Čarovný svet Henryho Kuttnera

K Henrymu Kuttnerovi som sa dostala tak, že som na stránkach vydavateľstva Laser-books v edícii Mistrovská díla science-fiction uvidela knihu Roboti nemají ocas a zaujalo ma, že autor je vraj šikovný humorista. Predtým, než si knihu kúpim, podarilo sa mi zohnať na prečítanie iné jeho dielo, Čarovný svět Henry Kuttnera, obsahujúci výber poviedok z rokov 1941-1952.

Už teraz vám môžem prezradiť, že to určite nebol môj posledný Kuttner.



Henry Kuttner píše vážnym tónom, ale vie byť vtipný. Prostredníctvom irónie a satiry nastavuje zrkadlo rôznym spoločenským konvenciám, či presnejšie tradičnému zmýšľaniu poznamenanému výchovou, sociálnym či vrodeným konzervativizmom, ale napr. aj genetikou či jednoducho antropológiou.
Pri čítaní mi vôbec neprekážalo, že diela sú staršieho dáta, naopak obrazy Ameriky spred sedemdesiatich rokov pôsobili príjemne sentimentálne. Pritom myšlienkový obsah textov nepovažujem za zastaraný, skôr verím, že v čase svojho vzniku muselo ísť o veľmi svieže a nanajvýš originálne nápady. Neviem čo by povedali sčítanejší scifisti, ale mne sa také zdajú aj dnes.

Kuttner mi pripomína Roberta Sheckleyho. Myslím, že Sheckley tak často nepoužíval vedecké a psychologické motívy a viac humoru ťažil z prostoty človeka. Kuttnerovi hrdinovia sú často akademici či vedci, profesionálne deformovaní vlastnou odbornosťou, vzdelanosťou či jednoducho dospelosťou (=starobou mozgu).

Hlavnými hrdinami hneď niekoľkých poviedok sú deti. Detský spôsob myslenia je autorom opakovane označovaný za geniálny, intuitívne správny a dokonca na viacerých úrovniach dokonalejší ako myslenie dospelých. Ktorých mozog je podľa Kuttnera v mnohých ohľadoch obmedzený a vlastne degenerovaný vplyvom naočkovaných vzorcov správania a vedomostí. Deti stavia na piedestál malých bohov, ktorých nikto okrem rovesníkov už nedokáže pochopiť. Niekedy z toho vznikajú situácie tragikomické (Až se ucho utrhne), inokedy skôr dramatické (Krysařův syn, Absolon), prípadne mrazivo hororové (Byl to démon).

Najznámejšími kúskami od Kuttnera sa stali poviedky Twonka a Chrudošiví jsou borolové. Prvá vtipným spôsobom prerozpráva šokujúce stretnutie vysokoškolského profesora s technikou budúcnosti (a bola v roku 1953 sfilmovaná), v druhej ide presne podľa schémy, ktorú som opísala vyššie, o stretnutie dvoch malých detí tiež s technikou z budúcnosti, tentokrát s neobyčajnými hračkami, ktoré rozvíjajú ich schopnosti až za hranice pochopiteľného.

Pri väčšine poviedok budete premýšľať a zároveň sa zabávať. Niektoré z nich majú okrem vážneho tónu aj vážny obsah, no vyslovene komediálne fungujú predovšetkým Tak nashledanou, Egostroj a Nebo...
Tak nashledanou je jedna z poviedok patriacich k cyklu o Hogbenoch. Mierne chaotické a veselo absurdné skazky dlhovekej rodinky mutantov, ktorá prirodzene vlastní a používa vedomosti a schopnosti nedostupné jej okoliu, pôsobia v obklopení intelektuálneho humoru ako situačná komédia. Egostroj je vtipnou paródiou na Hollywood štyridsiatych rokov a v Nebo... navštívi dvoch rozhádzaných Mexičanov jeden tvrdohlavý mimozemský mierotvorca.

Asi najviac zo všetkých ma pobavila poviedka Železný standard, o kozmonautoch plniacich akúsi diplomatickú misiu na Venuši, kde však narazia na spoločnosť natoľko konzervatívnu, až je doslova zakonzervovaná. Skupine pozemšťanov tak čoskoro hrozí smrť hladom, keďže im Venušania nedávajú žiadnu šancu na zapojenie sa do chodu ekonomiky. Nemajú si za čo kúpiť jedlo a nemajú ako zarobiť peniaze. Zábavné bolo nielen sledovať opisy absurdnej byrokracie a totálne kontrolovaného usporiadania, ale aj zavádzania metódy, ktorú si chlapi vymyslia, aby konečne svojim alibistickým mučiteľom vytreli kocúra :-)

Henry Kuttner (1915-1958) si počas krátkeho života veľa slávy neužil, no dnes je považovaný za výnimočného a originálneho autora, ktorého tvorba ovplyvnila napr. Raya Bradburyho, Marion Zimmer Bradleyovú či Philipa K. Dicka. Richard Matheson mu venoval svoj najslávnejší román I am legend.
Do Kuttnerovho života veľmi konkrétne zasiahol jeho literárny vzor, H.P. Lovecraft, keď mu navrhol spoluprácu s mladou autorkou Catherine Lucille Mooreovou a napomohol tak vzniku zaujímavého vzťahu. V roku 1940 sa dvaja autori vzali a mali veľmi plodné spisovateľské obdobie, kedy spolu napísali vyše 40 poviedok (Martin Šust uvádza 180 spoločných diel). Boli vraj natoľko zladení, že po dopísaní poviedok si často nevedeli spomenúť, kto napísal ktorú časť.
Štyridsiate roky 20. storočia sú Kuttnerovou najslávnejšou érou, ktorá priala vzniku mnohých kratších prác, medzi nimi slávnej poviedke Twonka a ešte slávnejšej Chrudošiví jsou borolové (obe v zbierke), ale aj sériám o Hogbenoch či večne opitom vynálezcovi Gallowayovi Gallegherovi. Vo veku nedožitých 43 rokov náhle zomrel na infarkt.
(spracované na základe biografickej poznámky v knihe, wikipedie a Legie)

Vyzerá to tak, že knihu Roboti nemají ocas si nakoniec kúpim a s radosťou prečítam. Ešte predtým však mám k dispozícii ďalšiu. V tombole na Fénixcone sa mi podarilo vyhrať zbierku poviedok nadväzujúcu na Čarovný svět, s názvom Past v čase. Pár dní po tom, čo som prečítala túto. To mám ale šťastie! :-)

Henry Kuttner: Čarovný svět Henry Kuttnera (Albatros, edícia Karavana, 2001)





Súvisiace:
Robert Sheckley: Bláznivý vesmír
Robert Sheckley: Nesmrtelnost, spol. s r.o.
Robert A. Heinlein: Cizinec v cizí zemi
Šílení rytíři - antológia humoristických poviedok