Finálové poviedky Ceny Fantázie 2011

Po roku je Cena Fantázie späť a s ňou päť finálových poviedok. Od 26. septembra vychádzali na portáli Kultúra Sme, kde sme si ich mohli všetci prečítať, aby sme sa mohli rozhodnúť, ktorej vyvolenej udelíme svoj vzácny hlas.


Tento rok ma musíte ospravedlniť, ak budem pri hodnoteniach mierne "mimo" alebo budem príliš kritická. V čase vychádzania finálových poviedok ma trápili (a stále trápia) problémy so zubami, ktoré negatívne ovplyvňovali moju celkovú náladu a tým aj úsudok. (Uvádzam to hlavne ako výhovorku, lebo mi je jasné, že za Števka ma zase niektorí roznesú v tesákoch. Aby ste vedeli, že s tým rátam ;-)
Odkazy na jednotlivé poviedky nájdete v ich názvoch.

Ivan Čipkár: Mesto na konci času

Filozofujúce sci-fi, ktoré obsahuje pomerne hlboké myšlienky, ale... akosi mi nezabrnkalo na tú správnu strunku. Neviem, kde sa stala chyba. Možno je to môj starý problém - nevyhovuje mi priveľa alegórií navrstvených v jednu veľkú. Mám radšej obyčajné príbehy, ktoré tie hlboké myšlienky o ľudstve či božstve skrývajú kdesi v pozadí obyčajných vecí a dejov, a zároveň sú napísané jednoduchým jazykom a odhaliť tie idey nie je zase také zložité. Netreba sa prehrýzať cez tonu náznakov a mnohocestne vysvetliteľných imaginácií. Ivan Čipkár mi pripomenul minuloročnú Gabrielu Habdákovú.
No chápem aj to, že často sú to príbehy presne podobného typu ako je Mesto na konci času, ktoré si vyslúžia ovácie za posolstvo, pointu a obsah. Ja však nedokážem dekódovať ich plnú hĺbku, preto niekedy podlieham subjektívnemu dojmu, že ju vlastne nemajú. Nie pre mňa, lebo zapadnem do zaprášenej škatule čitateľov, ktorí celkom nepochopili alebo aspoň majú ten nepríjemný pocit, že nepochopili. Dívam sa na jednostranne transparentné sklo a vidím iba zrkadlo. Možno je za ním niečo úžasné, ale zostáva mi to skryté. Nemám správne heslo, nedostala som oprávnenie. Možno tú úžasnosť aj vidím, len sa mi nezdá taká neuveriteľne úžasná a tak akosi ma prestáva zaujímať... Neviem. Ponechávam súdy na múdrejších, ktorí "to" tam nájdu, docenia. Ja myšlienku tejto poviedky doceniť neviem.
Okrem toho sa mi nepáčil film Casablanca ;-)
Ale ako napísal Ash na Facebooku "tá matrixová atmosféra má niečo do seba".

Jozef Frajkor ml.: Príhody a dobrodružstvá Karla Fischera a otca Wilhelma: Veselica pod pašovou šabľou

Podľa úvodu k poviedke, ale aj celého textu po jeho prečítaní tu máme očividne do činenia s príbehom, ktorý je alebo má byť súčasťou väčšieho celku. Epizódkou, ktorá má navnadiť na zvyšok (tipujem, že Jozef Frajkor ho má rozpísaný a toto bola ochutnávka). Bohužiaľ, tematika alternatívnej budúcnosti miešajúcej historický feeling s post-apokalyptickými motívmi ma nezaujala.
Ponúka sa otázka, či je to iba môj subjektívny problém, alebo je na vine autor, ktorý ma nedokázal do svojho sveta vtiahnuť natoľko, aby som sa s ním stotožnila. Nemusíme si opakovať poučky o tom, že dobrý spisovateľ "je schopný napísať kvalitný a čítavý epos aj o zlomenej zápalke", ako sa onehdy vyjadril Miloš Ferko na adresu Ďura Červenáka vo Fantázii č. 42. Samozrejme že nechcem porovnávať neznámeho finalistu amatérskej súťaže so skúseným spisovateľom, ale určite chápete, ako to myslím.
Karl Fischer s otcom Wilhelmom si ma jednoducho nezískali, pôsobili na mňa teatrálne, neprirodzene a ich frajerské repliky so sileným humorom mi občas doslova liezli na nervy (občas boli vydarené). Sklamanie a nezáujem zaklincoval nevyrovnaný štýl. Na jednej strane vidieť, že autor si dal mimoriadne záležať, pokiaľ ide o slovnú zásobu, formu a úpravu. No unikli mu drobnosti, kaziace celú snahu. Opakovanie slov i celých formulácií, klišé, nezvládnutá štylistika a syntax ("Nevedel prečo, ale zrazu vedel") a ohromné množstvo vaty.
Z celkového dojmu súdim, že táto poviedka si asi zaslúžila umiestnenie medzi nadpriemernými príspevkami do súťaže, ale nie som si celkom istá, či si zaslúži to finále... Uvidíme, aká konkurencia sa ukáže v zborníku.

Michal Jedinák: Števko

Asi sa prestanem vyjadrovať k poviedkam Ceny Fantázie, lebo mám pocit, že blbnem a neviem na nič konzistentné prísť :-) Mischo Jedinák patrí na slovenskej scéne medzi mojich top autorov. Asi aj preto, podobne ako v prípade Zusky Stožickej pred rokom, som zostala trochu sklamaná.
Mamut farby malinového lekváru a Števko majú spoločnú nielen detskú tému, sugestívnu atmosféru a všeobjímajúcu melanchóliu, ale aj ostrú ohraničenosť príbehu, v ktorom sa nedozvieme nič bližšie o tom, čo a prečo sa deje okolo. Michal sa v diskusii na Facebooku vyjadril, že šlo o zámer "načrtnúť znepokojivú momentku, ktorá kladie otázky, no neponúka instantné odpovede", a pri autorovi jeho formátu by sme nič náhodné ani nečakali. Nemám absolútne nič proti, vlastne je to skvelé dielko, ibaže som ani po tretej poviedke necítila presvedčenie, že som našla svojho favorita.
Obrovskú výhodu mu okrem myšlienky opäť poskytuje profesionálne zvládnutá forma, kde ani jediné slovko nie je navyše, a tak má táto kratučká jednoaktovka veľkú šancu zaujať čitateľov. Dokonca si myslím, že je to horúci kandidát na víťazstvo.

Michal Spáda: Sedem dcér poštára z Mittwaldenu

Konečne fantasy lahôdka pre mňa. Typicky "spádovská" poviedka s presne rovnakou atmosférou akú mala jeho finálovka Rozum, cit, niekoľko kúziel, husle & Viola z roku 2008. Niekomu by sa to mohlo zdať obohraté, ale nie mne. Som nadšeným fanúšikom tohto poetického a magického štýlu od doby, kedy som čítala Violu a potom si naplno na 900 stranách vychutnávala román Susanny Clarkovej Jonathan Strange & pán Norrell, neskôr aj poviedky Dámy z Grace Adieu. Michal Spáda je Susanna Clarková v nohaviciach :-) Ešte aj námet poviedky mi ju pripomínal. Rafinovaný humor, otvorený koniec aj perfektne zvládnutý štýl, to všetko ma hneď po dočítaní presvedčilo, že som prvého favorita našla a ak ma posledná zostávajúca poviedka od Martina Vlachynského niečím úžasným neprekvapí, tak poštár z Mittwaldenu má môj hlas istý. Snáď jediná výčitka sa zhoduje s názorom porotcu Alexandra Schneidera (ktorý hodnotil všetky poviedky vo svojom Blogu porotcu a na záver identifikoval finálové), že priama reč postáv je občas neprehľadná a čitateľ sa v dialógoch horšie orientuje. Na začiatku som sa musela 3x vrátiť, aby som sa ubezpečila, že spomínaný chlapec = Franz.

Martin Vlachynský: Cesta do neba

A posledná poviedka ma veruže prekvapila. Akciou nadupané detektívne scifíčko, aké by v čase Trávnikára s radosťou sfilmoval Hollywood. Po začítaní do textu začínalo byť asi v polovici jasné, že toto je frontálny útok na môjho poštárskeho favorita. V slovných hodnoteniach scifistov, ktorých považujem za skúsenejších (alebo viac vedecky vzdelaných) však zachytávam opačné reakcie, pokiaľ ide o porovnanie Mesta na konci času a Cesty do neba. Prvá im rezonuje kvôli filozofii, druhej vyčítajú logické medzery, ploché postavy a úspornosť opisov (človeku neulahodíš, ja by som za rozvláčne opisy hrdúsila, iným chýbajú;-).
Neviem síce, čo ďalšie ponúkali poviedky mimo finále, ale táto má určite obrovskú šancu, že získa Cenu Intel za najlepšie scifíčko. Aj keď z vyjadrení porotcu Alexandra Schneidera som si domyslela, že v súťaži boli aj iné dobré scifíčka porovnateľnej kvality. Necháme sa prekvapiť.
Nie je zvláštne, ako často sa hrdinovia slovenských amatérskych poviedok volajú Daniel? Alebo sa mi to iba haluzí? :-)

Finálny verdikt: karty tesne pred koncom zamiešal Martin Vlachynský, ale z výkladu si predsa len vyberám Michala Spádu :-) Včera som mu odovzdala hlas.
Uvidíme sa na odovzdávaní Ceny Fantázie 2011 na novembrovej Bibliotéke, kde určite nebudem chýbať... a o rok zase pri finálových poviedkach ročníka 2012.

Ešte raz pripomienka, čo a kde: všetky finálové poviedky a hlasovanie za vášho osobného víťaza.
UPDATE: Hlasovanie je už passé, radšej si prečítajte o tom, ako to dopadlo ;-)

Súvisiace články:

Finálové poviedky Ceny Fantázie podľa mňa - rok 2006, rok 2007, rok 2008, rok 2009, rok 2010
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2009 - text
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2009 - video
Bonus k Cene Fantázie 2008 (e-zborníky, jeden odo mňa ;-)
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2008
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2007 - Riddick ako krstná mama zborníka