Google+ Riddick's Realm: Finálové poviedky Ceny Fantázie 2010

05 októbra 2010

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2010


Na úvod si dáme trošku bilancovania, keďže o finálových poviedkach Ceny Fantázie píšem už piaty rok, a potom prejdeme na aktuálny ročník.

Tak ide čas...

V roku 2006 som začínala článok takto: Pri finálových poviedkach nejakej súťaže, hoci aj "maličkej" slovenskej, mám ja osobne vysoké nároky, veľké očakávania. Dúfam v niečo výnimočné, originálnu zápletku, dychberúcu pointu, inteligentnú myšlienku...
V roku 2007 som zase pri poviedke Daniela Klimeka vyhlásila, že: Moja fantázia funguje najlepšie, keď má voľné ruky a môže si predstaviť čo chce a čo jej vyhovuje - nie keď sa musí prelúskať podrobným opisom a zakriviť tvary svojich predstáv podľa pokynov autora.
V roku 2008 ma ochutnávka z námetu na román Michala Spádu tak "chytila", že som s nádejou vyhlásila: Bude večná škoda, ak táto poviedka zostane jediným čriepkom zo sveta Violy Podhorskej.
Ako sa ukázalo, prešli 2 roky a kedysi plánovaný román bohužiaľ stále neexistuje. Odvtedy som čítala geniálne dielo Susanny Clarkovej Jonathan Strange & pán Norrell a pri zaspomínaní na poviedku o Viole si uvedomila, že práve toto dielo mi Spádova atmosféra najviac pripomína.
V roku 2009 som ospravedlňovala svoje emotívne vyjadrenia takto: Zastávam názor, že kvalita poviedky, ktorá má byť ocenená jednak účasťou vo finále, jednak víťazstvom v súťaži, má byť v harmónii medzi obsahom a formou. Geniálny nápad nezachráni katastrofálnu štylistiku a naopak (to platí aj pre jemnejšie odtiene týchto extrémov).

Zmienka o Spádovej poviedke je pikoška, či také malé povzdychnutie, tie ostatné citácie z článkov tu vôbec nie sú náhodou. Po prvé sú stále platné, a po druhé sa opäť vzťahujú aj na niektoré terajšie poviedky, bojujúce vo finále o víťazstvo a sošku Ceny Fantázie...

A teraz rok 2010

Snáď mi odpustíte jednu malú zmenu - nebudem sa rozpisovať o deji jednotlivých poviedok, pretože sa mi nechce a pretože predpokladám, že čitatelia tohto článku už poviedky prelúskali a budú mať predstavu, o čom hovorím.
Poviedky sú v poradí, v akom som ich čítala.


Poviedočka navýsosť jednoduchá, čo do námetu aj dejového oblúka. Ale príjemne napísaná. Oceňujem to asi aj preto, že som čerstvo poznačená nedávnym čitateľským zážitkom, ktorý dokazuje, že ani osobnosť veľkého formátu nemusí vedieť písať beletriu. Text Sone Košičiarovej sa čítal ako po masle, rozprávanie plynulo hladúčko, takže oceňujem predovšetkým štylistickú časť.
Pokiaľ ide o vlkodlačí alebo "psodlačí" námet - povedzme si na rovinu, sme v súťaži SFaF poviedok, fantastické ozvláštnenie sme čakali každou minútou, hociktorý rozhľadenejší čitateľ identifikuje aj latinské príslovie v názve - a pointa zápletky je vopred jasná.
Zaslúženosť finálovej pozície poviedky teda budem vedieť ohodnotiť až po vyjdení zborníka, v ktorom budú ďalšie poviedky. V každom prípade dávam palec hore, pokiaľ ide o pisateľské nadanie autorky - len sa možno musí poobhliadnuť po originálnejších témach, prekvapivejších zvratoch... a nabudúce príde s niečím ešte lepším. Na víťazstvo v tomto ročníku ju však netipujem.


Temer od začiatku na mňa táto poviedka nepôsobila dobre. Úvodný "rozjazd" sa mi zdal dlhý už v polovici prvej strany... a pokračoval ďalej. V prvej "kapitole" som sa vlastne nedozvedela nič. Mala som chuť škrtať, až by sa papier zapaľoval.
Tam však utrpenie nekončilo, práve naopak. Detailné opisy každého pochybu i pocitu hlavného hrdinu s pomocou najlacnejších frázových klišé skúšali moju trpezlivosť za mysliteľné hranice. Po štyroch stranách som už bola taká zúfalo unudená, že som uvažovala nad nedočítaním poviedky. 
Začala som zrýchľovať a preskakovať, čo som donedávna nikdy nerobila. No inak sa nedalo. Súvislý prúd slov mi v hlave hučal ako monotónne "blá-blá-blá-blá", z ktorého sa občas vynorilo niečo zaujímavejšie alebo dôležitejšie. Zachytávala som to podstatné a čakala na koniec... Vyvrcholenie deja bolo napokon celkom zaujímavé, dokonca o niečo menej utopené v balaste ako zvyšok poviedky. Bohužiaľ pre mňa osobne to na kvalitu nestačí, v tej sa má snúbiť lákavý obsah s pútavou formou.
Gemini je presne opačný prípad ako Homo homini lupus. V prípade Gabriely Habdákovej sa pomerne originálny námet obohatený o vizuálnu žranicu bohužiaľ topí v oceáne zbytočných slov. 

Apropos, mala som pocit, že autorka našla časť inšpirácie vo filme Prekliaty ostrov, ostatné zaobstarala akákoľvek kvalitná próza o schizofrénii a jej vlastná fantázia. Nebolo to zlé, no Gabriele by som v každom prípade odporúčala prečítať si knihu Stephena Kinga O psaní, aj s jej pomocou sa naučiť ŠKRTAŤ alebo aspoň krotiť v opisoch a prirovnaniach... a napokon sa menej nechať ovplyvňovať strašne ošúchanými výrazovými prostriedkami z béčkovej literatúry a kinematografie - veď nemusí každý hrdina omdlievať, triasť sa v kolenách a pozerať na niečo "akoby to videl prvý raz". Prosím vás, to už aj Stephenie Meyerová zvládla lepšie! Aj keď ona mala redaktora.


Priznám sa, že počas roka nestíham čítať poviedky našich nádejných autorov na ich osobných stránkach, a tak možno varím z vody, keď poviem, že toto bola typická lantajovská poviedočka - jemne romantizujúca, jemne parodizujúca. Ale autorský štýl nezapriete, aj keď som od vás čítala poviedky hoci len dve ;-) Pred čítaním Dračice som si oživila spomienky na Tri oriešky pre Adama Smitha a vycítila spoločné znaky.

Dračica reprezentuje klasickú fantasy v kulisách integrujúcich prvky modernej reality, okorenenú tak trochu pratchettovským vtipom a zavŕšenú zlomyseľne hravým žmurknutím. 
I keď oba druhy použitého humoru - láskavý a čierny - nedosahujú výšin čitateľskej rozkoše, sú určite neprehliadnuteľné. Okrem toho, Soňa má špeciálne nadanie pre "žensky" jemné poviedky, nežné ako plyšový macík. Preto mi zas a znova jej text asociuje tínedžerského čitateľa. Možno bude taká vždy a možno by mala vydať zbierku poviedok pre túto cieľovú skupinu, myslím, že by to bol na slovenskej fantasy scéne unikátny počin. Škoda, že ja som už stará vojna, nijako extra netrpím na drakov a žiadajú sa mi živšie, drsnejšie či možno len menej idylické efekty a emócie. Ale inak fajn :-)


Mladý pán Straňák, ktorého poviedku som pred rokom doslova roztrhala v zuboch, sa dostal do finále znova. Bola som nesmierne zvedavá, ako to dopadlo, lebo už po minulom vyhlásení ceny som počula, že Tomáš je veľmi uvedomelý autor a na rozdiel od mnohých iných sa po kritike nenafúkne ako malé decko, ale berie si výhrady k srdcu a rapídne sa zlepšuje...

A veruže musím súhlasiť. Jeho nová poviedka je o obrovský kus vpredu. Vo svižnom hororovom texte autor vsadil na svoje silné stránky - predovšetkým rozprávačstvo a mrazivú atmosféru - a naopak vypustil väčšinu katastrof, ktoré som vyčítala Ničiteľovi škodcov. Očividne už omnoho lepšie drží na uzde svoje kvetnaté vyjadrovanie, čo bezprostredne vidieť aj na triezvej dĺžke poviedky, ktorá sa disciplinovane drží toho, čo je podstatné a odsýpa jedna radosť.
Pravda, ani v Čiernej odrode som zo dvakrát neunikla krkolomnej štylistike, keď sa Tomáš rozhodol, že použije symbolické prirovnanie a vzápätí premostí. Napriek detailom, ktoré mi príliš nesedeli a napriek tomu, že námet nie je šialene originálny, zato mu opäť nechýba solídna variácia na klasický hororový scenár... som si príjemne počítala a s čistým svedomím môžem Tomášovi dopriať pekné umiestnenie v súťaži.

Zuskinu poviedku som si nechávala na úplný koniec. Z jednoduchého dôvodu - práve od nej som očakávala najviac. Po dočítaní Mamuta som však zostala ako primrazená. Ak by som chcela preháňať, poviem, že sa mi zrútil svet. Nie, ale zrútili sa mi všetky ilúzie o tohtoročnej Cene Fantázie.
Definitívne som si musela priznať, že som tento rok nedostala vo finále do rúk ani jediný kus, ktorý by ma očaril, vtiahol do deja a vypľul na konci v blaženom uspokojení, hrôze alebo nadšení. Ani jeden z pocitov neprekročil hranice decentného pobavenia, ani ma neprinútil k úsmevu - a ja teraz neviem, či je to iba môj osobný problém :-/

Mamut farby malinového lekváru je poviedočka poetická, nežne detská, len veľmi okrajovo naznačujúca hrozbu, ktorú však nijako vážne nevyplní (mamut napokon nikomu zásadne neublíži) a prinášajúca prvky antiutopickej sci-fi v štýle Georgea Orwella a jeho nasledovníkov. Na približnú predstavu moci, ktorou disponuje tajomná Agentúra, mi tých pár zmienok o nej úplne stačilo. 
Lenže na predstavu niektorých vecí postačí vrtkavému čitateľovi pol slova, o iných chce vedieť všetko! Napríklad som vôbec nepochopila, za čo, prečo a akú operáciu podstúpila Borkova mama, i keď šlo pravdepodobne o záležitosti mozgu či zlomenie vôle. A v takom prípade sa mi nezdalo, že by to na ňu bolo nejako zapôsobilo. Takýchto dohadov by som ešte dokázala vyprodukovať štyridsaťdva a neprinieslo by mi to žiadny dobrý pocit. Štvalo ma teda priveľa nevysloveného, štval ma nesúlad medzi futuristickým nábojom a zatuchnutými kulisami (z celej poviedky sa mi najviac zafixovalo slovo "záclony"), štvala ma slabá pointa, ktorá prišla v posledných riadkoch.
A najviac zo všetkého ma štvalo, že som nedostala, po čo som prišla. Lebo Mamut vôbec nie je nevydarená poviedka... Iba ja som asi čakala od Zusky zázrak. Možno práve preto, že ostatné 4 poviedky boli také... normálne, priemerne dobré... dúfala som, že Zuska bude "nositeľkou rána", lesnou vílou, ktorá spasí moju neukojenú dušu a vytrhne ma z letargie, z neschopnosti cítiť tento rok k poviedkam Ceny Fantázie niečo skutočne silné.

Okrem znechutenia z Gemini.


Tak zase o rok, priatelia.
 
P.S.: Linky na jednotlivé poviedky máte priamo v názvoch, oddelenie Ceny Fantázie na Kultúre Sme je TU a všetky pokope spolu s HLASOVANÍM sú zase TU.

Súvisiace články:

33 komentárov:

  1. Hm,obavam sa ze tieto pocity zdielam,ale ty si ich napisala - uplne klasicky - ovela vystiznejsie :) Ale netreba vesat hlavu, mozno aspon v zborniku sa najde nejaka nedocenena perla :)
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, tak u mňa bola Zuska jednoznačne najlepšia a jej poviedka ma očarila, pretože ako jediná zo všetkých ma na konci prekvapila, počas čítania zaujala (žiadne zbytočné slová, žiadne klišovité frázy, nemala som pri nej nutkavý pocit škrtania ako pri 90% toho čo som prečítala) a nad koncom som premýšľala dobrý týždeň. A stále mám pri spomienke naň mrazivý pocit.

    Homo homini lupus u mňa absolútne pohorelo, Straňák má plusko, súhlasím so všetkým čo si o ňom napísala, Dračica sa príjemne čítala, ale od Soni som čakala viac (jej príbehy mám veľmi rada) a Gemini - tam sa mi veľmi páčil koniec, no tiež by som polovicu textu poškrtala :)

    Ale to je iba hrubý výcuc (ako som ti hovorila na stretku, ten zvyšok, pri niektorých som skoro plakala!!) a celkovo... neviem.

    Mám zmiešané pocity. Pre mňa to Zuska zachránila a možno sa ostatní autori posunú ďalej (tak ako Straňák, obrovská pochvala) a .... uvidíme :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Draculin, díky a budeme dúfať ;-)
    Jennka - a teraz si sa verejne odhalila ako porotkyňa! :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Fíha, Riddick... Lichotí mi, aké si do mňa vkladala nádeje, ale ja som nikdy nebola "nositeľkou rána" :-)
    A už som dávno nemusela vysvetľovať pointu svojej poviedky.
    POZOR SPOILER!!!
    Takže Borkova mama bola monitorovaná/odhalená telekinetička. Keď jej agenti dali na výber, radšej si zvolila operáciu, ktorou jej odstránili zvláštne schopnosti (bude nešikovnejšia pri varení, bábkovom divadle a pod.), aby mohla ostať s dieťaťom (a nezavreli ju napr. na mesačnú základňu). Spätne si hovorím, že som to mohla naformulovať jasnejšie... Čo so mnou, niekedy sa nechám príliš uniesť zavádzaním čitateľa.
    Zuska.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ahoj Zuska, ďakujem za vysvetlenie :-) Áno, že aj mama bola telekinetička, to mi napadlo v závere... ale akosi som to nevypozorovala už v texte a to bol ten problém. Tie drobnosti o varení si budem musieť prečítať znova, narážku na bábkové divadlo si matne pamätám.
    Takže telekinézou "trpela" celá rodina a otec bol za to potrestaný... hmm. Možno som to nemala čítať načisto unavená v posteli. A možno proste blbnem.
    V každom prípade som sa počas dňa (pre ostatných - ešte pred Zuskiným prispevkom!) rozmyslela a máš môj hlas :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Anet, ja som sa ani nikdy nezapierala :)) ale som "iba" Bibla, to ty vies ;)

    Ten Zuskyn koniec som pochopila tiež takto nejako :) (ako ho vysvetlila) a je to ešte úžasnejšie. Čo ma ale dostalo, keď mu na konci vysvetľovala čo a ako, bolo z toho cítiť tak neuveriteľnú materinskú lásku, že... proste krása. Tak úžasne uveriteľné, precítené. Nič nebolo prehnané, klišovité, ale naopak, mrazivo aj krásne reálne.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. aby bol crosslink dokonalý, tu je link na moje hodnotenie: http://www.ashsid.sk/sffbb/viewtopic.php?f=5&t=26

    K Mamutovi: neverím, že by nikto z Agentúry nečítal Podpaľačku a nevedel, že deti parapsychologických rodičov sú najnebezpečnejšie. Škôlka by musela byť preventívne prešpikovaná agentmi a výskumníkmi, čakajúcimi na akúkoľvek anomáliu. Preto som mal problém s uveriteľnosťou záverečného zvratu (aj keď som pointu po dočítaní poviedky pochopil).

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Ja som zázrak nečakal, ale dočkal som sa ho :o). Prvé tri poviedky na sme som nedočítal. Nehovorím, že za nič nestáli, iba som sa po niekoľkých odstavcoch rozhodol stráviť čas užitočnejšie (pri Gemini mi tiež niekoľkokrát za jeden odstavec napadol King a O písaní :o)).

    A potom prišla Zuskina poviedka a nedala mi šancu. Nie je postavená na šokujúcej pointe, ale na detailoch a živých postavách. Pochopil som ju presne tak, ako tu vysvetlila Zuska, a oceňujem, ako ma ponorila do mysle dieťaťa vyrovnávajúceho sa prostredníctvom zhmotnených fantázií so strachom o mamu, s neistotou. U Zusky som zvyknutý na kvalitné texty, no predsa ma Mamut zaskočil. Pri záverečnom stretnutí syna s mamou mi stislo hrudník a trvám na tom, že takto sa píše na Huga.

    Tomáš Straňák to vlani schytal od viacerých, ja som však za jeho potácavou prózou cítil rozprávačský talent (o to viac, že to bola údajne jeho prvotina). Tento rok mi dokázal, že som sa v ňom nezmýlil. Text je výrazne čistejší, aj keď pár zakopnutí sa nájde. Len škoda toho námetu, ktorý sa mi zdá dosť tuctový (a navyše mi pripomína Kingovu poviedku Nočná zmena - Tomáš je Kingov fanúšik, ale možno je to iba náhoda).

    Výsledok tohtoročnej Ceny Fantázie je pre mňa taký, že Zuska Stožická je oproti zvyšným finalistom tak ďaleko vpredu, že ich už dobieha zozadu :o).

    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Mne sa najviac zo všetkých poviedok páčil Malinový mamut Zusky Stožickej - príjemné čítanie, ktoré ma dokázalo od prvého okamihu upútať, podľa mňa je to jasná výhra na prvé miesto.
    Ostatné poviedky boli tiež pútavé - vinobranie so štipkou hororu, humorne ukončený vlkodlak, ako aj fantazijne naladená Dračica.
    Ohľadom Gemini - posnažím sa nabudúce škrtať, beriem si to k srdcu, aj keď takto napísaná kritika ma skôr odradzuje od toho, aby som v písaní pokračovala, (cítim sa ako mravec pod topánkou), keďže toto je môj prvý pokus o písanie :P.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Ash - King je síce superkontinental, ale pochybujem, že ho číta každý :D Mimochodom, Podpaľačku čítam práve teraz - a Firma mala IBA podozrenie, kým im ho nepotvrdil otcov telefonát priateľovi (fail) a Charliena snaha o záchranu otca na farme. Keby sa rodičom dokázalo zakryť jej schopnosti - čo bolo nemožné, keďže pyrokinéza sa u nej prejavila už ako u batoľaťa, kedy ju nemohla ovládať - firma by ju možno nechala tak. Možno. Dohady. Každopádne, u Mamuta nešlo o toto, ale presne ako napísal Mischo - takto sa píše na Huga. Príbeh, ktorý bol presýtený emóciami, strachom, ľudskosťou, aj ľudskou zlobou, chytilo ma to za srdce a nepustilo. S tým príbehom som žila, to sa z tohtoročnej cefy nepodarilo žiadnej poviedke.

    Gabriela - rozhodne sa nenechaj odradiť, toto ani nie je kritika, ver mi :) písať vieš a pokiaľ ti niekto povie iba to, že by polovicu zoškrtal znamená iba to, že píšeš priveľa textu tam, kde ho stačí menej, a na to je jednoduchý recept - zhutniť text a vypustiť pridlhé pasáže. To nie je nič tragické :) Tvoja poviedka je dobrá, a keby bola celá taká ako koniec, bola by skvelá :)

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Gabriela - pripájam sa k Jennke. Prosím, prečítaj si ešte raz, čo som napísala k Tomášovi Straňákovi a zamysli sa nad tým.
    Ja nie som špička slovenských kritikov ani sa nepasujem za "hlas boží", ale - bez urážky - viem len o jednom pozitívnom ohlase na Gemini a všetky ostatné, ktoré som dostala, sa v podstate zhodovali s mojím.
    Ak to môžem povedať natvrdo, tak vyhlásiť, že "ja už radšej nebudem písať, lebo ten-a-ten kritik zdrbal moju poviedku", nie je žiadne hrdinstvo. Nikoho to nezaujíma. Naopak, všetkých zaujme a nadchne skôr prístup takého Tomáša, ktorý sa z reakcií poučí a prispôsobí sa čitateľom. Lebo pre tých sa to predsa píše! Všetky tieto "múdre rady" nájdeš rozosiate v mnohých recenziách, tak mojich ako aj iných.
    No a "at last but not at least", každá kritika je subjektívna a tak ju aj treba vnímať. Ak si myslíš, že kritik je blbec a ty píšeš dobre - tak sa na jeho názory proste vykašli a píš ďalej ako ty chceš a ako sa ti páči. Či to bude tá najlepšia cesta, ukáže čas ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  12. A teraz ešte trochu zjemním svoje slová, lebo som trošku pozabudla, že Gabriela napísala "posnažím sa nabudúce škrtať, beriem si to k srdcu".
    Takže - Gabriela, necíť sa prosím ako mravec pod topánkou, ja nie som žiadny mogul. Ani Tomáš pokiaľ viem neupravil svoj štýl kvôli mne, ale kvôli radám skúsenejšieho človeka. Každý máme holt iný vkus... ja budem veľmi rada, ak budúci rok budem môcť napísať o tebe to, čo toho roku o Tomášovi - a možnože mne tvoj štýl nesadne nikdy, ale bude ťa vysoko oceňovať iná "fajta" čitateľov, napríklad intelektuálska.
    C'est la vie :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Gabriela, Tvoj mravcovitý pocit je prirodzený. Autori sú na svoje dielka citliví a aj keď dostanú tisíc nadšených ohlasov a jeden nepriaznivý, spať im nedá ten jeden. Ibaže ak sa autor rozhodne poslať poviedku do súťaže, nezostáva mu nič iné, len sa obrniť, pretože kritike nevyhne, najmä ak sa dostane na pozíciu, kde bojuje o sošku tornáda (či čo to, dofrasa, je :o)) - tam už sú vypäté aj emócie čitateľov, ktorí chcú vidieť na stupni víťazov svojho favorita.

    Pozri sa na to takto: dostala si sa medzi päť najlepších, čiže si predbehla desiatky iných autorov. A navyše s prvým pokusom o písanie! Nehnevaj sa, ale moja prvá poviedka si vyslúžila akurát zhovievavé úsmevy rodičov a ešte dlho trápili obavy, čo zo mňa vyrastie. Takže v Tvojom prípade by mala správna reakcia vyzerať asi takto: Takže kritika, hej? No počkajte, veď ja vám ukážem, kto sa tu potrebuje naučiť písať! (Berie do ruky pero/klávesnicu, zahľadí sa do prázdna a v hlave sa jej rodí nový nápad.)

    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Bingo! Mischo nás - ako obvykle - strčí všetkých do vrecka :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Opravy (ach jaj):
    ... pretože SA kritike nevyhne...
    ... ešte dlho ICH trápili obavy...
    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  16. A Riddick, ako obvykle, preháňa :o).
    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  17. Gab - jaj,ze mravcovite pocity :) Je pravda, ze ma Gemini prilis nenadchla, ale na akekolvek depresie jednoducho nemas narok. Zacinas pisat a hned si v TOP 5! Napada ta, co ine by mohlo lepsie reprezentovat uspech? A naucit sa skrtat je vzdy lepsie, ako by ta poslali pestovat korenovu zeleninu a ani za Mohameda sa nepriblizovat k peru :)

    A musim priznat, je aj ked po prvom citani som bol "decentne" otraveny z tohtorocnej urody...po tom druhom zistujem, ze ako Malinovy mamut, tak aj Cierna odroda, sa mi pacia - a slovenska fantastika na tom nebude az tak zle :)
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Jéj, ja som dostala ružovú sošku, to je super : ) Inak, som si vedomá svojho "puberťáckeho" štýlu písania, už s ním ani nebojujem, skôr sa ho snažím cibriť : ) Niektorým čitateľom sa to páči ; )

    Soňa Lantajová

    OdpovedaťOdstrániť
  19. ja som jednonacne za mamuta :). vazne uvazujem, ze si idem kupit malinovy plys. molitan sa doma najde, aj koralky...

    OdpovedaťOdstrániť
  20. Písania sa určite nevzdám, veď ma k nemu priviedol niekto, kto mi bol veľmi vzácny. Ten môj mravcovitý pocit je len prvotný pocit zo zápornej kritiky, ale neskryjem sa do ulity :P, veď preto som sa napokon do tejto súťaže aj zapojila, aby som zistila, čo treba vylepšiť a čoho sa držať. Od priateľov a známych totiž nedostávam takú kritiku, akú by som chcela... :) Hrúúúúza, no, teraz aspoň viem, že sa príliš rozpisujem, tak keď ma najbližšie nakopne múza, tak sa budem krotiť :P. Ďakujem Vám všetkým za rady, veľmi si ich cením.

    Soni - mne sa tvoj štýl písania páči, trochu pripomína Pottera, toho čítam rada.

    Gabriela

    OdpovedaťOdstrániť
  21. A teraz to tu pekne od pľúc poviem : Poviedky ma takmer všetky do jedného nehorázne sklamali. Buď len samé klišé na klišé alebo samé dosť ošúchané námety, žánrovo prevažne urban fantasyovské. :-( V podstate ma nejako neoslnilo takmer nič z týchto finálových, zjavne kvalitatívne najvyšších poviedok. :-P Najväčšie sklamania, aspoň pre mňa osobne, boli Gemini (príšerné, absolútne nečítateľné a neprehľadné, plné pseudofilozofických žvástov) a Homo homini lupus (relatívne vtipné, ale ďalší priebeh a samotný záver poviedky mi bol jasný hneď, ako sa na scéne objavil ten tajomno-tajnostkársky nový chlapík). Ouch !

    Ak toto má byť výkvet slovenskej amatérskej fantastiky, tak... neviem... :-( A nie, nie som ktovieako náročný. Iba mi v tom veľmi chýba nejaká menšia-väčšia originalita. Alebo aspoň niečo, čo by vo mne vyvovalo pocit, že to autor písal od srdca a nedržal sa len nejakých vychodených zaručených floskúl. :-(

    OdpovedaťOdstrániť
  22. Apropo, Čierna odroda je asi najtrápnejšia hororová poviedka, akú som kedy čítal. Ako skrytá paródia je to výborné, ale ako vážny pokus o horor... nula bodov... Zachraňuje ju len nechcená vtipnosť. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  23. "Ak toto má byť výkvet slovenskej amatérskej fantastiky, tak... neviem... :-("

    A to kto a kde tvrdil?

    OdpovedaťOdstrániť
  24. No, CF je naznamejsia slovenska sutaz SFFH, s najdlhsou historiou, zastresena znamymi menami a s najvacsou propagaciou. Je asi na mieste ocakavat, ze prave do nej sa dostane to najlepsie, co amateri napisu (u "profikov" sa tak nejak predpoklada, ze maju aj ine moznosti publikovania - a predsa len, skoro vsade sa uvadza, ze pokial zacinajuci autor chce prerazit, ma pisat do sutazi).
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  25. O finálových poviedkach možno povedať akurát to, že sú výkvetom tohto ročníka Ceny Fantázie - z pohľadu porotcov :o).

    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  26. Nakoniec som zahlasoval za Lantajovej poviedku. Ostatné štyri ma nudili a ničím neprekvapili, záver som uhádol už po prvých 2 stranách. Seen it a million times... :-P

    OdpovedaťOdstrániť
  27. "Je asi na mieste ocakavat, ze prave do nej sa dostane to najlepsie, co amateri napisu"

    Ad 1 - viac menej sa do nej dostalo to najlepsie, co amaterski pisuci spisovatelia POSLALI do sutaze (bohvie co skryvaju po suflikoch).

    ad 2 - pojem "to najlepsie" je dost relativny. Kazdy porotca ma svojich favoritov a co sa jednemu paci, inemu sa pacit nemusi. A na com sa porota nakoniec zhodne sa zase nemusi pacit (a nikdy ani nebude) vsetkym citatelom.

    Myslela som, ze to su vseobecne zname veci, asi ako zakon schvalnosti alebo Murphyho zakony.

    OdpovedaťOdstrániť
  28. Zuske Stožickej : Prepáč, ale mohla si tam dať aj menej očividný "twist". Lebo tento zvrat-pointa bol (aspoň pre mňa, všetkých klišé a trópusov znalého cynika) predvídateľný už od chvíle, čo malý Boris prikázal plyšákovi, aby kráčal. Taký shyamalanovský zvrat - bohužiaľ... :-( Inak to bola milá poviedka.

    Mňa osobne by viac zaujímalo, či sa to náhodou neodohráva vo svete, kde studená vojna a vesmírne preteky nikdy neskončili ? :-D Lebo tie kulisy pôsobili tak retro-škrobeno-socialisticko-československy a pritom sa tam spomínali lunárne základne á la 2001 a tajomný objav lacného zdroja telekinézy. ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  29. Ja sa pokojne zahram na hlas bozi... VSETKY poviedky sa mi pacili, aj ked ani jedna nebola temou originalna.
    Gemini ma prekvapila prave tym, ze to kvantum textu okolo podstaty bolo dobre napisane - obcas kostrbate, ale dobre popisy pocitov a pod. Ak chce autorka pisat horory, dobry zaklad.
    Cierna odroda je vymyslena sakra sikovne. Klisovite becko. Dobre napisane. (Ako z exkrementu upliecz bic? Takto.) A takmer dorovnava Kukuricne deti :-)
    Dracica je tak trochu chladná a pritom sypaticky svojska. Vynikajuci zmysel pre usmevnost posuva poviedku aj k tym, co nemaju radi standardnu humornu fantasy...
    Homo homini lupus je bachorka vhodna ku ohnu. ALE je napisana neodolatelne. A to predovsetkym preto, ze vsetko je jsane uz dopredu. Neviem ci to bolo zamyslane, ale podla mna skvelo vyuzita barbarskost (az priam drzost) v pristupe ku klasickej téme.
    A Mamut. Stozicka JE nositelkou rana, anjelom, bohynou a tak podobne... Konecne poviedka od nej, ktora je podla mojich predstav. Takto dobre (a bez potreby nejakych vynimocnch SF realii) pise v sucasnosti uz asi len Hyena. ZUSKA STOZICKA NA HRAD!

    mato

    OdpovedaťOdstrániť
  30. Co sa tyka Mamuta, tam si dovolim nesuhlasit. A mam pocit, ze je to prave kvoli ocakavaniam. Pristupovat k comukolvek s ocakavaniami znamena sklamanie. Ja som Zusku nepoznal, jej meno mi nic nehovorilo, a preto som nebol sklamany z toho, ze je ta poviedka vyborna, ale nie zazracna, stacilo mi, ze je vyborna.
    Viac tu:
    http://www.scifi.sk/spacenews/2264/Cena_Fantazie_2010_-_recenzia_finalovej_patice.html

    jurinko

    OdpovedaťOdstrániť
  31. Áno, ja viem a nabudúce sľubujem, že túto deformáciu zavriem do šuflíka! :-) Možno by bolo najlepšie, keby pre mňa špeciálne organizátori zatajili aj mená finalistov :-D
    Holt, všetci si so sebou niečo nosíme a čím dlhšie CF sledujeme, tým lepšie si už pamätáme autorov a niečo si s nimi spájame.

    OdpovedaťOdstrániť
  32. Urcity "problem" bude mozno aj v tom, ze dlhodobo aktivne pisucich ludi je na Slovensku ako prstov na dvoch rukach.U malomocneho.Takze ak ma niekto dobre oko, zrejme aj tak dokaze ako-tak odhadnut podla stylu,kto bol asi autorom.
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  33. Zase taká dobrá ja nie som! :-D Jednak hrajú svoju rolu masívne výpadky pamäte, dvojak štýly autorov príliš neanalyzujem - nie v tom zmysle, že by som skúmala typické črty a fixovala si ich - čítam, vnímam, posudzujem spontánne :-) Ale fakt je, že dnes by som takého Joža Kariku možno vedela identifikovať. Alebo Miloša Ferka ;-) A nabudúce možno odhalím aj Soňu Lantajovú.

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).