Google+ Riddick's Realm: Čarodejnice z Eastwicku - keď je film lepší ako kniha

28 marca 2011

Čarodejnice z Eastwicku - keď je film lepší ako kniha


Každý z nás má určite zafixovaný aspoň jeden film, ktorého výsledná podoba doslova zbastardila knižnú predlohu. Ak je tá predloha navyše majstrovským dielom, zločin takého rozsahu by si zaslúžil, aby sa zodpovední naveky smažili v pekle (viď Mandolína kapitána Corelliho). Potom nasleduje celá škála adaptácií od smutne zlých až po tie celkom slušné.

A čo keby to bolo naopak? Keby film vzal knižný námet, vydestiloval z neho to podstatné a stvoril zaujímavejšiu verziu než je originál?


Viem, že kritizovať knižné originály vo vzťahu k ich filmovým nástupcom je prinajmenšom nezvyklé. V istom zmysle takmer tabu. Veď väčšina ľudí povie, že kniha je vždy lepšia ako film, a basta. O týchto zákonoch sa nediskutuje. Ale prečo nie? Pravidlá treba podrobovať skúškam :-) Som predsa čitateľka a diváčka, a ako taká môžem slobodne vyjadriť svoj názor.

Hviezdne obsadený americký film Čarodejnice z Eastwicku (1987) som videla prvý raz asi pred dvadsiatimi rokmi. Nahrala som si ho na videokazetu z českej televízie a bola schopná dívať sa naň hoci každý deň. Poznám ho skoro naspamäť.
Knižnú predlohu uznávaného Johna Updika som si vždy túžila prečítať, ale podarilo sa mi ju získať až teraz (v ČR vyšla v roku 1993). Ukázalo sa, že som si ju celý čas príliš idealizovala. Tak ako som sa tešila na originálny príbeh, jeho odlišnosti a očakávanú pridanú hodnotu knihy, tak som napokon zostala sklamaná...

Z celkového pohľadu je medzi Čarodejnicami z Eastwicku ako knihou a filmom mnoho drobných rozdielov, ktoré z nich robia dve autonómne diela. Sú odlišné, majú však spoločné jadro. Nenadarmo je film len "založený na" románe Johna Updika.
Obe mediálne formy si zvolili iný mechanizmus, inú optiku aj idey, na ktorých stavajú. Tie Updikove mi nie sú celkom jasné, v porovnaní s filmom pochopiteľne komunikujú s prijímateľom menej otvorene a menej priamočiaro.

Príbeh/y

Teraz vám prezradím náplň oboch spracovaní, ktoré majú spoločné tak veľa i málo. Predpokladám, že ste videli film, zohnať knihu nie je také jednoduché. Znalosť deja vám určite nezabráni vychutnať si brilantné spracovanie, lebo v obidvoch prípadoch je forma minimálne taká dôležitá ako obsah. Akurát že pokým vo filme je to obrovská pridaná hodnota (herecké výkony, kamera, réžia, atď.), knižnému originálu povyšovanie formy nad obsah skôr uškodilo... Práve toto tvrdenie sa pokúsim obhájiť.

John Updike: Čarodejnice z Eastwicku (orig. 1984, česky 1993)
Alexandra, Sukie a Jane sú tri priateľky bez manželov z prímorského mestečka Eastwick na severovýchode USA, kam sa prisťahuje kontroverzný Darryl Van Horne. Zoznámia sa a vytvoria malý konkubinát. Darryl v každej z nich podporuje tvorivé ambície a poskytuje im priestor na prežívanie a vzájomné zdieľanie ženskej energie. Napríklad Alexandra si svoje magické schopnosti uvedomuje najlepšie, vie ich používať a je z troch žien najmocnejšia. Popri vzdorovitej Jane a hyperaktívnej Sukie pôsobí materinským dojmom, inštinktívne vníma zákonitosti Prírody a jedinou čudne neladiacou črtou je jej večný hysterický strach z rakoviny.
Typické pre tieto dámy sú milenci. Nerozbíjajú rodiny a nevzdávajú sa svojej samostatnosti, no potrebujú vybíjať svoju sexuálnu energiu. Okrem toho aj zvyšok Eastwicku pôsobí ako skrz-naskrz prelezený neverou.
Sukie a Jane skúsia malé kúzlo na manželke Sukiinho šéfa, Felicii, no súhra všetkých okolností vedie až k vražde a samovražde manželov Gabrielových. Do "veselého krúžku" z Lenoxovho sídla spontánne pribudnú ich dospelé osirelé deti, súrodenci Jenny a Chris. Darryl čoskoro prijme nežnú Jenny za asistentku vo svojom laboratóriu, a po nejakej dobe to skončí neohlásenou svadbou.
Tri zrelé čarodejnice sú šokované, ich partnerský kruh sa roztrhne a v zlosti pristúpia k zákernej pomste. Spolu vytvoria mocné kúzlo, kvôli ktorému Jenny doslova zožerie rakovina. Keď ho chcú zrušiť, je už neskoro. Jenny zomiera, Darryl zmizne s Chrisom Gabrielom, a namiesto pôvodného kruhu čarodejníc objavujú prastarú moc nové ženy. Život sa na čas vráti do starých koľají, no tri priateľky nakoniec dospejú k rovnakým krokom - pričarujú si nových partnerov a opustia Eastwick.

Warner Bros.: Čarodejnice z Eastwicku (1987, réžia George Miller, scenár Michael Cristofer)
V ospalom Eastwicku sa toho veľa nedeje. Zdá sa iba, že tri priateľky, Alexandra, Sukie a Jane objavujú v sebe magické schopnosti práve vo chvíli, keď sa aj posledná z nich zbaví manžela (túto súvislosť som si však uvedomila až po čítaní knihy). Kto vie, či si na spoločnom posedení rečami prikúzlia tajomného cudzinca, alebo sa ten zjaví náhodou - najskôr z každého trochu, príde "ako na zavolanie". Volá sa Darryl Van Horne, kúpil Lenoxovu vilu, obostiera ho opar záhadnosti i škandálu a veľmi rýchlo si získa tri osamelé ženy v zrelom veku.
Avšak mestečko je z ich sexuálnych výstrelkov pobúrené. Opozíciu vedie Felicia Aldenová, manželka šéfredaktora eastwického Slova (v knihe Gabrielovci), v ktorom pracuje Sukie. Felicia vidí v Eastwicku diabla, a tak v pamätnej scéne, kde pomätene vykrikuje a zvracia kilá čerešňových kôstok, pričom to druhé má na svedomí mágia kŕmená hnevom žien a vytvorená Darrylom, umiera napokon rukou vlastného manžela, ktorý neunesie psychický tlak. Clydova samovražda sa na rozdiel od knihy nespomína (aspoň nie v českom dabingu).
Tri priateľky sú z vývoja udalostí zdesené, pohádajú sa a kruh sa pretrhne. Darryl sa cíti sám, netoleruje ich potrebu zotavenia zo šoku, v infantilnom vzdore zneužije slabé stránky svojich mileniek a privolá na ne zlé kúzla. Najviac ublíži Sukie, no ženy stále púta zväzok mocnejší než s akýmkoľvek mužom, preto sa opäť spoja, aby zrušili Darrylovo kúzlo a potom ho spoločnými silami porazili. Presne ako predpovedala nebohá Felicia, sú v tom čase už všetky tri tehotné, avšak "diablových synov" porodia a vychovajú bez oteckovho vplyvu. Tvorivá sila poráža ničivú a život víťazí nad smrťou.

Kniha verzus film

Vo filme sú tri hlavné hrdinky nástrojmi i obeťami diabla vteleného do muža, no spája ich spoločná láska a súdržnosť, ktorá sa ukáže byť silnejšia než sexuálne pudy a zlého mága nakoniec odkáže do príslušných medzí.
Alexa, Sukie a Jane sú tak za každých okolností kladné hrdinky, páchajúce zlo na Felicii iba nevedomky. Pôvodcom je Darryl, a keď pochopia, aké sily sa v ňom skrývajú, vzbúria sa. Ich mágia je rýdzo ženská a tvorivá. Takisto svoj vzťah vedome i nevedome považujú za mocnejší, než čokoľvek vytvorené s Darrylom.
Dalo by sa teda povedať, že film je jednoznačne pro-ženský. Točí sa okolo žien, je o ženách a nadržiava silám ženskosti v súboji s mužským elementom.

Ani Darryl však nevystupuje iba v čiernobielej roli zvodcu a Pána lží. V slabej chvíli vyjaví pravdu, že ich skupinový vzťah považuje za obojstranne prospešný, za malý obchod. Niečo za niečo. On svoje tri ženy hýčka a poskytuje im luxus i uspokojenie - na oplátku žiada prejavy lásky a starostlivosti od nich. Veď na tom v zásade nie je nič zlé.
Menej príjemne to končí, keď Darryl nedostane, čo chce. Vtedy sa začína správať ako skutočný zloduch a je ochotný a schopný trestať čiernou mágiou aj milované bytosti. Pre naše hrdinky to znamená, že kedykoľvek nebude spokojný, bude nebezpečný. A ony síce sú zaľúbené a šťastné, ale nie také sprosté, aby sa nechali násilím vydierať. Takto si Darryl sám vykope jamu a spadne do nej. Pretože to, čo svoje kočky naučil, použijú proti nemu ;-)

V knižnej predlohe sú role menej jednoznačné a skôr opačné. Čarodejnice sú hlavným zdrojom sily a okrem niekoľkých nárážok na možný diabolský pôvod Darryla Van Horna neexistuje dôvod myslieť si, že je niečo viac než normálny chlap. Síce sveták, promiskuitný zvodca, podvodník a rozšafný bohém... ale mágia ženského spoločenstva v Eastwicku nepochádza od neho. Je to príroda, vnútorný potenciál a životné okolnosti (opustenie muža/mužom), ktoré vytvárajú predpoklady pre kumuláciu a ovládanie vlastných čarodejných síl. To všetko výhradne pre ženy.
Ako ste videli už v opise deja, v románe je to komplikovanejšie s pohnútkami aj skutkami našich hrdiniek. Viac sa podobajú stredovekým predstavám o podlých babizniach privolávajúcich búrky, choroby a neúrodu. V knihe vystupuje na povrch ich malichernosť, nestálosť, uvedomovanie si vlastnej moci, vedúce až príliš hladko k jej zneužívaniu. Ani potom, čo ich malé kúzlo vedie k tragédii, sa nepoučia, a druhýkrát zvolia ešte silnejšiu čiernu mágiu s priamym úmyslom zabiť sokyňu, ktorá ich zradila.
Sú teda zlé. To, čo väčšina ľudí občas v duchu popraje svojim nepriateľom s jasným vedomím, že myšlienky sa nemôžu premeniť na skutky, ony sú schopné bez súcitu zrealizovať... Je to vedomie moci, ktoré korumpuje.
A predsa Updike zmierňuje ich zlovoľnosť záverom, keď po vyvrcholení temných udalostí prichádza antiklimax, jedna životná epizóda čarodejníc sa uzaviera a po búrke nastáva tíš.

V románe autor vzájomné puto medzi ženami spája s lesbickou láskou a bisexuálnymi sklonmi. Nebolo mi to veľmi po chuti, i keď nie som prudérna a vo filme predsa tiež praktikovali skupinový sex. No tam bol stredobodom záujmu chlap s jeho kolíkom, a ženy medzi sebou spájalo čosi vyššie, vznešenejšie než triviálny sexuálny pud (nech je akokoľvek prírodný).
Šlo o priateľstvo a hlboké porozumenie.
Možno si to autor vyfabuloval sám alebo odvodil od nejakých historických záznamov o čarodejniciach. Napokon, neviem ani koľko ďalšej symboliky - biblickej či pohanskej - dokázal Updike napchať do svojho diela. Na posudzovanie týchto umeleckých hodnôt som malý pán a už vôbec nie historik.
Pritom o čarodejníctve mám nejaké znalosti a napríklad dokážem rozlúštiť náznak, že Darrylove chladné spermie odkazujú na opisy Satana z čias honu na čarodejnice. Ale zastávam názor, že i keď hlbšia znalosť problematiky môže pri čítaní beletrie na danú tému prospieť, každá fikcia by mala byť zrozumiteľná aj pre čitateľa bez faktografických základov.
Tak alebo onak, menej či viac zreteľné poukazovanie na lesbické sklony žien búralo obraz čarodejníc z Eastwicku, aký som si vytvorila z filmu. Možno sa ho príliš kŕčovito držím, lebo filmové postavy som si obľúbila. Čo sa dá robiť... obvykle to býva naopak. V mojom prípade sa strikne dané role "skvelá kniha a pokašlaný film" otočili. Pretože film som si zamilovala so všetkými jeho drobnosťami, uctievala ho dve dekády... a preto som už knihu v pôvodnej podobe nedokázala stráviť(?).

Kde je ten pes zakopaný

Zároveň však tvrdím, že ani obsah ani moja predpojatosť neboli hlavnou príčinou čitateľského konfliktu s Johnom Updikom.
Keby šlo iba o obsah, akceptovala by som knižnú predlohu proste ako knižnú predlohu. Predobraz filmového spracovania, ktoré si z nej vybralo a pretransfomovalo, čo vtedy Hollywood konca 80. rokov žiadal. Alebo ako vraví text distribútora: "film spája prvky bizarnej komédie, hororu a satiry na zatuchnutú morálku typického amerického malomesta, ktorého zdanlivá upravenosť ostro kontrastuje s tým, čo na prvý pohľad nevidieť."

Bol to literárny štýl Johna Updika, ktorý nesplnil moje predstavy o "jednom z najlepších autorov súčasnej Ameriky" (prológ ku knihe). Pozbieral veľa cien, vrátane dvoch Pulitzerov a čestného doktorátu na Harvarde. Napísal ešte viac kníh, len románov bolo 23. Posledný vydaný za jeho života sú Vdovy z Eastwicku, voľné pokračovanie, ktoré si iste prečítam, keď ma prejde rozčarovanie.
Ale tak už to chodí, práve tento typ spisovateľov získava celosvetové uznanie a zatieňuje iných. Jednoduché písanie sa vo všeobecnosti považuje za brak, čím menej zrozumiteľná je forma i posolstvo, tým viac kritici pejú chvály. Nemyslíte? To už zovšeobecňujem a nijako neberiem autorovi zásluhy, božechráň, veď som od neho zatiaľ čítala iba jedinú knihu :-)

Pritom je jasné, že Updike nezískal svoju reputáciu pre nič za nič. Z jeho textu cítiť, že všetky použité metódy sú zámerné, má nad svojím písaním absolútnu kontrolu, je veľmi inteligentný a svoje geniálne spoločenské postrehy dokáže vystihnúť jednoducho i rafinovane.
Preto som spomínala to brilantné spracovanie. John Updike je brilantný vo svojom psychologickom vhľade do ľudských duší i vo vyjadrovaní politicky nekorektných názorov o nesúlade medzi imidžom a morálkou.
No brilantné nemusí vždy znamenať ľahko stráviteľné. Bohužiaľ tie najlepšie výroky sa strácajú v horách nadbytočného balastu. Vybrala som pre vás tri príklady a vidím, že všetky pochádzajú z vnútorného monológu Clydea Gabriela po tom, čo zabil svoju manželku Feliciu. Nebude to asi náhoda, lebo táto časť patrí k najzaujímavejším a bilancovanie ľudského života poskytuje mnoho podnetov na premýšľanie:

"Manželství je, jako byste spolu zamkli dva lidi, aby se učili jednu lekci, a oni ji čtou pořád dokola, až je z jejích slov čiré šílenství."

"Řekli byste, že když spolu muž a žena stráví tolik hodin života, najdou si chvíle, kdy si odpustí. Chyba lávky."

"Mít děti, to je něco, co si myslíme, že máme udělat, protože to udělali i naši rodiče, ale jak je to jednou za námi, zjistíme s jistým rozčarováním, že děti jsou prostě jen další příslušníci lidského rodu."

No dobre, ale...

Od svetlých stránok späť k tým temnejším. Najvýraznejší pocit z Updikovho písania je... únavný.
Áno, jeho štýl je únavný.
Kopí na seba obrovské množstvo konkrétnych podnetov, ktoré neponechávajú žiadny priestor čitateľovej fantázii na jednej strane (ak čítate moje recenzie, viete, že to nemám rada), alebo naopak skĺzavajú k prehnanej lyrike a symbolizmu, ktoré zase poskytujú priveľa variánt výkladu (ani toto mi nesedí).
Pri jednom mantineli detailné opisy všetkého, čo si len dokážete predstaviť: od vlasov, zubov, pier, cez farbu sáčku od čipsov až po subjektívne vnímanie zmien ročných období a recept na špagetovú omáčku - pri druhom mantineli poetické orgie utápajúce obeť vo vodopáde zamotaných metafor.
A tie nekonečné vety ťahajúce sa cez päť riadkov!

Menej je niekedy viac, ale veľa je niekedy priveľa

Najotravnejšou zložkou Updikovho písania je práve tá prebujnelosť, opisné baroko, slovofilná onania s prívlastkami a metaforami... Chvíľami až neznesiteľné hromadenie prirovnaní natoľko subjektívnych, že sa stávajú nezmyselnými.
Jeden za všetky: "...dvouřadý smoking staromódního střihu, černý tupě jak kopt..." - podobných prirovnaní tu nájdete hromadu, najlepšie sedem za sebou v jednej vete. Tupý kopt mi však vyrazil dych, že sa nezmôžem ani na komentár.
Zhmotnená nadbytočnosť, vyumelkovanosť nad únosnú mieru.

Tento chorobný manierizmus John Updike povýšil na formu. Neustále odbiehal od dialógov k opisom vnútorných pochodov, akoby sprostredkoval vnímanie sveta z pohľadu danej postavy spolu s plynutím času v priamom prenose. Čo by nebola taká katastrofa, prinajhoršom to núti čitateľa sa sústrediť v snahe, aby nestratil niť... (alebo naopak pozornosť otupieva).
Na výrazne rušivú sa táto metóda mení v momente, keď je predmetom šialeného množstva opisov aj materiálny svet - tvar, farba a snáď aj genéza misky, do ktorej sa sypú oriešky konkrétnej značky, zariadenie izby, Sukiina sukňa, Janine šaty či Alexina blúzka... a tak ďalej, nemalo to konca-kraja!
Tesne pred záverom najmä hudobne hluchých ľudí ako som ja, čo nerozoznajú notu od hokejky, "poteší" ešte 5 stranový opis Janinej hry na violoncello. Johann Sebastian Bach zakliaty do slov. Doteraz sa z toho spamätávam...

Stručnosťou teda John Updike rozhodne postihnutý nebol, naopak túžil čitateľovi poskytnúť svoju vlastnú predstavu situácie do posledného chlpu. Používanie fantázie je nutné len na dešifrovanie jeho slovnej ekvilibristiky.
Tak.

Dovoľte mi teraz milosrdne uzavrieť túto litániu o sebatýraní. Aj vám sa asi uľaví.

Čarodejnice z Eastwicku isto-iste sú dielo podnetné a inšpiratívne. Čo asi najviac oceňujú návštevníci muzikálu, ktorý podľa neho vznikol ;-p. Ale ja muzikály až na výnimky neznášam a k životu nepotrebujem, takže si ho nechám ujsť. Filmové spracovanie z roku 1987 na čele so skvelou hereckou štvoricou Cher, Susan Sarandon, Michelle Pfeiffer a Jack Nicholson zostane mojou srdcovkou. Či sa niekedy ešte odvážim siahnuť po inom spracovaní tohto diela, je zatiaľ vo hviezdach.

Nech je to ako chce, film mi prirástol k srdcu a kniha nie. Ako je to s vami? Natrafili ste už na dielo, pri ktorom preferujete filmové spracovanie pred knižnou predlohou?






John Updike: Čarodějky z Eastwicku (nakl. Svoboda-Libertas, 1993)




článok ilustrujú fotografie z filmu, nájdené na internete

Súvisiace:

16 komentárov:

  1. podla mna rovnaky pripad bol Tolkienov Pan prstenov. citanie tejto trilogie bolo pre mna sebatyranim. napriek tomu filmove spracovanie je stale moja srdcovka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. jedna pripomienka k opisu. "černý tupě jak kopt" v tomto pripade asi tupě = tupé = pricesok :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. e-e, je to správne. ten oblek bol "tupo čierny ako kopt" ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. v originále:"wearing a tuxedo of an old-fashioned double-breasted cut, its black dull as soot" ...ale predsa sa zdá, že som nevybrala dobrú ukážku... soot síce v slovníku má český význam kopt, ale kopt v češtine znamená niečo uhľovo čierne (neviem čo), ale nie Kopta s veľkým písmenom. ja som tohto kopta považovala za Kopta.
    http://cs.wikipedia.org/wiki/Koptsk%C3%A1_pravoslavn%C3%A1_c%C3%ADrkev

    najlepšie by bolo asi chytiť znova knihu a vybrať iný príklad. lebo sa zamotáme horšie ako pri elfoch z Jonathana Strangea :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. hm, mne sa toto stalo s burlivymi vysinami. ako pubertiacka som videla vtedy nove spracovanie s ralphom fiennesom a juliette binoche. ten film je podla mna... aaaaaach...
    a potom som sa pokusila citat knihu (o ktorej kvalitach nepochybujem, musi byt vyborna), ale vzdala som to po 2 stranach. proste to neslo.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Anorwen, nič si z toho nerob. Vtedy nebol internet a toľko recenzií na čítanie, ale môžem ti povedať, že to je podobný prípad ako tento :-)
    Ja som si v puberte Výšiny strihla ako dobrovoľne-povinné čítanie, lebo som bola v tom čase zbláznená z Jany Eyrovej. Ale Výšiny sa čítali úplne inak a vôbec ma neoslovili a už vôbec neoslnili tak, ako som očakávala podľa ich povesti :-)
    Keď som po rokoch počúvala slovenskú rozhlasovú adaptáciu (inak výbornú), uvedomila som si, že ani ten príbeh vo mne akosi nerozoznieva tie správne struny... a v týchto intenciách súhlasím, že filmové spracovanie s Fiennesom a Binochetovou je tou najlepšou verziou Búrlivých výšin, aká môže byť ;-))))

    OdpovedaťOdstrániť
  7. BTW, že nebol internet a toľko recenzií som myslela tak, že ťa nemal kto varovať :-) Ale aj tak by ťa asi nevaroval, lebo BV patria medzi tie knihy, o ktorých sa nikto neodváži písať negatívne :-D Ak, tak v Googli je taký odkaz možno na 20-tej strane, hehe.
    Ale ty si stejne taká mladučká, že si internet iste zažila skôr ako ja :-) Ku mne sa dostal až v 18-tich. A stejne som prvých pár rôčkov len četovala :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. hm, no jana eyrova zobrala dych aj mne. a poriadne. a vobec to nepovazujem za nejaku babsku sacharinovu literaturu.

    a s tym internetom, ja ked som koncila GJH (akurat v 1998), ani si nepamatam, ze by sme ho boli v skole mali. asi hej, len ja uz som v tom rocniku nemala programko. a doma sme mali net az od mojich 21 rokov :).a zacala som diskutovanim na Pravde o druhej vojne usakova v perzskom zalive (som sa tam do krvi hadala, ze ide len o prachy a nic ine).

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Pre mna bol rovnakym sklamanim "Forest Gump". Film sa mi pacil, a ked som sa dostal ku knihe (kniham, myslim ze to malo dva diely) tak som bol nemilo prekvapeny.
    A este ma napadla "Smrtonosna pasca", ale to sa nerata, lebo kniha bola napisana az po filme a a
    bol to pekny "grc"

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Podľa mňa to dosť závisí na tom, čo človek videl ako prvé, tak ako Anet písala, že záleží na tom, aký preklad si prečítaš prvý. Hlavne keď si človek zamiluje film, ťažko si rovnako obľúbi knihu, ak sa od originálu líši (a kniha sa od originálu líši takmer vždy).

    Čo sa týka pána prsteňov, knihy ma bavili oveľa viac, no filmové spracovanie je pre mňa rovnako majstrovským dielom - ale aj napriek tomu sa do filmu nedá nacpať všetko, a preto uprednostňujem v tomto prípade knihy, ktoré ma očarili asi ešte viac ako film. (zároveň film až príliš na môj vkus vyzdvihol ženské postavy, ktoré v knihe ani zďaleka nemajú toľko miesta, čím podľa mňa tak trochu znásilnil knihu... chápem dôvody prečo, ale nepáčilo sa mi to).

    Čarodejnice z Eastwicku som videla už veľmi, veľmi dávno, a keď si teraz čítam zhrnutie oboch dejov (aj knihy, aj filmu), kniha mi pripadá zaujímavejšia, menej plochá a priamočiara a tak nejak... lepšia. Ale jasné, že spracovanie dokáže dosť veľa vecí pokaziť. A Updikeov štýl mi silno pripomína Chrám Matky Božej v Paríži :) brilantná kniha, ale 10-stranové opisy kachličiek ma dorážali :) no keď sa človek cez to prelúskal, bola to skvelá buchľa, s ktorou len máloktorú by som dnes porovnala. Skôr mám pocit, že kedysi sa tak jednoducho písalo, a ten rozdiel oproti dnešnému modernému písaniu je cítiť.

    Myslím si že to isté platí aj pre Výšiny, ktoré som ako malá čítala, a páčili sa mi, aj keď, v tom čase som ako čitateľ zožuvala skutočne všetko. A hlavne som bola zamilovaná do tvorby Jacka Londona :)

    Ešte jedna vec, zaujímavé by bolo čítať originál - bohvie, čo preklad pokazil a čo nie :) lebo tá veta v originále, ktorú si uviedla, znie oveľa plynulejšie ako preklad.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. moje skúsenosti:
    Forrest Gump - film som si zamilovala okamžite, ale uznajte, že je to vykalkulovaný doják. Čo som zistila hneď ako som si kúpila knihu a zamilovala si ju ešte viac. Je to bláznivá groteska, pri ktorej sa človek nasmeje, ale sú tam aj tie "životné pravdy" - len na rozdiel od filmu nie sú podávané na podnose, ale treba si ich tam nájsť pomedzi smiech. To sa im zdá vzácnejšie.

    LOTR - milujem filmy a knihy sa mi tiež veľmi páčili. Prvé som videla filmy a je to super. Lebo pri čítaní mi k textu výborne zapasoval ten filmový pátos, scény aj postavy. Užívala som si originálny text a pritom predstavovala hercov z filmov. Som maximálne spokojná s oboma spracovaniami.

    Výšiny - tiež som v puberte zožula všeličo možné, ale pri Výšinách som mala vnútorný problém. Myslela som si, že by sa mi to malo páčiť a mala by som tú knihu milovať, ale akosi som zo seba to úprimné nadšenie nevedela vydolovať. Čítalo sa ťažko a nikdy som sa už k Emily Bronteovej nevrátila. Viac mi sedela Charlotte :-)

    Včera som napr. premýšľala nad takým Alexandre Dumasom. Prečo sa rojí toľko treťotriednej young adult fantasy a sci-fi, ale túto klasiku deckám neponúknu? Lebo by to zarobilo menej prachov? Škoda, bol skvelý a ideálny čas na čítanie jeho dobrodružných a historických románov je práve puberta. Kto to zmešká, prišiel o veľa.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Jasne - Dumas... mali sme ho doma plnu knižnicu. Najviac sa mi pacil Balsamo - asi preto, ze nebol taky otrepany :)
    Dnesna doba je rychla a na buchľe už deti nemaju cas... popri nete, telke, filmoch a hromade ineho. Relativita vyhnala rýchlost plynutia času až na hranice nami zvladnutelnych moznosti..aspon mne sa zda. Len skutocnost, ze aj telka je prilis pomala ma zenie ku knihe...lebo citat mozem vlastnym, nikym nediktovanym tempom.

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Keď hovoríme o tej "starej" scifi a fantasy, veľmi sa mi páčil Jules Verne ako malej :) jeho svet bol vždy tak krásne neskutočný a plný fantázie :)

    Meave má pravdu, dnes ide všetko strašne, strašne rýchlo. A televízie mám už tiež dosť - okrem Spectra a Discovery sa pomaly na nič nedá pozerať. Takže... nie, radšej knihu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Anet, tak ja neviem, ale mne slovník pri slove "soot" ukázal obyčajné "sadze" :D Ty budeš mať doma nejakú prešpekulovanejšiu verziu :))) ale inak sa mi to celé dobre čítalo... už len podľa opisu Updikovho štýlu mi je jasné, že to nebude nič pre mňa. A súhlasím s prvým príspevkom od Rastislava: ja som asi "nedorástla" do Tolkienovho štýlu, ktorý je pre mňa zbytočne rozvláčny, kronikársky, majestátny a mohutný, no skrátka nudný "k zešílení" :D filmy, rozšírenú verziu, mám bezvýhradne rada, a istého času mi išli v slučke popri práci:))))

    OdpovedaťOdstrániť
  15. a ešte... (prepáč, že ti to tu zamorujem príspevkami), sa mi tak zdá, že možno ten prekladateľ mal nejaký duševný problém... pretože to "dull" má celkom dosť významov, okrem "tupý" ešte "nudný, kalný, ťažkopádny pochmúrny, jednotvárny, nevýrazný, matný" - v súvislosti s látkou smokingu by to mohlo byť čokoľvek z tohto, čo by zrejme lepšie vystihovalo jeho vlastnosti...ale prekladateľovi sa asi viac páčilo to "tupě černé". no a "kopt" - kopt, -u muž. r. odb. zastar. znečistený uhlík, sadza :D ale zároveň je to aj slovo pre tvojho Kopta :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  16. OOK, kľudne zamoruj, ďakujem aj za ten posledný, je to zaujímavý postreh :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).