Google+ Riddick's Realm: Denník Anny Frankovej

30 novembra 2011

Denník Anny Frankovej

Denník Anny Frankovej patrí k povinnej literatúre alebo patril alebo sa to iba hovorí. Neviem to presne a zoznam pre slovenské školy som na sieti nenašla. Ale časť dnes už dospelých tvrdí, že ho čítala na základnej škole, lebo povinný bol. Na tom až tak nezáleží.

Povinná či nepovinná, tak ako je povedomie o tomto denníku súčasťou všeobecného rozhľadu a v západnej kultúre sa iba úplný ignorant dokáže seriózne spýtať "kto je Anna Franková?", tak je stále je mnoho ľudí, ktorí ho nečítali. Hlavne pre nich bude môj článok, ale snáď zaujme aj tých, ktorí ho čítali dávno a chcú si spomienku občerstviť.

Denník Anny Frankovej (DAF) je asi najznámejším literárnym dielom spájajúcim sa s druhou svetovou vojnou a holokaustom židov v nej. Ja som ho na základnej škole nečítala. Tak som sa rozhodla, že si z neho urobím povinnú literatúru teraz.

V beletrii sa ľudia väčšinou vyhýbajú znalosti konca príbehu pred jeho dočítaním. S Denníkom Anny Frankovej je to iné. Tu koniec príbehu poznáme od začiatku. Pretože ide o autentický denník, vieme aj to, že záverečné "akčné" scény sa nekonajú. Aspoň nie v priamom prenose. Namiesto vyvrcholenia knihy sa predmetom záujmu čitateľa stáva to, čo sa dialo predtým...

S troškou nadhľadu

Aby som to povedala stručne, Denník Anny Frankovej je denník istej Annelies Marie Frankovej, ktorá žila v Holandsku ako druhá dcéra pôvodom nemeckých židov. Počas druhej svetovej vojny sa spolu s ďalšími siedmymi ľuďmi viac než 2 roky skrývala v zadnej časti domu v Amsterdame. Potom ich vysnorili Nemci a okrem Anninho otca nikto vojnu neprežil. Dievča si od júna 1942 až do osudného augusta 1944 viedlo osobný denník, v ktorom popísalo svetlé i temné stránky života v úkryte.
Žena, ktorá im pomáhala, denník našla vo vyrabovanom dome a po vojne ho Ottovi Frankovi vrátila. On si ho prečítal a potom vydal knižne. DAF sa stal jedným zo symbolov holokaustu a vlastne môžeme povedať, že súčasťou "vojnovej popkultúry".


Ľudia, ktorí o DAF iba počuli, ale nemajú s ním osobnú skúsenosť (ja som napr. ešte nevidela žiadnu filmovú adaptáciu), môžu byť trochu prekvapení. Ono je to totiž z väčšej časti naozaj "denník mladého dievčaťa" ako uvádza jeho názov v anglických vydaniach. Občas trochu pripomína telenovelu alebo nie príliš úspešnú reality šou. Lenže na telenovelu tam chýba hepyend so svadbou a na reality šou je tam málo výstredností a žiadny sex.
Väčšinu tých 761 dní strávia Anne, jej sestra Margot, otec Otto a matka Edith v spoločnosti Hermanna van Pelsa, jeho ženy Augusty a syna Petra. Pár mesiacov po zahájení schovávačky sa k nim ešte pridá židovský zubár Fritz Pfeffer.

Anne, Margot a Peter sú mládežníci akurát v puberte. Život v takýchto podmienkach nutne vyvoláva akútnu ponorkovú chorobu. Ale až na neustálu sinusoidu žabomyších vojen je v "zadnom dome" pomerne dosť veľká nuda. Takže v polovici 264 stranovej knihy sa prichytíte pri hriešne frivolných myšlienkach, že by sa už konečne medzi Anne a Petrom mohlo niečo stať. Bohužiaľ, ponorka-neponorka, aj keď nakoniec príde k tomu, k čomu v danej situácii prísť muselo - po počiatočnom odpore sa Anne a Peter do seba zahľadia - deti boli v tých časoch veľmi (po)slušné, cudné a v prípade Anne aj príliš mladé. Takže až na vzájomné oťukávanie a zopár ostýchavých bozkov k ničomu nedôjde. Ešte predtým však Anne prejde krátkym obdobím, kedy vo svojich zápiskoch naznačuje príklon k homosexualite. Ale to je iba filozofovanie dievčatka, ktoré v tom veku nemá rado chlapcov a chýbajú mu kamarátky :-)


Možno sa vám moje slová zdajú vzhľadom na tému perverzné, rúhavé či nebodaj šliapajúce po pietnej spomienke na 6 miliónov zavraždených židov. Verte mi, že nie sú a voči holokaustu mám úctu. Ale aj na takéto hlúposti som pri čítaní DAF myslela. Anne si tiež dobre uvedomovala, že síce nemá najlepší život, ale rozhodne má nejaký a nie je to zďaleka ten najhorší...

13. januára 1943
A my, my se máme dobře, lépe než miliony ostatních lidí. Sedíme si v bezpečí a klidu a takříkajíc projídáme svoje peníze. Jsme tak sobečtí, že mluvíme o tom, co bude "po válce", těšíme se na nové šaty a boty, zatímco bychom vlastně měli šetřit každý halíř, abychom po válce pomáhali jiným lidem zachránit, co se ještě zachránit dá.
Děti venku běhají v tenkých halenkách a v dřevácích na nohou, bez kabátku, čepice a punčoch, a není nikdo, kdo by jim pomohl. Žaludky mají prázdné, okusují jednu jedinou mrkev, vybíhají ze studeného bytu na studenou ulici a ve škole přicházejí do ještě studenější třídy. Ano, s Holandskem to dospělo tak daleko, že mnoho dětí zastavuje na ulici kolemjdoucí a prosí je o kousek chleba.
Hodiny bych ti mohla vyprávět o bídě, kterou přináší válka, ale to mě skličuje ještě víc. Nezbývá nám nic jiného, než co možná nejklidněji vyčkávat konec té mizérie. Židé čekají, křesťané čekají, celá zeměkoule čeká a mnozí čekají na smrt.

Život na Prinsengracht 263

O faktoch súvisiacich s ukrývaním Frankovcov v zdanlivo neviditeľnej prístavbe firemného domu sa dozviete všetko čo len chcete z veľkého objemu informácií na internete. Odporúčam oficiálnu stránku AnneFrank.org, ktorá je nabitá úžasnou zbierkou multimediálnych materiálov a ponúka napríklad unikátnu virtuálnu prehliadku celého domu č. 263 na ulici Prinsengracht, ktorá dnes funguje ako múzeum, podrobného sprievodcu udalosťami počas zatknutia i osudmi účastníkov po ňom - to všetko s autentickými a dobovými fotografiami, videom a komentárom. Ak nie ste nároční, vynahradí vám stránka aj čítanie denníka. Ak nároční ste, skvele ho doplní.

Anne vo svojich zápiskoch pokrýva všetky oblasti života od najbanálnejších detailov cez zaujímavé rozbory pováh spolubývajúcich až po vývoj vojnových udalostí. Obyvatelia zadného domu sú v relatívnom bezpečí, majú jedlo, teplo, slušné hygienické podmienky a keď má niekto sviatok, vždy sa nájdu aspoň skromné darčeky. Niekedy dokonca luxusné, keď vezmeme do úvahy, že v tom čase živorila celá Európa.
No a keď práve Frankovci, van Pelsovci a Pfeffer neriešia nejaké problémy alebo nedodržiavajú tichý režim (zadný dom sa totiž nachádza hneď vedľa bývalej firmy hláv oboch rodín), tak posedávajú, čítajú knihy a časopisy, počúvajú rádio, študujú a dievčatá sa dokonca zúčastňujú korešpondenčných kurzov.
Ich spojky s vonkajším svetom - Miep Giesová, Bep Voskuijlová, Johannes Kleiman, Victor Kugler a Jan Gies - ich pravidelne zásobujú potravinami a čerstvými správami.
Od ukrytia Frankovcov sa situácia naďalej zhoršuje a Annine zápisky obsahujú okrem opisov každodennej rutiny, pubertálnych výlevov a predstáv aj veľmi pochmúrne pasáže. Nielen na nich vidieť vysoké tempo, ktorým dievčatko Anne dozrieva v rozvážnu mladú ženu. Dávku mladíckej naivity síce nestráca - čo k jej veku prirodzene patrí a nebyť vojny, patrilo by aj dlhšie - ale je schopná vidieť svet aj v skutočných farbách a triezvo o ňom uvažovať. Tieto časti denníka patria k tým smutným.

3. mája 1944
Nevěřím, že válku dělají jen mocní, jen ti, co vládnou, a kapitalisté. Ne, i malý člověk válku podporuje. Jinak by se přece národy proti ní už dávno pozvedly! Člověk v sobě má pud k ničení, pud k zabíjení, k vraždění a běsnění, a pokud celé lidstvo bez výjimky neprojde proměnou, bude zuřit válka, bude všecko, co se vystavělo, vypěstovalo a vyrostlo, opět zdupáno a zničeno, a pak to začne nanovo.

Slová Miep Giesovej aj Annine zápisky potvrdzujú, že z anglického rádia už v roku 1942 ľudia získavali informácie o tom, čo sa deje v koncentračných táboroch. Keď Frankovcov a van Pelsovcov v auguste 1944 brali do väzenia, mali celkom jasnú predstavu o tom, čo ich čaká...

9. októbra 1942
Miep vyprávěla o nějakém člověku, kterému se podařilo z Westerborku uprchnout. Musí to tam být strašné. Lidé nedostávají skoro nic k jídlu, natož pak k pití. Voda teče jen hodinu denně, jeden záchod a jedno umyvadlo pro několik tisíc lidí. Spát musejí všichni pohromadě, muži i ženy, a ženám a dětem často ostříhají vlasy. Utéct je skoro nemožné. Lidé jsou poznamenáni svými dohola ostříhanými hlavami a mnozí i svým židovským vzhledem.
Když už je to tak špatné tady v Holandsku, jak to pak musí vypadat v těch dalekých a pustých krajinách, kam je posílají? Myslíme si, že většinu lidí zavraždí. Anglický rozhlas mluví o zplynování, snad je to ten nejrychlejší způsob smrti.

3. februára 1944
Zadní dům: "My jsme to přece všecko prodělali, nejdřív v Německu a potom tady. A co vyvádějí Němci v Rusku?"
Jan (Gies): "Židy vynechte. Co se děje v Rusku, to myslím neví nikdo. Angličani a Rusové z propagandistických důvodů přehánějí, přesně jako Němci."
Zadní dům: "To si nemyslete. Anglický rozhlas vždycky mluvil pravdu. A dejme tomu, že ty zprávy jsou z deseti procent přehnané, i tak je to dost hrozné. Nemůžete popřít, že v Polsku bylo pro nic za nic povražděno a zplynováno několik milionů lidí."

Takže aj uprostred "vojnovej telenovely" nájdete mnoho okamihov, ktoré sú dojímavé aj mrazivé. Keďže čitateľ celý čas vie, ako príbeh skončí, najviac chytajú za srdce Annine sny, túžby a nádejné predstavy o budúcnosti. Na jednej strane nevyhnutná psychohygiena človeka, na druhej úprimný mladícky optimizmus. Veď Anne bola najväčší smejko v rodine, známy veselou povahou a pozitívnym naladením.
V dospelosti chcela byť žurnalistkou, spisovateľkou alebo aj historičkou. Tradičná rola ženy v domácnosti jej ambície neuspokojovala. Bavilo ju písanie, vymýšľala si vlastné príbehy, čítala knihy a študovala jazyky aj históriu a mytológiu. Keď začiatkom roku 1944 počula v rádiu výzvu, aby ľudia uchovávali svoje zápisky a svedectvá, lebo po vojne sa stanú cennými dokumentami doby, prerobila svoj starý denník do novej podoby a tak vznikli jeho dve verzie.
Jej sestra Margot bola tiché dievča, svedomitá študentka, ktorá svoje sociálne cítenie chcela neskôr využiť v povolaní zdravotnej sestry. Otto a Hermann boli podnikatelia s korením a potravinovými prísadami. Ani mladý Peter by určite aj napriek svojej pohodlnosti neskončil ako hlupák...


V článku o hone na čarodejnice som položila básnickú otázku: koľko zomrelo na hranici potenciálnych Bachov, Händelov, Komenských, pokrokových lekárov, šikovných remeselníkov, nadaných umelcov, úspešných obchodníkov? To isté platí pre holokaust. Ale aj pre čierny mor, epidémie, všetky genocídy a vraždy. Takže by som sa radšej nemala príliš oddávať fantáziám "čo by bolo keby", ale dajte mi ešte chvíľku... Pri Anniných ambíciách a nadaní je takmer isté, že keby bola prežila, posnažila by sa, aby o vojne mohla podávať svedectvo a písať. Lenže minulosť sa zmeniť nedá, a tak nenaplnená budúcnosť státisícov obetí honu na čarodejnice a miliónov obetí druhej svetovej vojny (v zákopoch i koncentrákoch) zostáva v rovine hypotéz.

Koniec rodiny Frankových

Posledný zápis v denníku je z 1. augusta 1944. O tri dni neskôr ich v dome objavili a odviedli príslušníci polície. Nikdy sa nezistilo, od koho dostali tip. Osem skrývaných po noci na polícii previezli do zberného tábora vo Westerborku. 3. septembra všetkých deportovali posledným vlakom z Holandska do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde ich postupne rozdelili.

Edith Franková a Peter van Pels zostali v Birkenau - Edith tam v januári 1945 zomrela od hladu a vyčerpania, mladý Peter absolvoval ešte tzv. "pochod smrti" do Mauthausenu, kde zahynul 3 dni pred oslobodením tábora.
Petrov otec Hermann van Pels bol jediný zo skupiny, ktorý skončil svoj život v plynovej komore. Smutná výpoveď svedka hovorí o jeho psychickom zlomení, zranení a žiadosti o umiestnenie medzi chorých, kde čoskoro nato doplatil na "čistenie" baraku a bol poslaný do plynu.
Auguste van Pelsová sa presúvala z Osvienčimu do Bergen-Belsenu, Buchenwaldu a nakoniec do Terezína, kde pravdepodobne aj zomrela. AnneFrank.org hovorí o brutálnom zavraždení počas cesty.
Fritz Pfeffer zahynul koncom decembra 1944 v koncentračnom tábore Neuengamme.


Sestry Margot a Anne boli z Osvienčimu presunuté do tábora Bergen-Belsen, kde vládli príšerné hygienické podmienky a v zime 1944-45 vypukla týfusová epidémia. Približne koncom februára alebo začiatkom marca 1945 jej podľahla Margot a pár dní po nej Anne. Tábor oslobodili britskí vojaci 15. apríla.
Otto Frank patril medzi tých 7 tisíc štastlivcov, ktorých našli sovietski vojaci pri oslobodení Birkenau 27. januára 1945. Preplavil sa cez Odessu do Marseille a vrátil sa do Amsterdamu, kde zostal do roku 1953, býval u Giesovcov a pracoval pre Gies & Co. Potom sa presťahoval do Švajčiarska, kde žili jeho súrodenci. Druhýkrát sa oženil a vzal si Viedenčanku, ktorá tiež prežila Osvienčim a v Mauthausene stratila manžela a syna. Otto Frank zomrel 19. augusta 1980.
Ich pomocníci dopadli lepšie a viacerí z nich po vojne vydávali svedectvo o príbehu zadného domu.

Denníky

I keď mnoho ľudí môže povedať, že DAF ako taký nie je literatúrou "o holokauste", aj Anne sa v poslednej fáze svojho života stala súčasťou nacistického konečného riešenia. Odišla spolu s blízkymi z Holandska v poslednom transporte vypravenom do Poľska. Mašinéria koncentračných táborov ju zhltla a zabila rovnako ako milióny ďalších a celú jej rodinu až na jediného člena.
Po Ottovom návrate do Holandska mu Miep Giesová odovzdala dcérin denník a on ho neskôr upravený dal k dispozícii verejnosti. Originálne texty odkázal holandskému Štátnemu inštitútu pre vojnovú dokumentáciu. Z dvoch Anniných verzií vytvoril tretiu skrátenú, ktorá vyšla po prvýkrát v roku 1947 (po anglicky 1952). Vypúšťal najmä pasáže s "intímnym" obsahom, ale aj tie príliš vášnivé. Anne otvorene kritizovala charakterové nedostatky obyvateľov zadného domu, predovšetkým sebeckého Fritza Pfeffera, ale v istom období sa nelichotivo vyjadrovala aj o vlastnej matke.

V úvode môjho vydania z roku 2004 sa dočítate, že nové verzie sú už necenzurované (na Slovensku vyšiel naposledy v roku 2006). Neviem porovnať obsah predchádzajúcich vydaní, ale v tomto si mladá slečna naozaj nebrala servítky. Zato jej nemožno uprieť brilantný postreh i charakteristiku pováh a slúži jej ku cti, že mnohé svoje neuvážené a vzdorovitosťou ovplyvnené súdy neskôr sama zrevidovala s obdivuhodnou sebareflexiou i pokorou.
V druhej verzii denníku Anne používala pseudonymy, v novších vydaniach z nich vzišiel kompromis: rodinu van Pelsovcov premenovala na van Daanovcov a Fritza Pfeffera na Alberta Dussela. Ostatní majú svoje pravé mená.

Ďalšie podrobnosti o knihe a tomto konkrétnom českom vydaní si môžete prečítať priamo z pera prekladateľky Michaely Jacobsenovej.

Čítať alebo nečítať?

Ak ste dnes už dospelý a náplň knihy vás neláka, myslím, že ju čítať nemusíte. V čase puberty môže byť skvelým študijným materiálom pre žiakov a študentov, aby sa aspoň touto jemnou formou dotkli problematiky holokaustu. Ťažiskovou témou denníka zostávajú medziľudské vzťahy, mohol by teda zaujímať aj ľudí zvedavých na psychologické pozadie spolužitia v neľahkých podmienkach, či na autentické svedectvo o živote detí so súrodencami a rodičmi pred 70-timi rokmi. Tieto detaily som v článku väčšinou vynechala, pretože by zaberali ďalšie miesto - môžete si ich prečítať na internete alebo ešte lepšie v knihe.

Spýtala som sa mojej sestry, rodinného experta na židovskú problematiku, akú inú knihu by odporučila na čítanie, podobnú Denníku Anny Frankovej. Špeciálne pre mladých čitateľov odporučila román Chlapec v pásikavom pyžame od Johna Boyda, ktorý bol v roku 2008 sfilmovaný.
Aj Denník Anny Frankovej bol pochopiteľne adaptovaný viackrát. Prvý raz v roku 1959, so zaujímavým americko-českým obsadením ako mini-séria v roku 2001 a naposledy ako televízny film v roku 2008.


26. mája 1944

Stále znovu si říkám, zda by pro nás všechny nebylo lepší, kdybychom bývali neodešli do podzemí, byli teď mrtví a nemuseli prožívat tuhle hrůzu a především, kdybychom jí mohli ušetřit ty druhé. Ale i toho se děsíme. Milujeme ještě život, ještě jsme nezapomněli na volání přírody, ještě doufáme – doufáme ve všechno.
Ať už se brzo něco stane, v nejhorším ať se střílí, ani to nemůže být horší než tahle nejistota! Ať už je konec, třeba i tvrdý, pak aspoň poznáme, zda nakonec zvítězíme nebo zhyneme.



Deník Anny Frankové (Triáda, 2004, 2006)
fotografie a mapa sú z oficiálnej stránky www.annefrank.org, kde nájdete veľké množstvo ďalších materiálov

Súvisiace:
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Hon na čarodejnice, 1. časť
Hon na čarodejnice, 2. časť

11 komentárov:

  1. DAF bola jednou z kníh môjho detstva. Čítala som ju, keď som mala asi 13 rokov, nebola vtedy ani povinnou literatúrou ani odporúčanou. Ďakujem za pripomenutie. Páči sa mi recenzia, je dobre spracovaná. A idem sa poobzerať po knihe od Johna Boyda.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Toto je jedna z tych knih ktore prirastli k mojmu srdcu, pises o nej tak ako pises vzdy so spravnym nadhladom. tvoj text da tolko informacii ktore aj ked som ju citala uz davnejsie ozrejmia vsetko to podstatne v knizke. Pametam si ako sme mali na gymnaziu spravit rozbor nejakej nasej oblubenej knihy. Nenapadla mi ina a tak som si vybrala tu najkomplikovanejsiu vec aku som mohla. pisala som o knihe z pohladu postav vo vztahu k anne. preto sa chem aj tebe podakovat za novy pohlad na tuto knihu a zazelat Ti vela sesneho a tvoriveho pisanie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Táto knižka ma bavila, aj keď to asi nie je najšťastnejšie slovo. Keďže aj mňa "denník" na základnej škole minul (ale tam ma minuli aj normálni učitelia a spolužiaci), dlho som si myslel, že to bude niečo na spôsob denníka tínedžerky. Čo aj bolo, ale s tým „detailom“, že z obdobia svetovej vojny. Odkedy som si prečítal knižku, striehnem v televízii aj na rôzne filmové/televízne spracovania (je ich pomerne veľa).

    P.S. - Píše sa správne „druhá svetová vojna“ alebo „Druhá Svetová vojna“ (ja používam druhú verziu)? /ivan kučera/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja by som mal len takú poznámku, že táto kniha a život Anny Frankovej inšpiroval Jeffa Magnuma a jeho kapelu Neutral Milk Hotel k nahraniu jedného z najkultovejších a najlepších albumov všetkých čias In the Aeroplane Over the Sea. Je to dosť ťažká hudba (hlučný folk) no nádherná. http://www.youtube.com/watch?v=sCjpbjCH5L0

    JohnnyD

    OdpovedaťOdstrániť
  5. toto síce nie je druh folku pre mňa, lebo otvorene poviem, že ani jedna z tých dvoch piesní sa mi nepáčila... ale pozrela som si - k téme odporúčam toto video, skombinované so všetkými možnými fotkami, ktoré sa s Anne Frankovou spájajú https://www.youtube.com/watch?v=AH3CRVVBL9o

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Niečo mi na tvojom príspevku radikálne prekáža: vyjadruješ sa o Denníku ako o beletrii, literatúre, ale toto predsa nie je próza, aby si k nej pristupovala ako k fabulárnemu textu, ide o autentický zápis dievčatka (s minimálnymi úpravami editora), ktoré pre svoj pôvod bolo zavraždené. Alebo jej vyčítaš, že to počas toho ukrývania sa pred nacistami mala napísať lepšie?! Mala pracovať s kompozičnými prostriedkami?! Dokonca si v jednom odseku zhrnula jej životný príbeh akoby do deja.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Frius - prečítala som si text po sebe znova, lebo už druhý deň premýšľam, ako na tvoj komentár zareagovať. Ale neprišla som na nič. Jednoducho tam príčinu k tvojim výhradám nevidím.
    Nezdá sa mi, že by som Anne vyčítala jej pisateľské či štylistické schopnosti, nevidím ani žiadne zavádzanie či dezinterpretáciu ohľadom prozaického charakteru knihy či zhrnutia do deja.
    Koniec koncov, ten príbeh predsa má dej, má svoj vývin, akurát, že ho od klasickej fikcie odlišuje absencia vyvrcholenia a samotný fakt (zároveň dôvod), že je to autentický zápis.
    Nerozumiem tvojej reakcii a neviem teda adekvátne zareagovať.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Ja som samotnú knihu nečítala, takže sa môžem vyjadriť len k recenzii a tá sa mi páči. Anet má osobitý štýl písania , ktorý mne vyhovuje a tiež nemám pocit, že by v texte bolo nejaké zavádzanie alebo kritika štylistiky.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Asi nikto nepocul ze D.A.F. je obycajny podvod a ze 7 rokov po prvom vydani knihy znel takto rozsudok sudu v USA.
    Kniha napisana profesionalnym novinarom za 50 000 usd

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. zaujímavá konšpiračná teória, nejaké dôkazy?

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).