Google+ Riddick's Realm: Finálové poviedky Ceny Fantázie 2018

19 októbra 2018

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2018



Tento rok som sa (zase?) trochu pozabudla, takže zverejňujem svoj článok o finálových poviedkach Ceny Fantázie na poslednú chvíľu pred koncom hlasovania.

Ako matka už nemám ani čas venovať sa celé hodiny jeho písaniu, opravám a redakcii. Snažila som sa všetky poznámky napísať hneď počas čítania a po ňom. Na tú zvyšnú omáčku sa už čas proste našiel :-)





Ján Babarík: Statočný chlapík


Bezprostredné dojmy: ej, dobré to bolo. Čakala som síce iný záver - že mladý policajt odíde domov a pred šéfom to uzavrie ako náhodu alebo nevyriešiteľný prípad, ale ani autorov záver nie je zlý.
Samotný námet ani dej nepovažujem za nič svetoborné, ale sama rada vravím, že originalita sa preceňuje, takže toto mi rozhodne vrásky nerobí. Spracovanie je to, na čom záleží. A myslím, že Ján Babarík sa ho chopil zodpovedne. Predostrel navýsosť príjemnú jednohubku kombinujúcu horor a sci-fi. Palec hore, uvidíme, čo nás čaká ďalej.

Nedá mi nevypichnúť detaily, na ktoré mám "nos". Ani nechcem, a všimnem si ich. Nie sú podstatné, je to len niečo ako filmové chyby, keď sa zo scény na scénu zmení hercov účes:

Hatalová namáhavo vstala, pár momentov na to jej Pupala pokynie, aby nevstávala. Smola, že to nezachytil žiadny beta čitateľ.
Okolo drevenice je vysoká tráva, zistia, že je to žihľava, potom prídu k drevenici a zložia ruksaky - do trávy ;-) Kočka sa do nej zvalí. Ajaj, to by ju riadne rozpálilo. Pritom stačilo vymazať zmienku o žihľave, a hneď by Riddick nemala do čoho zadrapovať.


Tomáš Hrábek: Peklo na tanieri


Bezprostredné dojmy: šialene mi lezie na nervy, čo všetko a koľkokrát sa tam hýbe "zo strany na stranu" a "do strán". Okrem toho, že ma štve, ako už neexistuje bok, ale iba strana (rovnako ako už neexistuje míňanie, iba utrácanie a bystrý, iba chytrý), vyzerá to tak, že sa autor do tohto výrazu zamiloval. Síce sa aj boku ušiel jeden výskyt, ale len preto, že "na strane postele" snáď nikto nepoužíva.

V tejto poviedke som viackrát chytila tik v oku z logických dôvodov:
"Poslali sme ďalšie sondy." Hmm, v jednej chvíli sa hrdinovia bavia o tom, kde boli, keď prišiel objav mimozemského života. On bol u nejakej ženy, čiže bol dospelý, teraz nie je oveľa starší. Nemohlo ubehnúť veľa rokov, skôr len pár... Koľko asi trvá, kým doletí jedna sonda na Enceladus? A než sa tá sonda pripraví? Lebo neviem o tom, že by NASA alebo ESA mali plné sklady sond čakajúcich len na svoju príležitosť... "Odobrali sme vzorky." Takže aj fyzická cesta späť. Vedecký výskum? Koľko rokov? Zverejnenie najcitlivejších výsledkov (ako je DNA)? Drobnosť, ale vždy sa nájde hnidopich, ktorý si to všimne ;-)

Do tejto kategórie chýb radím aj nepochopiteľnú hlúposť v podobe krájania mäsa priamo v unikátnom a pravdepodobne aj nevyčísliteľne drahom prístroji! Postavy sa opierajú o nôž z celej sily a všade strieka šťava. Kto by bol taký idiot, aby to robil hoci na domácej 3D tlačiarni, a nieto ešte na jedinej tlačiarni tkanív, ktorá mu ani nepatrí?!
Rýpem? Jasné, ale pre mňa sú to dôležité veci, ktoré sa vždy prízvukujú v poučkách o písaní nielen sci-fi. Dajte si pozor na logiku, vedecké nezmysly a hlúpe správanie postáv. Tu je to všetko.

Martin Petro: Perpetuum immobile


Bezprostredné dojmy: výborné, prvá poviedka, ktorá ma od začiatku bavila a rýchlo pohltila. Trochu poetiky na úvod a už sa rozbieha sci-fi línia. Všetko ide hladko, text nenudí ani nezadrháva, čitateľ dychtí po posúvaní deja. Cestovanie v čase je jedna z mojich najobľúbenejších tém, a na takomto malom priestore ju autor zvládol bravúrne. Aj so záverečným zvratom (tak sa mi žiadalo napísať twistom, ale vyznela by som ako trápny pozér ;-).

Ani tu som však nebola ukrátená o malé gramatické facky:
"Čím dlhšie sa naňho díval, tým viac mu pripomínal vstupnú bránu. Je to portál, do čerta! Ale kam? Kam sa cez neho dá dostať?"
NAŇ a CEZEŇ, krucifix! Pijete mi s tým krv. To vám nikomu nie je čudné, označovať veci rovnako ako ľudí?
Za druhé, kocúr sa bojí vody, ale odkedy sa to volá paranoja?! Pre istotu ešte raz označený za paranoidného z rovnakého dôvodu. Ako to prešlo cez beta čitateľov? Tá prvá chyba nepoviem, to dnes mrdajú aj v médiách, pardon my french... ale tá paranoja je úplne mimo. U nás sa tomu kedysi hovorilo, že si niekto mýli pojem s průjmom.

Simona Sádecká: Škára


Bezprostredné dojmy: dobrý horor. Jednoduchý, ale možno o to lepší. Vtiahol ma, upútal a mrazil. Hoci ja s tmou v bytoch nemám najmenší problém, lebo doma sa cítim bezpečne, a na duchov neverím, opisy boli také sugestívne, že som si tú hrôzu ľahko predstavila. Na favorita č. 1 to Škára nevytiahne, ale zaslúži si uznanie.

Pre útlocitných čitateľov môže mať táto poviedka aj hlbší filozofický rozmer, niečo v zmysle, že temnota útočí na ľudí, ktorí ju nosia vo svojom vnútri. Na takéto morálne ponaučenia som ja už stará, ale nazvime to bonusový presah.

Buzerantská vložka gramatického nácka:
Nepáči sa mi použitie "v porovnaní s tým, voči čomu stál teraz". Má tam byť proti, odporúčam autorke konzultovať slovník.
Opakovanie slov príliš blízko seba, najmä v úvode poviedky, potom sa to zlepšilo.
Štylistický kotrmelec "vyzerala tak strašne odlišne od toho, ako počas dňa." Au!
Hodinky najprv ukazujú 7:40 a potom "stále" 7:38.
Susedke najprv chýba pár zubov a potom je bezzubá. Nie je to kvôli pointe, lebo sa to deje počas krátkeho dialógu a hrdina si to nevšíma.

Jana Tabačková: V tuneli


Bezprostredné dojmy: hmm, úvod sa rozbiehal akosi kostrbato, ale potom poviedka nabrala plynulé tempo. Námet bol fajn, všetky tie zvraty a obrazy boli tak trochu až gaimanovské. Autorka stupňuje napätie, dej sa hýbe ako na húsenkovej dráhe, raz to vyzerá na happyend, potom nie, potom zase áno... je to posledná poviedka, a ja si to musím nechať chvíľu rozležať.

Okienko chronického pindača:
Myslím, že Helena a Michal bývajú v byte, ale bytové kúpeľne nemajú okná.
Keď sa Helena začala báť tunela, bola malé dieťa, teraz je dospelá. Čo bolo medzi tým? To kvôli nej rodičia chodili autobusom s prestupom?



Tak si to poďme zosumírovať. Tri horory, vlastne samé ducháriny, dvakrát cestovanie v čase, jeden gastropunk (toto slovo tuším padlo na vyhlasovaní finalistov v Martinuse, ale nedávala som príliš pozor),... a žiadna fantasy, hmm.
Spoločným znakom všetkých poviedok bol pre mňa ťažko definovateľný pocit déjà vu (obvykle to píšem normálne, ale teraz som si vygúglila správnu diakritiku), akoby som už predtým narazila na podobné námety, scény, deje... Dva z nich sa mi podarilo identifikovať (Žítkovské bohyně a Grilbar Galaxie), ale tých pocitov som sa pri žiadnom príbehu nezbavila.
No ako som spomenula už pri prvom finalistovi, nemám s tým najmenší problém.

Moje súkromné poradie:
1. Perpetuum immobile
2. Ehm..
3. Eee...
4. Mno...
5. Peklo na tanieri

Zvyšné tri poviedky by som nezaradené hodila do jedného vreca medzi to. Nie v zlom, bez urážky, a tak vôbec.
Ale jednoducho ich nedokážem zoradiť. Každá bola dobrá, v niečom sa mi páčila, a v niečom sa podobali. Trochu sa mi zlievajú.
Sú to všetko horory, čo je asi vo finále výnimočné, myslím, že tri z piatich takto ešte neboli. Sociológ by mohol rozmýšľať, či to môže mať súvislosť s náladou spoločnosti alebo porotcov.

Statočný chlapík a V tuneli mali v sebe veľmi dojímavé momenty a úspešne zo mňa podojili emócie, misia splnená. Škára mrazila asi najviac, prekvapuje ma, že nie je vo finále Ceny Béla. Ale možno to znamená iba toľko, že iné sú tam ešte strašidelnejšie. Len to Peklo na tanieri si ku mne nie a nie nájsť cestu...

Zdá sa mi, že toho roku som to mala veľmi ľahké. Netrápili ma dilemy, či uprednostniť komédiu alebo drámu, bohapustú zábavu alebo intelektuálne vzrušenie.
Darko Krivič s jeho melancholickým susedom Domagojom si ma získali raz a navždy. Akoby niekto ešte raz nakrútil Šulíkovu Záhradu, ale scenár by napísal Kusturica a režíroval by to Spielberg.
Po nej už bolo rozhodnuté. Aj nasledujúce poviedky obsahovali silné obrazy, no nedokázali vytlačiť Perpetuum immobile.

Dúfam, že ste si poviedky vychutnali, poteším sa vašim komentárom, a potom už budeme len čakať na vyhlásenie víťazov na novembrovej Bibliotéke. Plánujem sa zúčastniť, ako každý rok.
Dovidenia :-)

A ak ste ešte nie, tak HLASUJTE.



Obrázky sochy od Andreja Csillaga som upravila v aplikácii Vinci.

Súviace:
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2007 (SMEblog)
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2008 (SMEblog)
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2009
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2010
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2011
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2012
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2013
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2014
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2015
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2017
alebo rubrika Cena Fantázie, tam je aj to ostatné :-)






4 komentáre:

  1. Velmi dobre a vo vacsine vystihujes moj nazor.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. :D hey, Rid, ja som tá beta a dík za tvoje postrehy, pozriem sa na to ešte a do zborníka to opravíme... ale nabudúce by si tou betou mala byť TY! si proste úplne najvrchnejšia grammar nazi generálka, akú poznám!

    mne sa naopak Peklo na tanieri páčilo najviac, aj som zaň hlasovala, pretože presne tá preceňovaná originalita, ktorú spomínaš, sa podľa mňa nachodila práve tu zo všetkých príbehov najviac. "Spracovanie je to, na čom záleží." iste, ale dnes už dokáže štylizovať kde-kto, vidno to na všetkých poviedkach, čo sa dostali do zborníka, dá sa povedať, že sú ozaj ozaj zručne napísané. a preto osobne hodnotím poviedky s originálnym neokukaným príbehom, ktorý mi nepripomína tisíc ďalších už videných či čítaných, podstatne vyššie než tie, čo sú síce veľmi pekne napísané, ale s vyvarenou zápletkou nasýtenou esenciou vlastnej osoby a slabou nápaditosťou. tvrdím hlavne to, že štylistická zručnosť je (tento rok) na oveľa vyššej úrovni než originalita - správne by mali byť vyvážené.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vďaka za zhrnutie :)

    ---

    CF nesledujem, ani nehlasujem, ale zo zvedavosti som si prečítala aspoň tú podľa teba naj poviedku (Perpetuum immobile).

    Nápad klasika, ale vo vinárskom spracovaní som ho ešte nečítala :) Ale asi by som sa necítila ochudobnená, keby som si ju nikdy neprečítala.

    Text ma rušil, aj keď sa autor jazykovo i štylisticky snažil a asi to nie je jeho prvá próza. Slušného korektora-štylistu aj do amatérskych poviedok!

    Keď je hlavná postava fyzik, ale autor nie je, vidno to. Odborný konzultant/recenzent aj do amatérskych poviedok!*

    Sama pre seba si odhadujem, že poviedka je v redakčnom procese tak na 79-86 %. Nie zlé, ale nie hotové.


    * Pokiaľ teda nepíšeme nonsensovú SF, kurníček šopička. Bežnému čitateľovi takéto veci možno neprekážajú, ale mne áno, keďže k fyzike mám dosť blízko.

    Aj Juraj Búry (JB) v ktoromsi svojom porotcovskom videu komentoval jednu tohtoročnú súťažnú poviedku, ktorá sa zaoberala (Einsteinovou) relativitou, pričom polemizoval s autorom, že podľa neho je relativita niečo iné než ako ju autor poňal v poviedke. Lenže JB použil ako argument pre "svoju" relativitu Heisenbergov princíp neurčitosti, ktorý nie je relativita, ale súčasť kvantovej mechaniky.

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).