Dialógy o fantastike 11 - Boris Kalinin

Humoristický sci-fi román od slovenského autora? To sa len tak nevidí! Zdá sa, že v domácej fantastike sa ako kométa zjavil nový talent, o ktorom sme doteraz nemali ani tušenia. Píše knihy, texty piesní, maľuje obrazy a dokonca ich úspešne prezentuje i predáva. Vo voľnom čase medzi tvorením podniká, vystavuje, cestuje, a popri tom si nájde čas aj na partičku obľúbeného golfu a pohár dobrého piva...
Poďte sa zoznámiť s Borisom Kalininom.




Boris Kalinin, 34 ročný slovenský podnikateľ s ruskými koreňmi čerstvo vydal knihu Mimozemšťania na Zemi ako doma. Ešte pri čítaní chrumká :-)
Vzhľadom na to, koľko na našom trhu vychádza pôvodnej fantastickej tvorby, je to udalosť s veľkým U. Nepísalo sa o nej na portáli Fantázia, nedozvedel o nej nikto z fandomovej komunity - kým som na ňu čírou náhodou nenaďabila v mailovej ponuke kníhkupectva Martinus. Krčila sa skromne na konci zoznamu noviniek, ako to už s fantastickou literatúrou býva - ale dôležité je, že tam bola :-)
Okamžite som zalarmovala Ivana Pullmana a autora sme oslovili. Moje pozvanie do Dialógov o fantastike bez problémov prijal. Teraz aj vás pozývam spolu so mnou trochu pospovedať novú sfelebritku, poodhaliť rúško tajomstva a zistiť, kto sa skrýva za menom Boris Kalinin...

Dialóg o fantastike
jedenásty
Boris Kalinin vs. Aneta Čižmáriková

Môžete nám na úvod prezradiť pár informácií o sebe? Nakoľko som sa trafila v medailóniku, ktorý som zostavila iba z internetového prieskumu a dedukcie? :-)

Skutočne sa nestíham diviť nad neobyčajnou presnosťou informácií obsiahnutých v tomto mojom novom "profile". Gratulujem vám - zdá sa, že všetko sedí, snáď až na ten "talent". S tým mojím ruským pôvodom je to tak, že otec pochádza z Vologdy – veľmi peknej časti Ruska a mama je českého pôvodu. To znamená, že keď sa to sčíta a vydelí, vznikne z toho priemerný Slovák – presne ako ja.


Kedy ste začali písať a kde beriete nápady? (toto je globálne najotrepanejšia otázka pre všetkých autorov sci-fi:-)

Ja asi patrím k neposedným ľuďom, ktorí musia stále niečo robiť. Keď si nachvíľu sadnem, ihneď sa mi v hlave prebudí niektorý z trpaslíkov a potiahne ma za neurón, ktorý je poruke a pripomenie mi, čo mám na práci.
Myslím si, že literárne sklony som mal už za gymnaziálnych čias, ale nikdy som sa nezúčastňoval súťaží, ani som neprispieval do časopisov. Môj mozog, o ktorom verím, že ho v hlave mám, je postihnutý zvláštnou nemocou, ktorá všetky vstupné informačné kanály pretvára na toky absurdných myšlienok, hromadiacich sa v mojej hlave. Mohol by som ich, samozrejme, zahadzovať a zabúdať na ne, čo som predtým aj robil.
Pred pár rokmi ma však napadlo, že by možno nebolo na zahodenie dať niečo z toho na papier. Mnohí by určite povedali, že je to veľmi nesprávny krok, a že ľudstvo by bolo prežilo aj bez môjho skromného kultúrneho príspevku, ale ja som si povedal, že vo vete "Treba niečo robiť" je najdôležitejším slovom práve slovo "robiť", a tak som to nakoniec spravil.
Umelecká kvalita takejto knižky môže byť rôzna. Niekto svoje diela "prečesáva" dlhšie, niekto kratšie. Ak takéto dokončovacie práce trvajú príliš dlho, môže sa jednoducho stať, že autora na tejto náročnej ceste zastihne napríklad aj smrť, či iné nepríjemnosti. Ja so svojou prácou väčšinou nebývam nikdy celkom spokojný, ale už som sa s tým naučil žiť.

Ak sa mám vrátiť k vašej otázke ohľadom nápadov - v priebehu rokov som si vytvoril akýsi reflex, ktorý mi podvedome zabezpečuje čo možno najmenej pravdepodobný pohľad na vec. Keď niečo alebo niekoho pozorujem, všetko vidím trochu inak než je bežné. Pôvodne to slúžilo na moju vnútornú zábavu - doberať si ľudí, naťahovať ich, dostávať ich do rozpakov s kamennou tvárou, to je moja prirodzenosť. Na základe doterajších skúseností však musím povedať, že väčšinou nenachádzam porozumenie, a to je na tom celom skvelé. Všetko s mierou, samozrejme. Dobré nápady niekedy prichádzajú aj pri fľaši vína, podobne ako vznikajú nové zákony a tak ďalej.


Váš románový debut, Mimozemšťania na Zemi ako doma je humoristické sci-fi. Inšpiroval vás niekto konkrétny spomedzi známych autorov tohto žánru? Odkiaľ prišiel nápad konkrétne na ňu?

Nápad na túto knihu vznikol z čisto praktických dôvodov. Pri mojej práci musím často komunikovať aj s ľuďmi, ktorí sú, takpovediac, "read-only". Jednoducho povedané, nie všetci máme rovnaké mentálne schopnosti a konanie niektorých ľudí môže byť dobrým námetom na akúkoľvek fantastiku.
Chcem tým povedať, že veľmi dobré východiská pre sci-fi máme už v bežnom živote. Stačí si predstaviť každodenné situácie, v ktorých by nás mimozemskí votrelci mohli zastihnúť. Americká kinematografia síce často predpokladá, že priemerný mimozemšťan by preferoval predovšetkým audienciu v Bielom dome, čo je samozrejme zvláštna predstava.
Možno to bude znieť trochu divne, ale ja sci-fi veľmi nečítam. Jedným z mojich obľúbených autorov je Douglas Adams, ale tam to asi končí. Potom nastupujú takí ako Kurt Vonnegut, S.T. Coleridge, Joseph Conrad a ďalší. Tomuto návyku na staré dobré diela vďačím absolvovaniu Katedry anglistiky a amerikanistiky FF UKF v Nitre – pozdravujem do Nitry.

Áno, keď chce priemerný mimozemšťan hovoriť s "naším lídrom", postavia pred neho amerického prezidenta :-) Ktorý vždy vyzerá ako Bill Pullman alebo Denzel Washington, hehe.


Pre tých, čo zatiaľ nemajú predstavu, o čom vaša kniha je, mohli by ste ju trochu predstaviť?

Nie som nadšencom príbehov, v ktorých sa do detailov rozoberajú technické vymoženosti mimozemských civilizácií, parametre ich lodí a extravagantné tvary tiel mimozemšťanov. Mňa skôr trápila praktická stránka veci – spôsob, akým by sa vzájomný kontakt pozemšťanov a mimozemšťanov plánoval a realizoval z týchto ich rozdielnych pozícii. Málokto si uvedomí, že v prípade náhodného kontaktu s mimozemskou civilizáciou sa stávame vyslancami Zeme, reprezentujúcimi našu planétu. Zodpovedáme za imidž a prvý dojem, ktorý v mimozemšťanoch pri vzájomnom kontakte vzbudíme.

Ide tu, pravdaže, o humorne ladený príbeh austrálskych vedcov pracujúcich vo vesmírnom komunikačnom centre, patriacom pod Laboratórium prúdových pohonov, ktoré je dôležitou súčasťou NASA a Kalifornského technologického inštitútu.
Tieto pracoviská skutočne existujú a celý príbeh by sa kľudne mohol odohrať tak, ako je napísaný – snáď okrem tých mimozemšťanov, ktorí sa, ako obvykle, nedostavili. Jedným z ústredných motívov je príprava ľudstva na môžný vpád mimozemšťanov. Podobný problém riešia aj mimozemšťania, ktorí v útrobách vesmíru natrafili na našu starú sondu Voyager a nevedia, ako nadviazať komunikáciu s ľudmi tak, aby nevzniklo nedorozumenie. Každá strana má pripravené vlastné postupy, ktoré sú navzájom nezlúčiteľné a poväčšine absurdné. Paralelne s touto dejovou línou sa odohráva skutočný kontakt, ktorý prebieha nezávisle, improvizovane a prirodzene.


Čo váš osobný názor? Sme vo vesmíre sami?

Myslím si, že tak ako vznikli podmienky pre život na našej planéte, rovnako mohli alebo môžu vznikať aj inde. Pravdepodobnosť, že sa s niekým naozaj stretneme, je podľa mňa malá, nakoľko s mimozemšťanmi sa obchádzame nielen kvôli obrovským vzdialenostiam v priestore, ale i v čase. Je teda málo pravdepodobné, že sa nám podarí nadviazať spojenie s niekým, kto je v dosahu a navyše existuje v rovnakom čase ako my. Keď vezmeme do úvahy vek našej planéty a skutočnosť, že mysliace bytosti tu žijú iba zopár desiatok tisíc rokov...
To by bol, samozrejme, jeden pohľad. Je však možné, že celý tento svet existuje na úplne iných princípoch, ktoré nebudeme nikdy schopní spoznať -niečo ako virtuálny počítač, v ktorom sa náš svet odohráva a my sme jeho súčasťou. Neviem, či je dobre alebo zle, že je to záhadou. V každom prípade nám to dáva priestor na fantazírovanie.
Ja osobne nie som pokrstený a nie som ani zástancom náboženského názoru na vec, takže uvítam akékoľvek iné vysvetlenie tejto záhady života. Možno sa tu nejakí mimozemšťania niekedy ukážu a budú nám o tom vedieť povedať viac - to by bolo skvelé :-)


A ďalšie námety na písanie? Publikovali ste už predtým nejaké poviedky či iné diela? Chcete sa takto realizovať aj v budúcnosti?

Žiadne poviedky som nikdy predtým nepublikoval. Tento počin bol spontánny a momentálne pripravujeme ďalšie dve publikácie, ktoré výjdu v priebehu roka 2010. Prvá z týchto dvoch nových knižiek je pokračovaním "Mimozemšťanov" a ďalšia je celkom iná, ale zatiaľ nebudem nič bližšieho prezrádzať.


Tajnostkár! :-) Áno, kto sa dočítal na koniec "Mimozemšťanov", už vie, že príbeh nekončí. A môžem sa aspoň spýtať, či tá druhá kniha bude od vás a či to bude beletria?

Druhá kniha bude tiež moja, aj keď paralelne pripravujeme vydanie knihy dvojice autorov – to je však ešte "tajné". Všetko je to beletria.

Hmm, koľko tajností,.. znie to lákavo. Zdá sa, že vydavateľstvo Artis Omnis má konkurenciu! ;-)


Ste na slovenskom nebi fantastických autorov nováčikom. Nikdy predtým som o vás nepočula. Môžete nám predstaviť svoj vzťah k fantastike ako takej?

Áno, je to pravda, som nováčikom a tiež som o sebe ešte nepočul. Môj vzťah k fantastike je veľmi kladný. Najradšej však čítam príbehy, v ktorých vystupujú ľudia. Nevylučujem ale, že ak by som "prelúskal" zo desať kníh od Terryho Pratchetta, že by som tomu podľahol.
Trocha ma tam desia záležitosti okolo plochej Zeme na korytnačích chrbtoch, ale možno by som si to mal nechať vysvetliť od mojej skvelej manželky, ktorá sa nevyhýba ani Paoliniho drakom a podobným príšerám – nakoniec, veď si ma vzala, no nie?

Snáď vedela, čo robí ;-)


Žili ste niekedy aj aktívny život fantazistu (cony, kluby, stretnutia?) alebo patríte medzi tých latentných? :-)

Ja som úplne latentný. Nebol som na žiadnom stretnutí, pričom verím, že som určite prišiel o množstvo skvelých zážitkov a nespoznal som kopu zaujímavých ľudí. Ja v tejto izolácii totiž zachádzam až do extrému. Predstavte si, že som si počas svojho života nekúpil ani len jedny noviny a vôbec nesledujem televízne spravodajstvo.
Nerobím to z nejakého zvláštneho dôvodu, jednoducho ma to vôbec nezaujíma. Správa štátu pre mňa navždy ostane nadbytočnou činnosťou, ktorá vznikla v určitom štádiu rozvoja ľudskej spoločnosti ako určité nutné zlo.

Nesledujem ani športové prenosy a jediný šport, ktorému sa venujem, je golf. K tomu by som dodal, že médiá v ľuďoch vytvárajú o tomto športe nesprávnu predstavu. Golf má dlhú tradíciu rešpektu a úcty k prírode, k fair play a k pozitívnemu vzťahu so spoluhráčmi. Mnohí si myslia, že rozdiel medzi golfistami a priaznivcami iných športov je hlavne ekonomický. Nie je to pravda. Rozdiel je skôr mentálny. Väčšina ľudí totiž radšej akceptuje výhovorku, že ide o finančne náročný šport, popritom tu ide o zvládnutie komplexity golfových pravidiel, sebadisciplínu a náročný fyzický tréning, potrebný pre osvojenie si takého komplikovaného pohybu, akým je golfový švih. Pri golfe si veľmi dobre oddýchnem – táto hra totiž neumožňuje žiadne vedľajšie myšlienky. Vtiahne vás ako nadupaný vysávač. Je to vysoko efektívna psychohygiena.


A ako by ste sa (zatiaľ asi čisto hypoteticky;-) postavili napr. k pozvaniu na niektorý slovenský con? Spojenému povedzme s krstom a autogramiádou?

Takéto pozvanie by ma, pravdaže, potešilo, aj keď si nemyslím, že by niekto potreboval môj podpis. Ja som zatiaľ pre slovenskú fantasy scénu neurobil prakticky nič, takže o nejakej autogramiáde som vôbec neuvažoval. Bolo by to odo mňa drzé, najmä keď nemám o "scéne" žiaden prehľad. To je akoby si ovce pozvali vlka, aby im prednášal o vegetariánstve. V každom prípade, ak sa niekomu knižka páči, mám z toho radosť.

Tej scéne my hovoríme fandom. Ešte rozlišujeme medzi fandomom a Fandomom, ale to by bolo na dlho ;-D
A pokiaľ ide o tie vlky, nuž, v našej spoločnosti robí veľa ľudí veci, o ktorých nemá ani páru a týka sa to aj "zásadnejších" oblastí ako je literatúra. Navyše fandom je v tomto veľmi tolerantný a prívetivý. Pán Kalinin by určite ľahúčko zapadol.


Trošku si ešte rýpnem do toho golfu. Asi je pravda, že väčšina z nás, obyčajných zamestnaných smrteľníkov sa díva na golf ako na šport pre snobov. Aspoň ja sa teda priznávam. Ale nemôžete poprieť, že bežný človek si ťažko z priemerného platu kúpi golfovú výbavu, správny ohoz, zaplatí členstvo v klube a bude svojho koníčka ďalej kŕmiť bubáčikmi...

Niektoré slovenské médiá prezentujú golf ako vysoko prestížnu záležitosť a budujú si tak priestor pre dobre platenú cielenú reklamu s orientáciou na klientelu, ktorá tento šport využíva na rekreačné účely. K takýmto golfistom patria napríklad lekári, či iní ľudia s náročnou prácou, z ktorej sa musia oslobodiť prostredníctvom pohybovej aktivity.
Golf môžete hrať od malička až do smrti a vďaka tzv. handicapovému systému môžete súperiť s oveľa skúsenejšími hráčmi bez toho, aby ste sa za svoj výkon začiatočníka museli hanbiť. Ešte zopár zaujímavých informácií: cena bežnej golfovej výbavy je približne 300 EUR, ročné členské v nejakom klube približne 120 EUR, skúška na "Zelenú kartu" okolo 70 EUR. Za 3-4 Eurá môžete celý deň trénovať na tréningových plochách na akomkoľvek golfovom ihrisku a žiadne špeciálne oblečenie nepotrebujete, lebo pre golf žiadne také oblečenie predpísané nie je. Z dôvodu lepšieho pohybu po tráve sa používajú topánky s tzv. "spikami", väčšina klubov neodporúča modré džínsy a bežným štandardom za posledných dvesto rokov je polo tričko s golierom. Vo sfére ženskej golfovej módy neexistujú žiadne obmedzenia. Jednoducho povedané, kto chce, ten golf hrá. Nie je v tom žiaden háčik, je to vec rozhodnutia – podobne, ako keď idete lyžovať alebo hrať tenis. Jediné, čo by ste v golfe hľadať nemali, je snaha o zaradenie sa do akejsi smotánky, či pokus o hľadanie obchodných partnerstiev, pretože pri golfe sa takéto veci preberať nezvyknú. Je to šport ako každý iný a jeho počiatky sú niekde na škótskych pastvinách, kde si pastieri krátili chvíľu udieraním do kameňov a jediným publikom boli ovce. Odvtedy však uplynuli stáročia a dnes je golf najlepšie organizovaným amatérskym športom na svete s desiatkami miliónov registrovaných hráčov. Myslím, že sme mierne odbočili od témy :-)

Keby som nebola taký športový super-antitalent, možno ho začnem hrať. Špacírovanie s golfovými palicami je sexi a príjemná prechádzka po trávniku tiež nie je na zahodenie :-)


Tak sa teda vráťme do starých koľají :-) Máte firmu Mediaspol zaoberajúcu sa obchodom. Popri tom jej malá sestra s rovnakým názvom má v popise práce vydávanie kníh. Správne to chápem ako také plnenie si mladíckych snov? Vydávaním literatúry, o ktorú veľké vydavateľstvá nemajú záujem?

Je to pravda, ak narazíme na talentovaného autora, radi vydáme jeho dielo. S tými "veľkými vydavateľstvami" sme nikdy nekomunikovali. Dúfam, že sa im darí a prajem im veľa úspechov.


Fíha, tak tomu sa hovorí slovo do bitky. Hodili ste návnadu začínajúcim autorom. Nebojíte sa, že vás začnú zasypávať hroznými rukopismi?

Nebojíme sa, práve naopak – nech len píšu a posielajú. Slovenský jazyk je veľmi pekný, a preto ho treba používať. Čím viac, tým lepšie. Netreba sa báť.

Tak milí "talentovaní autori", čo s tým urobíte? ;-)


A teraz trochu mimo písania. Na vašej stránke boriskalinin.com som našla (zatiaľ nefunkčnú) linku na texty piesní, ale i bohatú galériu obrazov inšpirovaných starými počítačovými hrami. Sú vtipné aj dobre spracované. Zdá sa, že ste umelecký multitalent. Kde sa to vo vás berie a ako to ladí s profesiou obchodníka?

Vo voľnom čase píšem texty piesní v slovenskom jazyku. Mám ich niekoľko desiatok. Viaceré z nich som aj zhudobnil.
Keď som bol malý, absolvoval som Základnú umeleckú školu v odbore "hra na husle". Odvtedy som sa naučil hrať aj na gitare a na klavíri. Keď máte mentálne náročnú a zodpovednú prácu, je dobré striedať to s inými činnosťami. U mňa sú to prevažne umelecké aktivity, aj keď si nemyslím, že ide o kvalitu, ktorú dosahujú "špecializovaní" umelci.
Robiť desať vecí naraz, to v praxi často znamená, že ani jedno z toho nie je poriadne. Človek sa takto stane akýmsi "všeobecným špecialistom", čo samo o sebe znie dostatočne nezmyselne.

Myslím, že je to úplne normálne. Nemôžme byť všetci tými vedeckými odborníkmi a špičkovými umelcami-géniami, lebo by sme sa zabudli rozmnožovať a pokapali od hladu :-) Niekto musí vedieť aj to mlieko kúpiť... a niekto kravu podojiť.


Môžete našim čitateľom bližšie predstaviť svoje obrazy? Pýtam sa preto, lebo verím, že táto tematika zabrnká na strunku generácie 30+. Zároveň mám pocit, že na svete nebude veľa ľudí, ktorých by napadlo spojiť maľovanie s láskou k starým počítačovým hrám...

Máte pravdu, ja som vyrastal s osembitovými počítačmi a bolo to najkrajšie obdobie, ktoré som s počítačmi prežíval. Ten magický zvuk, ktorý sa šíril z magnetofónu pri nahrávaní programu do pamäti, mám vrytý do mozgu. Táto éra je, žiaľ, preč a ja som si našiel spôsob, akým si ju pripomínam – maľujem si obrazy, inšpirované históriou výpočtovej techniky a významnými ľuďmi, ktorí v tejto oblasti pôsobili, prípadne pôsobia dodnes.
Pri maľovaní používam väčšinou akrylové farby a plátno. Keď som s tým začínal, nevedel som o nikom, kto by robil niečo podobné. Odborník na výtvarné umenie by istotne povedal, že moja snaha je zbytočná. Ja si však pri maľovaní veľmi dobre oddýchnem a presne o to mi ide.

Ách, na Alley Cat, Invaderov, či neskôr Duka Nukema 2D a podobné detské radosti aj ja veľmi rada spomínam. A striptízový Tetris, to len bola zábava! :-D


Stále ma však trápi ten čas... Toľko aktivít a v každej navyše aj úspech. Máte nafukovací deň? Beriete nejaké vitamíny na energiu? Alebo ste sa už narodili ako "rozbitý atóm"? :-)

Ja neviem. O nejakých veľkých úspechoch sa tu hovoriť nedá, ale zrejme to bude v efektivite práce, lebo s tou istou úlohou niekto strávi hodinu, iný zas štyri. Väčšinou si neodkladám povinnosti na neskôr – snažím sa dokončiť veci, kým ich mám v hlave. Myslím si, že mi pomáha aj vrodené pozitívne myslenie. Mnohí ľudia by dosiahli oveľa viac, ak by sa viac snažili. Asi skutočne platí, že "stačí chcieť"...


No a v Dialógoch o fantastike mám vždy na záver takú otravnú otázku. Že ako si moja spovedaná obeť predstavuje príjemne strávený večer...

Takmer každý môj večer je strávený príjemne, ale ináč vcelku nuda - zájdem na čistinku uprostred čarovného lesa, osvetlenú iba mesačným svitom. Sedím za zlatým stolom, stojacim uprostred a popíjam opojné červené víno zo striebornej čaše. Sledujem víly, ktoré okolo mňa tancujú a počúvam, ako mi spievajú. Ich priesvitné šaty sa vznášajú vo vetre a vlasy sa im trblietajú ako hviezdy na morskej hladine.
Keď sa mi z toho začne krútiť hlava, zvolám trpaslíkov ukrývajúcich sa v okolitých húštinách a rozdám im mobilné teleporty. Oni sa potom postupne ukrývajú v rôznych častiach vesmíru a ja ich skúšam hľadať. Väčšinou ich nenájdem, a tak sa nakoniec stretneme na dohodnutom mieste - na prenádhernom ostrove na jednej nemenovanej planéte, kde spoločne vykopeme z hrobu nejakého dobre odležaného obra. Oživíme ho, vedieme s ním veľmi zaujímavý rozhovor a keď sa nám zdá byť v pohode, hráme s ním karty a pijeme spolu biely rum až do rána.

Som fakt zvedavá, čo povie Borisova manželka, keď si prečíta tú časť o vílach :-D


Ďakujem za rozhovor, tešilo ma!


Súvisiace:
Tajgr nie je Vúds, ale Grín (recenzia knihy Mimozemšťania na zemi ako doma)
niečo málo z tvorivého života Borisa Kalinina
chutné "digital retro" obrazy B.K.
zábavná Borisova príručka Anglicky - pomaly, ťažko a chybne :-)

Ukáž na Facebooku