Čo bolo, to bolo... terazky ste černí baroni!

Čiernych barónov z pera jedného z naplodnejších českých humoristov všeľudovo preslávilo ich filmové spracovanie z roku 1992 - na sklonku tisícročia a úsvite novej éry pre čoskoro bývalé Československo.
Srdcia porevolučných divákov si získali vojak Kefalín stelesnený Ondřejom Vetchým aj Pavel Landovský v roli majora Halušku alias Terazkyho, presláveného okrídlenou vetou "Čo bolo, to bolo. Terazky som majorom." Ako poručík Troník im zdatne sekundoval Miroslav Donutil s plejádou ďalších skvelých hercov v závese.

Avšak v susedných Čechách bolo toto dielo súčasťou zakázanej (o to milovanejšej) popkultúry dávno predtým. Prvé vydanie Čiernych barónov vyšlo v roku 1969, lenže ďalšie už bolo zhabané, dve dekády sa kniha šírila opismi, a na rodnú hrudu sa nie práve "socialistické" príhody večne pripitých pétépákov a ich nadriadených mohli vrátiť až v roku 1990. Odvtedy otvorene a povedzme že aj právom, požívajú status kultového diela o dobách tvrdo presadzovaného "ľudovo-demokratického zriadenia" a povojnových stalinistických ideí.
I keď je to čas dávno minulý a jeho pravého ducha zachytí dnes už len hŕstka pamätníkov, ktorí vymierajú, dokážu aj ďalšie generácie odkaz Čiernych barónov dešifrovať, pochopiť a prijať s úsmevom na tvári aj úľavou v duši, že táto éra je za nami. Neviem ako to je a bude s ďalšími generáciami, ktoré sa narodili v rokoch tak blízkych revolučným zmenám, že atmosféra ČSSR im už nič nehovorí. Možno im postupom času duch tohto druhu kníh a filmov vyšedivie a presype sa cez prsty ako piesok, bez toho, že by zanechal zrnko porozumenia. Ani kolektívne podvedomie či generačná pamäť nevydrží večne.

politruk Troník a nadporučík Hamáček

My ešte cítime veci, ktoré sú v tomto diele sparodované, naši otcovia si dvojročnú vojenskú službu odslúžili, my sme ešte zažili výlety k pamätníkom padlých vojakov, pionierske sľuby, rozprávky o Aurore a svätom báťuškovi Leninovi. Pre mňa už bolo neskoro, aby niečo z toho skutočne preniklo do špiku kostí a zblblo ma, osemdesiate roky už boli pomerne mäkké - rovnako ako o pár rokov v zápale opačného porevolučného nadšenia do mňa už nedokázalo preniknúť kresťanstvo. Nie naozaj, nie dlhodobo. Obe ideológie mali smolu, lebo z prvej som ešte nemala rozum, a pri druhej už ho bolo priveľa.

Po dobovo-osobnej reminiscencii sa vrátim ku knihe. Vďaka všeobecnej známosti minimálne základnej kostry príbehu netreba podrobne rozoberať obsah. Rámec vojenskej služby jednej posádky PTP (Pomocných technických práporov) vypĺňajú epizódy zo života týchto vojakov-nevojakov, ktorí nemali dosť dobré posudky ani správne robotnícke zázemie, aby ich vzali k bojovým jednotkám. Nespoľahliví, málo nadšení pre socializmus, intelektuáli, kňazi, učitelia, herci, kulaci, prípadne fyzicky nespôsobilí nosiť zbraň. Kripli a heretici proti žiarivej budúcnosti so Sovietskym zväzom na večné časy. A nikdy inak.

Nezaslúžia si plnohodnotnú vojenskú službu ani zbrane. Tým pádom si nezaslúžia ani výkvet profesionálneho vojenstva, k pétépákom sa chodí slúžiť za trest. A tak majú za veliteľa napríklad nadporučíka Mazurka, ktorého otĺka manželka, neskôr ho vymení notorik najvyššieho rangu, nadporučík Pernica, žijúci permanentne s opicou, schopný vychľastať čokoľvek tekuté v jeho blízkosti. Politruk Troník je beznádejný idealista, Terazky nevypočítateľný blázon, a hlavný protagonista, vojak Roman Kefalín zase figliar prvého rangu.

"Súdruhovia, toto sa nemalo stať. Terazky sme všici v riti."

Veľký Terazky

Najikonickejšou postavou Čiernych barónov sa pochopiteľne stal major Haluška, prezývaný Veľký Terazky. Odborne a výstižne povedané: V něm Švandrlík vytvořil karikaturu důstojnického typu, který je současně obětí i spolutvůrcem absurdního vojenského systému: pologramotný bývalý dřevorubec léčící si své komplexy méněcennosti v nesmyslných destrukčních činech (devastace zámku v Zelené Hoře, proměněného na kasárna, zničení kašny atd.). (zdroj)
Jednoduchšie napísané charaktery stelesňujúce vzorové gumy (poručík Hamáček) alebo nadšených politických pracovníkov (Troník), jednoducho nemali šancu zatieniť nesmierny tragikomický potenciál majora rozprávajúceho zbastardenou čecho-slovenčinou a riadiaceho sa nepredvídateľnou zvrátenou logikou. I keď všetky vedľajšie postavy - s Jasánkom a Vatom na čele - stoja za prečítanie aj opätovné pozretie filmu, Terazky je jednoducho nezabudnuteľný. Napriek tomu, že v predlohe sa viackrát spomína jeho pleš, neviem si predstaviť lepšieho hereckého zástupcu než bol Pavel Landovský, hoci je vlasatý.
Vynikajúco stvárnil poryvy majorovej duše, oscilujúcej od čudného výkladu socialistických dogiem po svojrázne uplatňovanie či naopak odpúšťanie tvrdej vojenskej disciplíny, a občas paralyzovanej v obavách z prúseru, ktorý by ho predčasne poslal do civilu. Bojí sa ho ako čert kríža, lebo vnútri cíti, že by sa v ňom nedokázal uplatniť... a nikdy by už nebol majorom ;-) Napriek tomu román končí jeho zmierením sa s osudom, nech už bude akýkoľvek...

"Čo bolo, to bolo. Strielať sa preto nebuděm."

Miloslav Švandrlík patrí k najvýraznejším osobnostiam českej humoristickej tvorby. Štyridsať rokov bol mimoriadne plodným autorom poviedok, románov, scenárov i vtipov pre legendárny časopis Dikobraz. Zážitky z mladosti zakomponoval do postavy Romana Kefalína z Čiernych barónov, narážky na neskoršiu spisovateľskú kariéru a autobiografická sebairónia sú jednoznačne čitateľné v detektívnej groteske Vražda mlsného humoristy.Vrelo odporúčam aj zbierku čiernohumorných strašidelných historiek Draculův švagr.
Zlé jazyky vravia, že Miloslav Švandrlík jednak u pétépákov nikdy neslúžil a jednak bola ozajstná služba u Pomocných technických práporov omnoho menej srandovná. Respektíve bola všetko možné, iba nie srandovná. Slúžil však u TP - Technických práporov, ktorých realita bola vraj bola omnoho mäkšia a znesiteľnejšia. Ale prečo vlastne zazlievať autorovi, že si vymýšľa a satirizuje? O tom predsa spisovateľské remeslo je.
Možno by ho práve taký zážitok obral o typickú švandrlíkovskú iskru, správny nadhľad a božský sarkazmus (prípadne o život, čo vraj v PTP vôbec nebolo zriedkavé). Bez nich by Čierni baróni neboli a nestali by sa pre československý komunistický režim tým, čím sú Osudy dobrého vojaka Švejka pre prvú svetovú vojnu.

P.S.: Čiernych barónov si teraz môžete vychutnať aj v podobe audioknihy s prednesom Miroslava Donutila.
A tu je článok s fotečkami, ako si to Mirek Donutil užíval :-)

Miloslav Švandrlík: Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky

Nesmrteľné bonmoty obstaral major Terazky, kopyrajt báj M. Švandrlík ;-)
Foto z filmu: Barrandov.cz





Súvisiace:
Miloslav Švandrlík: Vražda mlsného humoristy