Finálové poviedky Ceny Fantázie 2010

Na úvod si dáme trošku bilancovania, keďže o finálových poviedkach Ceny Fantázie píšem už piaty rok, a potom prejdeme na aktuálny ročník.

Tak ide čas...

V roku 2006 som začínala článok takto: Pri finálových poviedkach nejakej súťaže, hoci aj "maličkej" slovenskej, mám ja osobne vysoké nároky, veľké očakávania. Dúfam v niečo výnimočné, originálnu zápletku, dychberúcu pointu, inteligentnú myšlienku...

V roku 2007 som zase pri poviedke Daniela Klimeka vyhlásila, že: Moja fantázia funguje najlepšie, keď má voľné ruky a môže si predstaviť čo chce a čo jej vyhovuje - nie keď sa musí prelúskať podrobným opisom a zakriviť tvary svojich predstáv podľa pokynov autora.
V roku 2008 ma ochutnávka z námetu na román Michala Spádu tak "chytila", že som s nádejou vyhlásila: Bude večná škoda, ak táto poviedka zostane jediným čriepkom zo sveta Violy Podhorskej.

Ako sa ukázalo, prešli 2 roky a kedysi plánovaný román bohužiaľ stále neexistuje. Odvtedy som čítala geniálne dielo Susanny Clarkovej Jonathan Strange & pán Norrell a pri zaspomínaní na poviedku o Viole si uvedomila, že práve toto dielo mi Spádova atmosféra najviac pripomína.

V roku 2009 som ospravedlňovala svoje emotívne vyjadrenia takto: Zastávam názor, že kvalita poviedky, ktorá má byť ocenená jednak účasťou vo finále, jednak víťazstvom v súťaži, má byť v harmónii medzi obsahom a formou. Geniálny nápad nezachráni katastrofálnu štylistiku a naopak (to platí aj pre jemnejšie odtiene týchto extrémov).

Zmienka o Spádovej poviedke je pikoška, či také malé povzdychnutie, tie ostatné citácie z článkov tu vôbec nie sú náhodou. Po prvé sú stále platné, a po druhé sa opäť vzťahujú aj na niektoré terajšie poviedky, bojujúce vo finále o víťazstvo a sošku Ceny Fantázie...

A teraz rok 2010

Snáď mi odpustíte jednu malú zmenu - nebudem sa rozpisovať o deji jednotlivých poviedok, pretože sa mi nechce a pretože predpokladám, že čitatelia tohto článku už poviedky prelúskali a budú mať predstavu, o čom hovorím.
Poviedky sú v poradí, v akom som ich čítala.

Soňa Košičiarová: Homo homini lupus

Poviedočka navýsosť jednoduchá, čo do námetu aj dejového oblúka. Ale príjemne napísaná. Oceňujem to asi aj preto, že som čerstvo poznačená nedávnym čitateľským zážitkom, ktorý dokazuje, že ani osobnosť veľkého formátu nemusí vedieť písať beletriu. Text Sone Košičiarovej sa čítal ako po masle, rozprávanie plynulo hladúčko, takže oceňujem predovšetkým štylistickú časť.
Pokiaľ ide o vlkodlačí alebo "psodlačí" námet - povedzme si na rovinu, sme v súťaži SFaF poviedok, fantastické ozvláštnenie sme čakali každou minútou, hociktorý rozhľadenejší čitateľ identifikuje aj latinské príslovie v názve - a pointa zápletky je vopred jasná.

Zaslúženosť finálovej pozície poviedky teda budem vedieť ohodnotiť až po vyjdení zborníka, v ktorom budú ďalšie poviedky. V každom prípade dávam palec hore, pokiaľ ide o pisateľské nadanie autorky - len sa možno musí poobhliadnuť po originálnejších témach, prekvapivejších zvratoch... a nabudúce príde s niečím ešte lepším. Na víťazstvo v tomto ročníku ju však netipujem.

Gabriela Habdáková: Gemini

Temer od začiatku na mňa táto poviedka nepôsobila dobre. Úvodný "rozjazd" sa mi zdal dlhý už v polovici prvej strany... a pokračoval ďalej. V prvej "kapitole" som sa vlastne nedozvedela nič. Mala som chuť škrtať, až by sa papier zapaľoval.

Tam však utrpenie nekončilo, práve naopak. Detailné opisy každého pochybu i pocitu hlavného hrdinu s pomocou najlacnejších frázových klišé skúšali moju trpezlivosť za mysliteľné hranice. Po štyroch stranách som už bola taká zúfalo unudená, že som uvažovala nad nedočítaním poviedky. 

Začala som zrýchľovať a preskakovať, čo som donedávna nikdy nerobila. No inak sa nedalo. Súvislý prúd slov mi v hlave hučal ako monotónne "blá-blá-blá-blá", z ktorého sa občas vynorilo niečo zaujímavejšie alebo dôležitejšie. Zachytávala som to podstatné a čakala na koniec... Vyvrcholenie deja bolo napokon celkom zaujímavé, dokonca o niečo menej utopené v balaste ako zvyšok poviedky. Bohužiaľ pre mňa osobne to na kvalitu nestačí, v tej sa má snúbiť lákavý obsah s pútavou formou.

Gemini je presne opačný prípad ako Homo homini lupus. V prípade Gabriely Habdákovej sa pomerne originálny námet obohatený o vizuálnu žranicu bohužiaľ topí v oceáne zbytočných slov. 

Apropos, mala som pocit, že autorka našla časť inšpirácie vo filme Prekliaty ostrov, ostatné zaobstarala akákoľvek kvalitná próza o schizofrénii a jej vlastná fantázia. Nebolo to zlé, no Gabriele by som v každom prípade odporúčala prečítať si knihu Stephena Kinga O psaní, aj s jej pomocou sa naučiť ŠKRTAŤ alebo aspoň krotiť v opisoch a prirovnaniach... a napokon sa menej nechať ovplyvňovať strašne ošúchanými výrazovými prostriedkami z béčkovej literatúry a kinematografie - veď nemusí každý hrdina omdlievať, triasť sa v kolenách a pozerať na niečo "akoby to videl prvý raz". Prosím vás, to už aj Stephenie Meyerová zvládla lepšie! Aj keď ona mala redaktora.

Soňa Lantajová: Dračica

Priznám sa, že počas roka nestíham čítať poviedky našich nádejných autorov na ich osobných stránkach, a tak možno varím z vody, keď poviem, že toto bola typická lantajovská poviedočka - jemne romantizujúca, jemne parodizujúca. Ale autorský štýl nezapriete, aj keď som od vás čítala poviedky hoci len dve ;-) Pred čítaním Dračice som si oživila spomienky na Tri oriešky pre Adama Smitha a vycítila spoločné znaky.

Dračica reprezentuje klasickú fantasy v kulisách integrujúcich prvky modernej reality, okorenenú tak trochu pratchettovským vtipom a zavŕšenú zlomyseľne hravým žmurknutím. 
I keď oba druhy použitého humoru - láskavý a čierny - nedosahujú výšin čitateľskej rozkoše, sú určite neprehliadnuteľné. Okrem toho, Soňa má špeciálne nadanie pre "žensky" jemné poviedky, nežné ako plyšový macík. Preto mi zas a znova jej text asociuje tínedžerského čitateľa. Možno bude taká vždy a možno by mala vydať zbierku poviedok pre túto cieľovú skupinu, myslím, že by to bol na slovenskej fantasy scéne unikátny počin. Škoda, že ja som už stará vojna, nijako extra netrpím na drakov a žiadajú sa mi živšie, drsnejšie či možno len menej idylické efekty a emócie. Ale inak fajn :-)

Tomáš Straňák: Čierna odroda

Mladý pán Straňák, ktorého poviedku som pred rokom doslova roztrhala v zuboch, sa dostal do finále znova. Bola som nesmierne zvedavá, ako to dopadlo, lebo už po minulom vyhlásení ceny som počula, že Tomáš je veľmi uvedomelý autor a na rozdiel od mnohých iných sa po kritike nenafúkne ako malé decko, ale berie si výhrady k srdcu a rapídne sa zlepšuje...

A veruže musím súhlasiť. Jeho nová poviedka je o obrovský kus vpredu. Vo svižnom hororovom texte autor vsadil na svoje silné stránky - predovšetkým rozprávačstvo a mrazivú atmosféru - a naopak vypustil väčšinu katastrof, ktoré som vyčítala Ničiteľovi škodcov. Očividne už omnoho lepšie drží na uzde svoje kvetnaté vyjadrovanie, čo bezprostredne vidieť aj na triezvej dĺžke poviedky, ktorá sa disciplinovane drží toho, čo je podstatné a odsýpa jedna radosť.
Pravda, ani v Čiernej odrode som zo dvakrát neunikla krkolomnej štylistike, keď sa Tomáš rozhodol, že použije symbolické prirovnanie a vzápätí premostí. Napriek detailom, ktoré mi príliš nesedeli a napriek tomu, že námet nie je šialene originálny, zato mu opäť nechýba solídna variácia na klasický hororový scenár... som si príjemne počítala a s čistým svedomím môžem Tomášovi dopriať pekné umiestnenie v súťaži.

Zuska Stožická: Mamut farby malinového lekváru

Zuskinu poviedku som si nechávala na úplný koniec. Z jednoduchého dôvodu - práve od nej som očakávala najviac. Po dočítaní Mamuta som však zostala ako primrazená. Ak by som chcela preháňať, poviem, že sa mi zrútil svet. Nie, ale zrútili sa mi všetky ilúzie o tohtoročnej Cene Fantázie.
Definitívne som si musela priznať, že som tento rok nedostala vo finále do rúk ani jediný kus, ktorý by ma očaril, vtiahol do deja a vypľul na konci v blaženom uspokojení, hrôze alebo nadšení. Ani jeden z pocitov neprekročil hranice decentného pobavenia, ani ma neprinútil k úsmevu - a ja teraz neviem, či je to iba môj osobný problém :-/

Mamut farby malinového lekváru je poviedočka poetická, nežne detská, len veľmi okrajovo naznačujúca hrozbu, ktorú však nijako vážne nevyplní (mamut napokon nikomu zásadne neublíži) a prinášajúca prvky antiutopickej sci-fi v štýle Georgea Orwella a jeho nasledovníkov. Na približnú predstavu moci, ktorou disponuje tajomná Agentúra, mi tých pár zmienok o nej úplne stačilo. 
Lenže na predstavu niektorých vecí postačí vrtkavému čitateľovi pol slova, o iných chce vedieť všetko! Napríklad som vôbec nepochopila, za čo, prečo a akú operáciu podstúpila Borkova mama, i keď šlo pravdepodobne o záležitosti mozgu či zlomenie vôle. A v takom prípade sa mi nezdalo, že by to na ňu bolo nejako zapôsobilo. Takýchto dohadov by som ešte dokázala vyprodukovať štyridsaťdva a neprinieslo by mi to žiadny dobrý pocit. Štvalo ma teda priveľa nevysloveného, štval ma nesúlad medzi futuristickým nábojom a zatuchnutými kulisami (z celej poviedky sa mi najviac zafixovalo slovo "záclony"), štvala ma slabá pointa, ktorá prišla v posledných riadkoch.
A najviac zo všetkého ma štvalo, že som nedostala, po čo som prišla. Lebo Mamut vôbec nie je nevydarená poviedka... Iba ja som asi čakala od Zusky zázrak. Možno práve preto, že ostatné 4 poviedky boli také... normálne, priemerne dobré... dúfala som, že Zuska bude "nositeľkou rána", lesnou vílou, ktorá spasí moju neukojenú dušu a vytrhne ma z letargie, z neschopnosti cítiť tento rok k poviedkam Ceny Fantázie niečo skutočne silné.

Okrem znechutenia z Gemini.


Tak zase o rok, priatelia.
 
P.S.: Linky na jednotlivé poviedky máte priamo v názvoch, oddelenie Ceny Fantázie na Kultúre Sme je TU a všetky pokope spolu s HLASOVANÍM sú zase TU.

Súvisiace články:

Finále Ceny Fantázie podľa mňa - rok 2006, rok 2007, rok 2008, rok 2009, rok 2011
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2011 - reportáž
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2009 - text
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2009 - video
Bonus k Cene Fantázie 2008 (e-zborníky, jeden odo mňa ;-)
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2008
Odovzdávanie Ceny Fantázie 2007 - Riddick ako krstná mama zborníka