Nacizmus a vojna - 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna

spracované podľa knihy Richarda Bessela

30. januára 1939, v deň šiesteho výročia prevzatia moci, vystúpil Hitler v ríšskom sneme s prejavom, v ktorom vyslovil svoje desivé proroctvo:

Ak sa medzinárodným židovským finančníkom v Európe i mimo nej opäť podarí vohnať národy do svetovej vojny, výsledkom nebude boľševizácia sveta, teda víťazstvo židovstva, ale vyhubenie židovskej rasy v Európe. (s. 89)

Tento výrok je fascinujúco námesačný a alibistický zároveň. Nielenže sa jedným dychom zbavuje zodpovednosti za 1. svetovú vojnu, lebo ju prisudzuje imaginárnej židovskej svetovláde (ktorej predstava je mimochodom populárna aj dnes), ale ten istý vzorec uplatňuje už vopred na 2. svetovú vojnu, ku ktorej ešte ani nedošlo, a o ktorú sa koniec koncov zaslúžil on sám.
V čase, keď tieto vety vyslovil, bol on tým expanzívnym uzurpátorom, túžiacim ovládať čo mu nepatrí. On jediný cielene zbrojil a plánoval vojnové konflikty obrovského rozsahu. Pritom bol schopný vypúšťať podobné bludy teatrálne ospravedlňujúce jeho vlastné počínanie. Správal sa ako vrah, ktorý sa pred súdom obhajuje tým, že obeť dlho plánovanú a premyslenú vraždu vyprovokovala, a teda si je sama na vine.

Druhá časť výroku je bohorovnou hrozbou, platnou v rovine symbolickej i veľmi konkrétnej. Hitler sa stavia do role božieho biča, ktorý strestá nehodné červy nedodržiavajúce jeho pravidlá. Ak nič iné, zvrátenosť týchto slov svedčí o tom, ako veľmi musel byť odtrhnutý od reality (či racionality) a naopak pohodlne zabývaný vo svojej chorobnej ilúzii o svete plnom zlovoľných Židov na strane jednej a ušľachtilých svetlovlasých übermenschov na druhej. To bol jeho čiernobiely film o zápase medzi dobrom a zlom. Nacizmus, ktorý očistí svet, árijská spása.

Keď človek číta jeho prejavy, môže ho podozrievať z vypočítavosti a túžby po moci. No moc získal obrovskú, a predsa sa nevedel zastaviť, lebo mal stále hlad. Žrať, žrať, žrať... Myslím, že bol aspoň z časti mešuge. A to som ani nečítala Mein kampf. Už naň vôbec nie som zvedavá. Určite by mi z neho bolo na vracanie, ako keď som skúšala čítať Kladivo na čarodejnice (stredovek neskončil, stredovek trvá).

Do tankoch na Varšavu!

"Fall Weiss", prípad biela, čiže dobytie Poľska, začalo presne podľa plánu 1.9.1939.
17. septembra sa k invázii pripojil z východu Sovietsky zväz a v priebehu mesiaca roztrhli Poľsko na dva kusy. Nemeckí vojaci s opovrhnutím sledovali zaostalejšiu východnú Európu a Goebbels trúsil reči o židovskej chorobe a o tom, že v Poľsku to vyzerá ako v Ázii (neskôr a potom až do konca vojny sa vidina "ázijských hord" používala aj na Rusov).
Rasistický svetonázor sa utužoval podrobením menejcenného národa. No ale hlavné bolo, že bol získaný lebensraum. Začali deportácie Poliakov a Židov do koncentračných táborov a uvoľnený priestor zaberali Nemci prichádzajúci z iných krajín "domov" do ríše. Poliakov vyháňali s holým zadkom, navrátivší Germáni dedili výbavičku.
No celé 2 roky masívnych deportácií sa opakoval jeden problém - Židov nechcel nikto prijať (o celoeurópskych antisemitských tendenciách som písala v 1. časti). Preberali sa rôzne nápady, od rezervácie pri Lubline cez Madagaskar až po "bližšie nešpecifikované miesto na východe" (s. 94), no napokon sa žiadny nezrealizoval. A tak doba zrela a s rokom 1941 sa idea "konečného riešenia židovskej otázky" postupne menila z exportných vyhliadok na exterminačné...

Ešte pred vojnou boli SS, gestapo, kriminálka aj výzvedná služba zlúčené do nového Ríšskeho bezpečnostného úradu pod vedením Reinharda Heydricha a pri prepadnutí Poľska ich šíky nasledovali wehrmacht a robili poriadok. Boj "proti všetkým živlom, stojacim v opozícii proti ríši a Nemcom" (s. 95) obnášal zatýkanie, deportácie i vraždy. V tomto kontexte je vhodné pripomenúť výrok Hansa Franka, ktorý svieti na stene baraku venovanom okupácii Poľska v Štátnom múzeu Osvienčim: "Keby som chcel vyvesiť plagát za každých 7 zastrelených Poliakov, v poľských lesoch by nebolo dosť stromov na výrobu toľkého papiera." Obkolesuje ho bohatá fotodokumentácia z popráv, mučenia a ponižovania Poliakov. Aj vyhladované siroty z varšavských ulíc.

Od októbra, len čo sa ukončila vojenská akcia, bolo masové strieľanie civilných obyvateľov každodenným javom a o život pritom prišli desaťtisíce Poliakov a Židov. (s. 97)

Heydrich si okrem Židov vzal na mušku poľskú elitu, presne v duchu Hitlerových slov. Už týždeň po vpáde mal jasno v tom, že "vedúcu vrstvu poľskej populácie treba odstrániť pri prvej príležitosti" (s. 96). Koncentráky pre intelektuálov a základné vzdelanie ostatným. Proste komplexný plán na zotročenie národa, ktorý nacisti označovali ako zberbu a zvieratá.

Takzvaná "akcia eutanázia" sa od jesene 39 do jari 40 pre zmenu postarala o likvidáciu asi 10 tisíc rezidentov psychiatrických ústavov v nových ríšskych župách na poľskom území. Pre nacistov to boli iba "životy nehodné života" (s. 98). Duševne no i telesne postihnutí sa vraždili aj nasledujúce 2 roky. Spolu viac než 100 tisíc. Dôležitým detailom pritom je, že v rámci "akcie T4" sa používal aj plyn a zodpovedný personál získal zručnosti i skúsenosti v práci s ním, ktoré sa neskôr zužitkovali v koncentračných lágroch.

No čistilo sa aj doma. V mene budovania kvalitného rasového spoločenstva Nemecko dávno pred vojnou bojovalo proti kriminalite a v koncentračných táboroch alebo na popraviskách končilo stále viac zločincov, recidivistov a asociálov. Ťažko povedať, aká škála "zločinov" bola relevantná, keď v rasistickou paranojou postihnutom štáte experti vopred vyrátavali počty rodených deviantov...

Je smutné, že po represáliách v Poľsku nasledoval na jar 1940 ďalší ohromujúci úspech nemeckej armády. Počas apríla a mája si bleskovými útokmi podrobila Dánsko, Nórsko, Holandsko, Belgicko. Francúzsko v júni podpísalo prímerie a bolo rozdelené na štyri zóny. Úhlavný nepriateľ, ktorý reichswehr držal štyri roky v zákopoch, bol zlomený. "Hitler, bývalý frontový vojak, teraz vlastne vyhral prvú svetovú vojnu." (s. 103)

Do tankoch na Moskvu!

A národ jasal. Nacizmus teraz obdivovala aj opatrne skeptická inteligencia. Hlavným problémom zostala Veľká Británia. Ako vraví Bessel, Hitler mohol využiť svoju pozíciu nenapadnuteľnej veľmoci a nastoliť mier.
Namiesto toho však spravil osudovú chybu.
Obrátil svoj zrak na východ, na Rusko, s ktorým mal podpísanú dohodu o neútočení. Podľa mňa je to jasný dôkaz, že bol až v stupídnej miere opojený a zaslepený svojimi úspechmi a možno naozaj mešuge. Podobné rozhodnutie by sa hodilo rozkokošenému chlapcovi a nie mužovi, ktorý sa hrá na vodcu a politika. Jednoducho povedané, nevedel, do koho sa serie. Keby som ja bola nejaký führer, tak Rusi, duplom so Stalinom na čele, by boli na špici zoznamu Do týchto ľudí sa nikdy neser! Kašľať na lebensraum. Taký Napoleon by vedel rozprávať. Ale Adolf asi dejepis nemal v škole príliš v láske...

Pred útokom na Sovietsky zväz sa ešte v spolupráci s fašistickým Talianskom Benita Mussoliniho dobýjala (a dobyla) Juhoslávia i Grécko. Zvyšok Európy bol vlastne tiež fašistický. Ak odrátame zopár neutrálnych krajín a zatiaľ slobodnú Britániu, ostatné boli spriatelené, porazené alebo okupované. A do represií na dobytých územiach už neboli zahrnuté iba nemecké bezpečnostné zložky, ale aj wehrmacht, v zmysle rozkazu "akékoľvek ohľaduplné správanie sa bude pokladať za slabosť a nesprávny prístup" (s. 106).

Hitler však ZSSR hlboko podcenil, pohŕdal Rusmi tak ako celou východnou Európou a napadnutie krajiny bolo plánované ako vyhladzovacia vojna. Slovania sa mu proste hnusili. Ktovie, či viac túžil vykynožiť národ alebo komunizmus. Najskôr oboje zároveň. Ako sa vyjadril, chcel komunistov vyhubiť, aby mu o 30 rokov nevyrástli noví. Napokon, wehrmacht už bol zvyknutý na vyvražďovanie celých dedín, takže to nebola až taká šokujúca novinka.

Podobne ako európsky blitzkrieg, aj začiatok ruského ťaženia (jún 1941), operácie Barbarossa, sprevádzal úspech. Wehrmacht zaberal široké pásy území a bral stovky tisícov zajatcov.
No predsa ich prekvapila početnosť sovietskej armády, sila odporu i jej húževnatosť. Na jeseň 1941 začali problémy so zásobovaním a v zime sa na stranu Rusov priklonilo aj počasie. Takých -37ºC pred bránami Moskvy už rozhodí morálku kdekomu. "Nacistické predstavy o vlastnej schopnosti dosiahnuť nemožné narazili na realitu." (s. 113)
A podobne ako v Poľsku šla v tyle dobyvačnej armády polícia, ktorá bezostyšne vyvražďovala celé židovské komunity. Vyhladili dva milióny Židov z troch. Takisto mali byť popravení všetci komunistickí funkcionári, ľudoví komisári, Židia v strane a štátnej správe i široká škála "rozličných radikálnych živlov" (s. 114). V skutočnosti prepadové skupiny narábali s ešte veľkorysejším zoznamom "previnení" zasluhujúcich smrť. Napokon, vrcholní predstavitelia ríše si v Rusku priali vyhladzovaciu vojnu, tak prečo sa obmedzovať. Keby dnešný svet vyzeral podľa nich, slovo Rus by existovalo len v učebniciach dejepisu (či rasovej výchovy).

Cesta ku genocíde

Keď bolo jasné, že masové deportácie židovskej európskej populácie niekam na východ nebude možné realizovať, nacistický režim sa pustil do rozsiahlej akcie "etnickej čistky", po ktorej nasledoval kolosálny plán transportu miliónov Židov do vyhladzovacích táborov s cieľom rýchlej, účinnej, priemyselnej likvidácie ľudského života. (s. 115-116)

Cesta ku genocíde bola vytýčená dávno, známa konferencia vo Wannsee sa ju len rozhodla vydláždiť. Madagaskar už bol pasé, so Sibírom by to bolo komplikované. Ak chceli nacisti židovskú otázku vyriešiť, prečo nie v Poľsku. Prvé koncentračné tábory už stáli, deportácie a zhromažďovanie Židov v getách boli v plnom prúde, v Osvienčime už prebehli úspešné pokusy so splynovaním ruských zajatcov cyklónom B.

Že nemecké obyvateľstvo o ničom nevedelo, je tiež iba mýtus alebo sebaobrana svedomia, veď kto nesúhlasil s praktikami nacizmu, bol zastrašovaný. Ak aj príslušníci prepadových oddielov a SS mlčali, tak "milióny vojakov bojujúcich na východnom fronte určite aspoň tušili, čo sa robí so židovskými osadami a v židovských getách, alebo vedeli o akciách prepadových jednotiek v tyle wehrmachtu a niektorí z nich o tom doma na dovolenke aj porozprávali. Chýry o masových popravách sa dostali domov, no nie vždy vyvolali súcit s obeťami" (s. 117).
Keď o tom vedela Anne Franková v Holandsku, žijúca v úkryte, tak nemecký národ by musel byť slepý. "Tak či onak, spoločnosť tretej ríše si začínala uvedomovať, akých ohavných činov sa dopúšťa nacistický režim (a že sa na nich aj sama podieľa)." (s. 118)

Ako je však známe, vyvražďovanie sa netýkalo iba Židov. Takisto sa riešila "cigánska otázka" a pokiaľ ide o masakrovanie civilného obyvateľstva, najväčší počet obetí bol v Rusku. To je však rýchla smrť v porovnaní s tým, čo experti chystali pre žiarivú nacistickú budúcnosť (future is bright, future is nazi).
50 miliónov Slovanov malo uvoľniť miesto nemeckým usadlíkom. Avšak pri pohľade na riešenie židovskej otázky je ľahké si predstaviť, aká by bola jednoduchšia cesta aj v prípade "slovanskej otázky".
Možno by cyklón B nebol ani potrebný, keďže nacisti už vopred počítali s eventualitou, že keď okupované územia oberú o zásoby potravín, milióny pôvodných obyvateľov proste potichu zomrú od hladu. Aké jednoduché a čisté, systematickosť dobyvateľov musí človek až obdivovať. Pre zásobenie armády v roku 1941 počítali s tridsiatimi miliónmi na smrť vyhladovaných Rusov. Ako povedal Hermann Göring: "Ak má niekto hladovať, nebudú to Nemci, ale niekto iný." (s. 120)

Stalin reagoval na prepadnutie okrem obrany aj výzvou pre partizánsky odboj na už dobytých územiach, čo padlo na úrodnú pôdu a narobilo Nemcom vrásky, ale zároveň to podnecovalo k ešte brutálnejším represáliám. Stúpajúci odpor partizánov a stále vražednejšie odpovede esesákov pokračovali počas ďalších dvoch rokov vojny na východnom fronte. Zároveň autor pripomína, že nacistický teror sa zhoršoval aj na západe, vo Francúzsku a Taliansku (nie, ani k Talianom neprechovávali Nemci nežnejšie city než k ostatným, po páde Duceho a na konci vojny sa ukázalo, za čo ich považovali celý čas - za špinavých špagetožrútov, ktorých nakoniec v lágroch trápili rovnako ak nie horšie ako Rusov).

Bod zlomu

A potom, v decembri 1941, keď sa vojna v Rusku vôbec nevyvíjala podľa očakávaní (a riešenie židovskej otázky naberalo smer k vyhladzovacím táborom), urobil Adolf Hitler ďalšiu osudovú chybu. Vyhlásil vojnu Spojeným štátom americkým (opäť raz vysoko precenil svoje možnosti a hlboko podcenil súperove). Podľa Richarda Bessela je tu ešte jedno fatálne zakopnutie - po abdikácii najvyššieho veliteľa armády von Brauchitscha prevzal Hitler osobné velenie armády. Asi mu nikdy nedošlo, že bol viac fanatikom, než stratégom. Vyznieva až humorne, že pri tejto príležitosti chcel na vojakov wehrmachtu zapôsobiť spomienkami na svoje vojenské skúsenosti staré bezmála štvrťstoročie.

Po fiasku pred Moskvou sa opäť v roku 1942 dostavili úspechy a boli dobyté nové územia. Na jeseň a v zime 1942-43 prišiel na rad Stalingrad, ktorý po ukrutných bojoch skončil kapituláciou maršala Paulusa. Hitlerova taktika boja do posledného muža sa tentokrát neosvedčila. Z 300 tisícovej 6. armády sa stotisíc vojakov vzdalo Rusom a len 6 tisíc sa dožilo návratu do Nemecka.

V dôsledku pochmúrnych správ zo Stalingradu, chronického nedostatku pracovných síl a nesmiernych vojenských strát, ktoré nebolo možno nahradiť, bolo treba vykúzliť nové, v podstate obranné posolstvo na riadenie nacistickej propagandy. Ak sa nezmobilizujú všetky rezervy, Nemecko môže vojnu prehrať a v tom prípade postihnú nemecký ľud hrôzy ruskej okupácie a boľševizmu. (s. 132)

Josef Goebbels to zaklincoval prejavom na zjazde berlínskej nacistickej strany, v ktorom burcoval ľudí a volal po "totálnej vojne". Ľud reagoval prekvapivo pozitívne, avšak len dočasne. Pochybnosti o víťazstve tretej ríše rástli: "Nacistické vedenie možno fantazírovalo o tom, že národ "povstane", ale v tomto štádiu vojny bolo hlavnou starosťou väčšiny jeho príslušníkov prežiť." (s. 134)

S rokom 1943 prišla kríza vojenskej stratégie. Stručne povedané, Nemecko žiadnu nemalo. No armáda bola stále bojaschopná a zápas nekončil. Na jar a v lete 1943 to chvíľu bolo ako na hojdačke, wehrmacht a Červená armáda striedavo strácali a dobýjali nové i staré pozície. No bolo očividné, že nemecká armáda stráca dych - najmä keď bez ohľadu na nižšie straty na životoch to bola ona, kto mal oveľa väčší problém ich doplniť.

Spojenci na západe naopak získavali na sile. Rok 1944 znamenal obrat a postupné posúvanie frontov späť k roku 1939. 20. júla sa uskutočnil neúspešný atentát Clausa von Stauffenberga (myslím, že filmová Valkýra s Tomom Cruisom je veľmi vydarená), ktorý znamenal u Hitlera definitívnu stratu dôvery v dôstojnícky zbor, druhé vyhlásenie totálnej vojny a postavenie Goebbelsa na jej čelo.
Nasledovalo "bezpríkladné krviprelievanie" (s. 143) a radikálne zmeny aj vo vnútri krajiny: predĺženie pracovného týždňa na 60 hodín, zatváranie univerzít, kasín aj zákaz cestovania na väčšie vzdialenosti bez špeciálneho povolenia. Himmler sa stal veliteľom záložnej armády, SS, ozbrojených síl v hornom Porýní aj dozorcom nad vojnovými zajatcami. Hitler už neveril wehrmachtu a obklopoval sa iba vernými.

Medzitým

Genocída Židov s prehrami Nemecka nepoľavila, naopak naberala na obrátkach. Likvidovali sa posledné getá v Lodži a Budapešti, odkiaľ sa posielali ľudia do plynových komôr Osvienčimu.

Muži v zbrani aj bez zbrane

Nemeckí vojaci umierali po stotisícoch a krajina vyhlásila všeobecnú mobilizáciu pre mužov od 16 do 60 rokov. Takzvaný Volkssturm bol však už len kopaním umierajúceho koňa a mužom sa do armády príliš nechcelo. Nečudo, keď alarmujúci je už údaj, že koncom roka 1944 bojovalo na frontoch vyše 80% nemeckých mužov vo veku 18-38 rokov - takmer jedenásť miliónov z trinástich.

Nedostatok pracovných síl vo vlasti nevyrovnávali nemecké ženy, ako tomu bolo v Británii a USA, ale zahraničné sily - vojnoví zajatci, väzni v koncentrákoch a obyvatelia okupovaných území zavlečení "na galeje". Vo veľkonemeckej ríši otročili milióny cudzincov, najviac Rusov, Poliakov a Francúzov (tretina boli ženy, spomedzi Rusov polovica). V poľnohospodárstve bol ich podiel 46%.
Ich prítomnosť medzi Nemcami podporovala rasové predsudky, ale vyvolávala aj nervozitu. Nacistická vláda si robila starosti aj o ich pohlavný život. Nemci boli vystužení propagandou, napriek tomu boli na dennom poriadku popravy zajatcov, ktorí cudzoložili s Nemkami a "počet Nemiek, ktoré poslali do koncentračných táborov za protizákonný styk cez vojnu, sa každoročne blížil k desiatkam tisícov" (s. 153). Cudzinci pritom pracovali a žili v príšerných podmienkach a často zomierali na choroby či podvýživu.

Koniec sa blíži

Ako píše Richard Bessel, v prvej polovici vojny nebolo nemecké obyvateľstvo jej hrôzami takmer dotknuté. Zmenilo sa to, keď v roku 1942 začali Spojenci bombardovať nemecké mestá. Pri plošnom bombardovaní zhodili lietadlá desiatky tisíc ton bômb, ktoré po sebe zanechávali spúšť.
Aj holé fakty a čísla pôsobia ako opis apokalypsy.

Pri bombardovaní Nemecka zomrelo spolu 500 000 ľudí ... a vyše 800 000 ľudí bolo zranených. (s. 157)

Počty by boli ešte vyššie, keby milióny Nemcov neutiekli na vidiek.
Vojna sa vrátila domov.

Na stručnú bilanciu toho, čo sa s veľkou nacistickou ríšou dialo v jej koncoch, stačia 3 vety: "Začiatkom roka 1945 klesli nádeje na prežitie na minimum (s. 160) ... Nemecko sa v januári 1945 stalo dejiskom azda najväčšieho vražedného šialenstva, aké kedy svet videl" (s. 161) ... K vyše štvrtine z celkových vojenských strát počas druhej svetovej vojny prišlo Nemecko počas posledných štyroch mesiacov, keď už bolo jasné, že nevyhrá a keď už nebol dôvod v boji pokračovať" (s. 161).
Nacizmus bol majstrom utrpenia, keď ho najprv priniesol miliónom ľudí v Európe a potom aj vlastným.

Napriek všetkému bolo zoči-voči porážke nacistické vedenie, propaganda aj niektorí velitelia schopní veľkohubo volať po fanatizme a strašiť armádu i ľud víziami odplaty zo strany Červenej armády. Ako vzácna sebareflexia v tomto kontexte vyznieva bližšie neurčená "dôverná informácia"*: "Každému inteligentnému človeku pri pohľade na tieto obete ihneď napadne, aké zverstvá sme my páchali na nepriateľskej pôde, ba aj v Nemecku. Vari sme my nezabíjali Židov v tisícoch? Vari naši vojaci stále nerozprávajú o tom, ako si Židia museli v Poľsku kopať svoje vlastné hroby?... Iba sme nepriateľovi ukázali, čo s nami môže robiť, ak vyhrá." (s. 163)

A napriek všetkému tomuto Hitler stále odmietal kapituláciu až do konca, čo znova svedčí len o tom, že jeho ilúzia o "najväčšom stratégovi v dejinách" bola iba sebaklam. Ešte v marci 1945 odmietal akúkoľvek myšlienku na prímerie, namiesto toho v rozkaze Nero nariadil zničiť všetky strategické zariadenia a majetok, ktorý by mohol využiť nepriateľ (taktika spálenej zeme). Vtedy sa zlomil aj jeden z najvernejších, Albert Speer (už predtým márne žiadal zastaviť vojenské akcie) a poslal Hitlerovi skeptický prosebný list, aby neničili vlastný národ. Hitler ho ignoroval - avšak nastal čas, kedy konečne ostatní ľudia okolo Speera a ďalší politici začali ignorovať Hitlera a pokúšali sa zachrániť, čo sa ešte dalo.

Poslednými záchvevmi samovražedného boja mala byť civilná domobrana nemeckých miest. Výzvami i príkazmi k tomu podnecovalo šialene tvrdohlavé jadro nacistickej strany, Hitler a jeho suita.
Že to stálo zbytočne ďalšie tisícky životov v radoch vojakov na oboch stranách i civilistov, netreba ani opakovať. "Volkssturm, ktorý mal začať posledný boj v rozličných "opevnených" mestách, nebol schopný klásť útočiacim spojeneckým armádam vážnejší odpor a poslúžil iba na zvýšenie počtu obetí na rozkaz nacistického vedenia, ktoré celkom stratilo zmysel pre realitu." (s. 168)

Už spomínané milióny pracujúcich väzňov trpeli ešte viac než domáce obyvateľstvo. Tí z koncentračných táborov na východe boli uprostred zimy, v januári a februári 1945 transportovaní do ríše - buď v otvorených vagónoch, čo drvivá väčšina pochopiteľne neprežila - alebo v peších "pochodoch smrti". V nemeckých lágroch ich strieľali kápovia, bombardovali Spojenci, kapali ako muchy na následky chorôb vyvolaných katastrofálnymi hygienickými podmienkami v preplnených táboroch (takto zomrela na týfus aj Anne Franková). Keď od hladu kradli, zabíjalo ich gestapo.

Vražedným orgiám končiacej sa vojny sa nevyhli ani vojaci wehrmachtu. Úspešný lov na zúfalých dezertérov končil popravami. Zbabelosť bol najväčší hriech, no v danej situácii to boli len ďalšie zbytočné vraždy. Za dezerciu v 2. svetovej vojne nacistické Nemecko popravilo neuveriteľných 15 000 mužov. Pre porovnanie, Američania popravili jedného, Briti nikoho a samotní Nemci v 1. svetovej 18 vojakov (s. 171).

A fanatici ešte stále, pár týždňov pred koncom vojny burcovali ku "konečnému boju" za ideológiu, pomáhali si psychotickými táraninami o víťazstve myšlienky, vôli a viere... zároveň nariaďovali popraviť každého, kto sa pokúsi vzdať skôr než zomrie. Absurdné, smiešne, tragické. Bohužiaľ to na mnohých miestach fungovalo a ako zaznamenala americká armáda, nemeckí obyvatelia sa nemuseli brániť ani tak pred Spojencami, ako pred hysterickými fanatikmi z vlastných radov.

Veď nacizmus napokon ponúkal iba vojnu a ničenie, vojnu bez konca alebo koniec dosiahnutý vojnou. (s. 175)

Predchádzajúca kapitola: Nacistický režim a cesta k vojne
Nasledujúca kapitola: Dozvuky druhej svetovej vojny

-----
*nepýtajte sa ma, citácia hovorí, že je to z knihy Hitler's war and the Germans od nejakého M. Steinerta, vydanej v roku 1977 v Ohiu.

Všetky označené citované časti a výroky sú z knihy BESSEL, Richard. Nacizmus a vojna. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SLOVART, 2006. ISBN 80-8085-156-5. Podobne aj všetky faktografické údaje sú preberané z knihy a názory sú len názory - odvodené, ale moje. Ak sa vám zdá, že preskakujem z témy na tému, na vine je autor - držím sa jeho viac-menej chronologickej postupnosti.

Richard Bessel: Nacizmus a vojna (Slovart, edícia Fakty minulosti, 2006)






Súvisiace:
Nacizmus a vojna: 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna: 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna: 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Denník Anny Frankovej
Hon na čarodejnice