Google+ Riddick's Realm: Trochu divné kusy 1+2

10 januára 2011

Trochu divné kusy 1+2



Český editor a publicista Martin Šust sa na poli českej i slovenskej fantasy scény zviditeľnil už dávnejšie. V oblasti knižného trhu je však jeho najznámejším počinom zostavovanie poviedkových zbierok. Trochu divných kusov (ďalej len TDK) už pozbieral na tri vyše päťstostranové tehly, a práve poviedkam z prvých dvoch sa budem venovať.



Pre každého knihofila, readaholika a fantazistu sú tieto antológie výletom za novým dobrodružstvom objavovania neznámych autorov i motívov. Navzdory edičnému zaradeniu to zďaleka nie je iba new weird či mestská fantasy, ale celá škála tém, ktoré sa do čistokrvných sci-fi alebo fantasy zostáv nedostanú, pretože sa tam akosi nehodia. Ako editor v úvode k prvej zbierke píše, jeho zámerom bolo predstaviť modernú fantastiku v čo najširšej a často veľmi neobvyklej podobe s dôrazom na čo najväčšiu rozmanitosť. To sa mu rozhodne podarilo.

Po otvorení ktorejkoľvek časti poviedkových antológií vytvorených Martinom Šustom si každý čitateľ musí všimnúť, s akou dôkladnosťou i starostlivosťou k nim pristupoval. Každému príbehu predchádza príhovor editora, uzaviera ho reakcia samotného autora a jeho medailón. Zberateľ sa tak postaral o vyčerpávajúce informácie o pozadí poviedky aj spisovateľa. Na konci knihy nechýbajú informácie o prekladateľoch poviedok. Tomu hovorím výbava!

Ako to už so zbierkami poviedok býva, nie každá každému sadne, ale ako sám Martin Šust uvádza: "...ačkoli z reakcí čtenářů už jsem se dávno poučil o tom, že pro každého je dopad jednotlivých příběhů jiný. Právě tahle různorodost je pro mě jako editora tím nejzajímavějším a přiznám se, že se rád snažím sestavit antologii či magazín tak, aby se můj osobní vkus pokud možno proťal s co nejširším spektrem vkusu čtenářského."(Trochu divné kusy 2, s.361)
Bohumilá snaha, pán Šust, i keď svoju pečať nezapriete, čo je však prirodzené, ale aspoň sa vám podarilo pozbierať naozaj všakovaké kúsky so širokým rozptylom tém (predovšetkým v prvej zbierke).
O tom, čo všeličo čitateľa po obsahovej stránke v poviedkach postretne, sa stručne dozvie z obálok zbierok, preto sa viac zameriam na celkové pôsobenie vybraných diel. Som už raz taká, že často dokážem lepšie sformulovať abstraktné názory na literárny text, než zhrnúť jeho dej.

mstdk.jpg Trochu divné kusy 1

Prvé divné kusy som čítala dávnejšie, takže detaily sa z pamäte vymazali a spomienkam sa obrúsili hrany. Opíšem zopár tých najvýraznejších, no čitateľom odporúčam prelúskať knihu celú. Každý text je výletom do zaujímavých končín fantastiky. Trochu divné kusy sú ako tá americká bonboniéra - každý bonbón inej chuti, ale vždy je to prekvapenie. Komu by to na navnadenie bolo málo, môže si prečítať vyčerpávajúcu recenziu Ondřeja Jireša.

China Miéville: Familiár - poviete si, "jasné, že by tá nespomenula Miévilla, také nemôže byť":-) Ale Familiár patrí k základom new weirdu a je to naozaj výborná poviedka. Ňou si u mňa kedysi dávno (už po Nádraží Perdido) China potvrdil pozíciu idolu. Ešte pred TDK som ju čítala v časopise a odvtedy ma stále ohromuje všetkým od surového obsahu, cez sugestívnu formu až po svoju bezhraničnú fantáziu, živelnosť i pointu.

"Po celý den a noc se familiár učil. Potkával na cestách drobné savce. Našel hnízdečko myší a prohlédl si jejich tělesné partie. Z ocásků si udělal chápavá tykadla, naježil se fousky, vylepšil si oči a naučil se používat uši. Vše, co našel, srovnával s prachem, stébly, vodou, větvičkami, rybími kůstkami a promočenými odpadky: naučil se myš.
Se soustředěnou fascinací se naučil nové uši. V zahradách si hráli mladí Londýňané a familiár zůstával ve skrytu a poslouchal jejich slangové promluvy. Vnímal strukturu jejich přerývaného štěkotu.
V zahradách objevoval predátory. Sám byl velký jako kočka a někdy se na něho vrhali psi a lišky. Na krunýř z láhve už byl příliš velký, rozrazil ho a místo něj se naučil bojovat. Drápal porcelánovými střepy, hřebíky a šroubky - nikoli vztekle, ale s neměnným blaženým zájmem. Na svých početných nohách z odhozených krámů se pohyboval s nesmírnou jistotou. Pokud útočník dostatečně rychle neutekl, familiár se ho naučil. Použil ho. Měl ostrá zakončení prstů, zhotovená ze psích zubů."
(China Miéville: Familiár, TDK 1, s. 174)

Jeffrey Ford: Zmrzlinová říše - synestézia je pre nás normálnych taká nepredstaviteľná porucha, a predsa - po prečítaní Zmrzlinovej ríše som sa cítila k jej pochopeniu oveľa bližšie i bez osobného prežitku. Cenu Nebula za rok 2003 mala táto poviedka plne zaslúženú - hlavný hrdina v prvej osobe nielen fascinujúco opisuje samotnú synestéziu, ale neskôr aj výnimočný zážitok, ktorý ho v súvislosti s ňou stretne.

"Je možné, že kdysi v dávné minulosti byli naši prapředci naprosto synestetičtí, dotýkali se, slyšeli, čichali a viděli vše najednou: v každé konkrétní události se jim mísila smyslová paměť ze všech vjemů, aniž by v hodnocení dostal přednost jeden z pěti vstupů, jimiž se na nás valí "realita".
Vědecká vysvětlení, nakolik jsem s to jim rozumět, se dnes zdají být logická, ale když jsem byl malý a vykládal jsem rodičům, jak šeptá vinyl, jak voní purpur a jak se otáčejí modré kotouče zvuku kostelního zvonu, báli se, že mám nějakou vadu a že mi hlava přetéká halucinacemi jako opuštěný dům strašidly."
(Jeffrey Ford: Zmrzlinová říše, TDK 1, s. 187-188) 

Jeff VanderMeer: Proměna Martina Lakea vo mne zanechala spomienku na silné momenty, ale aj príliš pozvoľný začiatok a nezáživnosť väčšej časti poviedky. Pre účely tejto recenzie som si ju trochu osviežila.
Má new weirdovskú mestskú atmosféru, ale okrem umiestnenia do fantazijného sveta je paralelná s našou realitou a spoločnosťou. Mozaika príbehu sa postupne tvorí z náhľadov do kritického obdobia hlavného hrdinu, tuctového maliara Martina Lakea, z ktorého sa prakticky "cez noc" stal úspešný a slávny umelec, striedaných esejami umeleckej kritičky opisujúcej a hodnotiacej jeho najvýznamnejšie diela. Ucelený obraz o tom, čo sa vlastne udialo a čo je pointou príbehu tak získame až na konci poviedky, a úplný význam dokonale pochopíme pri čítaní doslovu Jeffa VanderMeera, ktorý je (na rozdiel od iných autorských dodatkov;-) jasný a úplne k veci. Prezrádzať viac by odo mňa nebolo fér.
Fanúšikovia tohto autora si aj opisných pasážach užívajú jeho pomalé tempo a štýl, ja sa priznám, že ma občas nudí. Znie to teda ako paradox, že táto poviedka je zároveň jednou z najzvláštnejších divných kúskov? Prečítajte si a uvidíte.

Paul Di Filippo: Rok v lineárním měste je príbehom obyčajnej skupinky mladých ľudí žijúcej v neobyčajnom meste tvorenom jedinou širokou triedou, tiahnúcou sa na oboch koncoch až za obzor. Pokiaľ až? To nikto zo súčasných obyvateľov nevie, i keď kolujú rôzne historky.
Z vyčerpávajúceho doslovu Paula Di Filippa je zrejmé, že táto novela, zaberajúca v zbierke 58 strán, mu vyšla presne podľa jeho zámerov. Napriek tomu, či skôr práve preto v konečnom dôsledku nenaplnila všetky moje očakávania. Autorovi sa určite podarilo zložiť ňou hold postupom spisovateľských legiend, ktoré spomína i  napísať pútavý príbeh z komplexne vybudovaného sveta - zvládol to až tak dobre, že mi v závere chýbalo nejaké ukončenie... alebo pokračovanie... niečo, čokoľvek. V texte sa našli aj nudnejšie časti, ale príbeh ma vtiahol a mala som pocit, že ma autor trochu ošálil, keď také malé majstrovské dielko bez varovania náhle skončilo vo chvíli, kedy sa to nepatrí. Akoby niekto zatiahol oponu - divadlo pokračuje, ale vy už nič nevidíte. Následné prečítanie autorových slov, že čo sa týka osudov postáv, presne takúto bohatú, ale neurčitú skicu smerujúcu odnikiaľ nikam (ako Lineárne mesto?) zamýšľal vytvoriť, mi už útechu neprinieslo. No i tak bola zaujímavá :-)

mstdk2.jpgTrochu divné kusy 2

Druhý zväzok zbierky krátkych prác modernej fantastiky je pomerne ťažké po obsahovej stránke charakterizovať vzhľadom na prvú knihu. Poviedok pribudlo, slušný počet je ich viac romantických ako fantastických, nechýba však ani bladerunnerovské sci-fi a výlety do vymyslených krajín...

Ellen Klagesová: Cikánka času - v poradí štvrtá poviedka je prvou v zbierke, ktorá ma naozaj dostala. Hravá i hĺbavá, seriózna i potmehúdsky zlomyseľná. Pripomenula mi Heinleinove Dveře do léta, obe majú veľmi sympatických hlavných hrdinov a navyše motív cestovania v čase mám naozaj v obľube.

David Marusek: Svatební album - hrali ste niekedy hru The Sims? Nie že by to bolo žiadúce pre pochopenie poviedky, vôbec nie. Ale osudy akýchsi trojrozmerných fotografií s pamäťou a sebauvedomením, simulácií pekných momentov v živote hmotných ľudí, mi ju asociovali. Pre mňa je však Svatební album viac dojímavým príbehom veľmi smutného páru než ilustráciou virtuálneho sveta prelínajúceho sa s reálnym.

Christopher Barzak: Jazyk můr aj Paul Melko: Neobdělávaná země vnímam ako poviedkové sestry. Obe sú z prostredia starších detí, obe sú napísané veľmi citlivo, v oboch majú hlavné postavy mentálne postihnutého súrodenca, ku ktorému prechovávajú zvláštny vzťah. Takisto pri obidvoch poviedkach si už dnes, po relatívne krátkej dobe spontánne nespomeniem na ich rozuzlenie, ale vôbec mi to nevadí. Zanechali po sebe niečo iné - dobrý pocit - a stále mám v živej pamäti niektoré silné obrazy. Obe hlavné postavy sú v zložitom veku medzi detstvom a dospelosťou, a pokým Eliot z prvého príbehu zažíva zlomové okamihy na svojej ceste k dospievaniu, Priscilla z druhej poviedky naplno testuje silu svojej autority získanej predčasnou zodpovednosťou.

"Představuje si, jak má vlastní bydlení, s nábytkem, televizí a vlastními knihami. V žádné z těchto představ se otec a matka nevyskytují, nanejvýš občas zatelefonují. Nechybějí mu a on přemýšlí, jestli to znamená, že je nějakým způsobem špatný. Neměly by děti mít své rodiče rády a čas od času jim zavolat? V těch představách rodiče očividně nejsou tak důležití.
Ani Dawn není součástí těchto představ. Její telefonáty si Eliot ani nepředstavuje, protože k čemu by to taky bylo? Dawn by se nanejvýš mohla chytit nějaké fráze a znovu a znovu se ho ptát. Mohla by říct, jako jednou při oslavě jeho dvanáctých narozenin: "Kolik je tvé kočce?" čímž u všech jeho kamarádů vyvolala záchvaty smíchu.
Eliot nemá kočku."
(Christopher Barzak: Jazyk můr, TDK 2 , s.306)


Rovnako intenzívne na mňa zapôsobilo okrem týchto dvoch poviedok aj ďalších päť podobných - V ústí řeky včel, Smiřování, Malí bohové, Tři dopisy od královny Elfie aj Pip a skřítci - zďaleka nie všetkých sedem napísali ženy, ale vo všetkých je ženský faktor silne prítomný a dôležitý. Tri z nich spája smútok zo stretnutia so smrťou a definitívneho lúčenia. V iných sa postavy snažia vyrovnať so stratou sladkých čias detstva a mladosti, ktoré sa nikdy nevrátia... Niektoré sú lyrickejšie ako iné, no všetky do jedného sú emotívne a melancholické. Aj keď dve z nich končia, dalo by sa povedať, víťazne a ďalšie zmierením, prestupuje nimi smútok i krehkosť...

"Líbilo by se mi být malou bohyní skořice," prohlásí moje žena Emily, zavře oči a nakloní se nad koření. Jsem zvyklý, že Emily říká takové věci, tak si toho nevšímám, jen přikývnu, zvednu z regálu láhev s broskvovým nektarem, zatřepu s ním a pokrčím nos. Vím, že ten sajrajt uvnitř má mít čerstvou přírodní chuť, ale nemůžu si pomoct, pro mě je to pořád sajrajt. Emily tvrdí, že popírám pravdu přírodního původu. Emily má broskvový nektar ráda, a tak položím láhev do košíku.
"Malou bohyní skořice," opakuje Emily. "Nebo třtinového cukru." Zkříží ruce a její stříbrné a mosazné náramky o sebe zacinkají.
"A proč ne velkou bohyní skořice?" Jdu uličkou s košíkem přes ruku.
"Malé věci mají malé bohy," odtuší Emily. "To je přece přirozené."

(Tim Pratt: Malí bohové, TDK 2, s. 487)


Jediným, ale príjemným zástupcom typickej dobrodružnej literatúry je akčná jazda Jaya Lakea V zahradách vlahé noci. Je dlhá, čitateľ sa občas môže cítiť ako na kolotoči alebo v rodokapse, kde kladný hrdina vždy len o vlások unikne smrti a záverečné rozuzlenie hádanky napokon nie je žiadnou senzáciou, skôr trochu zaváňa klišé, no aj tak poviedka pôsobí medzi prevažne trudnomyseľnými a pochmúrnymi dielkami ako osvieženie (i keď koniec tomu presne nezodpovedá;-).

Sladkým cukríkom bolo pre mňa Vyšperkování mapy od Alana DeNira. Nedokážem určiť, či mi scénky z kancelárskeho života kartografickej spoločnosti pripomenuli montypythonovské skeče, konkrétne obrazy z Fikaných jezinek Chiswických, seriálu Mŕtvi ako ja alebo rôzny iný kancelársky humor, ale poviedka ma očarila hneď na začiatku a potom držala v napätí až do konca - ktorý ma síce úplne neuspokojil, ale to už nebolo najdôležitejšie - motív mi stihol dodať nápady na vlastné rozšírenie príbehu za rámec textu. A to je jeden z najsenzačnejších pocitov, ktoré môže písané slovo docieliť. Cestovanie za hranice autorových viet otvára čitateľovi dvere fantázie do nových svetov a zároveň zabraňuje rýchlemu zabúdaniu na konkrétne diela.

"Goud sklouzl do svého už typického přednáškového stylu vyjadřování. "Originpointu patří čelné místo v oboru historické kartografie. Naše atlasy nemají konkurenci co do historické přesnosti, geofyzikálních vlastností a uměleckého zpracování." Skoro doslova z propagačních materiálů společnosti, uvědomil si Casey. "Proto se musíme postarat, aby nám konkurence nekradla nápady, zvláště prostřednictvím našich rejstříků. Ví se o případech, kdy naši pochybní konkurenti oskenovali několik map z viktoriánských cestopisů, které nejsou kryty autorským právem, okopírovali naše rejstříky a pouze překódovali souřadnice. A výsledný produkt potom prodají Wal-Martu."
"Wal-Martu?"
"Nebo kdovíkam. Jde o to, že když mapu vyšperkujeme neexistujícími městy, můžeme si své nepřátele - chci říct konkurenci - prověřovat..." Goud si odkašlal, "...abychom měli jistotu, že nám nikdo nic nekrade."
Caseymu se toto vysvětlení nepozdávalo. "Takže já musím..."
"Naklást pasti. Chci, abyste si vždy po několika stránkách vymyslel nějaké místní jméno. Jednoduše to jimi tady posolte."
(Alan DeNiro: Vyšperkování mapy, TDK 2, s.412)


Na rozdiel od recenzenta Ondřeja Jireša si netrúfam posudzovať náklon editora k sci-fi a opomínanie fantasy, ale súhlasím s ním, že M. Šust nezaprie očarenie formou na úkor deja - vlastne sa o to ani nesnaží a vo svojich prológoch k poviedkam sa otvorene vyznáva z lásky ku kvalitnej jazykovej a štylistickej výbave textu, poetike, lyrike až surrealizmu. Čo napokon nie je nijako prekvapivé a vôbec to nekritizujem (i keď moja latka znášania surrealizmu je oveľa nižšie). Veď aj čitatelia fantastiky sú čoraz náročnejší a pri spoločnosti, kde sa na nás zo všetkých médií valí akcia, zhon a chaos, vo voľnej chvíľke sa s knihou v ruke túžime ponoriť do čohosi iného - intímnejšieho, subtílnejšieho.

No podľa môjho skromného názoru, ani s uprednosťňovaním formy to v prípade prózy netreba preháňať. Dôkazom je posledná poviedka Hala Duncana, Věž z kostí rána (pridaná nad rámec plánovanej zbierky), ktorú nemôžem charakterizovať inak ako "efekt pre efekt". Absolútne prioritnú úlohu tu dostala štylistika, hranie sa s jazykom a slovami, snové opisy neviemčoho - niekedy som si podľa tých halucinačných básnických výlevov dokázala niečo predstaviť, niekde medzitým som dokonca pochopila útržky príbehu o večnom meste, ničote okolo neho a pozadí deja zmiešanom z mytologických, fantastických i high-tech scifistických motívov. Ale takéto texty vážne nemusím, zoči-voči tejto "vysokej" literatúre sa cítim ako prízemný sedliak, ale viete čo? Ani mi to nevadí. Čoho je veľa, toho je príliš a v mojom prípade by sa TDK 2 bez Hala Duncana kľudne obišli.

Okrem týchto poviedok nájdete v TDK 2 aj mysteriózny horor Lairda Barrona Postrach, drsný magický realizmus v podobe Madony z maquiladory od Gregoryho Frosta, nazriete do (virtuálnej?) reality počítačových hier, fantastických civilizácií, pochmúrnej budúcnosti i nežných spomienok.
S fantastikou môžete cestovať kamkoľvek za pár korún a nepotrebujete poistenie ani letenku - krídla máme všetci vo vlastnej hlave :-)

V TDK 3 sú niektoré mená spisovateľov známe, keďže sa vyskytli v prvých dvoch častiach, a tak už nepôjde celkom o výlet do neznáma. Teším sa preto najmä na spoznávanie ďalších diel autorov, ktorí ma očarili, ale aj na objavovanie nových mien.

(napísané v máji 2008, uverejnené pôvodne na blogu Sme)


Súvisiace články:

Robert Holdstock: Les mytág
Robert Heinlein: Cizinec v cizí zemi
Prečo fantastika?
China Miéville: Un Lun Dun

13 komentárov:

  1. Diky za clanocek...pekne napisany, tak ako vzdy :)
    Cital som TDK 1 aj 2 a v podstate musim suhlasit. K celemu New Weird mam taky zvlastny ambivalentny vztah... Na jednej strane to je ocarenie tymi niekedy az zvrhlymi predstavami - a na druhej strane ma az prilis casto (castejsie ako pri inych zanroch) chyta nuda a pocit, ze v NW vyrazne vitazi forma nad obsahom. Ale nemozem si pomoct, dalsi roman alebo zbierku si zase kupim :)
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Uf, ja som u Miévilla 2 knižky pozadu a už skoro ani neviem, ako taký NW vyzerá... ach jaj. Už sa doňho pustím :-) Ešte dočítam Priechod, už som na konci.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ozaj - a tiež si bol z toho Hala Duncana taký perplex?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Myslis Pergament a Atrament? Tak to tiez...cital som to a stracal som sa. Uchvatne obrazy, ale casto mi unikal dej...
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Nie, myslela som tú Věž z kostí rána, o ktorej sa píše tunák na konci článku... Na Pergament a Atrament som si po jednej poviedkovej skúsenosti vôbec netrúfla! Ani neplánujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Tak Pergamen a spol su to iste - len v rozsahu dvoch romanov :-/
    draculin

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Věž z kostí rána, som síce tiež nezvládol, ale Pergament a Atrament sa dá. Je síce pravda, že hlavné postavy tam menia mená, výzor, strany, storočie a niekedy aj pohlavie skokovo medzi kapitolami, ale číta sa to krásne (Teda ak netrváš na tom, že to budeš chápať). A ta konci to do seba zázračne zapadne, takže to takmer začne dávať zmysel :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. No, práve to je ten problém, Jozef... že knihu, ktorú čítam, by som vcelku rada aj chápala ;-D

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Ďakujem za kopec informácií, zase som o niečo múdrejšia - a plnšia o čitateľský zážitok, skvele napísané :)

    Vyzerá to doslova "nabombované"!

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Pche, čo tam dnešný new weird... Už v 50. rokoch napísal britský autor Mervyn Peake svoju slávnu Gormenghastovskú trilógiu. Kto nečítal a duševne zvláda miernu morbiditu, nech sa do toho pustí (ak jestvuje český preklad). Tie knihy sú fantazijný Dickens na drogách a na rozdiel od súčasného novô čudnô som nemal dojem, že prostredie a charakterizácia boli prevažne na efekt.

    Apropo : Poznáte filmové príhody Jaspera Morella ? ;-)
    http://www.jaspermorello.com/gazette/
    http://www.youtube.com/watch?v=vORsKyopHyM

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Jasper Morello je mi povedomé, ale nepoznám. NW sa mi nezdá na efekt (aspoň väčšina) a Gormenghast som si vypočúvala britskú dramatizáciu, ktorou si Sting splnil sen (a zahral si Steerpika), ale bola to riadna haluz. V niečom zaujímavá, v niečom sa mi zdala úplne nezmyselná (totálny opak efektu?). Čítať neplánujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. "Nechybějí mu a on přemýšlí, jestli to znamená, že je nějakým způsobem špatný. Neměly by děti mít své rodiče rády a čas od času jim zavolat?" - tak tuto dilemu riesim uz dlhsie aj ja...

    hmm, tdk2 som si nekupil na zaklade nasej debaty vtedy na sme, ale asi to napravim, nejako mam na to chut. inak s mievilom som este viac pozadu kedze som precital len krala krysu, nadrazie a jazvu, ale uz sa to tiez pomaly schyluje k tomu, ze otvorim zeleznu radu :D

    OdpovedaťOdstrániť
  13. U mňa sa na Město a Město stále ešte len schyľuje... ale už je to blízko!!! Práve premýšľam, koľko a čo nové rozčítať :-)
    Niekedy mám pocit, že je to choroba, mať furt rozčítané z rôznych žánrov, na druhej strane si vždy zoberiem do ruky to, na čo mám chuť. Humor, sci-fi, fantasy, ľahké, ťažké, stredné... Len sa mi nesmú pliesť súvislosti ;-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).