Jack McDevitt: Pláž nekonečno

"Může nám to pomoci zjistit, kým jsme."

"To je fráze. Já vím, kdo jsem."

Doktorka Kimberly Brandywineová je hovorkyňou Seabrightského vesmírneho inštitútu, momentálne sa zaoberajúceho projektom Maják. Jeho hlavnou náplňou je riadený výbuch niekoľkých hviezd, ktorý má byť signálom prítomnosti ľudí pre mimozemské civilizácie. Ak pravda nejaké existujú.
Zákulisnou myšlienkou projektu je paradoxne práve predpoklad, že sme vo vesmíre sami. Vedci aj pionieri storočia skúšali čo sa len dalo - a nenašli nič. Takže v kontakt už verí málokto.

Trochu zmätené? Lenže aj taký vedecký inštitút musí vykazovať činnosť, a keď sa mu dosiaľ nepodarilo priviesť nijakých emzákov na večeru, detonácia vesmírneho telesa by mohla byť tým pravým, dostatočne ľudsky reprezentatívnym gestom vyspelej spoločnosti, ktorá konečne žije v mieri, dlhoveko a spokojne. Verejnosti a najmä sponzorom sa preto ukazuje heroická tvár Majáku.
Súkromné pochybnosti o zmysle celej akcie sú v poriadku, ak zostávajú súkromnými. Environmentálnych aktivistov nerátajme.

"Podívej, Kim, život je momentálně docela příjemný. Máme teď všechno, co bychom mohli chtít. Bezpečí. Prosperitu. Když chceš kariéru, máš ji mít. Když raději celý život proležíš na pláži, můžeš to udělat. Můžou nám snad mimozemšťané dát něco, co ještě nemáme? Kromě důvodu k znepokojení?"

No román Jacka McDevitta vlastne vôbec nie je o tom, či projekt Maják bude úspešný (z praktického hľadiska je to aj tak vízia na tisíce rokov, kým sa výsledok násilného vzniku supernovy možno dostaví). Od tohto úvodu sa len odrazíme, aby sme plynule vplávali do oveľa kontroverznejšej teórie - že kontakt s mimozemskou civilizáciou sa už odohral...

Ibaže o tom nikto nevie.

Časovo sa nachádzame niekde vo štvrtom tisícročí podľa nášho kalendára, na kolonizovanej planéte Greenway končí šieste storočie toho ich. A Kimberly si opäť raz spomenie na Emily, ktorá záhadne zmizla pred tridsiatimi rokmi, tesne po návrate z prieskumnej misie (po mimozemšťanoch). Emily a Kim boli klonované sestry. Presnejšie povedané, Kim je Emilin mladší klon. A presnejšie povedané, bolestné spomienky vyvolá starý známy, profesor Tolliver, otec druhej zmiznutej ženy menom Joši Amara.

Kim, nemajúc na práci nič dôležitejšie než občasné rutinné reprezentovanie Inštitútu, pochybnosti zlákajú a postupne ovládnu. Na vlastnú päsť sa začne hrabať v minulosti a urobí si z pátrania, poväčšinou nie celkom legálneho, hobby. Pomáha jej pri tom spoľahlivý priateľ Solly a spolu sprevádzajú čitateľa touto vedecko-fantastickou dobrodružnou detektívkou.

Netrvá dlho a Kim nájde v pozadí nevinne vysvetliteľných udalostí podozrivé indície i dôkazy. Aj keby sme si odmysleli zmiznutie dvoch žien z posádky hneď po návrate, nevysvetlený výbuch kopca v mieste bydliska zvyšných aktérov a následné zatopenie celého údolia, stále by ešte zostal sfalšovaný lodný denník a zopár ďalších nezrovnalostí.
Napríklad telo zavraždenej Joši na dne umelého jazera vytvoreného práve v tom zatopenom údolí. Alebo model veľmi zvláštnej kozmickej lode bez trysiek...

V tom čase však už Kim svojím neumelým pátraním spôsobí toľko rozruchu, že dostane z Inštitútu okamžitú výpoveď. Avšak jej psychické rozpoloženie sa nachádza v bode, odkiaľ už niet návratu.
Je presvedčená, že Emilina výprava nadviazala kontakt s mimozemskou civilizáciou v inej lodi a musí to dokázať. Potrebuje sa dostať na to isté miesto neďaleko Alnitaku, odkiaľ sa pred 30-timi rokmi vracal Lovec.
No a za aktuálnych podmienok jej nezostane nič iné, než medzihviezdne plavidlo ukradnúť...

"Solly", řekla, "vyjde to. Uděláme to, oni se budou nějakou dobu vztekat, ale vrátíme sa s důkazem kontaktu. Uvítají nás s dechovkou."

Ale keďže v tejto chvíli sa čitateľ prepracoval len asi polovicou objemnej knihy, zďaleka to nie je koniec Kiminých dobrodružstiev.
Nerada by som prezrádzala viac, a tak len poviem, že Pláž nekonečno je skvelou voľbou pre milovníkov klasickej sci-fi, kde sa cestuje hyperpriestorom, používa sa futuristická technická hatmatilka a preberajú sa rôzne otázky ohľadom kontaktu s mimozemskými rasami. Navyše Jack McDevitt použil ako hnací motor svojho príbehu komplikovanú záhadu a jej postupné rozuzľovanie. Nechýba však ani akcia, nebezpečenstvo, láska a smrť.
Pláž nekonečno teda obsahuje všetky ingrediencie atraktívneho románu s filozofujúcim podtónom. Je pravda, že keby chcel autor pitvať náležitosti kontaktu a všetkých súvisiacich tém, mohol by pridať ďalších tristo strán. Našťastie nás ušetril a rozhovory o názoroch a pohnútkach postáv hladko zakomponoval do deja.

McDevitt v románe viackrát naráža na momentálnu spokojnosť ľudskej rasy, ktorá konečne prestala viesť malicherné vojny a našla cestu k dlhovekosti a blahobytu. Túto atmosféru vytvára tak majstrovsky, až si jeho utópiu dokážeme živo predstaviť. Neviem ako vám, ale mne aj takéto aspekty diela príjemne dotvárajú celkový dojem.
Veď jeden z dôvodov, pre ktorý čítame sci-fi, je práve ten, že nás baví hypotetické nazeranie do zaujímavej budúcnosti (v prípade škaredej budúcnosti tomu hovoríme kyberpunk;-), užívanie si výdobytkov techniky, vízií pokroku a luxusu, kde lietajúce autá, holografická telka a umelá inteligencia sú súčasťou bežného života. A smog, chudoba ani choroby neexistujú...

Kim se vždy považovala za ambiciózní. Přesto za celý život nepocítila nutkání podívat se za hranice domovského světa, a to ani tehdy, když se naskytla příležitost.Lidé si stěžovali na to, že jsou dlouhé týdny zavření ve spartánském prostředí, že se jim ze skoků dělá špatně, že mezihvězdné cestování je drahé. A raději se spokojili s imaginárními obrazy, s krásnými miniaturními ohňostroji, které jim technika může přenést do tepla a pohodlí jejich obýváku. Přihoď poleno do krbu a navštiv Betelgeuze.

Podobne ako sa mi páčil životný štýl greenwayčanov budúcnosti, boli mi sympatické aj postavy. A občas mi pili krv, ako to s ľuďmi býva. Leví podiel na ich plastickosti a uveriteľnosti má Jack McDevitt sám. Napísal ich tak prirodzene, vymyslel ich duševné pochody a zmeny tak normálne, až čitateľ ľahko zabudne, že sú to len románové postavy. Môže s nimi súhlasiť, závidieť im sebaistotu a odvahu, aj sa na nich hnevať, keď robia sprostosti a sú nezodpovední.

Pravda, celkom v závere sa Kim správala na môj vkus trochu čudne, ale po dobrom čítaní som jej to musela odpustiť. Čo mi iné zostávalo, keď som už dorazila tých šesťsto strán? :-)

Ozaj, na záver vám úsmev na tvári určite vykúzli tento odkaz:

Vytáhl ze skříně dva skafandry a jeden jí podal. "Obleč si to."
"Proč? Co máš za lubem?"
"Vycucneme ho dveřmi ven."
Nejdřív nechápala, jak to myslí. A pak jí to došlo.
"Vypustíme vzduch."
"Jasně. Jiný způsob neznám."
"Geniální, Solly. To by mě nenapadlo."
Pokrčil rameny. "Viděl jsem to kdysi v jednom starém filmu."

Jack McDevitt: Pláž nekonečno (vyd. Návrat, 2006)


Súvisiace:
moje prvé kontakty s Jackom McDevittom
Martin Buzek: Plastikový svět
Satane, přijmi moji duši, Ježíš je mizera
Najlepšia science-fiction všetkých čias