Sú však aj témy, ktoré dejepisné učebnice národov radšej obídu alebo ich spomenú len okrajovo. Určite každá krajina má podobnú škvrnu na svedomí, ktorú až po dlhej dobe odležania začnú rozmazávať historici alebo spisovatelia, zastávajúci názor, že minulosť by sa nemala cenzurovať zo žiadnych dôvodov, a že ani myšlienka vyššieho dobra neospravedlňuje vytesňovanie skutočnosti.
V tomto duchu písal Jozef Karika svoje hororové poviedky o tom, ako ľudáci vraždili židov a bojoval za odstránenie pamätnej tabule sympatizanta fašizmu. V tomto duchu realizovali redaktori Českého rozhlasu dokument o tom, ako sa po vojne Česi mstili na sudetských Nemcoch... v tomto duchu Kateřina Tučková spracovala tému svojho debutového románu Vyhnání Gerty Schnirch.
My, deti "iba" studenej vojny a mieru, odkojené popkultúrou vojnových filmov, si obvykle neuvedomíme, že medzikontinentálny konflikt nekončí dňom, keď je podpísaná kapitulácia, v mestách vyzváňajú zvony a opäť smejúci sa ľudia spievajú "hurá, ešte žijeme". Aj v posledných dňoch a ešte dlho potom sa odohráva utrpenie aj smrť pre pohromu, ktorá oficiálne už neexistuje.
Jednou z množstva podobných udalostí bolo aj vyhnanie Nemcov z Brna v roku 1945, tesne po skončení 2. svetovej vojny. Hoci priamymi obeťami tejto pomsty boli prevažne ženy, deti a starci, obyvateľom predtým utláčaného národa to nezabránilo, aby sa na nich vyvŕšili. Historické udalosti, o ktorých si môžete prečítať na autorkinej stránke, predstavila vo fiktívnom životnom príbehu Gerty Schnirchovej, polovičnej Nemky, ktorej vojna, no predovšetkým jej pôvod, zmenili život natrvalo, veľmi bolestivým spôsobom.
Spracovanie románu založeného na skutočných udalostiach a neskôr aj skutočných kulisách socialistického režimu v Československu, dokazuje dôkladné štúdium historických podkladov. A hoci je vyrozprávaný z pohľadu Nemky trestanej Čechmi, nemôžeme ho označiť za čiernobiely a už vôbec nie nadŕžajúci nacistom.
Žena je jako puklina, vtéká do ní všechna bezútěšnost světa*
Gerta sa narodila ako dcéra Barbory Ručkovej a Friedricha Schnircha, v puberte ju zastihla 2. svetová vojna, český Protektorát, smrť matky, odchod brata na frontu aj tyrania vlastného otca. So všetkým, čo sa dialo potom, už bojovala sama...
Čo na tom, že nenávidela otcovo nabubrelé nemectvo, ktoré preniesol aj na syna Friedricha? Že sa netúžila zúčastňovať na fanatických prejavoch lojality k Ríši, o politiku sa nezaujímala, nikomu neublížila, že trpela počas vojny a pri bombardovaní Brna rovnako ako jej čistokrvní českí susedia? Keď sa rúbal les, lietali triesky a ona bola hodená do jedného vreca s ostatnými brnenskými Nemcami.
Na konci vojny, s neželaným dieťaťom v náručí, absolvovala tragický pochod z Brna smerom k rakúskym hraniciam. Z tábora v Pohořeliciach postihnutého dyzentériou sa dostala vďaka tomu, že si okolití sedliaci prišli pre robotníkov na nútené práce v poľnohospodárstve. Z hladom, špinou a chorobami decimovaného tábora brali aj ženy s deťmi, čo niektorým zachránilo život. Za ubytovanie a stravu potom Gerta roky pracovala v kancelárii i na poli v dedine Perná.
Osídľovanie vyprázdnených domov a statkov privandrovanými moravskými rodinami a prerod povojnového chaosu na ľudovo-demokratické zriadenie s následnou kolektivizáciou pod tvrdou rukou komunistov je samostatná kapitola utrpenia nielen menejcenných občanov s nemeckou národnosťou, ale aj všetkých Čechov.
Biľag nemectva však pretrváva aj po tom, čo sa Gerta vráti do Brna, pod ochranou bývalej mládežníckej lásky, Karla. Ešte smutnejšou lekciou od života je zistenie, že nový politický režim bez výčitiek zomelie aj vlastných ľudí, ak mu nevyhovujú. Statkár Šenk, ktorý toľko pomáhal svojim Nemkám, skončí v Jáchymovských baniach, Karel zmizne bez stopy...
Čitateľa autorka prevedie aj zvyškom Gertinho života a v záverečnej tretine knihy sa dostáva k slovu i jej dcéra Barbora. Snáď aby podčiarkla generačnú výmenu i nahliadla z iného uhla na Gertino najstrašnejšie tajomstvo, ktorým nikdy dcéru nezaťažila a vzala si ho do hrobu.
* * *
Vyhnání Gerty Schnirch je naskrze smutná kniha, ale vynikajúco napísaná. Zámerne som vynechala najkrutejšie detaily príbehu, o ktorých by sa možno písalo ešte ťažšie, než sa počúvalo. Nechcem tým navodiť dojem, že Tučková stavia na žmýkaní emócií. Len otvorene hovorí o veciach, ktoré sa tiež diali, jednotlivcom, skupinám či spoločnosti ako celku. A budú sa diať znova, pokiaľ bude svet svetom stáť. Lebo človek je úžasné stvorenie, ale ľudia sú svine, bez ohľadu na národnosť.
V podobe audioknihy umocňuje efekt pôsobivé podanie známej českej herečky Vilmy Cibulkovej. Dokázala vynikajúco zachytiť - alebo predostrieť, lebo aj to je súčasťou posolstva rozprávača - melanchóliu Gertinho údelu.
Skláňam sa v obdive pred čarovnou spisovateľkou Kateřinou Tučkovou, ktorá si po Žitkovských bohyniach opäť získala moje srdce i úctu. Ručím vám za to, že tento príbeh vám zostane v pamäti veľmi dlho.
Ak sa mi podarilo nalákať vás na knihu, ale predsa ste ešte zvedaví, mám tu pre vás jednu ukážku z románu, prípadne odporúčam prečítať si skoršiu (a lepšiu) recenziu od mojej sestry alebo poobzerať sa po webstránke autorky a začať povedzme tu.
Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch
(OneHotBook, 2013)
* výrok z filmu Čarodějky z Eastwicku (1988)
Súvisiace:
Vyhnání Gerty Schnirch - ukážka
Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně
Dagmar Hilarová: Nemám žiadne meno
Jan Poláček: Spěšný vlak Ch.24.12.
Nacizmus a vojna - 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna - 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna - 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Nacizmus a vojna - 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Michal Viewegh: Báječná léta pod psa
Akurát včera som priateľovi rozprávala o dokumente ktorý išiel nedávno na ČT1 (alebo ČT2??) so svedeckými výpoveďami vojakov ktorí prežili 1.svetovú vojnu (boli to českí vojaci). Neviem kedy bol ten dokument natočený, ale jeden pán ktorý tam rozprával pôsobil že už má cez 80 a ďalší dvaja boli mŕtvi a ich deti čítali ich zápisky.
OdpovedaťOdstrániťPoviem ti že ten dokument nezobrazoval žiadne videá ani obrázky z vojny a aj tak patrí medzi tie "najhnusnejšie" aké som kedy videla. Tie výpovede, či už priamo rozprávané alebo sprostredkované čítaním, to bolo čisté šialenstvo aké si (myslím) ľudia našej generácie ani nedokážu predstaviť.
To len tak na okraj - recka je ako vždy trefná a k veci a veľmi sa mi páči že sa kniha venuje práve tým okrajovým udalostiam o ktorých sa nikde nehovorí. Anet, ak sa smiem spýtať, ako zvládaš čítanie takýchto psychicky ťažkých kníh?
Nuž, aj v Gerte je viacero scén, ktoré môžu byť len vyrozprávané a môžu byť len vo fiktívnom románe, ale predsa sú príšerné (a tiež založené na realite). Miestami to bolo naozaj ťažké počúvanie... a ako to zvládam? Nepatrím k ľuďom, ktorí sa akejkoľvek literatúre hroziacej brutálnymi podrobnosťami programovo vyhýbali (inak by tu mnoho článkov chýbalo), ale ani sa v tom nevyžívam. Ale k štúdiu či spoznávaniu histórie to jednoducho patrí a nemá zmysel predtým zatvárať oči, sú veci, ktoré si myslím, že treba vedieť, hoci kvôli tomu človek prichádza o ďalšie ilúzie, stráca vieru v ľudstvo, atď. - je to súčasťou dozrievania a ja som nikdy nechcela zamrznúť na konečnej čiare :-)
OdstrániťZároveň aj musím priznať, že aj spoznávanie krutosti, akej sú ľudia schopní, prináša niečo... masochistické? Je v kataklizme obsiahnutá aj katarzia? Uspokojuje to našu skeptickú bunku? Nás, tých, ktorí v istej rovine cítime zadosťučinenie v myšlienke, že ľudský druh si zaslúži vymrieť za to všetko, čoho sú schopní jednotlivci páchať na iných jednotlivcoch, na zvieratách, na planéte? Neviem to správne sformulovať... Keby sem ešte chodil Geronimo, iste by dokázal niečo doplniť, vyjadriť to inak a predsa rovnako. Je to asi niečo, čo je zase súčasťou niečoho iného, čo spôsobuje, že nás bavia aj post-apokalyptické romány, v mojom prípade napríklad Chvalozpěv na Leibowitze.
Ďakujem za zaujímavú odpoveď Anet. Čo sa týka mňa a (hlavne) dokumentov či knihách o vojne či utrpení, zvládam ich veľmi ťažko a ak môžem, vyhýbam sa im. Nie preto, že by ma šokovalo alebo trápilo čoho sú ľudia schopní - som si plne vedomá všetkých zverstiev ktorých je človek ako taký schopný - týka sa to skôr mojej filozofie o zbytočnosti vojen ako takých a hlavne utrpenia s ním spojeného. Toľko zbytočnej smrti, toľko zničených snov, roztrhaných rodín, bolesti, trápenia, (nielen ľudského) a toľko premrhanej energie ktorá mohla byť oveľa efektívnejšie investovaná niekam inam. A prečo? Lebo....? Vojna, to je pre mňa tragédia ľudstva. Kedysi som si myslela (a verila tomu) že dobre, vojna aspoň slúži na elimináciu veľkého množstva ľudí, ale bola to mylná viera. Dobre to zhrnul p. Chalupka v diskusii k článku o ebole, výňatok: "
OdstrániťS tou epidemií jakožto brzdou ekonomického rozvoje máte pravdu. Většina lidí má za to, že taková epidemie, nebo válka (což je z pohledu šoku na ekonomiku v jistém smyslu trochu podobný případ) sníží počet obyvatel a tím vede ke zvýšení hodnoty lidské práce a to vede (vlastně nelogicky) k ekonomickému růstu. Je to trochu podobná mýlka jako argumenty, že v případě válečných konfliktů zbrojení a „rozvoj zbraní“ vede k pokroku. V obou případech jsou hospodářské škody značné. V případě epidemií jako např. mor ve středověku přijdete o spoustu lidí. Najednou vzniká nedostatek pracovní síly, pole nemá kdo sklidit. Ztrácí se vědomosti, know how. K tomu vzniká spousta sirotků, o které se nemá kdo starat... Ekonomiku země taková epidemie hodně skopne dolů.
Podobně by se mohlo zdát, že v Libérii, kde je velmi vysoká nezaměstnanost by taková epidemie vlastně snížila zástupy nezaměstnaných. Potíž je v tom, že vzdělanou elitu nemá kdo nahradit. Když v Monrovii zemřelo v městské nemocnici několik doktorů, tak prostě nemocnice zavřela, protože doktory nemá kdo nahradit. A pomocný personál přišel o místa.
U válečných konfliktů nebývá tolik obětí, ale zase je více poničené hospodářství. Jinak je to obdobné.
V grafech vývoje HDP válkou postižených zemí je patrné, že hospodářský růst po válečném konfliktu je podobný jako před ním. Během konfliktu se HDP propadá. Dá se tedy říct, že ekonomický rozvoj probíhá mimo období válečného konfliktu a válka pouze vede k absolutnímu snížení HDP. Zajímavostí je Marshallův plán po druhé světové válce. Na datech je vidět, jak moc pomohl evropským zemím z velké části umazat ztrátu způsobenou 2 sv. válkou.
U ničivých epidemií typu středověkého moru nemáme tak přesná data. V novodobých dějinách se taková věc nevyskytla a za minulost jsou hodnoty zatíženy velkou nepřesností. Nicméně na základě dostupných dat se zdá, že efekt je podobný jako u válečných konfliktů. Ale jak říkám, je to trochu s otazníkem. "
Čo ma privádza k druhej veci ktorá ma zaujala na tvojej odpovedi. Zaujala ma hlavne preto, lebo nie až tak dávno som aj ja patrila k ľuďom, ktorých akýmsi masochistickým spôsobom uspokojovala myšlienka na zánik ľudstva (lebo si to zaslúži). Už to nejde. Odkedy som prestala uvažovať štýlom "čo si kto zaslúži" - v globále to nemá zmysel - pozerám sa na ľudí ako druh úplne iným spôsobom. Nejde len o to, že príroda sama o sebe je (z nášho "morálneho" pohľadu) nesmierne krutá a sadistická. Ide aj o to, že ľudia dokážu úžasné veci a okrem tých "hrozných" je nesmierne množstvo vecí užitočných, fascinujúcich, inteligentných a láskavých, ktorým sa nevenuje až tak veľa pozornosti v médiách, lebo negatívne veci pohoršujú a pohoršovanie lepšie predáva (prinajmenšom v dnešnom main-stream prúde populácie).
OdstrániťMusím ale povedať, že dokumenty aj knihy o vojne a o hrôzach ktoré spôsobili považujem za životne dôležité a ľudia by ich mali čítať, vedieť o nich a neustále si ich pripomínať. Nie pre stratu viery v ľudstvo, ani stratu ilúzie či vnútorné sado-maso pohnútky - ale pre vedomosti, pre uvedomenie si neskutočnej zbytočnosti vojny a pre snahu urobiť čokoľvek aby sa tomu ľudstvo v budúcnosti vyhlo.
Preto som rada, že prezentuješ takéto typy kníh, či už je to dokument o pracovných táboroch alebo procesoch s čarodejnicami. Je dôležité tomu porozumieť a pochopiť.
Súhlasím s tým, že aj ja sama sa snažím vnímať a doslova vychutnávať tie pozitívne veci, ktoré sa mi ponúkajú vďaka tomu, že som sa narodila v dobrej dobe a na dobrom mieste. Neželám si zánik ľudstva v podobe "spaste svoje duše, zajtra príde koniec sveta". Ale takisto štúdium histórie a pripomínanie aj zlých vecí považujem za potrebné. Myslím si však, že väčšinovú populáciu či mocenské hry nemôžem ovplyvniť, ilúziami o zmene sveta na lepšie miesto som asi nikdy netrpela (holt Nobelovku za mier mi nikdy nedajú;-), preto sa zameriavam na vlastné, súkromné ostrovčeky pozitívnej deviácie.
OdstrániťNa oplátku za pána Chalupku a k téme zbytočnosti vojen ti ponúkam článok jedného novinára, ktorého veľmi rada čítam a sledujem, odkedy som ho objavila.
http://www.priestori.sk/navrat-k-prirode-fatamorgana-moderneho-cloveka/
Ak sa ti zapáči, mrkni aj na www.ritomsky.sk, venuje sa rôznym témam, podľa mňa veľmi rozumne a hlavne demýtyzujúco (ježiš, to som ale vymyslela novotvar!;-)
keď už, tak skôr asi demýtizujúco... pardón :-)
OdstrániťĎakujem za linky a idem si ich preštudovať, a skôr než sa k nim vyjadrím chcela by som toto: myslím že tvoj postoj súkromného ostrovčeka pozitívnej deviácie je zdravý prístup, ktorý ak by si osvojili všetci, tento svet by skutočne bol oveľa krajším miestom. Myslím že nie je v moci jednotlivca meniť celý svet, ale pozitívne motivovať jednotlivcov okolo seba nie je nemožné. Myslím že sú to práve tie malé, drobné veci ktoré sú dôležité a v konečnom dôsledku vytvárajú svet okolo nás.
OdstrániťVeľa malých ostrovčekov vytvorí jeden veľký ostrov :)
Novotvar je super! I lááájk it :D
Omg omg Anet, tomuto hovorím great minds think alike - minulý piatok som narazila na článok od presne tohto Matúša Ritomského (až keď som dočítala ten článok čo si mi postla som si to uvedomila) v ktorom neskutočne kultúrne a inteligentne rozdrtil Eliota Otrasa: http://www.priestori.sk/zem-a-vek-nebezpecnych-konspiracii-priestori/
OdpovedaťOdstrániťa musím povedať že je skutočne skvelý. Páčia sa mi jeho triezve názory, kritický pohľad zdravého skeptika a brilantná rétorika. Idem si zabookovať jeho stránku, a tebe na výmenu ponúkam tiež jednu:
http://www.lovcisarlatanov.sk/
Áno, poznám ten článok :-) Ritomského sledujem už nejaký čas, veľmi dobre sa mi číta. Je to správny kritický skeptik a výborne argumentuje. Aj chybičku sem-tam odpustím (stále sa nenaučil písať nielen spolu).
OdstrániťLovcov šarlatánov tiež poznám už nejaký čas. Sledujem cez FB (normálne sa to nestíha, FB používam ako čítačku odberov :-).
Ak budeš mať akékoľvek iné podobné stránky, budem rada ak mi o nich dáš vedieť :) In Vivo tipujem že tiež už poznáš? A na toho Osla aspoň sem-tam zablúdiš??
OdstrániťAj mne sa veľmi páči jeho argumentácia. To je to, čo mne tak neskutočne chýba. A jeho odvaha vyjsť s kožou na trh a čeliť napríklad fanatickým obhajcom života ktorí sa začnú oháňať nelogickými neargumentami. Takáto diskusia je extrémne ťažká a náročná, je to ako snažiť sa boxovať podľa pravidiel aj keď tvoj protivník vytiahne bazuku a ešte začne kričať, ako je to v skutočnosti správne a spravodlivé. Serious mind-fuck.