pri spätnom čítaní som si uvedomil, že je to úplne nanič.
Aj keď sa trochu udriem do pŕs, že ide o dosť originálnu tému, či skôr otázku, ktorá ma prenasleduje takmer celý život. A tento román mal byť hľadanie odpovede. Rozhodol som sa, že starý text skartujem (aspoň v mysli) a pustím sa doň skôr či neskôr nanovo. Ale ešte sa naň necítim pripravený, inak mi vyhodí poistky asi tak ako Odysea 2001 kedysi. Preto prišli triviálnejšie témy. Čiastočne poviedky, potom v roku 2003 erotický román v nemčine, z ktorého sa čisto náhodou vykľula politická fraška. Na jeho obranu musím povedať, že mi ho (v Nemecku) takmer vydali.

Ešte predtým som niekedy v roku 2000 začal písať mystickú rozprávku, ktorú som svojho času vo forme úryvku ponúkol Ikaru. Odtiaľ mi povzbudivo odpísali, že ju mám dokončiť. Ja som sa však na ňu vykašľal. Príbeh sa mi prestal páčiť, nevedel som, ako ďalej. Jednoducho nedozrel. Ale to som už napísal priveľa samoúčelných až únavných strán na to, aby sa kniha dala zachrániť.
Niekedy po roku 2003 som to s tvorbou vzdal. Utvrdil som sa v presvedčení, že mi písanie nič neprinieslo. Ba naopak. Zobralo mi priveľa času a peňazí, rozbilo vzťah, uvrhlo ma do komplexov a sebaľútosti z neúspechu. Vtedy niekedy sa mi aj život obrátil naruby a čosi ako literárna tvorba mi pripadalo úplne smiešne a nezmyselné. Šlo o to prežiť a nezblázniť sa. Zo snílka sa tak stal pragmatik.
Ako som si neskôr uvedomil, malo to obrovskú výhodu. Na literatúru a jej kvalitu som sa odrazu začal dívať bez romantizujúcej optiky, ale tvrdo, vypočítavo a nesmierne kriticky. Cielene som bral do rúk knihy, od ktorých som sa učil. Dynamike, štylistike, zmyslu pre dramatickosť, kulmináciu. Učil som sa, čo vynechať. Začal som si budovať systém a štruktúru. A bez tejto tvrdej niekoľkoročnej lekcie by som prvú knihu (Kým nás smrť nerozdelí), ktorá je príbehovo obsiahla, dejovo dosť komplexná a náročná na inteligentné logické detaily, nikdy nenapísal.

A čože ti to od roku 2011 tak píše? Napil si sa nejakej zázračnej spisovateľskej šťavičky?
Takmer desať rokov som žil v tvorivom celibáte, nechal témy kvasiť a teraz to zo mňa vybuchlo. No čuduješ sa mi?

Vau, to je zaujímavé... myslíš, že keby nebolo toho osudového zvratu, ktorý ti strhol ružové okuliare, zostal by si zakomplexovaným neuznaným skoro-spisovateľom?
Kto vie… Svojho času som literárnu tvorbu pochoval. Rozhodol som sa, že nie, dosť.. Odmietol som ju. Respektíve - zmieril som sa s tým, že zo mňa nikdy spisovateľ nebude. Samozrejme, že k tomu životný zvrat zásadne prispel. Ale tým zmierením sa akoby niečo uvoľnilo. Akýsi kŕč. Celá tá potreba sebaonanie, komplexy nedocenenosti, ego vkladané do slov - to všetko bolo odrazu preč. Ostal už len príbeh samotný. Podľa mňa je absolútnou alfou a omegou pre každého autora schopnosť odosobniť sa od vlastnej tvorby. Najprv musí ísť dielo, až potom autor. Každý by sa na svoju tvorbu mal dívať ako na tvorbu niekoho cudzieho - s odstupom a kriticky. Základným cvičením je, že si začínajúci autor vezme obľúbeného spisovateľa a zanalyzuje, prečo sa mu tento páči. A učí sa z jeho kvalít, prípadne si osvojí jeho systém.
Ale späť k otázke - možno by som sa skôr či neskôr inou (možno krkolomnejšou) cestou k tvorbe opäť dostal. Len tento životný zvrat katalyzoval určité procesy v mojom vnútri a v podstate ma oslobodil od seba samého.

Tá totálne šialená satira menom Škoricovník (Zlatá cesta), ktorú ste napísali spolu s Michalom Ružičkom, to je taký žánrový "zjav" na slovenskej literárnej scéne, že mi dochádzajú slová... ako prosímpekne TOTO vzniklo? :-)
Škoricovník má dlhú históriu. A rovnako bizarnú ako jeho príbeh. S Mišom Ružičkom sa poznáme už niekoľko dlhých rokov, pravidelne sa stretávame, chodievame spolu behávať, vykecávame. Svojho času bol jediným človekom, ktorému som sa mohol vysťažovať na prácu. Keďže som prekladateľ, zvyknú sa mi do rúk dostať neuveriteľné texty. Konkrétne o podnikovej kultúre.
Také fantastické bludy musí človek ozaj cielene hľadať, aby ich našiel. A keď ich nájde a číta, nedokáže uveriť tomu, čo má pred sebou na papieri. Ľudia mojej generácie si ešte pamätajú na ideologickú demagógiu spred revolúcie, na úmorné nezmysly údernícko-budovateľských textov komunistickej agitky z rôznych zjazdov, deklarácií a pamfletov.

Podniková kultúra je to isté len v ružovom. Nezainteresovaný človek zvonka si pomyslí, či bossom veľkých podnikov v korporátnej sfére nadobro preskočilo, alebo ich ovládajú cynickí mimozemšťania. Naháňať svojich zamestnancov do akýchsi pomýlených, neúprimných a detinských korporátnych hodnôt, nútiť ich zdobiť nástenky, behať s vlajočkami a rapkáčmi po chodbách a obzvlášť "žiť hodnotami podniku vo svojom voľnom čase" (ktorého majú beztak málo) je jednou z najdegradujúcejších a najtragikomickejších foriem novodobej demagógie. Zamestnanec je vo firme predsa od toho, aby pracoval (kvalitne a svedomito), stíhal termíny, zarobil peniaze a šiel včas domov. A nie od toho, aby cez prestávky či víkendy skákal cez lano do náruče svojich kolegov "za účelom stelesnenia a osvojenia si ducha tímovej svornosti".
Ale poďme konečne k pointe. Ozaj dobre rozosmiať Miša Ružičku nie je až také jednoduché. Avšak keď som sa mu sťažoval, čo prekladám, šiel z toho celkom slušne do kolien a - ako to on rád nazýva - “čúral benzín”. Vtedy niekedy prišiel s nápadom vytvoriť si vlastný fantasy svet. Tak som prispel kontranápadom, že prečo nespraviť ten svet rovno satirický a absurdný, čo sa mu ihneď zapáčilo. A tak sme začali nahlas vymýšľať rôzne nezmysly, inšpirácie sme mali predsa neúrekom. Koniec-koncov, ľudská blbosť je nádherne nekonečným zdrojom inšpirácie. A keďže máme obaja podobný zmysel pre humor (milujeme najmä ten zákerný a podpásový…), tak sme si v tomto veľmi sadli.

Akože doteraz som všetkú motivačnú literatúru považovala za vykalkulované grcky, ale toto... biblie o korpo-kultúre?! To je čisté zlo!

Myslím, že každý aktívny písač i pasívny konzument literatúry si dokáže predstaviť, aké náročné je písať v tandeme. Šlo vám to s Michalom ako po masle? Alebo skôr po šmirgli...
Ide to (zatiaľ…) prekvapivo ako po masle. Michalovými slovami by som to opísal nasledovne: podrobne debatujeme, robíme si osnovy, plánujeme, formujeme postavy i dej, vyrábame detailné psychologické profily, vymýšľame gagy a historky, spisujeme to do akribických draftov a… potom si Jurík sadne na zadok a napíše všetko úplne inak.
Výhoda tvorivej práce s Michalom je, že Mišo je mimoriadne bystrý, zodpovedný a tolerantný (teda aspoň voči mne, voči iným vie byť aj dosť hnusný…) človek. A vie skvele motivovať. Keď sa mi napríklad nechce, stačí jedno posedenie s ním a múza sa opäť rozbehne, príbeh fičí. Medzičasom máme vymyslený naozaj jeden veľký a rozsiahly škoricovníkový svet s dosť šialeným, ale inteligentným a epicky ladeným príbehom a neuveriteľnými ale logicky skvele poskladanými zvratmi. V hlavách sme v Škoricovníku už veľmi ďaleko. Už len sadnúť si a napísať to...

A bude vám to Marenčin ďalej vydávať? ;-) Predsa len, keď to nie je červená knižnica alebo krimi, nepredá sa to ľahko...
Tak nad týmto ešte visí otáznik. Škoricovník je projekt na dosť dlhú trať. Ale toho sme si s Mišom vedomí a tak k nemu aj pristupujeme. Je to vskutku kniha, ktorá mnohých aj iritovala. Lebo netušili, čo majú v rukách. Jeden recenzent ju nie príliš lichotivo nazval nepodareným mačko-psom. Na jednej strane to bol fajn pocit, že sme vytvorili niečo, čo tu ešte na Slovensku nebolo. Na druhej sme si tým tak trochu vykopali jamu, lebo ľudia ku knihe pristupujú niekedy až príliš skepticky.
Dvojku vydať určite chceme. Kde, s kým a pod hlavičkou akého vydavateľa, to je ešte otvorené.

Najnovší projekt vychádzajúci zo Škoricovníka je tzv. start-up či štartovač, ktorého cieľom je dostať Škoricovník na divadelné dosky. Koho nápad to bol?
S týmto nápadom prišli Matej Moško s Jakubom Lužinom. Pre mňa ako autora je úžasné, že som niekoho inšpiroval, že si chce niekto príbeh osvojiť. Už predtým sme s Michalom špekulovali o možnostiach spraviť z toho nejaký kabaret, prípadne videá. Tak sa Michal pustil do práce a začal hľadať vhodných ľudí. A v Matejovi s Jakubom našiel veľmi šikovných a originálnych ľudí.

Inšpirovali vás aj prezentačné akcie ako tá na Slavcone, kde Juraj Kemka so Sadinom zahrali úryvok z knihy v štýle improligy a všetci, čo (sme) tam sedeli, sa váľali po sedadlách?
Slavcon bol improvizáciou na poslednú chvíľu. Chceli sme nejako vyplniť tú nesmierne dlhú hodinu, ktorú nam Slavcoňáci poskytli. A keď máš po ruke niekoho ako je Juraj Kemka, jednoducho sa úletu nevyhneš. Juro je pre nás hotovým požehnaním, našim škoricovým krstným otcom. On ako prvotriedny divadelný herec dokázal previesť celú absurdnosť knihy na javisko. A samozrejme, jeho performance predsa nemôže neinšpirovať.

A ak to vyjde, bude nasledovať divadelné predstavenie, možno sezóna?
Kiež by! V podstate sme otvorení čomukoľvek. Či má byť adaptácia Škoricovníka na amatérskej alebo profesionálnej úrovni. Motivuje nás to pokračovať.

Na doterajších prezentáciách Škoricovníka vás s Michalom sprevádzala okrem Juraja Kemku a spomínaného Mateja Moška aj jedna pôvabná mladá dáma menom Vrana. Kde sa medzi vami vzala? :-)
Nespomenúť Vranku by bol hriech! Je našim dobrým duchom, našou šťastenou, je "cinnamon girl". Ide o veľmi dôležitú osobnosť, ktorá nás ku všetkých týmto akciám inšpirovala a svojim spôsobom sú jej organizačným dielom - Katka Kopajová. Škoricovník si obľúbila i osvojila viac ako ktokoľvek iný. A urobila preň nesmierne veľa. Je presne tým najcennejším typom čitateľa, ktorému sa kniha dostala ozaj pod kožu.

Poďme k tvojej najnovšej knihe, Projekt Zenta. Pre mňa je fascinujúca aj preto, že slovenská beletria rozhodne nie je zamorená románmi komplexne sa zaoberajúcimi alternatívnou históriou. Ako to všetko začalo a o čom Zenta je?
Zenta je v prvom rade moja srdcovka. Kniha písaná s nadšením a bez pochybností od prvého až do posledného písmena. Z môjho pohľadu je to moja najkrajšia i najlepšia kniha. Toľko na margo lásky k vedeckej fikcii. Nosil som ju v hlave tiež dlhé roky a spočiatku som sa jej bál. Bál som sa, či budem mať k nej podobne kritický a profesionálny odstup ako ku predošlým knihám. Napokon sa mi písala prekvapivo ľahko, aj keď som sa pri rešeršovaní dosť nadrel. Verifikoval som aj tie najnemožnejšie detaily, ktoré si všimne asi už len literárny troll.
Príbeh Zenty je odzrkadlením túžby z detstva po veľkom dobrodružstve. Po nadšení z cesty do neznáma. Moja cesta vedie na opačný koniec galaxie pod rakúsko-uhorskou vlajkou. A samozrejme, aby som dal knihe dôveryhodnosť, vymyslel som čisto náhodou komplexný a rozsiahly svet alternatívnej prítomnosti, ktorý by takto možno vyzeral, keby nedošlo k prvej svetovej vojne.
Je v tom okrem istého spleenu za viktoriánskou dobou aj reálna zvedavosť a potreba analýzy takéhoto sveta. Do akej miery by sa zmenili jeho spoločenské hodnoty? Ako by vyzeral vedecký výskum a vývoj? A vôbec - ako by vyzeral svet (či dokonca vesmír) pod vládou koloniálnych mocností, ktoré by dokázala oslabiť len vzájomná vyčerpávajúca vojna?
Ako som však spomenul - Zenta je dobrodružný príbeh. Je to cesta za poznaním. Najviac ma pri nej inšpirovali autori inteligentnej až filozofickej fantastiky ako Stanislaw Lem, Arthur C. Clark, Frank Herbert alebo bratia Strugackí. Žiadne patetické hviezdne strieľačky či lacných
mimozemských pidimužíkov preto nečakajte. Také plánujem až neskôr...

Na otázku "prečo práve Zenta", si už odpovedal aj iným, ale môžeme si to zopakovať?
Meno Zenta pre rakúsko-uhorskú monarchiu predstavuje vzostup a pád zároveň. V bitke pri Zente princ Eugen Savojský na hlavu zničil Turkov. Ide vôbec o jedno z nazdrvujúcejších víťazstviev v histórii ľudstva. Tu niekde sa vtedajšie Rakúsko emancipovalo a vydláždilo si cestu k svetovej veľmoci.
Na druhej strane v roku 1914 hneď na začiatku vojny potopila britsko-francúzska eskadra rakúsko-uhorský chránený krížnik S.M.S. Zenta. Malá loď bojovala proti nesmiernej presile a podľahla. Ale bojovala statočne, hrdinsky. Jej osud tým smutne charakterizoval osud celého rakúsko-uhorského impéria až k jeho zániku. Zenta je preto podľa mňa istým archetypom rakúsko-uhorských dejín.
Okrem toho som dlho nevedel nájsť knihe názov. Vymýšľal som všelijaké možno krkolomné i nekrkolomné nezmysly a potom mi udrel do tváre - celý čas som ho mal pred očami. Päť písmen zoradených do ľubozvučného slova: ZENTA. Padol mi kameň zo srdca a svet bol zachránený.

Fú, to všetko muselo znamenať extenzívne štúdium histórie... alebo si to mal všetko v malíčku už predtým?

Nuž, dejiny patria k mojim ďalším celoživotným záľubám. Pridajme k tomu až nekritickú úchylku pre vojnové lode (najmä éra 1890 - 1945) a fascináciu hviezdnymi letmi a máme kompletný koktejl pre vznik tejto knihy. Experimentálny krížnik konzervatívnej konštrukcie (opticky model 1930-1940) letiaci na opačnú stranu vesmíru pod rakúsko-uhorskou vlajkou, páliaci zo všetkých hlavní, pričom prvý dôstojník paľby na kapitánskom mostíku zakaždým zareve do poctivého zvukovodu “Feuer frei!” - to je pre Juríka hotový orgazmus.
A samozrejme, nemal som všetko v malíčku. Množstvo detailov si vyžiadalo poctivú rešerš. Tak som plienil vlastnú i otcovu knižnicu, pozeral dokumentárne filmy, skúmal fotografie, mapy, objednával a požičiaval si knihy (najmä v nemčine), študoval staré encyklopédie (večná sláva Ottovmu slovníku náučnému!) a sliedil i po internete. A najmä - spájal si detaily do súvislostí.

Keď som sa pri vhodnej príležitosti spýtala známeho publicistu, autora a recenzenta Miloša Ferka, "je to prvý slovenský steampunk?", odpovedal mi po kratučkom zamyslení jednak "áno", jednak pridal ohromujúci dodatok, že podľa neho je to doposiaľ najlepší slovenský sci-fi román - v rámci tých štyroch, ktoré považuje za najlepšie. Akože za celú históriu!
Úplne mi to vyrazilo dych, lebo keď niečo také povie Miloš Ferko, nie je to to isté, ako keby to povedal Jano z Krumpľovej jamy... Čo ty na to? :-)
Nuž… tak toto dostalo aj mňa. Recenzie Miloša Ferka sledujem už nejaký ten rok a veľmi dobre viem, ako vie "zničiť" knihu. Získať si jeho priazeň dokáže byť ťažšie ako nájsť Arthura Denta v praveku, vynadať mu a vrátiť sa späť.
Keď som od neho našiel recenziu na Škoricovník, dobre som sa zapotil a dal som ju čítať najprv Mišovi Ružičkovi, že nech sa naštve ako prvý. A Mišo mi odpísal, že nech sa neplaším, veď recenzia je pozitívna. Potom sme sa stretli na tohtoročnom Istrocone, kde som mu podpisoval Zentu. A keď ma z Knižnej revue oslovili s možnosťou rozhovoru, vybral som si Miloša Ferka za partnera v dialógu, ktorý mi spolu so skvelými otázkami zároveň poslal aj dlhú, priam akademicky analytickú recenziu Zenty, ktorá ma ozaj ohúrila. Odvtedy si píšeme. Miloš mi tiež navrhol poskytnúť svet Zenty iným autorom, ktorí by si ho vybrali ako rámcový pre svoje vlastné diela. Táto myšlienka ma neuveriteľne nadchla. Bola by to pocta, o ktorej sníva snáď každý spisovateľ. Takže ktokoľvek by do sveta Zenty chcel vložiť svoj vlastný príbeh, má moje požehnanie. Pretože ak múdri ľudia i čitatelia uznajú, že táto kniha je dobrá, potom to celé malo zmysel...

To znamená, že s Milošom seriózne plánujete zrealizovať súťaž o poviedky zo sveta Projektu Zenta? To by bolo skvelé...
Síce sme ešte neplánovali, ale keďže si to spomenula… Chceš sa chopiť jej organizovania? :-D V každom prípade by bolo niečo podobné skvelý nápad. A samozrejme, najlepšie poviedky by sa vydali u Marenčina v peknej zbierke a Juraj Maxon by ku každej spravil ilustráciu i celkovú obálku. Ale to už splietam ďalej Tvoju myšlienku. Niečo podobné by bol super nápad. Trebalo by ho ale niekde oficiálne predstaviť - napríklad na Slavcone. A určite by bolo tiež fajn, keby dovtedy Zentu prečítalo aspoň zopár ľudí...

No, ja mám len veľmi matnú predstavu ako sa takéto niečo organizuje... ale poznám ľudí, ktorí to už robili, môžeme sa ich spýtať. Dôležité je mať vydavateľa, ktorý zastreší výsledok a ľudí, ktorí budú prijaté poviedky čítať a hodnotiť. Niečo určite vymyslíme :-)

Keď spomínaš Juraja Maxona, ako sa ti páči obálka? Dal si maliarovi voľnú ruku v nápadoch alebo ste jej koncept konzultovali?
Juraj bol esom a zároveň i žolíkom v rukáve. Predchádzajúci grafik musel zlyhať už len preto, aby Zentu zachránil, pretože by obálku sotva niekto spravil lepšie ako Juraj. On knihu povzniesol do inej dimenzie. Dal jej dušu po vizuálnej stránke. Bol doteraz jediným grafikom, ktorý si knihu aj prečítal. A to sa samozrejme odzrkadlilo na jeho návrhoch. Mal som síce ešte predtým nejaké predstavy, ale on prišiel s omnoho lepšou. Obálka Zentu vystihuje do bodky. Je jednoducho famózna, reprezentatívna a nadčasová. A veľmi poctivo odmakaná.
S Jurajom sa síce už poznáme nejaký ten rok, ale tu zaúradoval ďalší dobrý duch, ktorý ma upozornil na to, že presne toto je Jurajova parketa. Miša "Amadea de Romanus" Molnárová. Medzičasom známa ikona fandomu fantastiky na Slovensku.

Sakra, ten fandom je ale malý :-D

No a čo ďalej? O pokračovaní (resp. nekonečných pokračovaniach) Škoricovníka stále s Michalom Ružičkom žartujete, ale človek nevie, či vás brať vážne... Čo má Martin Jurík v šuflíku? Prípadne, kam sa plánuješ posunúť? Zotrváš vo vodách fantastiky alebo sa vrátiš k realistickým trilerom?
Konečne som sa dostal k písaniu Škoricovníka 2. Alebo sa aspoň tak tvárim. Po pravde, Zenta bola síce srdcovka, ale reálne ma dosť vyčerpala. Potreboval som si kreatívne oddýchnuť a vymaniť sa z gravitácie tohto príbehu i jeho sveta. Zistil som, že len tak prepnúť na niečo iné sa nedá. A keďže chcem čokoľvek písať poctivo, nechcel som sa k ďalšiemu Škoricovníku postaviť macošsky. Škoricovník 2 má byť lepší ako jednotka. Epickejší, príbehovejší, konzistentnejší, možno pochmúrnejší. Pretože tu sa má rozvinúť jeho epos. Čiže nech to trvá akokoľvek dlho - prvoradé je, aby to bolo ozaj dobré.
A to, čo je už napísané v šuflíku, nech tam aj zostane. Celkovo je to päť buď napísaných alebo rozpísaných kníh. Na nich som sa učil, čiže svojmu účelu poslúžili.
A kam (okrem Škoricovníka) ďalej? Aj napriek tomu, že fantastika je mojou srdcovkou, dôležitá je v prvom rade téma. Či to už má byť erotický triler, anti-utópia, voľné pokračovanie Zenty, alebo celoživotný epos o počiatkoch ľudstva - držať sa žánru pre žáner mi v mojom prípade prichádza ako samoúčelné. Aj keď nekonečno vesmíru je až príliš neodolateľným lákadlom a tam niekde by som chcel zavŕšiť celú moju tvorbu.

Tak to sú naozaj "ďalekosiahle" ambície, budem držať palce!


Milý Martin, dovolím si povedať, že toto bol skvelý dialógový zážitok. Dúfam, že tak ako mňa bude baviť aj čitateľov... a že bavil aj teba :-)

Pre tých, ktorí sa dočítali do konca, mám ešte jeden tip - ak chcete vidieť satiricko-absurdne-fantastický Škoricovník na divadelných doskách, podporte ho svojimi eurkami.