Nedocenený Cyprián

Prečo si myslím, že Mariana Čengel Solčanská nakrútila slovenské Meno ruže

Legenda o lietajúcom Cypriánovi má na Česko-slovenskej filmovej databáze hodnotenie 53%. Viac ako moderný Jánošík a jeho pravdivá história, menej ako Bathory. Čo je dajme tomu zaslúžený rebríček, no nemyslím si, že sú zaslúžené konkrétne čísla.


Všetky tri spomínané filmy sú koprodukčné, ale sú zároveň aj slovenské, istým dielom naše. Nevravím, že by sme mali byť automaticky hrdí na každú zlátaninu len preto, že sme správni patrioti. Lenže tieto filmy vôbec nie sú také zlé, ako sa mnohí tvária.

Telo

Zlé jazyky vravia, že podobne ako český národ má tendenciu nekriticky obdivovať vlastné diela a úspechy, tak má slovenský človek tendenciu ich zatracovať. Ak je v tom aspoň zrnko pravdy, čo nás k tomu vedie? Nedostatok sebaistoty? Pocity sebaľútosti, zvrátene príťažlivá aureola martýrstva? Kto sa cíti slabý a úbohý, rád sa dožaduje pomoci, namiesto aby si pomohol sám. Alebo predvádza vlastné utrpenie a necháva sa poľutovať. Sedieť v krčme pri poháriku slivovice a žalovať sa na celý svet je predsa také jednoduché.
Individuálne to každého občas môže postihnúť, ale aby si na tom národ vybudoval imidž, to už zaváňa trápnosťou. No postaviť sa na nohy a zakričať na svet "som dobrý!" chce trochu vzdoru, odhodlania, sebavedomia a odvahy. Tak poďme vzdorovať :-)

Aby ste vedeli, mne sa celkom pozdával aj Jánošík - Pravdivá história (ČSFD 47%) a ešte viac Bathory (ČSFD 56%). Aj Lietajúci Cyprián.
Spoločné majú aj to, že i keď sú všetky tri založené prevažne na legendách (Cyprián to má v názve), u ľudí s nedostatkom fantázie vyvolalo pobúrenie, že sa nedržia "historickej látky", tak ako by si oni želali. Zastávam názor, že história vzdialená niekoľko storočí môže mať rôzne výklady a jej ozajstnú realitu by sme mohli vidieť jedine pomocou stroja času. Ktorý (zatiaľ) nemáme. Všetko ostatné je prispôsobené našim predstavám.
To je však iba časť problému. Tou zásadnejšou je v prvom rade jasný a nevyvrátiteľný fakt, že sú to filmy. Filmy sú fikcia. Rovnako ako beletristické knihy. Realitu (tobôž súčasnou generáciou nepoznanú) prifarbujú a prichucujú podľa potreby a ľubovôle. Sú to pohyblivé obrázky, ktoré nás majú baviť, vzrušovať a dojímať.
Preto nechápem výčitky na adresu nejakej historickej autenticity. Kto ju dokáže posúdiť? Diváci, ktorí sa v diskusiách rozčuľujú, že film nie je verný "historickej realite", lebo Cyprián bol "úplne iný" alebo tí, ktorí vravia, že ani neexistoval? Prečo to musí byť dôležité? Ani Ježiš Kristus možno neexistoval a jeho príbeh považujú za absolútnu pravdu dve miliardy ľudí. A myslíte, že všetci Rumuni opovrhujú filmami o Draculovi, lebo spravili z historickej figúry nadprirodzeného upíra?

Za veľký prínos vďačí výsledný materiál okrem iného aj kvalitným hereckým výkonom. Napriek mierne rušivému dabingu, ktorý je bohužiaľ nutným zlom koprodukčných filmov, sú to hlavne prirodzene pôsobiaci herci. Marko Igonda toho veľa nenahovorí, no práve preto dokázal, že vie hrať. Aj bez zbytočných slov dodal svojej postave dušu, charizmu a vyjadrenie. Sekundujúci hereckí veteráni síce môžu byť v našich končinách už opozeraní, veď po mnohých dekádach hereckej aktivity snáď už nie sú postavy, ktoré by si nezahrali. Nie je ťažké na to zabudnúť, rolí mníchov sa zhostili s podobnou gráciou ako keď inokedy akčný Sean Connery zahral hĺbavého Viliama z Baskervillu.

Duch

Rovnako absurdné je vyčítanie nedostatku akčných scén alebo iných chýb skúmaných optikou hollywoodskej megaprodukcie. Legenda o lietajúcom Cypriánovi je veľmi komorný film (v mnohom lepší než stovky iných komorných filmov). A je to tak dobre. Vzhľadom na použitú látku je v ňom akčných scén až-až. Dokonca toľko, že flashbacky do Cypriánovej minulosti po čase pôsobia trochu silene. Ale aj ony majú svoju úlohu.
Ústredným motívom zostávajú postavy a ich osudy. Vďaka tej komornosti dostali priestor na skvelú profiláciu. A tak dokáže divák chápať Cypriánovo utrpenie, túžbu brata Romualda preložiť Bibliu do národného jazyka, vidieť opátov strach zo zmien, biskupovu zaslepenosť, Albertov absolútny pokoj, aj rozumieť Michalovmu náhlemu výbuchu vzdoru.

Tam, kde Talian Eco postavil na piedestál príbehu vedenie, Slovenka Solčanská dala zmierenie sa s minulosťou a svetom ako takým. Pritom obidva elementy sú dôležitou súčasťou oboch príbehov. V Mene ruže prichádza katarzia hrdinu s poznaním, že Ruža prežila a bude žiť ďalej. Cypriánov životný príbeh je z určitého hľadiska krutejší - hrdinu čaká katarzia až po smrti, respektíve tesne pred ňou. To, čo bola pre Adsa z Melku nezabudnuteľná, no krátka epizóda z mladosti, to je pre Cypriána celý život.

"Chceš žiť v chudobe, čistote a poslušnosti pre kráľovstvo nebeské, a podľa pravidiel rehole kamaldulov až do smrti? Nech Boh v tebe dokončí to, čo začal. Budeš sa volať Cyprián."

Vo filme sa odráža aj toľko proklamovaný vzťah Slovákov k viere. Kresťanskú tradíciu v ňom rozhodne cítiť. Cypriánov prerod z búrliváka a zločinca na pokorného mnícha je pomerne jednoznačným posolstvom, avšak nie nutne interpretovateľným len ako posolstvo kresťanské, víťazstvo ducha nad hmotou v biblickom ponímaní. Filmová postava Cypriána je vysvetliteľná aj mimo neho. Veď okrem obradu skladania mníšskeho sľubu ho takmer nevidíme, že by prejavoval nejaké náboženské vášne. Pred sľubom sa k viere nevyjadruje, po ňom ešte menej, lebo zároveň zložil aj sľub mlčanlivosti.
V jednej chvíli ešte budúci Cyprián hovorí "Robte si so mnou čo chcete. Mne už je všetko jedno". I keď kláštor a rehoľa si môžu osobovať jednu z ciest k duchovnému bytiu mimo svetských hriechov, nemajú naň výhradné právo. Zmierenie a pokoru musí človek hľadať predovšetkým v sebe. Až potom môže byť mníšsky rád cestou k cieľu.

Zaznel aj názor, že postava maliara bola úplne nadbytočná. Nemyslím si to. Naopak, práve jej okatá prítomnosť dala dovtedy zdanlivo spontánnemu vracaniu sa Cypriánovej minulosti vzor. A divákovi ponúka definitívne prezretie ohľadom leitmotívu diela. Zmysel maliarovho zjavenia bol v tom, aby mníchovi ukázal obraz na ľudskej koži, pochádzajúcej z chrbta jeho brata. Rozjatril bolestivé spomienky. Aby divák uvidel a hlavný hrdina intenzívne pocítil, že temnej minulosti sa nezbaví, tá sa mu neustále vracia aj tými najmenej pravdepodobnými cestičkami, lebo tie božie sú nevyspytateľné. Vracia sa znova, znova a znova. Pripomína mu, že v kláštore sa dá ukryť pred svetom, ale nie pred sebou samým. Jediné, čo mu zostáva, je zmieriť sa. Práve to sa učí po celý zvyšok života.

Odporúčam prečítať si recenziu od Ivana Kučeru, ktorý má často odlišný vkus ako ja, ale považujem ho za filmového odborníka a v tomto prípade sme sa v názore na film vzácne zhodli. Špeciálne ma zaujalo, ako vystihol sugestívnu atmosféru filmu: Nie je to rozprávka ani historický film. Je to od každého niečo. ... Paradoxne, práve kvôli určitej skratkovitosti film pôsobil dojmom, aký tvorcovia možno ani nezamýšľali: ako keby si pre jeho potreby naštudovali desiatky zdrojov, bohatých na tisíce informácií o "tej dobe" a následne škrtali, prepisovali a zostalo len to najdôležitejšie. Výsledkom je akási... "esencia doby a miesta".

Pre toto všetko i pre mnohé iné ťažko opísateľné dojmy z filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi si myslím, že ho môžem pomenovať "slovenské Meno ruže", a že tých 53% od 776 divákov, ktorí ho hodnotili na ČSFD, je trochu nespravodlivé číslo.
Aj keď stále platí, že vnímanie akéhokoľvek umenia, vrátane kníh a filmov, je záležitosť veľmi individuálna a subjektívna. Rovnako ako všetko ostatné :-)

A ešte cypriánovská atmosféra pretavená do hudby (len škoda, že Zuzu nenavliekli do nejakého historického kostýmu;-)

Legenda o lietajúcom Cypriánovi

Slovensko / Poľsko, 2010, 108 min
Scenár a réžia: Mariana Čengel Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Ivan Romančík, Rafal Fudalej, Vladimír Javorský, Radoslav Brzobohatý a ďalší.

Súvisiace:

domovská stránka filmu
rubrika film