Google+ Riddick's Realm: Výstavná skriňa slovenského hororu

27 októbra 2011

Výstavná skriňa slovenského hororu


Ak si odmyslíme útlu zbieročku poviedok od tvorcov magazínu Hlboký hrob, ktorá vyšla v roku 2006 pod názvom Neželané dedičstvo po neobľúbenom strýkovi, tak Farby strachu sú prvou ozajstnou antológiou slovenského hororu. A zaslúžia si pozornosť nielen vďaka takto nadobudnutému čestnému statusu.




Zvonka

O tom, že sa chystá knižný výber zo slovenskej hororovej tvorby, som vedela vopred. Nie som vo fandome od včera, takže som dostala na nezávislé posúdenie chystanú obálku (ktorá sa mi páčila). Myšlienka to bola skvelá, svoje očakávania som nijako bližšie nerozoberala - avšak konečný výsledok ma prekvapil. Veľmi príjemne.

Na prvý pohľad a dotyk zaujme kvalitné vydanie ako zo starej školy. Obálka od Juraja Maxona sa náramne vydarila, fóliovaná vyzerá fantasticky (i keď motív zombíkov a džentlmena som v žiadnej poviedke nezaregistrovala). Fetišizmus knihofila ňou nekončí. Voňavý papier, klasický font, dobrá grafická úprava, medailóniky autorov, ale hlavne... väzba. Šitá väzba na klasickom chrbte, poddajná a mäkká ako roztúžené dievča po víne. Na Istrocone 2011 ju kamarátky s rozkošou brali do rúk a spoločne sme vzdychali nad hmatovým zážitkom.

Pri druhom dotyku pravdepodobne knihu otočíte, aby ste si prečítali zadnú dosku. Odtiaľ príde ďalší pozitívny šok. Antológia obsahuje poviedky od dvadsiatich autorov, ktorých výberom pokryla niekoľko generácií. Najstarším je František Švantner (*1912), najmladším Tomáš Straňák (*1986). A medzi týmto 74 ročným rozdielom mená ako Mitana, Hvorecký, Fabian, Rankov, Červenák, Balla, Pavelková, Karika, Jedinák, Vadas, Spáda... Viaceré z nich zarezonujú aj čitateľovi, ktorý sa bežne pohybuje len vo vodách mainstreamu. Hlavne preto, že prevažná časť tvorby týchto autorov nie je spojená s hororom.

Zvnútra

Nazvala som túto zbierku výstavnou skriňou slovenského hororu, ale nečakajte, že si budete pri každej poviedke obhrýzať nechty do mäsa. Skalní fanúšikovia žánru či skôr jeho modernej podoby, zvyknutí na onakvé krvavé kúpele, môžu byť sklamaní z nedostatku odseknutých údov či existenciálnej hrôzy, pri ktorej slabším povahám lezú oči z jamôk.
Lenže hrôza má tisíc rôznych podôb, a práve o tom sú Farby strachu. Takmer každá poviedka prináša niečo iné. Niekedy je to iba tiesnivý pocit, strach z neznámeho, strašidelná verzia folklóru, inokedy takpovediac každodenná brutalita, vízia temnej budúcnosti, nadprirodzené javy, duchovia alebo fantastické predstavy. Ale dôjde aj na niekoľko vrážd. Ako to už s antológiami býva, každý si nájde svojich favoritov i menej zaujímavé kúsky...

Niektoré poviedky som už čítala a neboli pre mňa nové. Tešila som sa na ostatné, a plánovala si zopakovať aj tie známe, už len kvôli možnosti vychutnať si ohmatkávanie knižnej väzby :-)

Predslov od Martina Králika a Petra Uličného sa čítal veľmi príjemne, i keď som hneď narazila na sporadické preklepy. Tým sa nevyhol ani zvyšok knihy, avšak v znesiteľnej miere.
Prvá poviedka od Františka Švantnera (sú radené chronologicky) s názvom Stretnutie ma mierne konsternovala zastaranou a nárečovou slovenčinou i špecifickým štýlom. Potom už nasledovalo bežné moderné výrazivo.
Strašidelný zážitok Dušana Mitanu s upírskou blchou v Nočných správach je jemnou predohrou k makabróznej, no zároveň fascinujúcej sci-fi zvrátenosti Juraja Tomana s názvom Som Život, tetka Smrť.
Silný pocit čistoty Michala Hvoreckého patrí dodnes k poviedkam, na ktoré neviem zabudnúť - čítala som ju ešte dávno, keď vyšla v rovnomennej debutovej zbierke autora a odvtedy ma mátala strašidelným realizmom. Nenadarmo opakujem, že zvládnem horory, ktoré sú fantastické, ale ťažko znášam tie, ktoré sa môžu stať (a pravdepodobne sa niekde niekomu stanú) v skutočnom živote. To je hrôza na druhú.
Migréna Dušana D. Fabiana vráti čitateľa do relatívne bezpečnejšieho sveta čiernej mágie starej ako lesy a hory, v ktorých sa odohráva. Zmok Jozefa Girovského zvíťazil v roku 2003 v súťaži Poviedka, a veru zaslúžene. Je to očarujúca zmes fantázie, hrôzy a starého folklóru.
Suspiria de profundis Petra Uličného aj Black & White Pavla Rankova sú pre zmenu nenápadnými, civilnými poviedkami s námetmi z bežného života, ktoré skúsenému fanúšikovi hororu veľa prekvapení asi neprinesú. Rankovov príbeh je predsa len mrazivejší a lepšie vypointovaný.
Psychedelické podobenstvo Martina Vlachynského v Piesočnom vlaku môže pripomínať kruhy Dantovho pekla, večne opakovaný kolobeh smrti alebo čokoľvek, čo v ňom čitateľ dokáže dekódovať.
Po náročnej skúške nasleduje žánrový oddych v podaní Juraja Červenáka a jeho fanfiction Útek Jonathana Harkera. Pocta Bramovi Stokerovi v štýle Ďura Červenáka alebo čistý Červenák v stokerovskom šate - vyberte si. Jazyk je stokerovský, obsah červenákovský a celé to trochu pripomína filmového Van Helsinga.
Cudzí v podaní Vladimíra Ballu zase ponúkajú strašidelno-zábavnú jednoaktovku miešajúcu motív ako z Aktov X s ťažko definovateľnými pocitmi neistoty v porevolučnom období a čiernohumorným zakončením.
Farba Alexandry Pavelkovej (ktorá napomohla pomenovaniu knihy) v sebe skrýva jednu z najkomplexnejších a najsugestívnejších poviedok antológie. V jej hĺbkach môžete zacítiť parafrázu na Süskindov Parfém, zasadenú do stredovekej Florencie a zaľudnenú reálnymi postavami renesančných dejín. Text výborne pracuje s obrazotvornosťou a hýri emóciami.
Psychologickému hororu Samota od Jozefa Kariku pre zmenu vládne paranoidná schizofrénia a temná atmosféra poloprázdneho vlaku uprostred ničoho. Príliš teplá jeseň Lucie Droppovej prináša napínavú variáciu na ľudové povesti, na ktorú vhodne nadväzuje Čierna odroda Tomáša Straňáka, inak víťazná poviedka Ceny Fantázie 2010. Z úplne iného súdka je hororovo-satirický pohľad do budúcnosti od Petra Gettinga, Obesisko.
Dokonalý pocit Michala Jedináka zamrazí až kdesi vo vnútri, lebo opäť čerpá úzkosť nie z okolia, ale nás samých. Smutný životný príbeh Grand mal od Mareka Vadasa prenesie čitateľa do Afriky a predpokladám, že úzko súvisí nielen s realitou, ale i folklórom čierneho kontinentu.
Detské prežívanie fantázie a reality počas jedných letných prázdnin v Štvrti Tomáša Horvátha ma takmer dorazilo svojou rozvláčnosťou. Záver našťastie vylepšili Duchovia od Michala Spádu, s jedným zvláštnym a tak trochu zvráteným dievčatkom v hlavnej úlohe.

Podčiarknuté, zrátané, Farby strachu sú reprezentatívnou vzorkou toho, čo slovenský horor za uplynulé bezmála storočie priniesol, a určite by si ju mal zaobstarať každý osvietený fanúšik domácej fantastickej tvorby. Ak Parom dá a podobné poviedky budú vznikať naďalej, prípadne aj v hojnejšom počte, o pár rôčkov či dekádu sa možno dožijeme ďalšej zbierky venovanej zástupcom najmladšej generácie :-)






Farby strachu : antológia slovenského hororu (Artis Omnis, 2011)







Súvisiace:
Dušan D. Fabian: Odbila 13. hodina
Bram Stoker: Dracula
A bude hůř! Sbírka splatterových povídek
Neželané dedičstvo po neobľúbenom strýkovi
Pán Rafin - slovenský Sherlock Mulder
Prečo fantastika?
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2009
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2010
Finálové poviedky Ceny Fantázie 2011
Cena Fantázie 2011 - vyhlásenie víťazov

1 komentár:

  1. Pekne zhrnuté, podčiarknuté - to musíš mať :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).