Ľubo Dobrovoda: Ja velkáč

"V tomdle státě se krade vždycky, proč by se s tím mělo přestat akorát na Vánoce?" (Ja velkáč, s. 9)





Vody pomerne konzervatívnej slovenskej tvorby rozvíril v roku 2005 veselý, nevážny a po všetkých stránkach nonkonformný román Ľuba Dobrovodu Ja malkáč, svojsky spomínajúci na obdobie hlbokého socíku v šesťdesiatych rokoch, očami malého Ľubka od batoľaťa po jasličkára, so slovenským tatkom a českou mamou...
Nedávno Malkáča nasledoval Ja velkáč a fanúšikov si už hľadať nemusel. Po zážitku s Malkáčom som síce nepátrala, či bude nejaké pokračovanie, ale keď sa zjavilo, vedela som, že si ho chcem prečítať.

Malkáč sa mi dostal do ruky náhodou. Požičala si ho z knižnice mamina, prvá ho však zdrapla sestra a onedlho mi už odkazovala "to si prečítaj, zasmeješ sa!" Pravdu mala, už pozná môj vkus. Nevyhýbam sa ani drsnejšiemu humoru, keď je správne namixovaný a neprekračuje hranice nevkusu, splní svoju úlohu - pobaví, rozosmeje, odpúta od každodenných starostí i dá priestor na zamyslenie...
A presne taký je Dobrovoda. Za jeho brutálnou srandou je totiž veľa pravdy o nás, Slovákoch i ľuďoch všeobecne.

Ako som už spomenula, príhody pochádzajú od Ľubka, obdarovaného zmiešaným manželstvom rodičov, podrezaným jazykom starej mamy z otcovej strany, pestrou zmesou ďalších príbuzných a životom na obyčajnom sídlisku.
V pokračovaní smutno-veselých príhod je už z malého Ľubka ozajstný velkáč, akým vždy chcel byť. Spoločný život s rodičmi a babkou v bratislavskom paneláku vymení za ešte skromnejšiu, no rovnako živelnú existenciu s rozvedenou mamou v Čechách. Nikde síce nespomína konkrétny vek a ani kapitoly nie sú radené chronologicky, no už len zriedkavé spomienky na škôlku nahradzujú kamaráti zo školy aj prvé, vlastné chlapčenské lapajstvá a v závere knižky divoké pubertálne výčiny.
Jasným znakom posunu je aj vyspelejšie vnímanie staršieho dieťaťa, ktoré prestáva svoje okolie len popisovať a akceptovať, ale začína chápať, posudzovať, učiť sa nové veci... aj búriť.

Ja by som tiež chcel byť veľký a hovoriť Nalejeme do hlavy, lenže nesmiem. Raz som v škôlke povedal pani kuchárke ujojankovým krčmovým hlasom Dajte mi kakao, matko, nech néčo v tej gebule máme, a samozrejme sa hneď žalovalo, aký som chuligán. Ako je možné, že ujo Janko takto hovorí furt a chuligán neni? Keď som sa na to spýtal starej mamy, zasmiala sa a povedala Až budeš na ministerstve jako Jano, móžeš vyprávat hovadziny, aké chceš a šeci ti ešte zatléskajú.

(s. 171)

Nevyčerpateľnou studnicou humoru je aj v pokračovaní Ľubkov teatrálne cholerický tatko, mamine tvrdé slovné strely aj kontrovanie babičiek. Počas "bratislavského obdobia" sa rodičia skoro stále hádajú, svokra neznáša nevestu a dáva jej to patrične vyžrať, nevesta páli naspäť, manžel hromží na celý svet a panoptikum lúzrov šťavnato dopĺňajú opileckí strýkovia, blázniví susedia a podobní okoloidúci zúfalci.

Raz dokonca jedna pani povedala Toto je svätý človek. To je, povedala mama, jako všichni ty pitomí svatý. Až tady třista let nebude, taky na něj budem s láskou vzpomínat...

(s. 72)

Po rozvode a sťahovaní k maminej rodine do Čiech sa situácia mení len v tom, že rodičia na seba nadávajú už len na diaľku, cynické poznámky si tatko vysluhuje od novej manželky a podľa Ľuba sú všetci Česi naštvaní. Mama sa cíti slobodná a keď vidí, ako muži peskujú svoje ženy, spokojne si skonštatuje: Eštěže nemám doma žádnýho moudrýho kreténa. (s. 151)

A vôbec, u Ľuba Dobrovodu kvitne nenávisť, urážky, opilstvo, rasizmus, xenofóbia aj vulgárne nadávky. Ako v takej ozajstnej, krásnej, česko-slovenskej talianskej famílii, bez pozlátka a pretvárky. Ani Zdeněk Troška by to nezrežíroval lepšie.
Kto sa netvári ako tuhý konzervatívec, neupadá do mdlôb, keď počuje slovo kurva a hlavne nemá ilúzie o sladkom živote rodín ako z reklamných fotografií, ten si to užije, prechechce, prežuje, premyslí a poriadne po československy sa tučne zabaví.

Dobrovodov štýl písania je rýchly, jednoduchý a taký... prúdový. Chŕli prúd viet, myšlienok, spomienok, ktoré sa navzájom spájajú, prelínajú, nadväzujú... Často v strede vety preskočí z témy na tému, vloží iný zážitok ktorý si pripomenul, aby sa potom bez nejakého predelu vrátil k tomu prvému. Takto ešte zvýrazňuje autenticitu detského rozprávača, ktorý viac naháňa vlastné myšlienky rojace sa v hlave, než by sa ich snažil dospelácky učesať a zoradiť.

Knihu dopĺňa Úvod antidiskriminačný, jedna rozprávka s otvoreným koncom, jedna recesistická recenzia a poviedka Potichu som EURO PÁN, ktorú autor písal pre medzinárodný PEN klub a podobne ako jeho knihy asi nebude každému pochuti, ale takisto nastavuje zrkadlo šírkam slovenskej povahy vzdialeným od prezentovaného ideálu.

O Ľubovi Dobrovodovi ako spisovateľovi a človeku nebudem písať, lebo to najlepšie hovorí on sám... vo veľmi dobrom rozhovore pre Pravdu a v diskusii na Bleskovkách. Diskusiu poňal ako ľahkú zábavnú hru s čitateľmi a svoj zmysel pre humor nezaprie, ale v rozhovore naopak priamo, bez akýchkoľvek kľučiek odpovedá na vážne otázky a dokonca toho povie nahlas oveľa viac, než by sa podľa noriem pokryteckej spoločnosti patrilo. Vypovedá tak o svojom pohľade na svet lepšie ako by to urobil hocijaký autorský medailónik. Vychutnajte si to.

Ľubo Dobrovoda: Ja malkáč + Ja velkáč (vyd. Ďateľ)
- odporúčam kúpiť každému Slovákovi so zmyslom pre humor a sebakritiku,
takisto úžasná je aj audiokniha Ja malkáč, načítaná autorom

Pôvodne uverejnené na blogu sme.

Súvisiace:

Jakub Vandrovec, geriatrický exorcista
Miloslav Švandrlík: Černí baroni
Príručka pre profesionálnych vrahov